35.kapitola
Ráno som sa zobudila celá spotená. Sníval sa mi hrozný sen, že Em sa nevyliečil a zomrel priamo v mojom náručí. Bolo to hrozné.
Zobudila som sa pekne neskoro. O jedenástej a matka ma nezobudila. Asi bola na mňa ešte stále naštvaná, aj keď teda nemala byť prečo. To ja som mala asi štyridsať dôvodov.
A tak som sa umyla a obliekla do niečoho dôstojného a sadla si za komp. Bolo mi zvláštne, že som nebola hladná, aj keď som vstala o jedenástej a cez víkendy som jedávala o deviatej.
Okolo dvanástej mi zavolala Kika.
„Čauko!“, pozdravila veselo.
„No, čau! Že sa aj ozveš. Tak ako?“ , spýtala som sa.
„Ale, celkom oks. Počuj nechceš sa dnes stretnúť? Musím ti niečo povedať.“, povedala tajomne.
„A to mi nepovieš cez mobil?“, spýtala som sa unavene. Musela som ísť za Emom a nemala som veľmi chuť vysvetľovať mu, že jedna moja kamoška má pre mňa novinku.
„To sa nedá!“, zapišťala.
„Tak oks... Keď už to musí byť. Kde sa chceš stretnúť? O koľkej?“, spýtala som sa.
„Hm, pri vašej škole, o 13:30. A potom môžeme ísť do mesta.“, povedala, ja som jej povedala, že ok a potom som zvesila.
Skvelé! Som zvedavá, ako poviem Emovi, že beriem svoje slovo späť., pomyslela som si.
Vyťukala som jeho číslo a priložila si mobil k uchu.
„Čau, zlatko!“, pozdravila som.
„Nazdar, kráska! Neuveríš, ale práve som ti chcel volať.“, zasmial sa.
„Hej, to naše spojenie je neskutočné. Počuj, dnes nemôžem prísť.“, povedala som hlasom mrzí- ma- to.
„To je v pohode. Tak prídem ja k vám.“, povedal a z hlasu mu bol počuť úsmev.
„Nie, láska. Ja dnes idem do mesta s Kikou.“, odporovala som.
„Fajn, tak pôjdem s vami.“, navrhol, no istota z jeho hlasu vyprchala.
„Nie. Vieš, Kika chce riešiť nejaké babské veci a nepotrebuje pri tom chalanov.“, protirečila som.
„Tak sa aspoň nezdrž dlho, prosím. Potom by si mohla prísť ku mne.“, povedal sklesnuto, no snažil sa to zakryť.
„Posnažím sa. Ešte ti potom zavolám, či prídem alebo nie. Neviem, ako nám bude vychádzať čas, vieš? Lebo ona chce ísť ešte do mesta.“, povedala som.
„Prosím, príď. Hrozne si mi v noci chýbala. Sľúb mi, že prídeš!“, povedal prosiacim hlasom.
„Sľubujem. Aj ty mne si chýbal. Pravdupovediac, sníval sa mi o tebe strašidelný sen. Že si sa nevyliečil a zomrel. Bolo to... hrozné.“, povedal som a striasla sa.
„Fakt? Mne sa snívalo, že si sa zabila. Tiež to nebolo nič príjemné. Neprežil by som, keby si si niečo spravila.“, povedal zlomene.
„Kým mi neublížiš, nič si nespravím.“, povedala som ticho, úprimne.
„Budem sa snažiť zo všetkých síl, ale musíš mi sľúbiť to isté.“
„Sľubujem.“, usmiala som sa.
„Tiež sľubujem.“, zašepkal do telefónu.
„Milujem ťa, láska. Už musím skončiť.“, povedala som po istej chvíľke ticha.
„Aj ja teba, anjelik.“, zašepkal a zložil.
Pozrela som sa na hodinky, bolo už 12:30 a z kuchyne boli počuť zvuky drnčania tanierov. Ani som sa neobťažovala ísť dole, lebo neznášam mamine zazeravé pohľady a vedela som, že ona jednoducho zazerať bude. A tak som sa vzdala šance na prvé jedlo za deň.
Zapla som hudbu, hodila sa na posteľ a ešte na polhodinku zaspala.
Zobudila som sa o 13:05 a začala sa obliekať a česať. Namaľovala som sa, zobrala som si tašku a zišla dole. Nikto tam nebol, akurát tak na chladničke svietil odkaz: Išli sme campovať. Vrátime sa zajtra, ocko.
Vybehla som z domu a za necelých pätnásť minút došla ku škole. Kika tam už bola. Podupkávala si nohou a obzerala sa okolo seba. Keď ma uvidela, začala mi kývať a išla mi na proti.
„Nazdar!“, pozdravila milo a objala ma.
„Čáu!“, pozdravila som ju veselo. Predsa len, už som ju dávno nevidela a je to jedna z mojich najlepších kamarátok. Jasné, že mi chýbala.
„Tak, ako sa máš? Už lepšie?“, spýtala som sa a usmievala sa na ňu.
„Áno a vieš prečo?“, spýtala sa s úsmevom.
„Lebo si sa navždy zriekla chalanov?“, spýtala som sa s nádejou, lebo som verila, že sa k sebe s Andrejom vrátia. Minule som si s ním písala a vravel, že mu chýba a že sa do nej asi zamiloval a preto bol nešťastný, že ju pustil k vode.
„Nie! Práve naopak! Jedného mám!“, zapišťala nadšene.
„Vážne? Kto to je?“, spýtala som sa prekvapene, skleslo a veselo zároveň.
„Volá sa Martin. Môj Maťko. Býva na tvojej ulici, možno ho poznáš.“, povedala a ešte vždy sa uškierala ako blázon.
„Ježiš, nie! To je ten, čo býva päť domov odo mňa a ešte stále počíta na prstoch?“, spýtala som sa a ani som sa nesnažila skryť hnus.
„Áno býva päť domov od teba, ale nepočíta na prstoch. Myslím, že je veľmi inteligentný a-“
„A ty neskutočne buchnutá! Si normálna! Veď je tupý, ako poleno. Jediná vec, ktorú kedy prečítal bol Šlabikár, nič iné, rozumieš?“, skočila som jej do reči.
„Emily! Ani ja ti nenadávam na Ema, tak láskavo nechaj na pokoji Maťka. Je vážne milý, len ho musíš spoznať!“, presviedčala ma a hovorila o ňom s takou láskou, že som prestala protestovať. Skutočne to vyzeralo, že od Andreja sa už odpútala a je znova šťastná. A ja som nemala najmenšie právo jej to šťastie kaziť (zatiaľ).
Asi tri hodiny sme boli v meste, behali po obchodoch a robili také hovadiny, ktoré by nenapadli ani šialencovi. Keď sme sa unavené ocitli v strede mesta, Kika sa odrazu ozvala: „Počuj, nie je tamto ten... Erik, čo odišiel?“, povedala nesústredene a pozerala niekam za mňa. Keď povedala jeho meno, svet sa zastavil. Rýchlo som sa otočila a skutočne: bol to on. Tiež sa na nás pozrel a zastal. Videla som prekvapenie v jeho milých zelených očiach. A potom sa usmial, zamával nám a išiel naším smerom.
Odrazu sa svet pohol a ja som bežala do jeho otvoreného náručia. Tiež ma objal a silno stískal. Keď ma pustil, žiarivo sa usmieval.
„Emily! Bože, tak dlho som ťa nevidel! Chýbala si mi.“, povedal a stále sa usmieval.
Erik bol frajer Kristin a najlepší Joshov kamoš. Po jej a Joshovej smrti to bol človek, ktorý mi bol najbližšie zo všetkých. On Kristin ľúbil. Veľmi veľmi ľúbil. A tak sme obaja pocítili obrovský smútok z jej straty. V deň pohrebu sme boli celý deň spolu a stále plakali. Spomínali sme na tie najšťastnejšie chvíle, čo nás rozplakalo ešte viac. Jeden druhému sme boli vždy oporou a stačilo, keď jediný krát niekto niečo hnusné povedal na tých dvoch, buďto som mu ja vynadala tak, že sa už nikdy z toho nepamätá alebo mu Erik urobil taký monokel, že mu naň spomienka ostane navždy.
Jedného dňa sa však musel odsťahovať. Jeho otca niekam inam preverili a tak nás museli rozdeliť. My sme prosíkali a nariekali, ale bolo im to jedno. Boli sme si bližší, ako brat a sestra. Keby jeden z nás zomrel, ten druhý by toľkú stratu už nevydržal a zabil by sa tiež. A tak sme sa dohodli, že každý deň jeden druhému napíšeme svoj duševný stav. A tak je to doteraz.
„Aj ty si mi chýbal! Prvý mesiac bez teba to bolo niečo hrozné. Musela som brať ešte viac liekov ako inokedy, lebo inak by som teraz ležala pod zemou.“, povedala som a tiež sa usmievala.
„Liekov?“, spýtala sa Kika podozrievavo. Ona nevedela o mojej chorobe, ani o tom, že som si ubližovala, či o tom, že som bola nútená jesť lieky ako na bežiacom páse. Vedela to len moja rodina a Erik.
„Chúďatko! Tiež som na tom nebol x-krát najlepšie. V podstate som odignoroval každého, čo sa snažil nadviazať priateľský rozhovor. Teraz už je to lepšie, ale nepovedal by som, že je to skvelé.“, usmial sa a pripomenul mi, aký kamarátsky vždy bol, aj to, že žiaľ človeka zmení. Navždy.
„Ale opeknela si. Oveľa. Takmer som ťa nespoznal.“, usmial sa.
„To nemyslíš vážne! Možno to bude len tým, že som šťastná. Ale ty tiež nevyzeráš zle. Vlastne si tiež krajší.“, povedala som a trošku sa začervenala.
„Hej, no niežeby som to nevedel...“, povedal a znelo to v podstate pravdivo, no potom sa začal smiať, čo rozosmialo nás.
„Si somár!“, zasmiala sa Kika.
„Ja viem. Inak, kočky, nejdete so mnou a partiou von? Poďte, bude sranda. Okrem toho sa chcem s tebou ešte rozprávať, Emily.“, usmial sa Erik a bola by som mu povedala áno, keby som si nebola spomenula na Ema. Na môjho úžasného, milého a sexy frajera, ktorému som sľúbila, že prídem.
„Ja... do koľkej asi?“, spýtala som sa váhavo.
„Hm, neviem, do takej ôsmej?“, odpovedal.
„Tak... dobre, ale nie dlhšie.“, súhlasila som, no vo vnútri som sa cítila zle kvôli Emovi. Už bolo päť, čo znamenalo, že už bol v podstate večer.
Potom sme sa pohli a išli sme...
Recommendations: how to promote your emoemily.estranky.sk
(LatonyadOt, 23. 2. 2018 11:11)