EMO Emily-16.kapitola
2. 4. 2011
16.kapitola
Utekala som a zároveň sa dusila plačom. V krku som mala sucho a z očí sa mi liali slzy. Husto pršalo, nik nebol na ulici, všetci boli doma, v teplúčku.
Ja som nechcela ísť domov, do tepla. Chcela som ísť do bezpečia. K niekomu, kto by ma mohol ochrániť a upokojiť.
Poznala som, len dve osoby, ktoré to dokázali: tá prvá bola mŕtva a tá druhá, zapríčinila moje nešťastie. Keby sa mi to stalo o dva roky dozadu, prvá osoba by tu bola a ukľudnila by ma. Uchlácholila by ma rečami, ako: „To bude dobré!“ alebo „Neboj, som tu pre teba.“. Možno by u nás prespala, len aby sa uistila, že budem v poriadku.
Ale teraz už nie. Viac tu nie je. Už tu nie je nikto, kto by mi toto povedal. Jediný u koho som sa cítila bezpečne bol on- anjel.
Pribehla som, až ku starkej, kde som si prezliekla mokrú pyžamu za suché oblečenie, zobrala veci a utekala na autobus.
V autobuse som zadržiavala plač, ale ako náhle som sa objavila doma, v mojej izbe, hrádza praskla a ja som sa nahlas rozplakala. Hádzala som veci o zem, do všetkého kopala a trieskala.
O pár minút zúrivá časť môjho plaču prestala a nastal čas na ľútosť. Plakala som do vankúša, až kým neodbila polnoc. Vtedy som ako šibnutím čarovného prútika zaspala, stíhaná nočnými morami, až do rána...
.......................................................................................................................................................
Bola som vo veľkej kamennej sieni, s kamennou podlahou. Miestnosť bola obrovská, vyzeralo to ako v kostole, až nato že to tam bolo väčšie a všetko bolo z kameňa. Neboli tam ľudia, len drevené lavičky.
Cítila som sa čudne. Myslím, že som bola anjel, pretože som mala krídla- krásne, biele krídla. Oblečené som mala biele, jednoduché rúcho a veľkú bielu kapucňu na hlave.
Nikoho naokolo som si nevšímala, až doteraz. Odrazu tam boli ďalší šiesti anjeli, z toho jeden, čo vyzeral ako (polonahý) Em kľačiaci, hrozne zdrvený, na zemi, dvaja, čo ho držali za plecia a jeden, čo stál za ním a škeril sa ako Stvoriteľ.
Emovi tiekli po lícach slzy bezmocnosti a mne tiekli tiež. Ani nie preto, že som nemohla urobiť nič, aby prestali. Ale preto, že som zistila, že ma ešte vždy zraňuje, keď mu ubližujú, alebo je smutný. Stále som ho ľúbila, aj keď to trochu hraničilo so strachom.
Zistenie, že ho stále ľúbim mi trhalo srdce, viac, ako mi ho zlomil on sám.
Odrazu sa ten vyškierajúci anjel prestal uškierať. Zatváril sa vážne, zahnal sa a... a odtrhol anjelovi, krásne biele krídla.
Anjel zreval od bolesti a padol na zem. Schúlil sa do klbka a plakal...
Rany mu hrozne krvácali a viem si predstaviť, že ho museli hrozne bolieť.
Chcela som sa rozbehnúť za ním, utešiť ho, pomôcť mu... No nedalo sa. Akoby ma niečo pripútalo na pozorovateľské miesto a nechcelo nikam pustiť. Mohla som akokoľvek kričať, vrieskať, plakať, šklbať... Nič, nič by mi nepomohlo a rovnako tak nie jemu...
.......................................................................................................................................................
S vreskom som sa celá spotená prebudila.
Nie, nie, nie, to nebolo skutočné, nahovárala som si. To nemohlo byť skutočné.
Ukľudni sa, ukľudni sa, kľud!, myslela som si a snažila sa upokojiť.
O pár minút som, už bola kľudnejšia, ale sen mi nechcel zmiznúť z hlavy. Snažila som sa prísť na iné myšlienky.
Hodinky ukazovali čas 6:05, čas na vstávanie do školy.
Pri obliekaní, umývaní a maľovaní sa, som sa sústredila na všetko iné, len nie na deň pred týmto, alebo na sen. Tieto dve... udalosti mi lámali aj posledné minikúsočky srdca, ktoré ešte neboli polámané a práve preto som sa na ne snažila nemyslieť. Ale nepomáhalo to...
Na zastávke autobusu som sa ledva udržala, aby som sa nerozplakala.
Jimmy v autobuse nebol, čo napovedalo jedine to, že ho zviezla mama. Za túto vec som bola vďačná. Nemala som veľmi chuť na smiech a úsmevy, alebo blbé ksichty. Chcela som sa niekam zavrieť, byť sama a plakať, až kým mi nedôjdu slzy. No to som nechcela. Skutočne som netúžila po pozornosti.
Keď som sa prezúvala, všimla som si, že Jimmy už tam má botasky.
No super!, pomyslela som si.
Vošla som do triedy, skoro nik v nej nebol, možno desať ľudí z tridsiatich, alebo viac. Jimmy bol medzi nimi. Sedel na mieste a odpisoval si úlohu.
Sadla som si na miesto vedľa neho, kde som zvyčajne sedávala a vybrala si veci na lavicu.
„Čau, Emilík!“, pozdravil ma, no potom sa na mňa pozrel tak, akoby neveril svojim očiam, pustil pero a z ničoho nič ma objal.
„Hej, aj ja ťa rada vidím!“, zasmiala som sa. Neznelo to veľmi veselo, ale on si to našťastie nevšimol.
Chvíľu sme sa bavili, čo je nové, ktorý učiteľ nás trýzni najviac, alebo naopak, ktorý sa nás snaží, čo najviac ušetriť a potom prišli baby. Chichotali sa, ako zvyčajne, no keď si ma všimli smiech ustal. Rýchlo prešli k našej lavici a vyobjímali ma. Potom si posadali do lavíc za nami a pred nami a začalo sa vypytovanie.
„Čo ti vlastne bolo? Vyzerala si ako v kóme.“, spýtala sa Nina.
„Ja vlastne ani sama neviem...“, povedala som udivená, že som sa touto otázkou nezaoberala už skôr.
„Ty nevieš? To si sa Ema ani nespýtala?“, spýtala sa Zuzka.
„Hm, nie...“, povedala som a dúfala, že jeho meno už nebudú spomínať.
„Ale prečo? Vieš, museli sme odísť. Nútil nás aby sme odišli domov. Pokúšali sme sa ho prehovoriť, ale bol neoblomný. Ten tvoj frajer je pekne tvrdohlavý!“, povedala Emmka.
„Áno, to je.“, súhlasila som.
„Bože, Emily! Čo je to s tebou?! Inokedy si hovorila, len o tom aký je úžasný a dokonalý a teraz ani nevyslovíš jeho meno?! Čo sa stalo? To ste sa rozišli?“, spýtala sa Nina kruto.
„Mhm...“, prikývla som a rozplakala sa. Jimmy ma súcitne objal a utešoval ma.
„Prečo ste sa rozišli?“, spýtala sa jemne Emmka.
„To je zložité, sľúbila som mu, že to nikomu nepoviem, ak... ak-ak-ak...“, vzlykala som a nevedela sa vykoktať.
„Kľud, nemysli na to. Poďme na wecka, dáme ťa do poriadku.“, usmiala sa Emmka a odišli sme. Jimmy samozrejme išiel za nami, ale keď vstupoval babské wecka, nemuseli sme ho zastavovať my, ale učiteľka. Začali sme sa nezadržateľne smiať a zavreli dvere.
Tak vidíš, milý čitateľ, nepovedať priateľom pravdu, ťa môže stáť kopu srandy a utešovania...
ehm
(MOI, 2. 4. 2011 20:43)