EMO Emily-15.kapitola
23. 1. 2011
15.kapitola
Okno som nechala otvorené, ale otočila som sa na smer izba. Musela som si ju lepšie prezrieť. Včera, keď ma bolela hlava, som si nevedela spomenúť na čo som myslela, keď som sa balila. Teraz som to vedela a dúfala som, že v izbe nájdem nejaký dôkaz o tom, kto je.
Pozrela som sa na posteľ. Emil spal, ale nebol prezlečený. Pod očami mal čierne kruhy a jeho tvár (tá prekrásna tvár!) vyzerala strhaná.
Prestala som naňho čumeť ako tupec a zamierila som k stene, na ktorej mal krásne kresby. Boli to buď maľby alebo úžasné kresby uhlíkom. Jedna kresba ma zaujala. Bolo na nej dievča s čiernymi vlasmi zapletenými do zložitého účesu a malým červeným klobúčikom, z ktorého trčalo veľké čierne pero na hlave.
Keď som sa prizrela bližšie, uvidela som, že je skutočne krásna (nie tak ako zmaľované prostitútky na križovatke, ale prirodzene krásna). Mala rovnaké oči, nos aj ústa ako niekto koho poznám. Vyzerala ako... ako... ako ja! Nebola namaľovaná ako ja. Práve preto som hneď nespoznala kto to je. Ale nevyzerala som ako z tohto storočia. Bolo to skôr 19.storočie.
Čo to má, preboha, znamenať?! Ako je to možné?!
Nemohla som sa na to pozerať. Odvrátila som zrak a presunula ho radšej na stôl zaprataný papiermi s kresbami. Na tom stole bol hrozný bordel. Bolo tam veľa kresieb, ale len jediná bola nedokreslená. Kresba padlého anjela, ktorá sa nápadne podobala na môjho padlého anjela.
Tak toto je čudné. Nikdy predtým som na takéto veci veľmi neverila. Upíry, vlkodlaci, anjeli... Tieto veci pre mňa nikdy neexistovali. Až doteraz.
Odrazu som začula prudký nádych. Otočila som sa k posteli a videla Emila ako na mňa šokovane hľadí.
„Dobré ránko, krásavec! Ako si sa vyspal? Vyzeráš... nevyspatý.“, pozdravila som ho. On okamžite vstal z postele a neobyčajne rýchlo sa ku mne presunul. Objal ma tak silno, ako nikdy pred tým.
Cítila som z neho úľavu, šťastie a lásku.
„Toto mi už nikdy nerob, anjelik. Nikdy. Nemáš predstavu ako som sa o teba bál. Vôbec som nevedel čo ti je. Vďaka bohu, že si znova v poriadku.“, zašepkal a pobozkal ma.
Bozk som mu opätovala. Bozkávať ho bolo jednoducho úžasné, nepopísateľné slovami. Po troch minútach som sa odtiahla a pozrela som mu do očí. Zobrala som ho za ruku a posadila sa na posteľ.
„Ako dlho som spala?“, opýtala som sa po dlhej dobe mlčania.
„Štyri dni.“, odpovedal krátko a pobozkal ma na čelo.
„Ale prečo som tu? Nevadilo to mame? Vedia vaši, že som tu? Prečo nie som u babky? Kde je Andrej, Jimmy, Kika, Nina a Zuzka?“, odmlčala som sa aby mohol odpovedať.
„Môžeš zopakovať otázku?“, zasmial sa. Mne to veľmi vtipné neprišlo.
„Vážne. Prečo som tu?“, spýtala som sa.
„Lebo som sa chcel o teba postarať ja. Lebo som chcel byť s tebou. Lebo som chcel aby si sa vyliečila a aby si ako prvé, keď vstaneš, uvidela mňa. Tvojej mame to nevadilo, že si tu.
Naši to nevedia, lebo tu ešte týždeň nebudú a možno ešte dlhšie. Všetci tvoji kamoši odišli domov. Musel som ich dlho prehovárať, ale nakoniec pochopili, že som tvrdohlavý a nedovolím im ostať. Spokojná?“, vysypal všetky odpovede na moje otázky.
„Áno som. Smiem sa ťa spýtať ešte jednu vec?“, opýtala som sa, v hlase neistota a strach.
„Čokoľvek.“, povedal a pobozkal mi ruku. Nepustil ju aj keď bozk už skončil.
„Kto skutočne si?“, opýtala som sa a postavila sa. Prudko sa nadýchol a pustil moju ruku.
„Povedal si čokoľvek. A ja sa pýtam práve toto.“, povedala som mu tichučko, mierne smutná z toho, že pustil moju ruku.
„Som... som jeden z padlých.“, povedal tak ticho akoby dúfal, že som ho nepočula. Ja som počula veľmi dobre. Vykríkla som a začala utekať ku dverám. Tie sa s buchnutím zavreli.
„Emily, ty nikam nepôjdeš.“, povedal vážne.
„Vážne? Tak sa pozeraj!“, povedala som mu už po druhý krát a rozbehla sa k oknu. Skôr ako som tam stihla dobehnúť sa zavrelo (stihla som si všimnúť, že sa obloha zatiahla a vonku bolo škaredo).
Teraz som sa už skutočne bála. Od strachu som sa celá triasla. Nahlas som sa rozvzlykala a sadla si do rohu, čo najďalej od neho. Pritisla som sa ku stene a chúlila sa v rohu. Plakala som. Hrozne som sa bála. Najhoršie bolo, že tu nebol nik kto by mi mohol pomôcť.
„Neplač, prosím! Nikdy by som ti neublížil. Nemusíš sa ma báť. Milujem ťa viac ako čokoľvek na tomto svete. Neplač! Zabíja ma to, aká si smutná a ako sa bojíš.“, povedal jemne a milo. Ja som mu to neuverila. Niečo som o padlých anjeloch vedela a síce, že sú zlý. Padli, lebo odhalili Eve tajomstvo zakázanej záhrady a dovolili jej odhryznúť z jablka. Kvôli jemu som sa narodila ako hriešnik. Kvôli nemu som zlá. Kvôli nemu nie som dobrá.
„Neveríš mi. Ja ti môžem povedať len to, že je to pravda, anjelik.“, povedal nežne. Chcela som mu veriť. Ale on bol zlý. To znamená, že klame, podvádza a zabíja. Rozplakala som sa ešte viac. Prečo to všetko nemohlo ostať tak ako to bolo v sobotu? Prečo sa mi nikdy nemôže stať niečo úžasné a nemať žiadnu chybu? Nenávidím ho. Nenávidím.
Začal sa ku mne približovať aby ma objal. To už som bola na nohách a utekala na druhú stranu miestnosti.
„Nevolaj ma anjelik. Nedotýkaj sa ma. Nenávidím ťa. Nikdy som ťa nemala stretnúť. Mohla som byť dobrá a narodiť sa ako anjel nebyť teba a tvojich kamošov. Kvôli tebe som sa narodila ako hriešnik. Kvôli tebe som zlá. Kvôli tebe som prekliata. A som si istá, že len kvôli tebe sa mi dejú všetky zlé veci. Nehoda. Premena na EMO. A ešte viac. To všetko len preto, že som prekliaty hriešnik! Nenávidím ťa... nenávidím... nenávidím... a už nikdy viac ťa nechcem vidieť. Nikomu to nepoviem, ale už nikdy sa ku mne nepribližuj!“, ranila som ho viac ako som chcela a prišlo mi to ľúto. Ľútosť ma okamžite prešla, keď som si spomenula kto je. Dvere sa otvorili a ja som vybehla. Posledné čo mi vložil do mysle bolo:
Milujem ťa a nikdy neprestanem aj keď ma nenávidíš. Milujem ťa, anjelik, nezabudni na to!
Komentáre
Prehľad komentárov
Posledné čo mi vložil do mysle bolo: Milujem ťa a nikdy neprestanem aj keď ma nenávidíš. Milujem ťa, anjelik, nezabudni na to!
..emma sak ale dufam ze mu ona odpusti!!! :/ lebo ma inak porazi :D
...
(kikuska98511, 23. 1. 2011 18:50)