EMO Emily-7.kapitola
14. 1. 2011
7.kapitola
„Ale mami! Ona s nami nejde, však nie? Prosím! Ja si potrebujem niečo vybaviť a ona by ma akurát brzdila ako väzenská guľa na nohe!“, snažila som sa presvedčiť mamu nech ma nechá ísť bez toho decka.
„Ale áno pôjde. Aj ona má frajera. A tiež tam. A už dlho sa nevideli, vieš?“, povedala mi mama.
„Tak teda dobre, no! Koniec koncov, tá cesta nie je až taká dlhá, žeby som sa mohla z jej hlasu povracať...“, povedala som.
Nakoniec, pôjdeme autobusom a ja budem zahĺbená do svojich myšlienok. A Perla môže sedieť s bratrancom. Hneď som kľudnejšia. Paráda.
Cesta autobusom prebehla, no povedzme, že ticho. Ja som premýšľala, Perla sa hrala na PSP a bratranec počúval hudbu.
Premýšľala som, či si niečo Emil neurobil. Veď, keď mali od nás na Halloween odísť, div sa nezabil. Teraz už možno visí niekde na povale... Nie nie. Na toto nesmiem myslieť v žiadnom prípade. Dokonca ani keby to bola pravda.
Pozerala som sa z okna a spoznávala mesto, kde býva časť mojej rodiny. Už dávno som tu nebola. Ale veľmi sa to tu nezmenilo. Bolo tu rovnako veľa domov, panelákov a dokonca aj to veľké, staré námestie.
Nakoniec sme vystúpili na zastávke blízko Emilovho domu. Najprv sme sa, ale zastavili u babky aby som si u nej mohla nechať kufor, lebo som chcela ostať na celý víkend. Rozprávali sme sa okolo desiatich minút, ale ja som ju skoro vôbec nevnímala. Sem tam som kývla hlavou alebo povedala áno či nie. Inak som bola myšlienkami niekde úplne inde. Túžila som ho vidieť a vedieť, či je v poriadku.
Keď som sa konečne rozlúčila s babkou, so slovami: „Neboj sa. Za chvíľu sme späť. Ahoj.“, nemyslela som to vážne. Vedela som, že tam ostanem aj do rána a bratranec proste povie babke, že sa tak skoro nevrátim.
„Kam idete?“, pýtala sa Perla.
„Tak do toho ti teda nič nie je...“, poviem jej, sčasti aj preto, lebo neviem kde Emil býva.
„Ale je! Tak povedz, prosím!“, prosila Perla.
„Len do toho nového obchodu s knižkami.“, povedala som, lebo som dobre vedela, že neznáša knižky a ešte viac obchody s knižkami.
„Aha. Tak vám prajem peknú cestu.“
„Čaute babka, dedko aj Perla!“, povedala som, obliekla si svoju starú vetrovku s lebkou, na chrbte a vyrazila som za bratrancom, ktorý predo mnou div neutekal.
Počas cesty, sme sa strkali do mlák, smiali a oslovovali sa slovami ako „miláčik“, „zlatíčko“ alebo macík.
Všetky sprostosti nás okamžite prešli, keď sme zastavili pred Emilovým domom.
Ten dom, bol väčší ako dva naše a ozývala sa z neho hudba (presnejšie to bol Nightwish- End Of All Hope).
„To znamená, že nie sú jeho rodičia doma, ale on rozhodne je.“, poznamenal Andrej (bratranec).
„To mi došlo, čo povieš? Tak kde má izbu?“, povedala som, lebo už po ceste povedal, že so mnou dovnútra nepôjde. Vraj musí ísť von s kamarátmi (lebo tí sú dôležitejší ako ja, nie?).
„Na hornom poschodí. Zahneš doľava a uvidíš chodbu. Na jej konci je jeho izba, ale nie je dobre vidieť, lebo v tej časti domu nie sú okná. Vieš, Emil ich chcel už na začiatku puberty preč. Vraj neznáša svetlo. Ale v izbe ich má, neboj.“, informoval ma Andrej.
Rozlúčila som sa s ním a vykročila k domu. Nemusela som ani zvoniť, či klopať, lebo bolo odomknuté.
Vošla som do domu a neodolala som a musela som si obzrieť prízemie. Všetko bolo zariadené moderne, ale hlavne, draho. Obývačka, kuchyňa, dokonca aj záhrada (pozrela som sa z okna) boli takto zariadené a boli bez jedinej chybičky.
Ak mi schody u nás pripadali privysoké, tak toto je ešte horšie (len len som po nich vyšliapala).
Poobzerala som sa aj po tomto poschodí. Spálňa rodičov bola zriadená celá v čierno-bielych farbách, rovnako ako kúpeľňa (vlastne rovnako ako všetky tri kúpeľne).
Časť, v ktorej som si mala pozrieť dom skončila. Nasledovala časť, v ktorej som musela ísť za NÍM. Troška som sa bála, že ho v izbe uvidím s nejakou inou alebo (čo je teda omnoho horšie) mŕtveho.
Išla som podľa Andrejových inštrukcií, ktoré ma priviedli až k izbe. Teraz za nimi znela iná pesnička od Nightwish, ktorú som, ale, nevedela rozpoznať.
Priložila som ucho ku dverám, ale nepočula som nič iné, ako pesničku a pád prázdnej sklenej fľaše na koberec.
Po tichu som otvorila dvere, ale len na malú medzierku. Ležal na posteli, tvár mal neprirodzene bielu a pod očami mal také kruhy ako keby nespal štyri noci. A aby som nezabudla- v ruke mal fľašu s vodkou.
Vyzeral hrozne, ale stále som v ňom videla toho chlapca, ktorí prišiel s Andrejom do nášho domu na Halloween. Toho chlapca, ktorý bol skoro stále usmiaty a šťastný.
Potichučky som otvorila dvere a sadla si na jeho posteľ a poobzerala som sa po izbe.
No čo mám povedať. Tá izba vyzerala ako po príchode transformerov.
„Emil! Hej, zlato, otvor oči, prosím ťa.“, prosila som nehybného Emila.
„Héj! Ty si zase tu Emily? Viem, že si len výplod mojej fantázie, ale aj tak som rád, že si tu so mnou. Vieš, že si veľmi, ale veľmi zlatá, keď sa takto mračíš?“, povedal Emil tichučko a zachrípnuto. Po líci mi stiekla slza, keď som ho videla takého strateného a smutného.
„Ale ja som tu skutočne! Nie som len výplod tvojej fantázie. Čestné skautské.“, povedala som a po lícach mi stekali slzy ako hrachy. Konečne si uvedomil, že som s ním. Otvoril oči, ktoré mal červené ako človek, ktorý plakal veľmi dlho. Okamžite sa posadil, i keď mi bolo úplne jasné, že bolí hlava tak ako nič na svete a že tieto prudké pohyby mu veľmi k dobru nepomôžu.
„Ty si vážne tu. Ale pre.. prečo si tu?“, spýtal sa so slzami v očiach. Chytila som ho za ruku. Ani ju neodstrčil, ani neodtiahol tú svoju. Ba čo viac, on mi ju stisol, ešte silnejšie.
„Bol za mnou Andrej. Povedal, že si nejaký čudný a k ostaným sa správaš nevrlo a nepekne.“, povedala som a nadvihla jedno obočie.
„Je pravda, že som bol trochu hnusný, ale to je všetko. Prosím povedz mi... prečo si sa so mnou rozišla? Ja tomu nerozumiem. Veď som nič nespravil, či?“, spýta pre zmenu on mňa.
„Veď som ti hovorila, že za to môžu kamošky. Nechcela som aby ti niečo urobili alebo aby ti o mne povedali niečo zlé alebo trápne.“, povedala som.
„Ja by som im nikdy, nikdy neuveril.“, namietol a objal ma. V jeho náručí som sa cítila v bezpečí a bezstarostne.
Potom ma zas pobozkal. Lenže tento krát ma bozkával dlhšie a viac chtivo.
Keď som sa od neho konečne odtrhla sedeli sme ešte pár minút v objatí. Nechcela som odísť, ale musela som. A to práve pre jeho rodičov.
„Už musím ísť.“, oznámila som mu šeptom a začala sa odťahovať. On mi nedovolil sa posunúť ani o cm. Pritisol si ma ešte bližšie. Až tak, že som skoro nemohla dýchať.
„Vážne už musím ísť. Neboj. Ostávam až do nedele, takže sa ešte uvidíme-“, musela som zastaviť, lebo mi práve vtedy volal Jimmy.
„Ahoj! Čo je? Počuj teraz nemôžem, oki? Zavolám ti neskôr. Čau!“, povedala som a zložila.
„Kto to bol?“, pýtal sa Emil, v očiach sa mu blysla žiarlivosť.
...
(kikuška :*, 15. 1. 2011 12:45)