Čo zamlčuje štát očkovaným a právne mantinely povinného očkovania vysvetľuje právnik. Redakcia SKsprávy oslovila s otázkami na právne mantinely povinného očkovania právnika a advokáta JUDr. Lukáša Machalu, autora elektronickej petície proti povinnému očkovaniu.
Ministerstvo zdravotnictví uvažuje o nařízení povinného covidového očkování vyhláškou podle zákona č. 258/2000 Sb., o ochraně veřejného zdraví.
Povinné pravidelné očkování
Osoby na území Čech, Moravy a Slezska jsou povinny se podrobit plošnému pravidelnému očkování, které stanoví vyhláška Ministerstva zdravotnictví. Vyhláška však musí respektovat zákonné zmocnění v § 46 odst. 1 zákona o ochraně veřejného zdraví, který umožňuje nařídit toto očkování k zamezení vzniku a šíření závažných infekčních onemocnění. Tomuto požadavku covidové očkování neodpovídá, protože nedokáže zabránit šíření infekce. Nákaza třikrát očkovaného prezidenta republiky a plně očkovaného ministra zdravotnictví to dokazuje. Dokazují to i týdenní čísla nově hospitalizovaných k 27. 11. 2021 v nemocnicích, v poměru 2 184 neočkovaných na 1 754 očkovaných, tedy asi 55% neočkovaných : 45% očkovaných. Zákon umožňuje povinné očkování k zamezení vzniku a šíření nemoci, nepoužívá pojem pouhého omezení nemoci.
Vakcína má pozitivní dopad na charakter průběhu nemoci. Ovšem povinné pravidelné očkování podle zákona o ochraně veřejného zdraví nelze vyhláškou nařídit z důvodu lehčího průběhu nemoci, ale jen z důvodu zabránění šíření infekce. Očkování, které nebrání šíření infekce, nemůže být nařízeno pouhou vyhláškou, ale musí být změněn zákon.
Povinné zvláštní očkování
Vyhláškou lze nařídit omezené zvláštní očkování pro stanovený okruh osob, které mají být zařazeny na pracoviště s vyšším rizikem vzniku infekčního onemocnění. Toto zmocnění neumožňuje plošně stanovit tuto povinnost zdravotníkům, hasičům či vojákům, ale jen těm osobám, které budou na ohrožených pracovištích. Tedy je možné tak nařídit očkování osob na covidových odděleních nemocnic, případně záchranné službě. Zákon však neumožňuje takto postupovat vůči osobám, které nejsou na ohrožených pracovištích, např. jsou na očním oddělení, kde se covid neléčí. Rozdílný přístup by měl být i u hasičů či vojáků. Voják, který může být nasazen v rámci covidové pomoci do ohroženého domova důchodců, se očkování bude muset podrobit, ale voják, který je pilot, tak se na něj povinné zvláštní očkování nevztahuje, protože pilotní kabina není pracoviště s vyšším rizikem vzniku infekčního onemocnění.
Povinnému očkování nepodléhají osoby s přirozenou imunitou
Podle § 46 odst. 2 zákona o ochraně veřejného zdraví se pravidelné a zvláštní očkování neprovede při zjištění imunity vůči infekci nebo zjištění zdravotního stavu, který brání podání očkovací látky (kontraindikace).
Pokuta
Za nesplnění povinnosti povinného očkování hrozí pokuta nejvýše 10 000 Kč. Nesmí být za odmítnutí stejného očkování uložena opakovaně. Promlčecí doba je jeden rok.
Obrana proti nezákonnému očkování
Ministerstvo zdravotnictví opakovaně porušuje v rámci propagace covidového očkování zákony. Lze tedy očekávat, že případná vyhláška bude nad rámec zákonného zmocnění. Obrana spočívá v odmítnutí takového očkování. Pokud bude krajskou hygienickou stanici uložena pokuta, je nutné podat ve správním řízení odvolání k Ministerstvu zdravotnictví s poukazem na nezákonnost vyhlášky ministerstva a nebude-li tento argument akceptován, je nutné podat správní žalobu proti odvolacímu rozhodnutí ministerstva krajskému soudu. Ten posoudí, zda vyhláška byla vydána v rámci zákonného zmocnění, a zjistí-li, že ne, odmítne ji použít a pokutu zruší. Nakonec zřejmě v rámci kasačních stížností o věci bude rozhodovat Nejvyšší správní soud a sjednotí judikaturu různých krajských soudů.
Možnosti zamestnávateľov vyžadovať od zamestnancov informácie o zaočkovaní proti koronavírusu alebo o výsledkoch testovania sú limitované.
Zaobchádzanie so zamestnancami v pracovnoprávnych vzťahoch musí byť v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania a žiaden zamestnanec nesmie byť diskriminovaný z dôvodu iného postavenia, ktorým je napr. očkovanie proti koronavírusu.
Aktuálne nie je platný a účinný žiaden predpis – vyhláška Úradu verejného zdravotníctva, ktorá by zamestnávateľa nejakým spôsobom oprávňovala na uvedené konanie (posledná vyhláška upravujúca režim vstupu osôb do priestorov prevádzok a priestorov zamestnávateľa č. 200/2021 V. v. SR bola zrušená dňa 17. mája 2021 redakčným oznámením č. 209/2021 V. v. SR).
Vyžadovanie informácií o očkovaní od zamestnancov a aj príp. nariaďovanie povinného testovania zamestnávateľom s požiadavkou na preukazovanie sa negatívnym výsledkom testu zo strany zamestnanca nemá oporu v žiadnom právnom predpise, ktorý by zamestnávateľa oprávňoval získavať a spracúvať údaje o očkovaní zamestnanca. Zamestnávateľ môže spracúvať iba také údaje, ktorých spracovanie mu bolo určené zákonom alebo iný právnym predpisom.
Ustanovenia právnych predpisov aktuálne nedávajú zamestnávateľovi právo zisťovať údaje o zdravotnom stave jednotlivých zamestnancov, ani rozdielne zaobchádzať so zamestnancami na základe akýchkoľvek interne stanovených kritérií, ktoré nespočívajú v povahe činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú.
Problematika podpory očkovania proti ochoreniu COVID-19 a súvisiaca snaha zamestnávateľa o vytvorenie bezpečných a zdravých podmienok na pracovisku musí byť z hľadiska pracovného práva postavená na nediskriminačných princípoch.
Nariadiť obmedzenie alebo zamedzenie vstupu do určených priestorov zamestnávateľa pre skupinu nezaočkovaných zamestnancov, resp. pre skupinu očkovaných zamestnancov, na jednej strane predpokladá, že zamestnávateľ zisťuje a spracúva informácie o očkovaní, príp. o výsledkoch testovania na prítomnosť koronavírusu. Na strane druhej takýto prístup znamená, že zamestnávateľ segreguje zamestnancov – nerovnako zaobchádza so zamestnancami z dôvodu iného postavenia (zaočkovania/nezaočkovania proti koronavírusu), čo je vzhľadom na ustanovenie § 13 ods. 1 a 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej Zákonník práce) neprípustné.
Ustanovenie § 30 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v znení neskorších predpisov (ďalej zákon č. 355/2007 Z. z.) ukladá zamestnávateľovi povinnosti vo vzťahu k posúdeniu zdravotného rizika z expozície faktorom práce a pracovného prostredia a vo vzťahu k zabezpečeniu opatrení na zníženie expozície zamestnancov a obyvateľov fyzikálnym, chemickým, biologickým alebo iným faktorom práce a pracovného prostredia na najnižšiu dosiahnuteľnú úroveň, najmenej však na úroveň limitov ustanovených osobitnými predpismi. Povinnosť a zároveň aj možnosť posúdiť zdravotné riziko u zamestnanca má zamestnávateľ výslovne upravené iba vo vzťahu k expozícii faktorom práce a pracovného prostredia na pracovisku.
Ochorenie COVID-19 a šírenie koronavírusu v zásade (okrem niektorých zdravotníckych povolaní) nie sú faktorom práce, ktorú zamestnanci vykonávajú a ani faktorom pracovného prostredia na pracovisku. Preto uvedeným ustanovením zákona č. 355/2007 Z. z. nie je možné odôvodniť konanie zamestnávateľa.
Zároveň ani z ustanovení § 5 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších prepisov (ďalej zákon o BOZP), ktoré popisujú všeobecné zásady prevencie, nevyplýva zamestnávateľovi možnosť aplikovať do praxe povinné testovanie na ochorenie COVID-19.
Medzi povinnosti zamestnávateľa ustanovené v § 6 zákona o BOZP patrí aj povinnosť podľa ods. 1 písm. o) zaraďovať zamestnancov na výkon práce so zreteľom na ich zdravotný stav, najmä na výsledok posúdenia ich zdravotnej spôsobilosti na prácu, schopnosti, na ich vek, kvalifikačné predpoklady a odbornú spôsobilosť podľa právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a nedovoliť, aby vykonávali práce, ktoré nezodpovedajú ich zdravotnému stavu, najmä výsledku posúdenia ich zdravotnej spôsobilosti na prácu, schopnostiam, na ktoré nemajú vek, kvalifikačné predpoklady a doklad o odbornej spôsobilosti podľa právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
Zamestnávateľ nie je oprávnený žiadať a sankcionovať zamestnanca za nepredloženie výsledkov akéhokoľvek lekárskeho vyšetrenia. Tieto sú určené do rúk lekára. Zamestnávateľ je oprávnený vyžadovať od zamestnanca dokument o posúdení jeho zdravotného stavu vo vzťahu k práci a interpretáciu jeho výsledku lekárom v zmysle zdravotne spôsobilý alebo zdravotne nespôsobilý na výkon posudzovaných pracovných činností.
V prípade, že sú na základe posúdenia zdravotného stavu lekárom zamestnanci uznaní za spôsobilých na výkon posudzovaných pracovných činností, zamestnávateľ s nimi musí v pracovnoprávnych vzťahoch zaobchádzať v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).
V prípade, že by zamestnávateľ obmedzil alebo zakázal vstup do jeho priestorov pre niektorých zamestnancov – nezaočkovaných alebo zaočkovaných zamestnancov a v jeho dôsledku by tejto skupine zamestnancov neprideľoval prácu podľa pracovných zmlúv, išlo by o prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Za čas trvania takejto prekážky zamestnávateľ poskytne dotknutým zamestnancom náhradu mzdy v sume ich priemerných zárobkov.
Vzhľadom na možné budúce zmeny právnych predpisov a vydávanie predpisov príslušnými orgánmi v súvislosti s vývojom situácie so šírením ochorenia COVID-19 nie je vylúčené, že sa ustanovia nové oprávnenia, resp. povinnosti pre zamestnávateľov vo vzťahu k problematike očkovania alebo testovania na prítomnosť koronavírusu u osôb vstupujúcich alebo nachádzajúcich sa na pracoviskách zamestnávateľov.
Vzhľadom na to, že riaditelia škôl dostali od Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky právny paškvil tzv. „Manuál pre riaditeľov k školskému semaforu v šk. r. 2021/22“, v zmysle ktorého sú títo navádzaní na nezákonné postupy voči deťom a ich rodičom vydieračským spôsobom, doslova trestnou činnosťou v smere vyžadovania právne nulitných protiepidemiologických opatrení vydaných Mikasovymi vyhláškami, pripájam
Antimanuál, ktorý doporučene doručte písomnou formou riaditeľovi príslušnej školy a v prípade pokračovania v páchaní trestných činov nátlaku, zneužívania právomoci verejného činiteľa, apartheidu a diskriminácie skupiny osôb a poškodzovanie cudzích práv, riaditeľom školy, alebo ktorýmkoľvek učiteľom, podajte na podklade tam uvedenej argumentácie na nich i trestné oznámenie.
Riaditeľ školy
Gymnázium Plagiátora Branislava Gröhlinga
Covidová 69
666 96 Diabolská Ves
Antimanuál
Platný právny stav na území Slovenskej republiky mne ani môjmu dieťaťu/mojim deťom zákonom neukladá právnu povinnosť nosiť rúško, resp. respirátor, testovať sa, podrobovať sa registrácii na ekaranténu a ani očkovať sa. Existencia uznesení vlády Slovenskej republiky a vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky v tejto spojitostí vydávané sú právne nulitné.
Podľa Ústavy Slovenskej republiky:
čl. 1 ods. 1 “Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.”.
čl. 2
ods. 2
„štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“.
ods. 3
„každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“.
K východiskovým pravidlám právneho štátu s povahou conditio sine qua non, teda nevyhnutnej podmienky patrí, že nie každý orgán verejnej moci môže konať tak, ako si zmyslí, ani tak, ako sa mu žiada, ale môže konať výlučne v medziach zverenej právomoci, a tú musí uplatňovať spôsobom a za podmienok, keď mu Ústava a zákony dovoľujú konať.
Podľa zák. č. 400/2015 Z. z:
§ 1 ods. 1 „tento zákon upravuje základné pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov (ďalej len „právny predpis“), ktorými sú Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ústavné zákony, zákony, nariadenia vlády Slovenskej republiky (ďalej len „nariadenie vlády“), vyhlášky a opatrenia ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy, iných orgánov štátnej správy a Národnej banky Slovenska a ich vyhlasovanie v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“)“.
§ 4 ods. 3 “vykonávacím právnym predpisom nemožno ukladať povinnosti, meniť alebo dopĺňať právnu úpravu nad rámec zákona alebo upravovať spoločenské vzťahy v zákone neupravené; to neplatí, ak ide o nariadenie vlády podľa čl. 120 ods. 2 ústavy.”
§ 5 ods. 2 „ak návrh zákona predpokladá vydanie vykonávacieho právneho predpisu, musí obsahovať splnomocnenie na jeho vydanie; to neplatí, ak vykonávacím právnym predpisom je nariadenie vlády. Splnomocňovacie ustanovenie sa musí formulovať tak, aby z jeho znenia jednoznačne vyplývalo, kto je splnomocnený na vydanie vykonávacieho právneho predpisu, aké skutočnosti a v akom rozsahu sa majú v ňom upraviť, pričom sa dbá na zabezpečenie súladu vykonávacieho právneho predpisu so zákonom. Ak sa predpokladá vydať na vykonanie zákona nariadenie vlády, možno to v návrhu zákona výslovne uviesť.“.
Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. septembra 2020 sp. zn. II. ÚS 411/2020: „Aj napriek normatívnemu prvku, opatrenie s povahou hybridného správneho aktu nie je právnou normou, a teda ani nemôže byť všeobecne záväzným právnym predpisom. Zákon preto neobsahuje vo svojom texte osobitné splnomocňovacie (delegačné) ustanovenie na jeho vydanie, ktoré je nevyhnutné pri podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisoch.“.
Bez najmenších pochybností je zrejmé, že uznesenie vlády nie je normatívnym právnym aktom podľa legálnej definície uvedenej v § 1 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z. Nemôže preto všeobecne zaväzovať obyvateľov Slovenskej republiky. Ide o procesné rozhodnutie najvyššieho kolektívneho orgánu reprezentujúceho výkonnú moc, a zaväzuje len samotnú vládu Slovenskej republiky, resp. príslušné štátne orgány/úrady, ale nie slobodné fyzické osoby – obyvateľov Slovenskej republiky. Iná by bola situácia, ak by šlo aspoň o nariadenie vlády, ktoré je normatívnym právnym aktom.
V tejto spojitosti uznesenia vlády Slovenskej republiky pre jej obyvateľov, ktorými vláda obmedzila resp. zakázala uplatňovanie základných práv a slobôd (napr. aj právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti) podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., sú nesporne neúčinnou a nevykonateľnou úpravou.
Uznesenia vlády Slovenskej republiky nie sú všeobecne záväzné. Ich obsahom sa preto bežný občan môže riadiť dobrovoľne, ale nemusí.
V súvislosti so základným ľudským právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti a právom na slobodu pohybu a pobytu uvádzam:
V zmysle Ústavy Slovenskej republiky
čl. 7 ods. 5:
„medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi“;
čl. 154c ods. 1:
„medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd“;
čl. 12 ods. 4: “nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.“.
čl. 13:
ods. 1 „povinnosti možno ukladať
písm. a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,
písm. b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
písm. c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.“
ods. 2 „medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“
ods. 4 “nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.“
čl. 16 :
ods. 1 “nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“.
ods. 2 “nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“
čl. 19:
ods. 1 každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
čl. 23 :
ods. 1 „sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje“;
ods. 3 „slobody podľa odsekov 1 a 2 môžu byť obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody“;
Ústava dovoľuje vy(ob)medzovať základné práva a slobody iba zákonom (čl. 13 ods. 2). Takú právomoc Ústava zveruje iba zákonodarnej moci. Nepriznáva ju dokonca ani výkonnej moci.
V zmysle Medzinárodného paktu OSN o občianskych a politických právach
čl. 7:
"nikto nesmie byť mučený alebo podrobovaný krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Najmä sa nebude nikto bez svojho slobodného súhlasu podrobovať lekárskym alebo vedeckým pokusom."
čl. 12:
1. „každý, kto sa právoplatne nachádza na území určitého štátu, má na tomto území právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu“;
3. „vyššie spomenuté práva nepodliehajú žiadnym obmedzeniam okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné pre ochranu národnej bezpečnosti, verejného poriadku, verejného zdravia alebo morálky alebo práv a slobôd druhých a ktoré v súlade s ostatnými právami uznanými v tomto pakte“;
Podľa Charty základných práv Európskej únie
čl.1: Ľudská dôstojnosť
„ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať.
čl. 4: Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu
„nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
čl. 45: Sloboda pohybu a pobytu
1. „Každý občan Únie má právo na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov“;
čl. 52: Rozsah a výklad práv a zásad
1. „Charty základných práv Európskej únie, akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.
2. Práva uznané v tejto charte, ktoré sú predmetom ustanovení zmlúv, sa vykonávajú za podmienok a v medziach vymedzených týmito zmluvami.
3. V rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv.
4. V rozsahu, v akom táto charta uznáva základné práva vyplývajúce z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, sa tieto práva musia vykladať v súlade s týmito tradíciami.
5. Ustanovenia tejto charty, ktoré obsahujú zásady, môžu byť vykonávané legislatívnymi a exekutívnymi aktmi prijatými inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie, a aktmi členských štátov, ak tieto vykonávajú právo Únie, pri výkone svojich príslušných právomocí. Možno sa ich dovolávať pred súdom len na účely výkladu a preskúmavania zákonnosti týchto aktov.
6. Vnútroštátne právne predpisy a prax sa musia zohľadniť v plnej miere tak, ako je to vymedzené v tejto charte.
7. Súdy Únie a členských štátov náležite prihliadajú na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.“.
čl. 53: Úroveň ochrany
„Žiadne ustanovenie tejto charty sa nesmie vykladať tak, že obmedzuje alebo poškodzuje ľudské práva a základné slobody uznané v rámci príslušného rozsahu ich pôsobnosti, právom Únie, medzinárodným právom a medzinárodnými zmluvami, ktorých zmluvnou stranou je Únia alebo všetky členské štáty, a najmä Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ústavami členských štátov.“.
čl. 54: Zákaz zneužívania práv
„Žiadne ustanovenie tejto charty sa nesmie vykladať tak, že zahŕňa právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných na poškodenie práv a slobôd uznaných v tejto charte alebo na ich obmedzenie vo väčšom rozsahu, ako je ustanovený v tejto charte.“.
V zmysle Európskeho dohovoru o základných ľudských právach a slobodách
čl. 3: Zákaz mučenia
"nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu."
Podľa Protokolu č. 4 zo 16. septembra 1963 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznávajúci niektoré práva a slobody iné než tie, ktoré sú už uvedené v dohovore a v prvom dodatkovom protokole k dohovoru
čl. 2 ods. 1, 3 a 4:
1. „každý, kto sa legálne zdržiava na území niektorého štátu, má na tomto území právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu.
3. žiadne obmedzenia sa nemôžu uvaliť na výkon týchto práv okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, na udržanie verejného poriadku, na predchádzanie zločinnosti, na ochranu zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
4. práva uvedené v odseku 1 môžu v určitých oblastiach podliehať obmedzeniam, ktoré sú uložené zákonom a sú v demokratickej spoločnosti odôvodnené verejným záujmom“.
Na podklade citovaných ustanovení Ústavy, Paktu OSN, Charty základných práv Európskej únie a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nespochybniteľné, že ak medzinárodné zmluvy o ľudských právach (Paktu OSN, Charta a Dohovor) zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd, majú prednosť pred zákonom (čl. 154c ods. 1 Ústavy SR).
Pakt OSN, Charta a aj Dohovor, ktorými je Slovenská republika viazaná, garantujú právo má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a slobodne sa pohybovať bez akýchkoľvek obmedzení. Rovnako zo všetkých troch jasne vyplýva, že akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v Pakte OSN, Charte a Dohovore musí byť ustanovené zákonom (čl. 12 bod 3., čl. 21 Paktu OSN), (čl. 52 bod 1. Charty), (čl. 11 bod 2. Dohovoru, čl. 2 ods. 3, 4 Protokolu č. 4) a môže podliehať len takým obmedzeniam, ktoré stanovuje, resp. ustanovuje zákon.
Uvedené medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republiky viazaná, bez pripustenia výnimiek, jednoznačne určujú, že akékoľvek obmedzenia výkonu základných práv a slobôd, aj práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti i slobody pohybu, je možné len a jedine formou zákona (za splnenia aj ostatných predpokladaných podmienok) a nie normou nižšej právnej sily.
Pakt OSN, Charta a Dohovor, ako medzinárodné zmluvy „nadriadené“ nad naše zákony, ale i Ústava jednoznačne hovoria, že obmedzenia výkonu základných práv a slobôd musia byť vykonané formou zákona.
Ústavnoprávne neobstojí názor že štátny orgán, v tomto prípade vláda svojim uznesením, alebo úradník ním vydanou vyhláškou môže zakázať uplatňovanie jedného zo základných práv, či slobôd len na základe zákona.
Základné práva a slobody požívajú zvýšenú ochranu a musia byť garantované nielen za štandardných podmienok, ale práve a najmä aj vo výnimočných situáciách, kedy je náchylnosť zo strany štátnych orgánov ich porušovania zvýšená. Vyjadrené platí aj počas vyhláseného núdzového stavu na území Slovenskej republiky.
V tomto smere obmedzenia výkonu základných práv a slobôd uzneseniami vlády Slovenskej republiky, resp. vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky nie sú realizované spôsobom súladným s Ústavou Slovenskej republiky, Paktom OSN, Chartou základných práv Európskej únie a ani Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo nešlo o zákon.
Argument, že zákazy určené uznesením vlády, resp. vyhláškou úradníka vyhlásené na základe ústavného zákona, je v tejto spojitosti právne irelevantný.
Bez najmenších pochybnosti treba uviesť, že nielen uznesením vlády, ale ani vyhláškou akéhokoľvek úradu (ktorý navyše nie je ani ústredným orgánom štátnej správy, ako napríklad aj Úrad verejného zdravotníctva) nemožno obmedzovať/zakazovať uplatňovanie základných ľudských práv a slobôd garantovaných občanom a obyvateľom nielen Ústavou Slovenskej republiky, ale aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a majú prednosť pred našimi zákonmi.
Ukladanie právnej povinnosti nosiť rúško resp. respirátor iba vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky je nesporne v právnom štáte neprijateľné a neústavné
Ústava platí aj za núdzového stavu, podľa ktorej aj sloboda pohybu a pobytu i právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, môžu byť obmedzená len zákonom prijatým a schváleným riadnym legislatívnym procesom v parlamente, ktorý má 150 poslancov a nie uznesením vlády a už vôbec nie vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva, kde práve pri absencii riadneho legislatívneho procesu sa ľahko sprítomní zjavne svojvôľa u jedného človeka (Mikas), alebo iba u 16 členov (vláda).
Základom riadenia ľudskej spoločnosti prostredníctvom práva nie je svojvôľa.
Nerešpektovanie zverenej právomoci a svojvôľa je zvláštnosťou fungovania Slovenskej republiky pod vládou vedenou Matovičom v boji s koronavírusom.
Už aj samotný Generálny prokurátor Slovenskej republiky Žilinka vo svojom rozhodnutí z 18. marca 2021, sp. zn. 1GÚp 39/20/1000-2, expressis verbis konštatoval, že vydávanie vyhlášok, ako všeobecné záväzných právných predpisov vyhlasovaných iba vo Vestníku vlády, Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (iba rozpočtovou organizáciou ministerstva), ktorými sa zásadne zasahuje do základných ľudských práv a slobôd bez akéhokoľvek legislativného procesu je v právnom štáte neprijateľné.
Ukladanie právnej povinnosti nosiť rúško resp. respirátor, alebo testovať, podrobovať sa registrácii na ekaranténu a ani očkovať sa, iba vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky je bez najmenších pochybnosti procesu v právnom štáte neprijateľné a neústavné.
V súvislosti s médiami skloňovaným „očkovacím zákonom“ je potrebné v prvom rade poukázať na novelu zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktorá doplnila ustanovenie § 48 ods. 4 a to tak, že: Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú:
z) dočasné podmieňovanie vstupu do prevádzkových priestorov zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb a vstupu na hromadné podujatia preukázaním sa vstupujúcich osôb potvrdením o absolvovaní očkovania proti ochoreniu COVID-19, alebo potvrdením o prekonaní ochorenia COVID-19 alebo potvrdením o negatívnom výsledku testu na ochorenie COVID-19; potvrdenie, ktorým sa osoba preukazuje musí byť platné v zmysle nariadeného opatrenia,
aa) ďalšie nevyhnutné opatrenia na ochranu verejného zdravia, ktorými môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas.
Podľa dôvodovej správy, touto právnou úpravou sa stanovuje možnosť ÚVZ SR v rámci protiepidemických opatrení reflektovať GreenPassy, t.j. zaočkovanie, prekonanie ochorenia COVID-19 alebo absolvovanie negatívneho otestovania (testovanie v predmetnom zákone už v istej forme je reflektované a umožňuje zohľadňovať pri Vyhláškach ÚVZ) pri tvorbe protipandemických opatrení. Oproti povinnému preukazovaniu sa dokladom o prekonaní ochorenia COVID-19 alebo negatívnym testom na prítomnosť ochorenia COVID-19, je (každé) očkovanie spojené s markantnejším zásahom do základných práv a slobôd – do telesnej integrity, súkromia i presvedčenia, ochrany zdravia a pod. obyvateľov. Navyše očkovanie je v Slovenskej republike dobrovoľné, zákon (ani ten o verejnom zdraví) s ním ako s nástrojom boja proti ochoreniu COVID-19 nepočíta. Bez zákonného splnomocnenia (na takéto zohľadnenie) pri súčasnej zákonnej úprave ÚVZ SR nesmie vydať takúto Vyhlášku zohľadňujúcu očkovanie ako „priepustku“ k službám.
Ďalej podľa dôvodovej správy, právny benefit (napr. plný vstup do prevádzky a na hromadné podujatia a pod.) pre zaočkovaných jednak predpokladá podstatnejší zásah do telesnej integrity a súkromia, ktorého podstúpenie musí dotyčná osoba preukázať pre účely využitia benefitu, pričom očkovanie chráni v prvom rade zaočkovaného pred ochorením alebo jeho ťažkým priebehom, nevypovedá primárne o potenciálnej infekčnosti alebo neinfekčnosti osoby voči tretím osobám (čiže ani dosahovaním legitímneho cieľa ochrany zdravia tretích osôb sa nedá primárne argumentovať). Zohľadnenie očkovania pri povolení využívania istých služieb týmto obyvateľom (oproti neočkovaným) aj počas pandémie musí byť upravené primárne zákonom (aspoň vo všeobecnej rovine).
Vyššie uvedená novela zákona sa teda priamo dotýka „priepustky“ LEN
- do prevádzkových priestorov zariadení,
- a vstupu na hromadné podujatia
a v kontexte prijatých nových vyhlášok dňa 12.08.2021
- 240/2021 V. v. SR VYHLÁŠKA Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok,
- 241/2021 V. v. SR VYHLÁŠKA Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam hromadných podujatí,
sa zamestnávateľ spomína len v súvislosti so zariadením spoločného stravovania, ktoré poskytujú stravovacie služby spojené s výrobou, prípravou a podávaním na mieste pokrmov alebo nápojov na pracoviskách. Zákonné splnomocnenie a ani vyhláška ÚVZ SR k úprave vstupu na pracovisko zamestnávateľa nie je prijatá.
V kontexte vyššie uvedeného je ku dňu 13.08.2021 t.j. k súčasnej platnej a účinnej právnej úprave možno zaujať nasledovné stanovisko k nižšie uvedeným otázkam:
1. Môže zamestnávateľ zamedziť vstup do priestorov spoločnosti nezaočkovaným zamestnancom? V súčasnosti k tomu nie je žiadne zákonné splnomocnenie t.j. nemôže, a to z dôvodu, že sa (i.) legitímne nevie dostať k informácii o zaočkovaní a nezaočkovaní zamestnanca, to môže len na základe dobrovoľnosti a súhlasu zamestnanca (ak by túto informáciu zamestnávateľ od zamestnanca vyžadoval, bol by to zásah do základných práv a slobôd – do telesnej integrity, súkromia i presvedčenia zamestnancov) a tiež z dôvodu, že (ii.) absentuje zákonné splnomocnenie na prijatie vyhlášky, ktorá by zamestnávateľom umožňovala prijať opatrenie povoliť vstup na pracovisko len zaočkovaným zamestnancom. Za predpokladu, ak by napriek tomu zamestnávateľ zamedzil vstup na pracovisko nezaočkovaným zamestnancom, mali by títo nárok na náhradu mzdy, nakoľko sa jedná bezdôvodnú (nelegitímnu) prekážku na strane zamestnávateľa.
2. Môže odberateľ požadovať od externých dodávateľov výkon/dodanie služby len zaočkovanými zamestnancami dodávateľa?
Môže, nakoľko vzťah odberateľ a dodávateľ je obchodný vzťah. Pokiaľ sa však už dostávame do roviny dodávateľ ako zamestnávateľ a jeho zamestnanci, tak dodávateľ musí konať v súlade s účinnou právnou úpravou a informáciu o zaočkovaní od zamestnancov musí získať legitímne t.j. na základe súhlasu zamestnanca. Viem si predstaviť situáciu, že dodávateľ ako zamestnávateľ ponúkne nejaký „benefit“ svojim zamestnancom za prácu u odberateľa služby, ktorý to však podmieňuje zaočkovaním (nejde teda o interne stanovené kritériá zamestnávateľom). V danom prípade sa nemôže jednať o diskrimináciu, nakoľko zamestnávateľ ako dodávateľ služieb koná len v rámci požiadavky odberateľa t.j. on neurčuje výhody a nevýhody zaočkovaných a nezaočkovaných zamestnancov. V každom prípade, pri takejto situácii je potrebné postupovať citlivo a v s súlade so zákonom, nakoľko v súčasnej dobe sa môže zákonná úprava zmeniť zo dňa na deň.
Zhrnutie:
- súčasne platná právna úprava (pozn. článok bol napísaný dňa 13.08.2021) neposkytuje zamestnávateľom zákonné splnomocnenie na obmedzenie vstupu nezaočkovaných zamestnancov na pracovisko alebo do priestorov zamestnávateľa
- zamestnávateľ nemôže nariadiť povinné očkovanie ani vyžadovať informácie o zaočkovaní zamestnancov
- ak by zamestnávateľ neumožnil nezaočkovanému zamestnancovi vstúpiť na pracovisko, tento zamestnanec by mal nárok na náhradu mzdy, nakoľko je to prekážka na strane zamestnávateľa (keďže zamestnávateľ má povinnosť prideľovať prácu aj nezaočkovanému zamestnancovi)
- zamestnávateľ však môže zbierať a spracúvať údaje o zaočkovaných zamestnancoch v prípade, ak k tomu dá zamestnanec súhlas (čl. 6 nariadenia GDPR)
- zamestnávateľ nemôže rozdielne zaobchádzať so zamestnancami na základe akýchkoľvek interne stanovených kritérií napr. prémie/benefity pre zaočkovaných zamestnancov a pod.
Podrobnejšie informácie, odpovede na Vaše otázky a vzory dokumentov môžete získať na našom online školení – bližšie informácie TU a videopozvánka TU
(1) Kto pod zámienkou získania nových medicínskych poznatkov, metód alebo na potvrdenie hypotéz, alebo na klinické skúšanie liečiv vykonáva bez povolenia overovanie nových medicínskych poznatkov
a) napriek tomu, že je ním bezprostredne ohrozený život alebo zdravie človeka, ak nejde o nevyhnutné výkony spôsobilé zachrániť jeho bezprostredne ohrozený život, alebo
b) bez zdravotnej indikácie a bez súhlasu osoby, ktorej sa týka, alebo ho vykonáva na osobách, na ktorých je overovanie bez zdravotnej indikácie zakázané, alebo ho vykonáva na ľudskom plode alebo zárodku, alebo ho vykonáva v rozpore s inými zákonnými podmienkami overovania bez zdravotnej indikácie,
potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.
(2) Odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak vykoná akýkoľvek zásah s cieľom vytvoriť ľudskú bytosť v ktoromkoľvek štádiu jej vývoja geneticky identickú s inou ľudskou bytosťou, či živou, alebo mŕtvou.
(3) Odňatím slobody na päť rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2
a) závažnejším spôsobom konania,
b) na chránenej osobe, alebo
c) ak získa činom uvedeným v odseku 1 alebo 2 pre seba alebo pre iného väčší prospech.
(4) Odňatím slobody na osem rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak činom uvedeným v odseku 1 spôsobí ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť.
NapísalPeter Weis Tím o počte viac ako 1.000 právnikov a viac ako 10.000 expertov na medicínu pod vedením Dr. Reinera Fuellmicha podáva žalobu proti americkej CDC, WHO a skupine Davos Group. A aj my sme toho súčasťou.
Podstatou žaloby je nesprávny PCR test a podvody spočívajúce v zdokumentovaných prípadoch vo veľkom počte, kde boli lekári nútení alebo motivovaní označovať úmrtia na komorbidity ako úmrtia na covid.PCR testy neboli nikdy určené na detekciu patogénov a sú podľa obžaloby stopercentne chybné pri 35 cykloch (mimochodom na porovnanie prah ct podľa informácií získaných z Ministerstva zdravotníctva SR hovoria o nastavení ct v SR 40-50, údaj, ktorý sme získali z call centra spol. Medirex bol na prelome rokov ct=45).
CDC nedávno pripustilo, že akékoľvek testovanie so signálom nad 28 cyklov by nemalo byť prípustné ako spoľahlivý výsledok. Iba tento fakt diskvalifikuje viac ako 90 percent domnelých prípadov covidu (tzv. infekcií zistených týmito „testami“). Spolupáchateľmipri šírení poplašných správ a paniky medzi obyvateľstvom sú všetky média, ktoré si zamieňali pojmy pozitivita a infekčnosť. Právnici z iných krajín tak, ako aj my v SR, žiadame obyvateľov, aby spätne archivovali tieto správy, aj v printovej podobe, nakoľko budú v ďalšom konaní použité ako dôkaz.
Osobitnú časť žaloby popri chybných testoch a zmanipulovaných úmrtných listoch tvorí téma experimentálnych vakcín. Ich použitie je v rozpore s čl. 32 Ženevského dohovoru. Podľa tohto článku zmrzačenie a lekárske alebo vedecké experimenty, ktoré si lekárske ošetrenie chránenej osoby nevyžadujú, sú zakázané. Podľa článku 147 je vykonávanie biologických pokusov na chránených osobách závažným porušením dohovoru.
Použitie experimentálnej vakcíny je porušením všetkých 10 bodov Norimberského kódexu. To môže viesť až k trestu smrti pre tých, ktorí tieto ustanovenia porušili.
Tieto tzv. vakcíny podľa žaloby nespĺňajú päť základných bodov potrebných pre definíciu vakcíny (naopak, spĺňajú skôr definíciu medicínskeho experimentu a pokusu na ľuďoch), t.j.:
Vakcína má poskytnúť imunitu proti vírusu (žalobcovia si trúfajú preukázať, že táto „génová terapia“ neposkytuje imunitu voči covidu. Má zaručiť redukciu symptómov, napriek tomu podľa dát z obžaloby však až 60 percent prípadov, ktoré potrebujú nemocničnú intenzívnu starostlivosť sú práve pacienti po dvoch dávkach vakcíny).
Vakcína má ochrániť pred nákazou (táto génová terapia neposkytuje imunitu a aj po dvoch dávkach vakcíny môže očkovaný chorobu dostať – viď aktuálna situácia na Seychelloch).
Vakcína má znížiť počet úmrtí na vírusovú infekciu (táto génová terapia neznižuje počet úmrtí. Aj dvakrát zaočkovaní zomierajú).
Vakcína má redukovať rozširovanie vírusu (táto génová terapia nebráni v šírení choroby a poskytuje prakticky nulovú imunitu voči nej).
Vakcína má znížiť prenos vírusu na druhých (táto génová terapia nebráni prenosu choroby na iné osoby, pretože poskytuje prakticky nulovú imunitu).
Žaloba uvádza aj jednotlivé porušenia Norimberského kódexu:
Informovaný súhlas
Žiadna osoba nesmie byť nútená do medicínskeho experimentu bez informovaného súhlasu. Veľa známych osobností, médiá, politici a ďalší ľudia z nemedicínskeho prostredia presviedčajú v štátom platených kampaniach, aby sa ľudia dali zaočkovať. Neposkytujú pritom žiadne relevantné informácie o vedľajších účinkoch alebo o iných nebezpečenstvách tejto génovej terapie. Opakujú ako pokazený gramofón nepravdivé slová typu „bezpečná a efektívna“ alebo „prínos prevažuje nad rizikami“. Krajiny zavádzajú lockdowny, opatrenia a vyhrážajú sa vlastným obyvateľom. Tým de facto nútia obyvateľstvo, aby sa zaočkovalo. V opačnom prípade im hrozí obmedzenie na ich základných právach na protiprávnom základe skrz vakcinačné pasy alebo tzv. zelené pasy. Pamätajte, že aj počas Norimberských procesov boli žalované aj médiá a ich predstavitelia boli odsúdení na smrť za klamanie verejnosti podobne, ako mnoho nacistov, ktorí boli odsúdení za zločiny proti ľudskosti.
2. Pokus musí byť navrhnutý tak, aby priniesol pre dobro spoločnosti plodné výsledky, ktoré nemožno získať inými spôsobmi či prostriedkami a ktoré nie sú vo svojej podstate náhodné či nepotrebné.
Ako je uvedené vyššie, táto génová terapia nespĺňa základné definičné kritériá vakcíny a neposkytuje imunitu voči vírusu. Existuje množstvo iných bežne dostupných liečebných postupov, ktoré poskytujú dobré výsledky ako napr. vitamín D, vitamín C, zinok a vlastný silný imunitný systém (ak je napr. osobitne odolný voči chrípke alebo nachladnutiu) a mnoho ďalších.
3. Pokus musí byť založený na výsledkoch pokusov na zvieratách i na poznaní prirodzeného priebehu danej choroby.
Táto génová terapia sa na zvieratách netestovala a použila sa priamo na ľuďoch. Vo výskume, ktorý použil Pfizer – v kandidátskej štúdii o mRNA (BNT162b2) s využitím opíc makak rhézus – všetky opice po podaní vakcíny dostali zápal pľúc, avšak vedci vyhodnotili toto riziko ako nízke, na tom základe, že tieto opice boli mladé a zdravé jedince vo veku 2-4 roky. Podľa podania izrealskej skupiny právnikov po aplikácii vakcíny Pfizer až 80 percent očkovaných dostalo zápal pľúc. Napriek týmto okolnostiam Pfizer pokračoval vo vývoji vakcín bez testovania na zvieratách.
4. Pokus musí byť vykonaný tak, aby sa predišlo všetkému zbytočnému telesnému či duševnému utrpeniu a poškodeniu zdravia.
CDC VAERS zaregistroval od začiatku očkovania viac ako 4.000 úmrtí a 50.000 poškodení zdravia v USA, v EÚ je to 7.000 úmrtí a 365.000 poškodení zdravia.
5. Nesmie byť vykonaný taký pokus, u ktorého je vopred známy dôvod domnievať sa, že môže spôsobiť smrť alebo zdravotné postihnutie.
Táto génová terapia spôsobuje smrť a iné vedľajšie zdravotné účinky (viď bod 4). Iné skoršie štúdie ohľadne mRNA uvádzajú ďalšie riziká, ktoré sú zatiaľ úplne ignorované. Štúdia z r. 2002 ohľadne spike proteínu SARS-CoV-1 dokázala, že proteín spôsobuje zápal, imunopatológiu, krvné zrazeniny a zabraňuje tvorbe angiotenzínu 2. Tento experiment núti telo produkovať spike proteín s obdobnými vlastnosťami.
6. Riziko nesmie prevážiť nad benefitmi
Covid-19 neskončí smrťou v 98-99 percentách prípadov. Vedľajšie účinky vakcín, smrť, poškodenia zdravia spôsobené mRNA génovou terapiou prevyšujú benefity. Podobne, ako to u nás už dávno tvrdí MUDr. Ján Lakota, CSc, aj medzinárodný tím upozorňuje (aj na zákade štúdie Marekovej choroby na hydine) na ADE a prvotný antigénový hriech alebo Original antigenic sin (OAS). CDC aj ECDC jednoznačne o tomto probléme vie a tento fakt ignoruje.
7. Musí byť vykonaná primeraná príprava a poskytnuté náležité vybavenie na ochranu účastníkov pokusu aj pred málo pravdepodobnými poškodeniami zdravia, zdravotnými postihnutiami či úmrtím.
Neboli vykonané žiadne prípravy. Táto génová terapia preskočila testovaciu fázu na zvieratách. Tretia testovacia fáza farmaceutických spoločností skončí až v roku 2022/2023! Tieto vakcíny sú určené len na núdzové použitie, nie sú povolené.
8. Pokus smú vykonávať len vedecky vzdelané osoby. Počas všetkých stupňov pokusu sa od ľudí, vykonávajúcich pokus alebo zapojených do pokusu, musí vyžadovať najvyšší stupeň zručnosti, skúsenosti a starostlivosti.
Politici, médiá, herci, spisovatelia, ktorí tvrdia, že vakcíny sú sloboda alebo bezpečné, nemajú potrebné vzdelanie. Veda a medicína nie je propaganda. A propaganda vonkoncom nie je veda.
9. Počas pokusu musí mať účastník pokusu slobodu ukončiť svoju účasť na pokuse, ak sa dostal do takého telesného alebo duševného stavu, v ktorom sa mu pokračovanie v účasti na pokuse javí ako nemožné.
Napriek protestom cca 85.000 lekárov, zdravotníkov, virológom, epidemiológom sa experiment neskončil. Naopak, registrujeme pokusy o zmeny legislatívy, ktorá by umožnila povinnú vakcináciu. To zahŕňa jednak povinnú, jednak nútenú vakcináciu (proti vlastnej vôli). Podľa obžaloby je podávanie experimentálnych vakcín v pláne pravidelne na 6-mesačnej báze bez ohľadu na počet úmrtí a vedľajších účinkov. Tieto vylepšené vakcíny na nové kmene choroby budú podávané bez akéhokoľvek klinického skúšania. Počítajte s nami:EÚ nakúpila 1,8 mld. vakcín a má cca 507 mil. obyvateľov. Pri zaočkovaní 50 percent vyjde na každého vrátane detí cca 7 dávok… dve teda nestačia a stačiť nebudú, rovnako, ako malo stačiť jedno celoplošné testovanie. Čo to s ľuďmi urobí, ukáže až čas.
10. Príslušný vedec musí byť pripravený prerušiť prebiehajúci pokus v ktoromkoľvek stupni, ak má dobrý dôvod domnievať sa, že pokračovanie v pokuse pravdepodobne spôsobí poškodenie zdravia, zdravotné postihnutie alebo smrť účastníkovi pokusu.
Zo štatistických dát je zrejmé, že tento experiment spôsobuje smrť a iné vedľajšie účinky. Politici, farmaceutické spoločnosti a samozvaní experti nerobia nič preto, aby tieto pokusy zastavili, čím by zastavili aj zvyšovanie počtu obetí z radov zavádzaného a neinformovaného obyvateľstva.
Advokát Ivor: Slovensko je nacistický experimentálny tábor. Vláda pácha apartheid a neľudskosťAdvokát Peter Ivor v statuse na Facebooku cituje kanadské noviny breaking.news.ca, ktoré na základe opatrení vlády označili Slovensko za nacistický experimentálny tábor. Ivor dokazuje, že je to pravda.
“UPLATŇUJEM SI SVOJE PRÁVO NA TELESNÚ A DUŠEVNÚ NEDOTKNUTEĽNOSŤ MOJEJ OSOBY, KTORÚ MI ZARUČUJE ÚSTAVA SR A SÚČASNE VYHLASUJEM, ŽE ODMIETNUTIE OČKOVANIA PROTI OCHORENIU COVID-19 JE MOJOU NUTNOU OBRANOU A UPLATNENÍM PRÁVA NA OCHRANU MÔJHO ZDRAVIA PRI VÝKONE ŠTÁTNEJ SLUŽBY. VZHĽADOM NA UVEDENÉ SKUTOČNOSTI SOM SA ODMIETNUTÍM MÔJHO OČKOVANIA PROTI OCHORENIU COVID-19 NEDOPUSTIL ŽIADNEHO PROTIPRÁVNEHO KONANIA.”
K písomnému nariadeniu alebo rozkazu priloží ním podpísaný dokument s názvom “PRÍLOHA K ODMIETNUTIU OČKOVANIA VOJAKOM” alebo “PRÍLOHA K ODMIETNUTIU OČKOVANIA POLICAJTOM”, ako aj zozbierané články o vakcínach na ochorenie COVID 19. Jeden exemplár takto podpísaného písomného nariadenia alebo rozkazu nechá vojak alebo policajt veliteľovi a druhý si nechá pre seba.
Príklady článkov o vakcínach:
• https://www.hlavnespravy.sk/marek-krajci-farmaceuticka-firma-si-netrufa-v-situacii-takeho-rychleho-vyvinu-vakciny-zobrat-riziko-na-seba-odskodnovat-bude-stat/2366286
• https://zemavek.sk/pfizer-vakcina-sa-musi-skladovat-pri-70c/
Kovařikova Polícia Slovenskej republiky verejne a hanebne klame slovenských občanov a sama sa zo lži aj usvedčuje.
Policajti nemajú právo kontrolovať nulitné „covidové opatrenia“ ani ukladať pokuty. Pokiaľ tak robia zdravý občan nemá povinnosť ich zaplatiť a nič mu nebráni, aby za svojvoľné a šikanózne konanie policajtov podal trestné oznámenia za obmedzovanie osobnej slobody, resp. zneužívania právomoci verejného činiteľa.
„COVIDOVÍ ŠTUDENTI PRÁVA SI PRÍDU NA SVOJE: PRINÁŠAME PARAGRAFOVÉ OKIENKO K PROTIPANDEMICKÝM OPATRENIAM
Slovenskú dezinformačnú scénu si v posledných dňoch získali "internetoví hrdinovia", ktorí sa pri kontrole záväzných epidemiologických opatrení často ohradzujú tým, že opatrenia pre nich neplatia a reagujú otázkami "Na základe akého zákona?" a dožadujú sa, aby im boli vysvetlené.
Žiadny problém.
Poďme si teda pre milovníkov paragrafov ešte raz zopakovať, čo policajti kontrolujú a na základe akého zákona:
.PORUŠENIE ZÁKAZU VYCHÁDZANIA
.......porušením povinnosti uvedených v uznesení vlády SR č. 77/2021 v znení uznesenia vlády SR č. 88/2021, ktorým je ustanovený zákaz vychádzania.......
.PORUŠENIE ZÁKAZU POHYBU BEZ RÚŠKA
...... Povinnosť riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (ústa a nos) je uložená na základe § 1 ods. 1 vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva SR č. 11/2020, ....
.OBMEDZENIE PREVÁDZOK A HROMADNÝCH PODUJATÍ
.... Povinnosť zákazu alebo obmedzenia prevádzky je uložená na základe vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva SR č. 45/2021, ...
.POVINNOSŤ REGISTRÁCIE PRI VSTUPE NA ÚZEMIE SLOVENSKEJ REPUBLIKY A POVINNOSTI IZOLÁCIE
... Povinnosť registrácie je uložená na základe § 1 vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva SR č. 64/2021...“
Ani jedna z hore citovaných povinnosti, obmedzení, resp. zákazov nebola uložená zákonom, ale len a výlučne buď uznesením vlády, alebo vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.
Polícia sa sama bez najmenších pochybnosti zo lži aj usvedčuje.
Zdravý človek nemá právnu povinnosť nosiť rúško, dať sa testovať, resp. očkovať má právo pokojne a slobodne sa zhromažďovať, bez akýchkoľvek obmedzení, má slobodu pohybu a pobytu aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Ide bez najmenších pochybnosti o kategóriu základných práv a slobôd garantovaných Ústavou, Chartou základných práv Európskej únie a Európskym dohovorom o základných ľudských právach a slobodách, Medzinárodným paktom OSN o občianskych a politických právach.
V zmysle Ústavy Slovenskej republiky
čl. 7 ods. 5:
„medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi“;
čl. 154c ods. 1:
„medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd“;
Kovařikova polícia zámerne a účelovo prehliada rozdiel medzi podmienkou vyžadujúcou obmedzenie základného práva zákonom a jeho obmedzením „na základe zákona“. Ide o dve rozdielne podmienky. Požiadavka zákona nie je formálna požiadavka, ako sa môže zdať laikovi na prvý pohľad. Zákony prijíma len a výlučne Národná rada Slovenskej republiky. Všeobecne záväzné právne predpisy na základe zákona vydávajú iné štátne orgány – orgány výkonnej moci.
Požiadavka obmedzenia základného práva zákonom znamená, že len a jedine parlament smie obmedziť základné právo alebo slobodu.
Túto podmienku vláda Slovenskej republiky, resp. Úrad verejného zdravotníctva tým, že uznesením, resp. vyhláškou ukladajú povinnosť nosiť rúška, resp. povinnosť testovať sa, obmedzovaním práva pokojne a slobodne sa zhromažďovať, slobody pohybu a pobytu aj práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, porušili.
Lebo oni, a nie parlament siahol na základné práva alebo slobody. Takú právomoc Ústava vláde Slovenskej republiky, ani Úradu verejného zdravotníctva nepriznáva.
Vláda Slovenskej republiky, resp. Úrad verejného zdravotníctva nerešpektujú podmienky materiálneho právneho štátu vo vzťahu k forme, akou majú regulovať správanie v štáte. Porušujú Ústavu, Chartu základných práv Európskej únie a Európsky dohovor o základných ľudských právach a slobodách, Medzinárodný pakt OSN o občianskych a politických právach. Uvedené medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, bez pripustenia výnimiek, jednoznačne určujú, že akékoľvek obmedzenia výkonu základných práv a slobôd je možné len a jedine formou zákona (za splnenia aj ostatných predpokladaných podmienok) a nie normou nižšej právnej sily.
Vakcinace není povinná a zakazuje se diskriminace neočkovaných, rozhodlo Parlamentní shromáždění Rady Evropy
Autor: Parlamentní shromáždění Rady Evropy
Původ: Rozprava shromáždění dne 27. ledna 2021 (5. zasedání) (viz dokument 15212, zpráva Výboru pro sociální věci, zdraví a udržitelný rozvoj, zpravodajka: paní Jennifer De Temmerman). Znění přijaté shromážděním dne 27. ledna 2021 (5. zasedání). (Přečtěte si zejména body 7.3.1 a 7.3.2.)
1 Pandemie Covid-19, infekčního onemocnění způsobeného novým koronavirem SARS-CoV-2, způsobila v roce 2020 mnoho utrpení. V prosinci bylo na celém světě zaznamenáno více než 65 milionů případů a bylo ztraceno více než 1,5 milionu životů. Samotná pandemie spojená s chorobami, jakož i opatření v oblasti veřejného zdraví nutná k boji proti ní, devastovala globální ekonomiku, položila holé již existující hranice a nerovnosti (včetně přístupu ke zdravotní péči) a způsobila nezaměstnanost, ekonomický úpadek a chudobu.
2 Rychlé zavádění bezpečných a účinných vakcín proti Covid-19 po celém světě bude zásadní pro zvládnutí pandemie, ochranu systémů zdravotní péče, záchranu životů a pomoc při obnově globálních ekonomik. Ačkoliv nefarmaceutické intervence, jako je fyzické distancování, používání obličejových masek, časté mytí rukou, stejně jako výpadky a odstávky, pomohly zpomalit šíření viru, míru infekce nyní na většině zemí světa opět stoupá. Mnoho členských států Rady Evropy zažívá druhou vlnu, která je horší než ta první, zatímco jejich populace stále častěji zažívají „pandemickou únavu“ a cítí se demotivovány sledováním doporučeného chování k ochraně sebe i ostatních před virem.
3 I rychle zavedené, bezpečné a účinné vakcíny však nejsou okamžitým všelékem. Po sváteční sezóně koncem roku 2020 a začátkem roku 2021, kdy se konají tradiční setkávání uvnitř, bude míra infekce ve většině členských států pravděpodobně velmi vysoká. Kromě toho francouzští lékaři právě vědecky prokázali korelaci mezi venkovními teplotami a výskytem nemocí při hospitalizacích a úmrtích. Vakcíny bezpochyby nebudou dostatečné k tomu, aby letos v zimě významně snížily míru infekce – zejména když vezmeme v úvahu, že poptávka v tomto okamžiku daleko převyšuje nabídku. Zdání „normálního života“ tak nebude možné obnovit ani za nejlepších okolností dříve než od poloviny do konce roku 2021.
4 Aby byly vakcíny účinné, bude rozhodující jejich úspěšné zavedení a dostatečné využití. Rychlost, s jakou jsou vakcíny vyvíjeny, však může představovat obtížnou výzvu pro budování důvěry v ně samotné. K zajištění účinnosti vakcíny je rovněž zapotřebí spravedlivého nasazení vakcín Covid-19. Pokud nejsou vakcíny dostatečně rozšířené v silně zasažené oblasti země, vakcíny se stanou pro zastavení přílivu pandemie neúčinnými. Virus nezná hranice, a proto je v zájmu každé země spolupracovat na zajištění globální rovnosti v přístupu k vakcínám Covid-19. Vakcínovací váhavost a vakcínovací nacionalismus mají schopnost vykolejit dosud překvapivě rychlé a úspěšné úsilí o vakcinaci Covid-19 tím, že umožní mutaci viru SARS-CoV-2, a tím otupí dosud nejúčinnější nástroj na světě proti pandemii.
5 K urychlení vývoje, výroby a spravedlivé a poctivé distribuce vakcín Covid-19 je proto nyní více než kdy jindy zapotřebí mezinárodní spolupráce. Plán přidělování vakcín Covid-19, známý také jako COVAX, je přední iniciativou pro globální alokaci vakcín. Tato iniciativa vedená Světovou zdravotnickou organizací (WHO), Aliancí vakcín (Gavi) a Koalicí pro inovace v epidemiologické připravenosti (CEPI) táhne financování od předplatitelských zemí na podporu výzkumu, vývoje a výroby široké škály produktů Covid. -19 vakcín a vyjednat jejich ceny. K bezpečnému a spravedlivému dodání vakcín proti viru bude rovněž zapotřebí adekvátní řízení vakcín a logistika dodavatelského řetězce, které vyžadují mezinárodní spolupráci a přípravy ze strany členských států. V tomto ohledu Parlamentní shromáždění upozorňuje na pokyny pro země týkající se připravenosti, provádění a rozhodování na úrovni zemí vypracované WHO.
6 Členské státy již nyní musí připravit své imunizační strategie pro přidělování dávek etickým a spravedlivým způsobem, včetně rozhodování o tom, které skupiny populace mají v počátečních fázích, kdy je nedostatek zásob, upřednostňovat, a jak rozšířit očkování a zlepšení dostupnosti jedné nebo více Covid19 vakcín. Bioetici a ekonomové se z velké části shodují na tom, že osoby starší 65 let a z osob mladších 65 let se základními zdravotními podmínkami, které je vystavují vyššímu riziku závažných nemocí a úmrtí, zdravotničtí pracovníci (zejména ti, kteří úzce spolupracují s osobami ve vysoce rizikových skupinách) a lidé, kteří pracují v zásadní kritické infrastruktuře, by měli mít při očkování přednost. Nemělo by se zapomínat na děti, těhotné ženy a kojící matky, pro které dosud nebyla povolena žádná vakcína.
7 Vědci odvedli pozoruhodnou práci v rekordním čase. Nyní je na vládách, aby jednaly. Shromáždění podporuje vizi generálního tajemníka Organizace spojených národů, že vakcína Covid-19 musí být globálním veřejným majetkem. Imunizace musí být dostupná všem a všude. Shromáždění proto vyzývá členské státy a Evropskou unii, aby:
7.1 s ohledem na vývoj vakcín Covid-19:
7.1.1 zajistit vysoce kvalitní zkoušky, které jsou spolehlivé a jsou prováděny etickým způsobem v souladu s příslušnými ustanoveními Úmluvy o lidských právech a biomedicíně (ETS č. 164, Úmluva z Ovieda) a jejího Dodatkového protokolu o biomedicínském výzkumu (CETS č. 195), a které postupně zahrnují děti, těhotné ženy a kojící matky;
7.1.2 zajistit, aby regulační orgány odpovědné za posuzování a povolování vakcín proti Covid-19 byly nezávislé a chráněné před politickým tlakem;
7.1.3 zajistit dodržování příslušných minimálních standardů bezpečnosti, účinnosti a kvality vakcín;
7.1.4 zavést účinné systémy pro sledování očkovacích látek a jejich bezpečnosti po jejich zavedení v běžné populaci, rovněž s ohledem na sledování jejich dlouhodobých účinků;
7.1.5 zavést nezávislé programy odškodnění za očkování s cílem zajistit odškodnění za nepřiměřené škody a škody způsobené očkováním;
7.1.6 věnovat zvláštní pozornost možnému obchodování zasvěcených osob ze strany farmaceutických manažerů nebo farmaceutických společností, které se neoprávněně obohacují na veřejné náklady, prováděním doporučení obsažených v rezoluci 2071 (2015) o veřejném zdraví a zájmech farmaceutického průmyslu: jak zajistit nadřazenost zájmů veřejného zdraví?
7.1.7 překonat překážky a omezení vyplývající z patentů a práv duševního vlastnictví, aby byla zajištěna rozsáhlá výroba a distribuce vakcín ve všech zemích a pro všechny občany;
7.2 s ohledem na přidělování vakcín Covid-19:
7.2.1 zajistit dodržování zásady spravedlivého přístupu ke zdravotní péči, jak je stanoveno v článku 3 Úmluvy z Ovieda v národních alokačních plánech vakcín, zaručující, že vakcíny Covid-19 budou dostupné obyvatelstvu bez ohledu na pohlaví, rasu, náboženství, právní nebo socioekonomický status, platební schopnost, umístění a další faktory, které často přispívají k nerovnostem v populaci;
7.2.2 rozvíjet strategie pro spravedlivou distribuci vakcín Covid-19 v členských státech s přihlédnutím k tomu, že nabídka bude zpočátku nízká, a připravit se na to, jak rozšířit programy očkování, když se nabídka rozšíří; při vypracovávání těchto strategií postupovat podle doporučení nezávislých národních, evropských a mezinárodních bioetických výborů a institucí a WHO;
7.2.3 zajistit, aby se s osobami ve stejných prioritních skupinách zacházelo stejně, se zvláštním důrazem na nejzranitelnější osoby, jako jsou starší osoby, osoby se základními podmínkami a zdravotničtí pracovníci, zejména ti, kteří úzce spolupracují s vysoce rizikovými osobami skupiny, stejně jako lidé, kteří pracují v základní infrastruktuře a ve veřejných službách, zejména v sociálních službách, veřejné dopravě, vymáhání práva a ve školách, a také ti, kteří pracují v maloobchodu;
7.2.4 podporovat rovnost v přístupu k očkovacím látkám Covid-19 mezi zeměmi podporou mezinárodního úsilí, jako je přístup k akcelerátoru nástrojů Covid-19 (ACT Accelerator) a jeho zařízení COVAX;
7.2.5 upustit od hromadění vakcín Covid-19, které podkopává schopnost jiných zemí obstarávat vakcíny pro jejich populaci, zajistit, aby se hromadění zásob nepřeneslo na zvyšování cen vakcín od těch, kteří je hromadí, až po ty, kteří nemohou, a vést audity a náležitou péči, aby se zajistilo rychlé zavedení vakcín při minimálních nákladech na základě potřeby, nikoli tržní síly;
7.2.6 zajistit, aby každá země byla schopna očkovat své pracovníky ve zdravotnictví a zranitelné skupiny před zavedením očkování do nerizikových skupin, a zvážit tedy darování dávek vakcín nebo přijmout, aby byla dána přednost zemím, které dosud tak neučinily s ohledem na to, že spravedlivé a stejnoměrné globální rozdělení dávek vakcín je nejúčinnějším způsobem, jak překonat pandemii a snížit související sociálně-ekonomickou zátěž;
7.2.7 zajistit, aby vakcíny Covid-19, jejichž bezpečnost a účinnost byla stanovena, byly přístupné všem, kteří je v budoucnu budou potřebovat, a to v případě potřeby prostřednictvím povinných licencí výměnou za platbu licenčních poplatků;
7.3 s ohledem na zajištění vysokého přijetí vakcín:
7.3.1 zajistit, aby občané byli informováni o tom, že očkování NENÍ povinné a že na nikoho není politicky, společensky ani jinak vyvíjen nátlak, aby se nechal očkovat, pokud si to sami nepřejí;
7.3.2 zajistit, aby nikdo nebyl diskriminován za to, že nebyl očkován kvůli možným zdravotním rizikům nebo nechtěl být očkován;
7.3.3 přijmout včasná účinná opatření proti dezinformacím a váhání ohledně vakcín Covid-19;
7.3.4šířit transparentní informace o bezpečnosti a možných vedlejších účincích vakcín ve spolupráci s platformami sociálních médií a jejich regulací, aby se zabránilo šíření dezinformací;
7.3.5 transparentně komunikovat obsah smluv s výrobci vakcín a zveřejňovat je pro parlamentní a veřejnou kontrolu;
7.3.6 spolupracovat s nevládními organizacemi a nebo jinými místními snahami o oslovení okrajových skupin;
7.3.7 spolupracovat s místními komunitami na vývoji a provádění strategií na míru pro podporu zavádění vakcín;
7.4, pokud jde o očkování dětí Covid-19:
7.4.1 zajistit rovnováhu mezi rychlým vývojem očkování dětí a náležitým řešením otázek bezpečnosti a účinnosti a zajištěním úplné bezpečnosti a účinnosti všech vakcín poskytovaných dětem se zaměřením na nejlepší zájem dítěte v souladu se Úmluvou OSN o Právech dítěte;
7.4.2 zajistit vysoce kvalitní zkoušky s náležitou péčí o příslušná ochranná opatření v souladu s mezinárodními právními normami a pokyny, včetně spravedlivého rozdělení přínosů a rizik u studovaných dětí;
7.4.3zajistit, aby byla přání dětí řádně zohledněna v souladu s jejich věkem a vyspělostí; pokud nelze dát souhlas dítěte, zajistěte, aby byl souhlas poskytován v jiných formách a aby byl založen na spolehlivých a věkově vhodných informacích;
7.4.4 podporovat UNICEF v jeho úsilí dodávat vakcíny od výrobců, kteří mají dohody se zařízením COVAX, těm, kteří je nejvíce potřebují;
7.5 s ohledem na zajištění sledování dlouhodobých účinků vakcín COVID-19 a jejich bezpečnosti:
7.5.1zajistit mezinárodní spolupráci pro včasnou detekci a objasnění jakýchkoli bezpečnostních signálů prostřednictvím globální výměny dat v reálném čase o nežádoucích událostech po imunizaci (AEFI);
7.5.2 používat osvědčení o očkování pouze k určenému účelu sledování účinnosti vakcíny, potenciálních vedlejších účinků a nežádoucích účinků;
7.5.3 odstranit veškeré mezery v komunikaci mezi místními, regionálními a mezinárodními orgány veřejného zdraví, které zpracovávají údaje AEFI, a překonat nedostatky ve stávajících sítích údajů o zdraví;
7.5.4 přiblížit farmakovigilanci (p.př.: něco jako watchdog na farmaka) systémům zdravotní péče;
7.5.5 podporovat vznikající pole výzkumu adversomiky, která studuje interindividuální variace odpovědí na vakcíny založené na rozdílech vrozené imunity, mikrobiomů a imunogenetiky.
8 S odkazem na rezoluci 2337 (2020) o demokraciích, které čelí pandemii Covid-19, shromáždění znovu potvrzuje, že jakožto základní instituce demokracie musí parlamenty za pandemických okolností i nadále plnit svoji trojí úlohu: zastoupení, legislativu a dohled. Shromáždění proto vyzývá parlamenty, aby tyto pravomoci podle potřeby uplatňovaly rovněž v souvislosti s vývojem, přidělováním a distribucí vakcín Covid-19.
Bc. Tamara Harabinová, Záhradnícka 16464/74, 821 08 Bratislava
Bratislava, 29. marec 2021
Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky
Štúrova 2
812 85 Bratislava
Trestné oznámenie na policajta s evidenčným číslom 316 252, Lukáš pravdepodobne s priezviskom Škríp
za spáchanie trestných činov
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), b), ods. 4 písm. c) Tr. zák. a
obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, 2 písm. c), Tr. zák.
Hore uvedeným spôsobom identifikovaný policajt v nedeľu, 28. marca 2021, asi o 18:20 hod. na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, pri reštaurácií Nobile ma bezdôvodne a bez pozdravu zastavil počas prechádzky s priateľkou a vyzval na predloženie občianského preukazu lebo, že som nemala rúško na ústach.
Toto som rázne odmietla s tým, že ničoho protiprávneho som sa nedopustila a nemal právo má vôbec zastaviť a bezdovodne požadovať moju osobnú identifikáciu.
Zároveň som ho vyzvala, aby uviedol konkrétne ustanovenie konkrétneho zákona, ktorým mi mala byť uložená povinnosť nosiť rúško, resp. respirátor. To, ale nedokázal uviesť, i keď som prosbu slušne zopakovala viackrát a napriek tomu pokračoval v obmedzovaní mojej osobnej slobodu minimálne 20 minút a pritom bez môjho súhlasu ma fotografoval, dokonca násilím mi vytrhol z ruky i občiansky preukaz, ktorý mi vrátil až po tom, keď som odfotografovala mobilom jeho číslo na uniforme.
Nakoniec mi blokovú pokutu ani len neuložil, iba sa ňou vyhrážal, aby som si nasadila rúško, ktoré nevlastním a ani nenosím.
V tom čase sa na spomínanom námestí nachádzalo veľa ľudí, pričom asi polovica z nich nemala rúška.
Platný právny stav na území Slovenskej republiky mi zákonom neukladá právnu povinnosť nosiť rúško, resp. respirátor. Existencia uznesení vlády Slovenskej republiky a vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky v tejto spojitostí vydávané sú právne nulitné.
Podľa Ústavy Slovenskej republiky:
čl. 1 ods. 1 “Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.”.
čl. 2
ods. 2
„štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“.
ods. 3
„každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“.
K východiskovým pravidlám právneho štátu s povahou conditio sine qua non, teda nevyhnutnej podmienky patrí, že nie každý orgán verejnej moci môže konať tak, ako si zmyslí, ani tak, ako sa mu žiada, ale môže konať výlučne v medziach zverenej právomoci, a tú musí uplatňovať spôsobom a za podmienok, keď mu Ústava a zákony dovoľujú konať.
Podľa zák. č. 400/2015 Z. z:
§ 1 ods. 1 „tento zákon upravuje základné pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov (ďalej len „právny predpis“), ktorými sú Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ústavné zákony, zákony, nariadenia vlády Slovenskej republiky (ďalej len „nariadenie vlády“), vyhlášky a opatrenia ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy, iných orgánov štátnej správy a Národnej banky Slovenska a ich vyhlasovanie v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“)“.
§ 4 ods. 3 “vykonávacím právnym predpisom nemožno ukladať povinnosti, meniť alebo dopĺňať právnu úpravu nad rámec zákona alebo upravovať spoločenské vzťahy v zákone neupravené; to neplatí, ak ide o nariadenie vlády podľa čl. 120 ods. 2 ústavy.”
§ 5 ods. 2 „ak návrh zákona predpokladá vydanie vykonávacieho právneho predpisu, musí obsahovať splnomocnenie na jeho vydanie; to neplatí, ak vykonávacím právnym predpisom je nariadenie vlády. Splnomocňovacie ustanovenie sa musí formulovať tak, aby z jeho znenia jednoznačne vyplývalo, kto je splnomocnený na vydanie vykonávacieho právneho predpisu, aké skutočnosti a v akom rozsahu sa majú v ňom upraviť, pričom sa dbá na zabezpečenie súladu vykonávacieho právneho predpisu so zákonom. Ak sa predpokladá vydať na vykonanie zákona nariadenie vlády, možno to v návrhu zákona výslovne uviesť.“.
Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. septembra 2020 sp. zn. II. ÚS 411/2020: „Aj napriek normatívnemu prvku, opatrenie s povahou hybridného správneho aktu nie je právnou normou, a teda ani nemôže byť všeobecne záväzným právnym predpisom. Zákon preto neobsahuje vo svojom texte osobitné splnomocňovacie (delegačné) ustanovenie na jeho vydanie, ktoré je nevyhnutné pri podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisoch.“.
Bez najmenších pochybností je zrejmé, že uznesenie vlády nie je normatívnym právnym aktom podľa legálnej definície uvedenej v § 1 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z. Nemôže preto všeobecne zaväzovať obyvateľov Slovenskej republiky. Ide o procesné rozhodnutie najvyššieho kolektívneho orgánu reprezentujúceho výkonnú moc, a zaväzuje len samotnú vládu Slovenskej republiky, resp. príslušné štátne orgány/úrady, ale nie slobodné fyzické osoby – obyvateľov Slovenskej republiky. Iná by bola situácia, ak by šlo aspoň o nariadenie vlády, ktoré je normatívnym právnym aktom.
V tejto spojitosti uznesenia vlády Slovenskej republiky pre jej obyvateľov, ktorými vláda obmedzila resp. zakázala uplatňovanie základných práv a slobôd (napr. aj právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti) podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., sú nesporne neúčinnou a nevykonateľnou úpravou.
Uznesenia vlády Slovenskej republiky nie sú všeobecne záväzné. Ich obsahom sa preto bežný občan môže riadiť dobrovoľne, ale nemusí.
V súvislosti so základným ľudským právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti a právom na slobodu pohybu a pobytu uvádzam:
V zmysle Ústavy Slovenskej republiky
čl. 7 ods. 5:
„medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi“;
čl. 154c ods. 1:
„medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd“;
čl. 12 ods. 4: “nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.“.
čl. 13:
ods. 1 „povinnosti možno ukladať
písm. a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,
písm. b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
písm. c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.“
ods. 2 „medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“
ods. 4 “nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.“
čl. 16 :
ods. 1 “nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“.
ods. 2 “nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“
čl. 19:
ods. 1 každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
čl. 23 :
ods. 1 „sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje“;
ods. 3 „slobody podľa odsekov 1 a 2 môžu byť obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody“;
Ústava dovoľuje vy(ob)medzovať základné práva a slobody iba zákonom (čl. 13 ods. 2). Takú právomoc Ústava zveruje iba zákonodarnej moci. Nepriznáva ju dokonca ani výkonnej moci.
V zmysle Medzinárodného paktu OSN o občianskych a politických právach
čl. 7:
"nikto nesmie byť mučený alebo podrobovaný krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Najmä sa nebude nikto bez svojho slobodného súhlasu podrobovať lekárskym alebo vedeckým pokusom."
čl. 12:
1. „každý, kto sa právoplatne nachádza na území určitého štátu, má na tomto území právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu“;
3. „vyššie spomenuté práva nepodliehajú žiadnym obmedzeniam okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné pre ochranu národnej bezpečnosti, verejného poriadku, verejného zdravia alebo morálky alebo práv a slobôd druhých a ktoré v súlade s ostatnými právami uznanými v tomto pakte“;
Podľa Charty základných práv Európskej únie
čl.1: Ľudská dôstojnosť
„ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať.
čl. 4: Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu
„nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
čl. 45: Sloboda pohybu a pobytu
1. „Každý občan Únie má právo na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov“;
čl. 52: Rozsah a výklad práv a zásad
1. „Charty základných práv Európskej únie, akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.
2. Práva uznané v tejto charte, ktoré sú predmetom ustanovení zmlúv, sa vykonávajú za podmienok a v medziach vymedzených týmito zmluvami.
3. V rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv.
4. V rozsahu, v akom táto charta uznáva základné práva vyplývajúce z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, sa tieto práva musia vykladať v súlade s týmito tradíciami.
5. Ustanovenia tejto charty, ktoré obsahujú zásady, môžu byť vykonávané legislatívnymi a exekutívnymi aktmi prijatými inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie, a aktmi členských štátov, ak tieto vykonávajú právo Únie, pri výkone svojich príslušných právomocí. Možno sa ich dovolávať pred súdom len na účely výkladu a preskúmavania zákonnosti týchto aktov.
6. Vnútroštátne právne predpisy a prax sa musia zohľadniť v plnej miere tak, ako je to vymedzené v tejto charte.
7. Súdy Únie a členských štátov náležite prihliadajú na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.“.
čl. 53: Úroveň ochrany
„Žiadne ustanovenie tejto charty sa nesmie vykladať tak, že obmedzuje alebo poškodzuje ľudské práva a základné slobody uznané v rámci príslušného rozsahu ich pôsobnosti, právom Únie, medzinárodným právom a medzinárodnými zmluvami, ktorých zmluvnou stranou je Únia alebo všetky členské štáty, a najmä Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ústavami členských štátov.“.
čl. 54: Zákaz zneužívania práv
„Žiadne ustanovenie tejto charty sa nesmie vykladať tak, že zahŕňa právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných na poškodenie práv a slobôd uznaných v tejto charte alebo na ich obmedzenie vo väčšom rozsahu, ako je ustanovený v tejto charte.“.
V zmysle Európskeho dohovoru o základných ľudských právach a slobodách
čl. 3: Zákaz mučenia
"nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu."
Podľa Protokolu č. 4 zo 16. septembra 1963 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznávajúci niektoré práva a slobody iné než tie, ktoré sú už uvedené v dohovore a v prvom dodatkovom protokole k dohovoru
čl. 2 ods. 1, 3 a 4:
1. „každý, kto sa legálne zdržiava na území niektorého štátu, má na tomto území právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu.
3. žiadne obmedzenia sa nemôžu uvaliť na výkon týchto práv okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, na udržanie verejného poriadku, na predchádzanie zločinnosti, na ochranu zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
4. práva uvedené v odseku 1 môžu v určitých oblastiach podliehať obmedzeniam, ktoré sú uložené zákonom a sú v demokratickej spoločnosti odôvodnené verejným záujmom“.
Na podklade citovaných ustanovení Ústavy, Paktu OSN, Charty základných práv Európskej únie a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nespochybniteľné, že ak medzinárodné zmluvy o ľudských právach (Paktu OSN, Charta a Dohovor) zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd, majú prednosť pred zákonom (čl. 154c ods. 1 Ústavy SR).
Pakt OSN, Charta a aj Dohovor, ktorými je Slovenská republika viazaná, garantujú právo má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a slobodne sa pohybovať bez akýchkoľvek obmedzení. Rovnako zo všetkých troch jasne vyplýva, že akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v Pakte OSN, Charte a Dohovore musí byť ustanovené zákonom (čl. 12 bod 3., čl. 21 Paktu OSN), (čl. 52 bod 1. Charty), (čl. 11 bod 2. Dohovoru, čl. 2 ods. 3, 4 Protokolu č. 4) a môže podliehať len takým obmedzeniam, ktoré stanovuje, resp. ustanovuje zákon.
Uvedené medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republiky viazaná, bez pripustenia výnimiek, jednoznačne určujú, že akékoľvek obmedzenia výkonu základných práv a slobôd, aj práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti i slobody pohybu, je možné len a jedine formou zákona (za splnenia aj ostatných predpokladaných podmienok) a nie normou nižšej právnej sily.
Pakt OSN, Charta a Dohovor, ako medzinárodné zmluvy „nadriadené“ nad naše zákony, ale i Ústava jednoznačne hovoria, že obmedzenia výkonu základných práv a slobôd musia byť vykonané formou zákona.
Ústavnoprávne neobstojí názor že štátny orgán, v tomto prípade vláda svojim uznesením, alebo úradník ním vydanou vyhláškou môže zakázať uplatňovanie jedného zo základných práv, či slobôd len na základe zákona.
Základné práva a slobody požívajú zvýšenú ochranu a musia byť garantované nielen za štandardných podmienok, ale práve a najmä aj vo výnimočných situáciách, kedy je náchylnosť zo strany štátnych orgánov ich porušovania zvýšená. Vyjadrené platí aj počas vyhláseného núdzového stavu na území Slovenskej republiky.
V tomto smere obmedzenia výkonu základných práv a slobôd uzneseniami vlády Slovenskej republiky, resp. vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky nie sú realizované spôsobom súladným s Ústavou Slovenskej republiky, Paktom OSN, Chartou základných práv Európskej únie a ani Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo nešlo o zákon.
Argument, že zákazy určené uznesením vlády, resp. vyhláškou úradníka vyhlásené na základe ústavného zákona, je v tejto spojitosti právne irelevantný.
Bez najmenších pochybnosti treba uviesť, že nielen uznesením vlády, ale ani vyhláškou akéhokoľvek úradu (ktorý navyše nie je ani ústredným orgánom štátnej správy, ako napríklad aj Úrad verejného zdravotníctva) nemožno obmedzovať/zakazovať uplatňovanie základných ľudských práv a slobôd garantovaných občanom a obyvateľom nielen Ústavou Slovenskej republiky, ale aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a majú prednosť pred našimi zákonmi.
Ukladanie právnej povinnosti nosiť rúško resp. respirátor iba vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky je nesporne v právnom štáte neprijateľné a neústavné
Ústava platí aj za núdzového stavu, podľa ktorej aj sloboda pohybu a pobytu i právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, môžu byť obmedzená len zákonom prijatým a schváleným riadnym legislatívnym procesom v parlamente, ktorý má 150 poslancov a nie uznesením vlády a už vôbec nie vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva, kde práve pri absencii riadneho legislatívneho procesu sa ľahko sprítomní zjavne svojvôľa u jedného človeka (Mikas), alebo iba u 16 členov (vláda).
Základom riadenia ľudskej spoločnosti prostredníctvom práva nie je svojvôľa.
Nerešpektovanie zverenej právomoci a svojvôľa je zvláštnosťou fungovania Slovenskej republiky pod vládou vedenou Matovičom v boji s koronavírusom.
Už aj samotný Generálny prokurátor Slovenskej republiky Žilinka vo svojom rozhodnutí z 18. marca 2021, sp. zn. 1GÚp 39/20/1000-2, expressis verbis konštatoval, že vydávanie vyhlášok, ako všeobecné záväzných právnych predpisov vyhlasovaných iba vo Vestníku vlády, Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (iba rozpočtovou organizáciou ministerstva), ktorými sa zásadne zasahuje do základných ľudských práv a slobôd bez akéhokoľvek legislatívneho procesu je v právnom štáte neprijateľné.
Ukladanie právnej povinnosti nosiť rúško resp. respirátor iba vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky je bez najmenších pochybnosti procesu v právnom štáte neprijateľné a neústavné.
Pokiaľ by policajt s evidenčným číslom 316 252, Lukáš, pravdepodobne s priezviskom Škríp, realizoval služobný zákrok na základe pokynu riaditeľa príslušného policajného zboru, zdôrazňujem, že trestne zodpovedný je ten, kto zákrok vykonáva a teda porušuje svojim konaním zákon; a nie ten, kto páchateľa o zákrok požiadal.
PORUŠENIE ZÁKAZU VYCHÁDZANIA
Ide o priestupok na úseku civilnej ochrany podľa § 32 ods.1 písm.a) zákona č. 42/ 1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov porušením povinnosti uvedených v uznesení vlády SR č.77/2021 v znení uznesenia vlády SR č.88/2021, ktorým je ustanovený zákaz vychádzania.
Porušenie zákazu vychádzania, ak osoba nepreukáže výnimku zo zákazu vychádzania. V tomto prípade vám môže príslušník PZ uložiť pokutu v blokovom konaní do 1 000 €, pričom v prípade, ak nie sú splnené podmienky blokového konania, oznámi priestupok na okresný úrad.“
Advokát: Citované uznesenie vlády SR treba vnímať v kontexte ustálenej judikatúry ÚS SR. Viď napríklad uznesenie ÚS SR č. I. ÚS 756/2016:
K záväznosti Uznesení vlády SR.
Uznesenie nemá všeobecnú záväznosť, je to individuálny správny akt, ktorý zaväzuje len adresátov uznesenia vo vnútri štátnej správy právny záväzok nemôže plynúť pre fyzickú, alebo právnickú osobu mimo sústavy štátnej správy.
Tento výklad je konformný so znením často pertraktovaného nálezu ÚS č. PL. ÚS22/2020-104, ktorý sa vyjadril výlučne k formálnej stránke vyhlasovania núdzového stavu, nie k samotným obmedzeniam základných práv a slobôd, vrátane slobody pohybu.
Slobodu pohybu, združovania a zhromažďovania upravuje naraz niekoľko samostatných základných súborov noriem, ktoré majú prednosť pred zákonom. Napr. čl.13 ods.1 a 2 a čl.20 ods.1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Ústava SR upravuje slobodu pohybu v čl.23.
Tá sa zaručuje a obmedziť ju možno len zákonom (nie nariadením ani uznesením vlády ani iným aktom vlády sui generis).
Už samotný pokus o uloženie pokuty v blokovom konaní definovaním neexistujúceho priestupku je pokusom o zneužitie právomoci policajtom v postavení verejného činiteľa.
V kontexte judikatúry ústavného súdu treba pripomenúť aj neznalým starostom obcí, že testovanie v obciach je výlučne samostatným rozhodnutím obce so všetkými následkami, ktoré k tomu prislúchajú. Testovanie nie je preneseným výkonom štátnej správy, preto nemôže byť predmetom úpravy v uzneseniach vlády. Že si je toho vláda vedomá, vyplýva aj z textácie v uzneseniach, kde samosprávy testovanie nedostávajú vo forme úlohy, ale odporúčania. To má za následok aj následnú legálnu nemožnosť požadovať kompenzácie za vykonané testovanie, inak by šlo o porušenie viacerých predpisov v oblasti verejných financií.
PORUŠENIE ZÁKAZU POHYBU BEZ RÚŠKA
Ide o priestupok § 56 ods.1 písm.f) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia porušením povinnosti podľa § 51 ods.1 písm.a) zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Povinnosť riadneho prekrytia horných dýchacích ciest ústa, nos je uložená podľa § 48 ods.4 písm.r) zákona č. 355/2007 Z.z. na základe § 1 ods.1 vyhlášky ÚVZ SR č.11/2020, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest. Príslušník PZ môže uložiť pokutu v blokovom konaní do 1000 €, pričom v prípade, ak nie sú splnené podmienky blokového konania, oznámi priestupok na regionálny ÚVZ.“ Úžasná kváziprávna formulka.
Priestupok podľa zákona na základe vyhlášky? Jednoducho právne nemožné.
K tomu azda vyštudovaným právnikom netreba viac dodať. Začať treba čl.13 ods.1 Ústavy SR a potom všeobecnou úpravou v zákone o priestupkoch. Prosím nevynechať zákon o policajnom zbore (hľadajte v texte prísahy a ustanoveniach o konaní policajta na základe podzákonných predpisov).
A mimochodom, keď sme pri vyhláškach ÚVZ. Jedna dôležitá právna informácia pre občana:
V akomkoľvek správnom, alebo trestnom konaní, v ktorom sa štátny orgán odvoláva na znenie vyhlášky ÚVZ uverejňovanej vo Vestníku vlády SR úplne postačí deklarovanie nevedomosti textácie danej vyhlášky. V takom prípade Vám dotyčný úrad musí nepochybne preukázať, že ste sa s jej textáciou oboznámili pred tým, ako ste ju mali údajne porušiť. A to je takmer nemožné. Prečo je tomu tak? Fikcia znalosti právnych predpisov každým zakotvená v zákone o Zbierke zákonov sa totiž vzťahuje výlučne na predpisy uverejnené v tejto zbierke. Nie na Vestník vlády. To nie je žiadne navádzanie, to je holý právny fakt. Kto sa k vyhláške ÚVZ slobodne neprihlási, ten nie je jej textom viazaný. Ale to len na okraj.
K tomu viď § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov v znení:
O všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka.
A § 5 zákona č.180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, kde je upravené zverejňovanie vyhlášok orgánov miestnej štátnej správy vo Vestníku vlády SR (bez uvedenia fikcie vedomosti).
IZOLÁCIA POZITÍVNYCH OSÔB (PORUŠENIE KARANTÉNY)
Ide o priestupok podľa § 56 ods.1, písm. c) zákona č. 355/2007 Z. z. aj v tomto prípade vám môže príslušník PZ uložiť pokutu v blokovom konaní do 1 000 €, pričom v prípade, ak nie sú splnené podmienky blokového konania, oznámi priestupok na regionálny ÚVZ.“
Nuž, tu sa treba zamerať na testy. Že sú qRT-PCR testy podvodom a vlastne ani nie sú testami, sme už písali viackrát (a podložili sme to vedeckými štúdiami a súdnymi rozhodnutiami). Tu je to pomerne jasné, pozitivita qRT-PCR vonkoncom neznamená chorobu. Pokiaľ má niekto pozitívny antigénový test, avšak nejaví klinické príznaky choroby, ide podľa inštrukcií WHO o prípad, ktorý sa nemá posudzovať,ako prípad infekčný.
Chorý človek s klinickými príznakmi nemá vonku čo hľadať, ak však práve nesmeruje k lekárovi.
Nuž, ale keďže policajti nechodia spolu so všeobecnými lekármi, tak aj táto ich kompetencia na tomto úseku neprinesie žiaden výnos z blokových pokút do štátneho rozpočtu.
OBMEDZENIE PREVÁDZOK A HROMADNÝCH PODUJATÍ
Ide o iný správny delikt podľa § 57 ods. 33, písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. Fyzická osoba podnikateľ alebo právnická osoba – porušením povinnosti podľa § 52 ods.1 písm.a). Povinnosť zákazu, alebo obmedzenia prevádzky je uložená podľa § 48 ods. 4 písm. e) zákona č. 355/2007 Z.z. na základe vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva SR č. 45/2021, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok a hromadných podujatí, pričom sa uzatvárajú maloobchodné prevádzky a prevádzky poskytujúce služby. Výnimky v § 1 ods. 2 vyhlášky.
Uvedeného iného správneho deliktu sa dopustí len fyzická osoba podnikateľ alebo právnická osoba majiteľ, konateľ prevádzky. Príslušník PZ môže v zmysle § 60 ods.3 písm. c) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch odovzdať na prejednanie na miestne príslušný regionálny ÚVZ.“
Platí uvedené pri bode 2.
Akademicky sa zamýšľam, čo by sa stalo, keby sa prevádzkovatelia trebárs v segmente gastro, alebo fitness združili pod jednou zahraničnou osobou so sídlom v USA, alebo Paname. Len pokiaľ ide o prevádzku. Majetok by si ponechali na svojich firmách v SR. Asi by sme dospeli k zaujímavým situáciám, kedy by prevádzku nebolo možné objektívne vykonateľným spôsobom sankcionovať a uzavrieť. Ale to naozaj len akademicky.
POVINNOSŤ REGISTRÁCIE PRI VSTUPE NA ÚZEMIE SLOVENSKEJ REPUBLIKY A POVINNOSTI IZOLÁCIE
Ide o priestupok podľa § 56 ods.1, písm. f) zákona č.355/2007 Z. z. porušením povinnosti podľa § 51 ods.1 písm. a) zákona č.355/2007 Z.z. Povinnosť registrácie je uložená podľa § 48 ods.4 písm.t) zákona č. 355/2007 Z.z. a povinnosť izolácie podľa § 48 ods.4 písm. u) zákona č. 355/2007 Z.z. na základe § 1 vyhlášky ÚVZ SR č. 64/2021, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia ku karanténnym povinnostiam osôb po vstupe na územie Slovenskej republiky.“
Ako pri bode 2. Sloboda prekročenia hraníc zo SR a do SR je garantovaná Ústavou SR.
Na základe vyššie uvedeného žiadame Políciu SR, aby nešírila strach bez náležitého legislatívneho podkladu. To je to posledné, čo v tejto situácii má robiť. Takto sa kooperácia s obyvateľstvom nedosahuje.
