Choď na obsah Choď na menu
 


Neporušené telo a tekutina

16. decembra 1898 počas slávenia sv. omše dostal otec Charbel záchvat, pri ktorom kŕčovite zvieral kalich. Chcel prijať Kristovu krv, avšak záchvat mu v tom bránil. Z posledných síl držal kalich a priložil si ho k ústam V tej chvíli zmeravel, stihol sa však z neho napiť. Vyzliekli mu omšový habit a odniesli ho do pustovne. Bol takmer v bezvedomí. 

Jeho spoločník ho v kuchyni uložil na koberec z kozej srsti a prikryl ho, on však vzápätí prikrývku odhodil. Keď znova nadobudol vedomie chcel pokračovať v slúžení sv. omše. Po čase upadol do agónie počas ktorej neustále opakoval nedokončenú eucharistickú modlitbu "Ó, Otče pravdy", mená Ježiša, Márie a Jozefa aj sv. Petra. V poslednej hodine agónie dostal rozhrešenie a pomazanie chorých, ktoré mu udelil kňaz Michael Ramja. 24. decembra 1898, na vianočnú vigíliu, pokojne a zmierený vydýchol so slovami: "Pane, do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha!"

Keď otec Charbel skonal, najskôr poslali posla k mníchom do kláštora so správou o jeho smrti, potom sa pomodlili loretánske litánie. 

 

          
 

Na druhý deň vyniesli jeho telo, v drevenej truhle potiahnutej kozou srsťou z pustovne a podľa mníšskej tradície s ním vošli do kláštorného kostola. O tretej popoludní sa v kláštore konal pohreb. Prítomní neodriekali pohrebnú modlitbu, akoby si otec Charbel prial po živote, ktorý v pokore zavŕšil zomrieť v tichu. Pozostatky otca Charbela pochovali v jeho čiernom rúchu k ostatným zosnulým mníchom na cintoríne. V rukách držal kríž a ruženec.                                            

Počnúc prvou nocou po pohrebe otca Charbela ľudia z blízkej dediny videli žiarivé svetlo z miesta, kde bol pochovaný. Keďže toto svetlo žiarilo aj nasledujúce dní, predstavený kláštora požiadal generálneho predstaveného radu, patriarchu maronitov, o dovolenie otvoriť hrob, aby pozostatky uložili na neverejné miesto, do niekdajšieho skladu náradia. 15.4.1899 Keď otvorili truhlu, našli telo v stave, akoby ho pochovali iba včera. Telo pochovali v malom sklade.

 

                                                                          

 

Roku 1927 sa začal proces jeho blahorečenia, a tak rakvu znovu vyniesli na povrch. Mnísi a veriaci, ktorí sa tam zišli, videli z truhly vytekať tekutinu. Domnievali sa, že do nej prenikla voda, preto ju znovu otvorili. Telo bolo nedotknuté rozkladom a malo teplotu živého človeka. Na čele mŕtveho boli kvapky potu. Keď ich predstavený utrel, na šatke ostal odtlačok tváre. Spočiatku bolo z jeho tela cítiť zápach plesne, neskôr začalo vydávať príjemnú vôňu. Telo prezliekli, ale opakovane vylučovalo zvláštnu tekutinu tekutinu. Po neprestávajúcom vylučovaní tekutiny sa ho rozhodli vyložiť na strechu kostola, aby sa vysušilo. Mnísi verili, že sa v páľave horúcich dní vysuší. 

           

V rokoch 1927-1950 na základe nariadenia Svätej stolice bolo telo otca Charbela pochované v pivničnom priestore vo vnútornom múre kláštora. Počas celej doby telo budúceho svätca stále vylučovalo zvláštnu tekutinu skúmajúcu mnohými lekármi a odborníkmi. Po chýre neporušeného tela, zástupy pútnikov začali prichádzať, aby sa k nemu modlili. Na jeho príhovor pútnici obdržali mnoho milostí, stali sa tam zázraky uzdravenia. Keď 25.2.1950 za prítomnosti doktorov a špecialistov opäť otvorili jeho hrob, počet uzdravení sa mnohonásobne zvýšil.  

Pútnici rozličných vyznaní stáli v zástupoch, len aby sa mohli dostať k jeho pozostatkom a prosiť o milosti na jeho príhovor. Tieto nezvyčajné udalosti spôsobili v Libanone a okolitých štátoch návrat späť k viere a obnovenie úsilia o duchovné hodnoty.

 

                                                     

 

 

 

 

 

 

 

 

Hrob sv. Charbela v dnešnej podobe v kláštore sv. Marona v Annayi.