5. kapitola
„Pro-prosím?“ vykoktal Jakub zmätene. „Asi som vám zle rozumel.“
„Pôjdete so mnou na kávu?“ zopakoval Matej svoju otázku, hľadiac mladíkovi do očí. Ich azúrová farba ho privádzala do šialenstva. Takú výnimočnú farbu ešte u nikoho nevidel.
V Jakubovi by sa nebol v tej chvíli krvi dorezal. Sedel ako prikovaný a neveriacky zíral na muža pred sebou. To sa mu muselo len zdať. Neveril, že by sa to všetko mohlo diať naozaj. „To nemyslíte vážne, však?“ hlesol s kvapkou nádeje, že to bol len nepodarený pokus o vtip. Bolo naivné predpokladať, že by to Matej mohol myslieť úprimne.
„Všetko, čo som povedal, som myslel úplne vážne, Jakub,“ usmial sa Matej láskavo. „Aj tú ponuku súkromných hodín, aj to pozvanie na kávu. Žiadam vari od vás priveľa?“
„To nie, len... To nejde.“ Prudko vyskočil z pohovky a frustrovane sa zaťahal za vlasy. Zarazil sa, keď v učiteľových očiach zahliadol malý záchvev sklamania. Vážne sa ho jeho odmietnutie tak dotklo? „To je... Šialené. Ste Miškov učiteľ. A...“ Nedokázal pokračovať. Namiesto ďalších slov si sadol späť na svoje miesto a zovrel hlavu v dlaniach.
Sám netušil, prečo sa tomu tak bráni. Ešte pred pár dňami ním bol tak neskutočne okúzlený, že by zapredal dušu samotnému diablovi, len aby sa o ňom dozvedel viac. Teraz, keď mu tá možnosť doslova sama spadla z neba, tak odrazu zaradil spiatočku a hľadal všetky dôvody, prečo to nejde? Čo sa to s ním deje?
„A to je problém?“ ticho sa opýtal Matej. „Chcem sa s vami len stretnúť a porozprávať mimo školskej pôdy.“
„Nie, len... Prečo to vlastne robíte?“ Jakub zapichol svoj pohľad do učiteľových smaragdov. Prudko sa mu rozbúšilo srdce a opäť mal pocit, že mu vyskočí z hrude. Ten muž ho raz pripraví o zdravý rozum.
„Záleží mi na Miškovi. Chcem mu pomôcť rozvíjať jeho talent a čo-to sa dozvedieť aj o jeho staršom bratovi.“
„Ale prečo o mne? Veď ja nie som ničím zaujímavý.“
„Tak tomu neverím,“ nesúhlasil Matej. „Každý človek je niečím zaujímavý. A Miško vás má rád, ako starší brat ste preňho dôležitý. Doteraz o vás hovoril len v dobrom a som si istý, že si budeme mať čo povedať aj my dvaja.“
Tie slová ho zahriali pri srdci. Mal Miška rád, o tom nebolo pochýb. Bol jeho malý braček, a keby bolo treba, bol by schopný sa zaňho aj pobiť. To, že sa Miško o ňom pred cudzím človekom vyjadroval pekne, ho napĺňalo šťastím a hrdosťou.
„A ak by som vašu ponuku na kávu neprijal?“ vrátil sa po chvíli zamyslenia k téme rozhovoru.
„Svet by sa nezrútil, len by ma mrzelo, že ste mi dali košom,“ odpovedal Matej úprimne. Nemal čo skrývať. Jakub sa mu páčil a bolo na ňom niečo, čo ho priťahovalo. Hoci sprvu neveril, že na rodičovské združenie príde on, musel využiť tu, keď sa mu takto sám takpovediac naservíroval. Chcel ho spoznať bližšie, zistiť, či mladík kope za rovnaký tím ako on. Nebol však z tých, čo idú aj cez mŕtvoly. Dokázal rešpektovať odmietnutie. To však nič nemenilo na tom, že by mu to bolo ľúto.
„Tak teda dobre,“ nesmelo sa usmial Jakub a podvedome cítil, že urobil dobré rozhodnutie. „Ale teraz, ak sa nenahneváte, musím ísť. Miška stráži suseda a sľúbil som jej, že sa nezdržím dlho. A už som preč takmer tri hodiny,“ zdesene si uvedomil pri pohľade na hodinky.
„Výborne,“ rozžiaril sa učiteľ. „Nebudem vás teda zdržiavať. Len... Vyhovovalo by vám to v pondelok o piatej?“
„Myslím, že áno. V škole končím o štvrtej, mal by som to stihnúť.“
„V tom prípade, pondelok o piatej, kaviareň pri veži, môže byť?“
„Môže,“ súhlasil Jakub a postavil sa. Nesmelo k Matejovi natiahol ruku. „Tak teda v pondelok. Dovidenia.“
Dotyk Matejovej ruky ho hrial ešte dlho po tom, ako prišiel domov.
***
Čakal na dohodnutom mieste a nervózne prešľapoval z nohy na nohu. V jednej ruke zvieral mobilný telefón a v druhej držal horiacu cigaretu. Čím viac sa približoval čas stretnutia, tým viac bol neistejší a mal chuť ujsť. Pýtal sa sám seba, či urobil dobre, keď s tým stretnutím tak ľahko súhlasil. Toho človeka vôbec nepoznal. Čo ak sa pod maskou láskavého učiteľa v skutočnosti ukrýval nebezpečný zločinec alebo úchylák? Ešte stále mal šancu ujsť. No nech by akokoľvek chcel, niečo ho nútilo zostať a čakať, čo sa z Mateja Kozáčika nakoniec vykľuje.
Pohľad na displej telefónu mu ukázal, že do stretnutia ostávalo ešte päť minút. Načo tam vlastne prišiel tak skoro? Mohol predsa zabiť čas v neďalekom obchodnom dome. Ty si taký idiot, Kubo...
Uvidel ho už z diaľky. Impozantný, oblečený v elegantnom tmavom kabáte a svetlo sivom šále. Keď sa priblížil na vzdialenosť niekoľkých krokov, jeho srdce urobilo obrovské salto. Matej vyzeral úchvatne. A ten jeho žiarivý úsmev, keď ho zbadal... V tej chvíli bol okamžite stratený. Všetky obavy a pochybnosti mu vyfučali z hlavy.
„Dobrý večer,“ vydýchol so stiahnutým žalúdkom a vystrúhal akýsi pokus o úsmev.
„Dobrý,“ veselo odzdravil Matej a vystrel ruku na pozdrav. „Dúfam, že nečakáte dlho,“ zamračil sa, keď pocítil chlad Jakubovej ruky.
„Uhm,“ sklopil Jakub pohľad. „Asi dvadsať minút,“ zamumlal. Nedokázal mu klamať.
„Veď tu zamrznete,“ úprimne sa vyľakal Matej. „Tak sa nezdržujme a ideme sa zohriať do kaviarne.“
So stiahnutým žalúdkom nasledoval učiteľa svojho mladšieho brata a prichytil sa pri myšlienke, že hoci sa v jeho prítomnosti cítil nervózne, v žalúdku ho zvláštne šteklil doteraz nepoznaný, no napočudovanie príjemný, pocit očakávania.
Interiér kaviarne bol zariadený moderne, no napriek tomu pôsobila útulným dojmom. Stolíky a mäkké čalúnené kresielka tmavej farby ostro kontrastovali s nabielo vymaľovanými stenami, ktoré zdobilo množstvo fotografií kávových a čajových plantáží, kávových zŕn a iných tematických obrázkov. Útulnú atmosféru podniku dokresľovala príjemná, upokojujúca hudba, ticho hrajúca z reproduktorov.
Jakub s Matejom si našli voľné kresielka v odľahlejšej časti miestnosti a pohodlne sa usadili.
„Čo si dáte? Platím ja,“ Matej položil pred Jakuba nápojový lístok. „Tak sa neokúňajte a pokojne si vyberte čokoľvek.“
„Ja... Asi len kapučíno. Už je dosť hodín, po káve by som nezaspal,“ vysúkal zo seba Jakub. Pri pohľade na bezprostredného a vysmiateho Mateja sa cítil ako malý chlapec. Sakra, Kubo, spamätaj sa!
„A čo tak niečo tvrdšie? Ste tu autom?“
Jakub vytreštil oči a pokrútil hlavou. „Auto som dnes nechal doma,“ hlesol. „Pokiaľ nemusím, nerád šoférujem potme.“
„Tak mi nedajte košom a dajte si so mnou pohárik,“ veselo ho požiadal Matej a uprel na svojho spoločníka pohľad, pri ktorom sa Jakubovi zadrhol dych v hrdle a jeho žalúdok robil jedno salto za druhým. Bolo mu jasné, že je v tom až po uši.
Omámene prikývol a ako vo snách vnímal Matejov rozhovor s čašníkom. Netušil, čo objednal, dúfal len, že to nebolo nič príliš silné, čím by ho mohol ľahko opiť.
Keď sa po chvíli čašník vrátil aj s objednávkou, naprázdno preglgol pri pohľade na štamperlík naplnený zlatavou tekutinou. Kontrolka v Jakubovej hlave výstražne zablikala. Naozaj ho chcel opiť? Aké s ním mal ten chlap plány?
Matej sa ho zrejme rozhodol mučiť ešte viac, lebo odrazu sa k nemu naklonil o niečo bližšie a on tak mohol cítiť jeho teplý dych. Srdce v hrudi mu splašene bilo a mal pocit, že omdlie.
„Čo keby sme si potykali?“