9. kapitola
Vianoce sa blížili míľovými krokmi a Jakub bol čoraz nervóznejší. Zovšadiaľ naňho dýchala vianočná atmosféra. Vyzdobené výklady obchodov, vianočné stromčeky na každom rohu a neustále znejúce koledy a iné „odrhovačky" akoby sa mu vysmievali, že Vianoce sú tu každú chvíľu. Pokiaľ sa to všetko dialo mimo ich domova, dalo sa to zvládnuť. No keď mama začala vypekať a celý byt bol prevoňaný vôňou škorice a vianočného pečiva, už mal toho plné zuby.
Ešte pred niekoľkými rokmi túto predvianočnú atmosféru miloval a mame s prípravami na sviatky rád pomohol. No odkedy sa pred pár rokmi tesne pred Štedrým dňom prevalila otcova nevera a celé Vianoce sa niesli v znamení hádok, urážok a maminých sĺz, začal ich nenávidieť. Adventné obdobie úplne ignoroval, preňho prípravy na Vianoce neexistovali. Darčeky kupoval zásadne na poslednú chvíľu a aj to iba kvôli Miškovi. Spočiatku preto, lebo jeho braček ešte veril na Ježiška, a neskôr akosi zo zotrvačnosti, aby nebol Miško sklamaný.
Keby to záležalo na ňom, Štedrý deň by prežil ako každý iný deň v roku - zalezený vo svojej izbe. Pre pokoj v rodine však zaťal zuby a ten večer nejako zvládol. Nechcel kaziť vianočnú náladu mame, ani bratovi. Hoci ho to občas mrzelo, nedokázal to zmeniť. Nenávisť voči Vianociam sa v ňom zakorenila príliš hlboko na to, aby s tým sám niečo urobil. Pochyboval, že by sa to niekedy mohlo zmeniť. Že raz nájde niekoho, kto ho opäť naučí milovať Vianoce.
„Ako ste sa s tým učiteľom nakoniec dohodli na platení za Miškove hodiny?“ opýtala sa ho mama znenazdajky v piatok večer počas zdobenia medovníčkov. Vianoce boli za rohom a ona bola kvôli vyťaženosti v práci mierne v sklze. A tak bola nútená zapojiť do príprav aj svojho staršieho syna. Spolu s Miškom dostali za úlohu vyzdobiť medovníčky, zatiaľ čo ona ešte piekla posledné zákusky.
„Osem eur za hodinu, raz do týždňa,“ zdvihol zrak od taniera, vďačný za trochu rozptýlenia a nadviazal s mamou očný kontakt. Rád na chvíľu prerušil zdobenie. Vôbec sa mu do toho nechcelo, bránil sa tomu zubami-nechtami, no nakoniec maminým prosbám podľahol. Síce to svojským spôsobom ohundral, ale pomohol. „Myslím, že je to celkom primeraná suma. Niektorí starší študenti berú za doučovanie skoro toľko isto, a to nie sú ani vyštudovaní.“
„Nie je to síce najlacnejšie,“ vzdychla si mama a vypla rúru. „Ale osem eur do týždňa nás nezabije. Je to pre Miškovu budúcnosť. Môžem ešte skúsiť vybaviť u otca, či mu polovicu nebude platiť on.“
Pri zmienke o otcovi sa naježil a zaťal ruky v päsť. Nerozumel, prečo mama nedokáže pochopiť, že tomu chlapovi na nich už dávno nezáležalo. Alebo to vedela, no stále verila, že sa to zmení?
„Nebude. Síce sa tvári, ako ho Miško zaujíma, ale pravda je niekde úplne inde,“ precedil a dúfal, že ho brat nevnímal. Zdal sa byť zabraný do práce a stratený v myšlienkach. „To mu tú polovicu budem radšej platiť ja. Tých dvadsať eur mesačne ma nezruinuje.“
„Keď myslíš,“ unavene sa usmiala mama. „Len som nechcela, aby si si na Miška míňal svoje peniaze.“
„Bude to mať odo mňa vianočný darček, však myšiak?“ s úsmevom sa obrátil na brata.
„Čo?“ strhol sa Miško zo zamyslenia, čím potvrdil Jakubove predchádzajúce domnienky.
„Len to, že tie hodiny flauty máš spolovice ako vianočný darček odo mňa,“ žmurkol. „Ale neboj, niečo si nájdeš aj pod stromčekom.“
V modrých očkách šibalsky zaiskrilo. „Aj ja mám niečo pre teba,“ tajomne sa usmial Miško. „Tak snáď sa ti to bude páčiť.“
Po rozhovore s mamou a Miškom sa Jakub zavrel vo svojej izbe. Mal za sebou náročný týždeň v škole - a svojim spôsobom mu dal zabrať aj osobný život - a potreboval sa poriadne vyspať.
Keď konečne ležal v posteli, do ticha izby mu zavibroval mobilný telefón. Prečítal si správu, čo sa mu okamžite zobrazila na displeji a srdce mu urobilo obrovský kotrmelec.
Sladké sny... M.
Hľadel na tie dve slová ako zhypnotizovaný a nedokázal tomu uveriť. On mu vážne napísal! Keď si vymieňali čísla, bol presvedčený o tom, že sa mu učiteľ sám od seba neozve a on sa vnucovať nechcel. Zavolal by mu len v prípade, že Miško bude chcieť ísť na flautu, a aj to by sa mu ozval najskôr v stredu večer.
Bolo mu jasné, že po tejto správe už tak ľahko nezaspí. Nedokázal len tak nečinne ležať a hľadieť do tmy a pokúšať sa o nemožné. Naťukal Matejovi odpoveď, zažal si nočnú lampu pri posteli a vstal. Podišiel k oknu a zahľadel sa von.
Miloval pohľad na nočné mesto. Všade prítomné ticho, pokoj a vysvietené okná mu obvykle dokázali vniesť pokoj do duše. No nie tentokrát. Hľadel na panorámu mesta dosť dlho, avšak vytúžený pokoj neprichádzal. Napokon sa s hlbokým povzdychom vrátil opäť do postele a dlho do noci sa pokúšal zaspať.
***
Sedel v kaviarni a v skrehnutých prstoch zvieral hrnček s horúcou čokoládou. Pomaly si z nej upíjal a nervózne hľadel na hodinky. Mešká. Určite si to rozmyslel.
Vo chvíli, ako chcel zaplatiť a odísť, do podniku vpadol zadýchaný muž v čiernom kabáte. V tmavých vlasoch sa mu leskli snehové vločky a líca mal červené od mrazu.
„Ahoj,“ sklonil sa k nemu a pobozkal ho na líce. „Prepáč, že meškám. Mal som veľa práce,“ cítil pri uchu horúci mužov dych a striasol sa očakávaním.
„Ahoj,“ hanblivo sa usmial a keď sa muž zložil do kresielka oproti nemu, neváhal ani minútu a presadol si k nemu, priamo na jeho kolená. „Chýbal si mi,“ zamumlal mu do ucha, zatiaľ čo sa mužove ruky zablúdili pod jeho košeľu. Ticho vzdychol a jeho pery vyhľadali druhé ústa. Chvíľu sa nežne o seba obtierali, kým im to pomalé tempo neprestalo stačiť.
„Zlato, si neskutočný, ani nevieš, ako veľmi ťa chcem,“ šepkal mu muž nadržane do ucha a on sa triasol vzrušením.
„Tak si ma vezmi.“
„Jakub, Jakub,“ ozvalo sa silné búchanie na dvere. „Vstávaj, mama ťa volá!“ nakukol Miško do bratovej izby.
Jakubovi chvíľu trvalo, kým sa zorientoval. „Sakra,“ frustrovane sa zaťahal za vlasy, keď pochopil, že všetko to bol iba sen. Žiadny vzťah, žiadne bozky, žiadne dotyky. Vtom mu padol zrak na mobil položený na nočnom stolíku. „Tá esemeska ale nebola sen, všakže?“ nádejne zamumlal a okamžite sa po telefóne natiahol. Ak by sa mu prisnila ešte aj tá, neprežil by to. Keď s úľavou zistil, že správa je naozaj reálna a Matejove prianie sladkých snov sa nikam nevytratilo, na tvári sa mu rozlial spokojný úsmev.
Ešte nič nie je stratené.