3. kapitola
„Máš všetko? Nezabudol si si nič?“ uisťoval sa Jakub, keď v pondelok ráno krátko pred ôsmou hodinou zaparkoval pred Miškovou školou. Mali dosť naponáhlo, Jakub ho musel odviezť autom. Dlho do noci sa učil na test a zaspal len nadránom. Nečudo, že budík vypol bez toho, aby o tom vedel. Nebyť Miška, ktorý ho prišiel zobudiť, asi by zaspali úplne. V tom chaose, ktorý vzápätí nastal, bol rád, že sa vôbec stihli obliecť a popritom zvládol narýchlo urobiť bratovi desiatu. Ostávalo mu už len veriť, že Miško si nenechal doma polovicu vecí do školy.
„Nezabudol,“ usmial sa Miško zo zadného sedadla a odopol si pás. „Mama mi, našťastie, večer skontrolovala celú tašku. Ako keby som bol malý chlapec.“ Pri posledných slovách sa zatváril tak dôležito dotknuto, až to Jakubovi, pozorujúceho ho v spätnom zrkadle, prišlo vtipné.
„A vari nie si, krpec?“ úprimne sa rozosmial, otočil sa dozadu a rozstrapatil mu vlasy. „Nie je to tak dávno, čo si si doma zabudol celú vlastivedu, dokonca aj žiacku knižku. Už si na to zabudol?“
„No dobre, ale to bolo iba raz,“ zašomral chlapec zahanbene, súkajúc sa von z auta. „Normálne nezabúdam. A nie som krpec. Mám už deväť,“ vyčítavo pozrel na brata, ktorý práve vystúpil a chystal sa si zapáliť.
„Ja viem, myšiak, len ťa provokujem,“ usmial sa Jakub a voľnou rukou mu nasadil na chrbát aktovku. „Tak čau, drž sa a poslúchaj pani učiteľku. A hlavne utekaj, lebo o desať minút zvoní.“
„Čau, Kubo. A vďaka za odvoz,“ poďakoval Miško, nasadil si čiapku a už ho nebolo. Chvíľu po tom, ako zmizol v budove školy, Jakub nasadol do auta, naštartoval a vydal sa na fakultu, modliac sa, aby ten zápočet urobil.
***
Akurát prechádzal cez cestu, nahnevaný, že opäť mešká, keď pri škole zastavila čierna škoda fabia. Nevedno prečo pritiahla jeho pozornosť.
Chvíľu tam len tak stála, no potom z auta vystúpil malý kučeravý chlapec, niečo hovoril a živo pri tom gestikuloval. Po chvíli ho nasledoval šofér auta, starší chlapec, ktorý toho mladšieho, zrejme brata, vyprevádzal.
Pri pohľade na vysokého mladíka sa mu rozbúchalo srdce. To je on... Ten chalan z piatku. Ten, čo ho zaujal už v sále. Bol si istý, že to bol on. Jeho zvláštny zjav ho robil výnimočným. Ledabolo upravené havranie vlasy s tmavo červeným melírom priam žiarili a čierna bunda s logom Sex pistols sa nedala prehliadnuť. A cigareta v ruke, presne ako pred pár dňami.
Netušil, čím ho vtedy zaujal. Možno to bol jeho prejav, ktorým dával najavo, že sa tam nudil a bolo len otázkou času, kedy odtiaľ odíde. A možno práve pre svoj ležérny vzhľad. V každom prípade, nemohol poprieť, že to bol veľmi príťažlivý mladý muž.
Nikdy neveril na osud, či náhody. Veril, že čo sa má stať, stane sa, aj keby sa tomu človek akokoľvek vyhýbal. No v prípade tohto mladíka bol ochotný začať veriť aj na nejakú vyššiu moc. Že by mu ho po druhýkrát naozaj zoslalo samé nebo?
Tento raz sa ho len tak ľahko nevzdá. Urobí všetko pre to, aby ho získal.
***
Jakub sa unavene vliekol cez malé parkovisko, kráčajúc ku svojmu autu. V ruke držal takmer zhorenú cigaretu a nastavoval tvár vločkám, lenivo padajúcim z oblohy. Príjemne chladili a upokojovali jeho zmätené, unavené myšlienky. V duchu sa tešil, ako po príchode domov zapadne do postele a dospí predchádzajúce prebdené noci.
Práve keď zahodil ohorok cigarety a chcel z batoha vyloviť kľúče od auta, zazvonil mu vo vrecku bundy mobil. Už podľa zvonenia vedel, že volala mama.
„Čo zase chce?“ zahundral, tušiac, že mu nevolá len kvôli tomu, aby sa opýtala, ako dopadol na zápočte. Určite potrebovala niečo vybaviť.
Posledné, po čom túžil, bolo jazdiť do mesta v čase dopravnej špičky. V tej chvíli potreboval teplú sprchu, pokoj a spánok. Bojoval s nutkaním to nezodvihnúť a vyhovoriť sa, že mobil nepočul. No keď si predstavil maminu sklamanú a smutnú tvár, svedomie mu nedovolilo oklamať ju. Tú chvíľu ešte nejako prežije.
„Áno, mami?“ prijal hovor a voľnou rukou vytiahol kľúče a odomkol si. „No, snáď som urobil. Nebolo to ľahké, ale väčšinu som vedel,“ usadil sa, naštartoval motor a zapol kúrenie. „Neplánoval som ísť, ale ak niečo potrebuješ, vybavím to,“ vzdychol. Pri predstave preplnených obchodov a nákupných centier sa mu dvíhal žalúdok a prepadala ho panika, ale čo by neurobil pre pokoj v rodine? Napokon, išlo len o neveľký nákup v supermarkete, to predsa zvládne. „Moment, počkaj, radšej si to zapíšem,“ vylovil z batoha pero a zápisník a otvoril ho na čistej strane. „Tak ešte raz... Chlieb, rožky, šunka, mlieko, vajcia, maslo,“ písal neúhľadným písmom. „Okej, do hodiny som doma, pá.“ Zrušil hovor a unavene sa oprel o sedadlo. „Tak, Jakub, ešte musíš vydržať, ide sa na nákup,“ trpko sa zasmial a pripútal sa.
***
„Mami, máš mi podpísať žiacku, v piatok máme rodičovské,“ prišiel Miško za mamou do kuchyne, keď varila večeru. „A dostal som jednotku zo slovenčiny,“ pyšne sa usmial.
„Teraz v piatok? To mám poobednú. Do frasa,“ hromžila mama. „To mi tá učiteľka tento rok snáď robí naschvál. A super, vidíš, že ti tie vybrané slová nakoniec idú,“ pochválila ho a voľnou rukou ho pohladila po kučeravých vláskoch.
„Takže zase neprídeš,“ sklamane vzdychol Miško. „Pani učiteľka povedala, že aspoň tentoraz by si mala prísť, lebo s tebou vraj potrebuje o niečom hovoriť.“ zamumlal smutne.
„Mrzí ma to, zlatko, ale šéfka mi už do Vianoc voľno nedá.“
„A nemôže ísť ocko?“
„Nie, chrobáčik, ten je teraz mimo mesta, zabudol si?“
„Aha, jasné, veď ani na besiedku nemohol prísť.“ Na Mišķovej tvári sa usadil smútok. V poslednom čase bolo už pravidlom, že otec bol stále niekde odcestovaný.
„Iba že by som namiesto seba poslala Jakuba,“ náhle jej napadlo. „Ale nebude z toho nadšený. Už minule mi vyčítal, že sa tam cítil medzi tými mamičkami divne.“
„Áno, pošli Jakuba!“ zvolal Miško. „On je super. Dnes ma viezol do školy na aute, lebo sme zaspali.“
„Zase ma ohovárate?“ nakukla s úsmevom do kuchyne čierno-červená hlava. „O čo ide tentoraz?“
„V piatok pôjdeš namiesto mamy na rodičovské,“ referoval Miško nadšene.
Úsmev na Jakubovej tvári zamrzol.