8. kapitola
„Dobre, to znie férovo,“ súhlasil Jakub s úsmevom a napil sa kávy. „Aspoň si nebudem pripadať ako niekto, kto ťa len využíva.“
Na Mateja urobilo dojem, aký postoj k tomu Jakub zaujal. Páčilo sa mu, že to nebral na ľahkú váhu, ako nejakú samozrejmosť, ale pristupoval k tomu zodpovedne. Preto nehodlal chodiť okolo horúcej kaše a rozhodol sa s ním jednať na rovinu. Vzal do ruky hrnček s pariacou sa tekutinou a zatiaľ, čo si doňho nasypal cukor a premiešal ho, začal rozprávať.
„Za súkromné hodiny beriem osem až desať eur na hodinu, podľa toho, či dochádzam ja ku klientovi, alebo on ku mne,“ informoval ho o svojich podmienkach.
„Takže, ak budeme my chodiť ku tebe, bude to za osem?“
„Áno.“
„To je prijateľná cena,“ zhodnotil po krátkom zamyslení Jakub. „Len mi ešte povedz, ako často bude Miškovi treba chodiť.“
„Pri flaute úplne postačí raz za týždeň, veď aj v škole sme to vystúpenie zvládli nacvičiť pri jednej hodine hudobnej výchovy týždenne. Obvykle aj učím tak raz týždenne, no ak klient vyžaduje hodiny častejšie, nemám problém sa prispôsobiť.“
„Aha. Takže najbližšie sa uvidíme až po Vianociach?“ opýtal sa so stopou smútku v hlase. Kalendár hovoril jasnou rečou. V pondelok je Štedrý deň a Miško má dva týždne prázdnin. Nedokázal si predstaviť, že by Mateja za ten čas nemal ani raz vidieť. „Na sviatky máš asi svoj program, predpokladám.“
Matejovi neušiel Jakubov smutný tón, hoci sa mladík snažil nedať najavo svoje sklamanie. Bolo mu jasné, že by ho chcel vidieť skôr. Klamal by, keby tvrdil, že mu to nebolo príjemné. Jakubov záujem o jeho osobu ho tešil. Znamenalo to, že ani on mu nie je celkom ľahostajný. Mohol by mať uňho predsa len šancu?
Ak mal byť úprimný, aj on chcel Jakuba vidieť skôr ako až o tri týždne, po vianočných prázdninách. Možno to bol dôvod, prečo sa rozhodol porušiť svoju zásadu, nepracovať počas sviatkov.
„Áno, mám síce svoj program,“ pripustil napokon po chvíli váhania. „Ale len na prvý a druhý sviatok vianočný. Od dvadsiateho siedmeho som už doma. Pokiaľ by Miško chcel, môže prísť,“ s úsmevom žmurkol na chlapca, ktorý až doteraz ticho sedel a pomaly usrkával svoju čokoládu.
„To by bolo super,“ potešil sa Miško. „Ale... škola je predsa cez prázdniny zavretá.“
„To je pravda,“ zasmial sa Matej. „Si, hlavička, Miško,“ uznanlivo poplácal chlapca po pleci. „V tom prípade budete musieť prísť ku mne domov.“
Jakub v tej chvíli práve dopíjal svoju kávu. Ako Matej vyslovil tie slová, takmer sa ňou zadrhol. Len silou vôle nevyprskol obsah úst na krvavo červený obrus pred sebou a zachoval si aspoň kúsok dôstojnosti. Hoci, kašľanie a lapanie po dychu sa za dôstojné správanie rozhodne považovať nedalo.
„K tebe domov?“ vyjachtal, keď sa prestal dusiť.
„Áno, nevidím na tom nič zlé, keď učím doma. Mám tam lepšie podmienky ako v kabinete,“ vysvetlil. „Bežne chodia študenti ku mne domov. A,“ žmurkol, „mám aj piáno.“
***
„Ako sa ti páčila prvá hodina, Miško?“ opýtal sa Jakub brata o niečo neskôr, keď už sedeli v aute a mierili domov. Vonku sa stmievalo a z oblohy padal čoraz hustejší sneh. Hoci všade naokolo vládlo mrazivé počasie, Jakuba hriala nádej. Vo vrecku bundy ho pálilo Matejovo číslo, napísané učiteľovým škrabopisom. Bol prekvapený s akou ľahkosťou mu ho dal a na oplátku si vyžiadal to jeho. Myslel si, že to tak jednoduché nebude. No vzápätí si uvedomil, že pokiaľ Matej bežne dával súkromné hodiny, mať jeho číslo bolo nevyhnutnosťou.
„Bolo to super,“ šťastne sa usmial Miško. Jakub si v spätnom zrkadle všimol, ako zívol a prišlo mu brata ľúto. Ešte ho čakali domáce úlohy. Dobre vedel, prečo sa s ním nechcel tárať po meste.
„Takže si spokojný?“
„Jasné. Bolo to stokrát lepšie ako v škole, keď sme sa to učili viacerí. Teraz sa mohol venovať iba mne.“
„To je pravda,“ súhlasil Jakub. „Páči sa mi jeho prístup. Vidno, že má rád deti.“
„A najlepšie na tom bola tá cukráreň,“ nadšene zapišťal, na čo sa Jakub vyplašene strhol a takmer v križovatke pridal plyn namiesto spomalenia. „Však nás tam vezme aj nabudúce?“
„Tak to netuším, drobec,“ vydýchol, keď sa upokojil po prvotnom šoku. „A prosím ťa, neškriekaj tu, lebo havarujeme a namiesto hodín s Matejom skončíš v nemocnici.“
„S pánom učiteľom Matejom,“ opravil ho Miško dôležito, ignorujúc poznámku o možnom nebezpečenstve. „A prečo mu ty vlastne tykáš? Veď je od teba starší. A starším ľuďom by si mal vykať.“
Jakub akoby dostal zaucho. Mladší brat mu dáva lekcie slušného správania? Kam tento svet speje? „Ja viem, drobec, ale on sám ma požiadal o to, aby sme si potykali a vtedy je to v poriadku, vieš?“ nadviazal v spätnom zrkadle očný kontakt s Miškom. „Ale ak s tým máš problém, poviem mu, že si mi to zakázal,“ zasmial sa, na čo Miško zbledol.
„Mne to nevadí,“ rýchlo vyhŕkol. „Ale aj ja by som mu chcel tykať,“ smutne vzdychol. „No mne to asi nedovolí.“
„No to asi nie,“ potvrdil. „Ale to vôbec nevadí. Dôležité je, že ťa má rád, nie?“ žmurkol. „Aj na hodinách hudobnej je taký v pohode?“ zaujímal sa. Túžil sa o Matejovi dozvedieť čo najviac.
„Tam je oveľa prísnejší. Keď niekto vyrušuje, musí si z takej jeho špeciálnej knižky odpísať noty a do ďalšej hodiny si to nacvičiť na známku. Buď na flaute alebo na piáne, to je aj v učebni hudobnej.“
Mám doma aj piáno, zarezonoval Jakubovi v hlave Matejov hlas. Čo mu tým chcel povedať?
V okamihu, ako mu tá myšlienka preblesla hlavou, pomyslel si, že sa musel načisto zblázniť. Pred očami sa mu totiž zjavil obraz Matejovho zadku a piána. Žiarivé smaragdy akoby ho vábili za ním.
„Jakub? Vnímaš ma vôbec?“ vyrušil ho z myšlienok bratov hlas.
„Uhm? Prepáč, zamyslel som sa. Čo si hovoril?“
„Že má krásny hlas,“ pretočil Miško očami. „Učiteľ.“
A ešte krajší zadok.