9 mesiacov
Po neskutočnom zistení, že práve ja budem mama, nadišiel čas popremýšlať nad budúcnosťou, ktorej sa nie každý z nás rád venuje. Na mojom živote som milovala tú rozmanitosť. To čo náhle prišlo, mnoho krát odišlo. Sadla som hocikedy do auta a brázdila cesty a miesta aké som chcela. Výlety, dovolenky, babské záťahy, sem tam nejaký ten Aperol a hlavne tá nespútaná sloboda, ktorú som vlastnila. Nechcem, aby si niekto myslel, že dieťa je pre mňa príťaž, alebo pomyselné väzenie. To určite nie! Ale rada spomínam na tú svoju ,,mladosť,,.
Touto novinkou jednoducho nastali zmeny. Menilo sa mi myslenie, menilo sa telo, moje chute, častokrát extrémne. Nikdy v živote by som nato chuť nemala, ale hlina mi tak neskutočne voňala a chutila! Bolo to až neuveriteľné. Samozrejme som si to googlila, čítala o tom, či som v poriadku a neprepína mi. Neuveriteľné však bolo pravdou a ženy naozaj jedia všeličo, keď sú v tom.
Prvé mesiace boli zaújimavé. Z vracania sa stal ranný rituál, bez ktorého som nemohla ísť do práce. Dni ubiehali a ja som čoraz viac vracala. Myslela som, že to nikdy neskončí, ale prišiel 13 týždeň a to vrackanie samo vymizlo.
Samozrejme som si potrebovala vynahradiť tie mesiace nič nejedenia okrem tyčiniek a sladkých čokolád a začala takzvaná žriavka.
Zožrala by som aj svojho manžela, keby som vedela kde začať. Na moje šťastie mám super metabolizmus a tak sa to jedenie nijako extra nepodpísalo na mojej postave, či číslach na váhe.
V 6 mesiaci tehotenstva som mala svadbu. Cítila som sa výborne. Sem tam unavená, sem tam otravená ľuďmi, ale náš veľký deň D som si užila naplno. Popravky boli horšie, ale dala som to bez nikoho ujmy.
Ani som sa nestihla spamätať a ostala som na materskej doma. Vyčerpala dovolenku a vypísaná som bola 8 týždňov pred pôrodom. Ešte len vtedy začala sranda. Prebdené noci. Kŕče v nohách, kedy ma môj muž preklínal. Stála návšteva záchoda. Mala som pocit, že lepšie urobím, keď tam ostanem sedieť a sem tam si vybehnem niečo zjesť. Neznášala som tehotenstvo. Očami som tlačila dni na kalendári a prihovárala sa malému nech už vyjde von!
Brucho som mala zarovno nosom a stále rástlo. Ľudia ja som si už chvíľu myslela, že prestanem aj chodiť. Nohy mi nijako nehrubli a boleli ma čoraz viac z tej nosenej váhy.
Mesiac pred pôrodom bol najhorší. Hodiny, minúty aj sekundy sa mi vliekli. Ani sedieť, ani ležať, ani chodiť. Fučala som ako slon. Vlasy som si k doktorovi žehlila na tri krát, lebo prekvapivo z tej žehličky išlo teplo. Maľovala som úplne prehnutá lebo brucho mi nedovolilo priblížiť sa k zrkadlu. To však nebolo najhoršie čo ma neskutočne vytáčalo. Boli to otázky - ešte si celá?, tak kedy? koľko si pribrala?.
Panenky sa mi pretáčali. Nešlo o ľudí. Bolo milé, kto všetko čaká na môj pôrod, ale mňa rozčulovalo len hlasnejšie dýchanie nášho psa. Chudák aj ten si prežil pri mne svoje.
Z veľkosti XS som prešla na M. Cítila som sa obrovská, ale bolo len nezvykom.
Poslednú z vecí ktorú spomeniem ako nevýhodu, bola tehotenská cukrovka. Keď mi zavolala pani sestrička a povedala mi že ju mám, nevedela som si predstaviť čo to obnáša. Na internete je toho popísaného málinko, ale v krátkosti je to odber krvy 1 krát za dva týždne, 7 krát za deň. Bohu vďaka za môjho muža. Ja by som si nepichla do prsta ani špendlík. Našťastie mi to priebeh tehotenstva nijako neovplyvnilo a bolo všetko bez komplikácii.
Nadišiel deň P (pôrodu). Ráno o 4 mi odtiekla plodová voda, môj muž skoro dostal porážku. V živote som ho nevidela tak rýchlo vstať z postele, obliecť sa, obliecť mňa a šoférovať. Vraj biele tričko z okna prejavuje pôrod, v tom prípade v Bratislave to nikto nepozná. Našťastie boli cesty ráno prázdne. Došli sme do nemocnice, vypočuli ma, pozapisovali a umiestnili na izbu a ďalej len čakať....
