Martin KUKUČÍN
(Matej Bencúr, 17. 5. 1860 Jasenová, o. Dolný Kubín – 21. 5. 1928 Pakrac, Chorvátsko, pochovaný na Národnom cintoríne v Martine)
Spisovateľ, lekár
Základnú školu navštevoval v Jasenovej, r. 1871 – 1874 študoval na slovenskom gymnáziu v Revúcej, Martine a Banskej Bystrici, 1875 – 1878 na maďarskej preparandii v Kláštore pod Znievom. Do r. 1884 učiteľ a kantor v Jasenovej, pritom externe skladal skúšky na gymnáziu v Kežmarku. Po maturite v Šoprone r. 1885 študoval medicínu v Prahe, kde bol aktívnym členom a funkcionárom slovenského študentského spolku Detvan. Lekársku prax vykonával v Prahe, od r. 1893 v Selciach na chorvátskom ostrove Brač, od r. 1908 mestský lekár v Punta Arenas v Chile. Na Slovensko sa vrátil r. 1922, žil na viacerých miestach, r. 1926 po usporiadaní majetkových záležitostí v Chile sa usadil v chorvátskych kúpeľoch Lipik, kde žil do smrti.
Významný predstaviteľ realizmu v slovenskej literatúre, ktorého dielo patrí k najvzácnejším hodnotám slovenskej literatúry. Písal poviedky, novely, romány, cestopisy, historické romány, divadelné hry i publicistiku. Najfrekventovanejšou témou jeho poviedok bol dedinský človek a jeho život. Vystihol jeho reč i myslenie (Na jarmok, Dedinský jarmok, Na Ondreja, Hejtman, Obecné trampoty a i.). Postupne prehlboval psychologickú kresbu i umelecké majstrovstvo, rozširoval okruh tém svojich prác o autobiografické črty i spoločenskú tematiku (Neprebudený, Rysová jalovica, Z teplého hniezda, O Michale, Veľkou lyžicou, Vianočné oblátky, Mladé letá). Vo vrcholnom období poviedkovej tvorby (1890 – 1894) vznikli poviedky Keď báčik z Chochoľova umrie (1890), Na podkonickom bále, Zakáša – darmo je! (1891), Dve cesty (1892), Mišo (1892). Popri rozsiahlych cestopisných črtách hlavným dielom bračského obdobia je román z dalmátskeho prostredia Dom v stráni (1902), v ktorom na pozadí ľudských vzťahov zobrazil spoločenskú situáciu tamojšej spoločnosti. Po návrate z Južnej Ameriky priviedol do tlače dielo Mať volá (1926 – 1927), cestopisné črty Prechádzky po Patagónii (1923) a Dojmy z Francúzska (1923). V posledných rokoch na Slovensku pracoval na historických románoch zo štúrovských čias Lukáš Blahosej Krasoň, Bohumil Valizlosť Zábor. Preklady jeho diel vychádzali v chorvátčine, češtine, angličtine, francúzštine, maďarčine, nemčine, poľštine, ruštine a ukrajinčine. Viaceré poviedky boli predlohami televíznych či filmových adaptácií.
„Čo som sa naučil písať, myslím, že som pochytil z úst samého ľudu. Pozoroval som, ako hovorí a vyjadruje svoje myšlienky... Majster slohu je vždy ľud sám, ktorý si utvoril reč a vie ňou narábať: kto sa chce učiť, môže sa uňho naučiť písať jasne a zrozumiteľne...“
Literatúra:
FERKO, M.: Sto slávnych Slovákov. Martin : Matica slovenská, 1997.
