Slováci sa tvrdo postavili proti Hitlerovi pri presadzovaní otázky „konečného riešenia“
Dozvuky holokaustu na Slovensku
Zhováral sa Ján SMOLEC – Foto: Ladislav LESAY
Národná rada SR schválila v roku 2000 9. september ako Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia. V ten deň roku 1941, vláda prvej Slovenskej republiky prijala Nariadenie o právnom postavení Židov, obsahujúce 270 paragrafov, známe ako Židovský kódex. Týmto nariadením spôsobila tragédiu tisícom židovských rodín. O tejto téme sa na Slovensku začalo diskutovať. My sme dali priestor expertovi na toto obdobie, historikovi profesorovi Milanovi S. ĎURICOVI.
● Vplyvné Slovenské vydavateľstvo vydalo v minulých dňoch stostránkové špeciálne vydanie svojho týždenníka venované Tisovej republike v rokoch 1939 – 1945. Na prvej strane láka čitateľov oznamom, že články napísali naši poprední historici Dušan Kováč, Ivan Kamenec. Ďalší titulok na prvej priťahuje čitateľov: Naozaj si myslíte, že o TISOVEJ VOJNOVEJ REPUBLIKE VIETE VŠETKO? Ako hodnotíte tieto texty?
V niektorých textoch cítiť výraznú ideologickú predpojatosť i historické nezrovnalosti. Veď napríklad pod dátumom 6. október 1938 tam píšu: „Žilinský manifest. HSĽS vyhlásila autonómiu Slovenska.“ Historická skutočnosť je taká, že v Žiline sa v ten deň zišli na poradu zástupcovia piatich politických strán a vydali spoločný text – Žilinskú dohodu, ktorý nesie podpisy v tomto poradí: Za republikánsku stranu zemedelského a maloroľníckeho ľudu: P. Teplanský, Ján Ursíny, J. S. Vančo, Ján Petrovič, Ján Lichner, Karol Rybárik, Ondrej Devečka, Kornel Stodola, Adolf Šelme, Ing. Jozef Styk, Milan Polák. Za Živnostenskú stranu: Ján Líška. Za československých národných socialistov: Dr. Emil Lukáč. Za fašistov: Ján Ivák. Za Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu: Dr. J. Tiso, Dr. J. Buday, Jozef Sivák, Dr. Martin Sokol, Karol Sidor, Dr. Karol Mederly.
Ako z dokumentu jasne vyplýva, bolo to vyhlásenie dohodnuté piatimi rozličnými politickými subjektmi a podpísané dvadsiatimi tam prítomnými zástupcami týchto strán, z ktorých iba šiesti boli za HSĽS. Aj iba jedno také objektívne falošné a zvádzajúce tvrdenie podobného druhu oprávňuje čitateľa urobiť si veľmi kritický postoj voči autorom tejto publikácie. Ale podobné prešľapy sa tam nachádzajú takmer na každej strane, ktorú som potom pozornejšie prečítal. Faktograficky je v tomto hrubom špeciálnom vydaní časopisu zachytené a ilustrované mnoho skutočných udalostí. Pri mnohých je však cítiť základný postoj autorov, ktorým je protinárodne a protikresťansky zameraná ideológia československého komunizmu. A tomu sa nemožno čudovať. Po poslednej formálnej zmene režimov napríklad vo vtedajšom východnom Nemecku nová vláda hneď dala výpoveď 1 506 profesorom, ktorí vyučovali nemecké dejiny alebo boli na čele organizačných buniek komunistickej strany. Nič podobné sa na Slovensku neudialo. Preto vo všetkých vedeckých ústavoch a na univerzitných katedrách zostali sedieť a podnes tam sedia a neprestávajú pôsobiť tí istí historici, ktorých tam nasadili niekdajší komunistický režim, pražské vedenie KSČ. Ja ich však chápem. Veď keby som musel po zmene režimu prednášať a písať často opak toho, čo som dlhé roky prednášal a písal, neodvážil by som sa ráno pri holení pozerať na zrkadlo so svojou tvárou. Za to sú zodpovedné najmä všetky doterajšie vlády Slovenskej republiky.
● Autori väčšiny článkov nemali možnosť nazrieť do zahraničných archívov. Vy ste v emigrácii mali možnosť študovať materiály o prvej Slovenskej republike v zahraničných archívoch. Aj na základe tohto štúdia ste vydali učebnicu Dejiny Slovenska a Slovákov, proti ktorej sa marxistickí historici vzbúrili a dosiahli, že sa zo škôl stiahla.
Práve toto je jedna z príčin doposiaľ neúplnej, jednostrannej a ideologicky podmienenej slovenskej historiografie. Plných päťdesiat rokov – a to sú viac než tri generácie historických pracovníkov! – historici na Slovensku museli študovať dejiny bez možnosti konzultovať zahraničné archívy a pod prísnou cenzúrou tvrdej ideologickej diktatúry, ktorá každú publikáciu podrobovala dvoj- aj trojnásobnou kontrolou tzv. „lektorov“ alebo „recenzentov“. Jeden z nich mal odvahu napísať, že „historici už len ako papagáje si osvojovali to, čo vykonštruoval mocenský aparát. Ale boli to učenlivé papagáje, hrajúce sa na vedcov“ (J. Jablonický). To je proti všetkým základným požiadavkám metodológie historických vied. Bez slobody bádania a publikovania nemožno hovoriť o historickej vede. Ale ani za uplynulých dvadsať rokov sa to, žiaľ, veľmi nezmenilo. Preto ma neprekvapilo, že sa viacerí tunajší historici búrili proti mojim Dejinám. V nich som sa totiž usiloval predstaviť čitateľom naše bohaté, neraz tvrdé, ale aj úspešné dejiny tak, ako sa to všetko skutočne udialo. Slovenský národ však dal veľmi výrazné poučenie tým „popredným historikom“. Moje Dejiny, ktoré v prvom vydaní mali 286 strán, boli tak rýchlo vypredané, že v pomerne krátkom čase musel som pripraviť druhé, tretie aj štvrté vydanie. Každé z nich som náležite opravil a bohato doplnil. Keď som v tomto roku zadal do tlače už 5. vydanie, tak kniha dosiahla s ilustráciami vyše tisíc strán. A slovenský národ odpovedal na tie kritiky najnovšie aj tým, že toto tisícstranové 5. vydanie sa vypredalo za krátkych šesť mesiacov. Ešte v tomto istom roku vydavateľstvo muselo prikročiť k dotlači v počte normálneho vydania.
● V roku 2008 ste vydali knihu Tiso a Židia. Píšete v nej, že Židia sa objavili na našom území už v 9. storočí. Zaznamenávate aj prvé pogromy proti nim, ktoré jednoznačne odsudzujete...
História Židov je pre mňa takou istou otázkou ako história ktoréhokoľvek iného národa kdekoľvek na svete. Ak sa chcem ňou zaoberať, nikto mi v tom nemôže zabrániť ani diktovať, ako mám formulovať výsledky môjho bádania. Aj o tejto otázke som mal možnosť preskúmať stovky, ba tisíce dokumentov v rozličných európskych, ba aj v izraelských archívoch. Preto pokladám za solídne fundované a dokumentované všetko, čo som o tom napísal. Zrejme nevylučujem, že sa v mojich prácach môžu nájsť neúplnosti alebo chyby. Žiadne ľudské dielo nikdy nedosahuje absolútnu dokonalosť.
● Po vyhlásení samostatného Slovenského štátu, ktorý sa musel dať pod ochranu Nemeckej ríše, nastolila sa aj otázka vzťahu k Židom. Akceptovať nemecké požiadavky najviac presadzovali Tuka a Mach, ktorí sa bezvýhradne dali do služieb nemeckého národného socializmu.
Je všeobecne známe, že malé národy a najmä ich mladé štáty vždy boli existenčne závislé od veľmocí, ktoré ich uznali a podporovali. V čase, keď vznikla prvá Slovenská republika, absolútnym podmieňovateľom politického diania v strednej Európe, ba aj v širšom európskom priestore bola Hitlerova Nemecká ríša. Tá dala impulz na vyhlásenie samostatného Slovenského štátu a zaviazala sa uznať Slovenský štát a zaručovať mu jeho územie. Z toho vyplývala povinnosť slovenských štátnych predstaviteľov rešpektovať určité zmluvne zakotvené povinnosti voči Nemecku. Nemecko však, okrem málo výnimočných prípadov, rešpektovalo štátnu suverenitu Slovenskej republiky a nechávalo Slovákom široké slobody vo vnútornom vedení štátu. Prezident Tiso podobne rešpektoval aj tých dvoch slovenských ministrov, ktorí sa ideovo stále viac prikláňali k nemeckému národnému socializmu. Ukázalo sa to najmä v otázke „riešenia židovskej otázky“, ktorá bola jedným z najhlavnejších bodov Hitlerovho politického programu pre celú ním ovládanú Európu.
● Jeden čas bolo aktuálne riešenie vysťahovať Židov na Madagaskar. Hitler sprvoti chcel napodobniť Stalina, ktorý pre Židov zriadil autonómnu židovskú oblasť v Birobidžane.
Židovskú otázku nevymyslel Hitler. Odhliadnuc od toho, že Židov už v stredoveku prenasledovali a vyháňali napríklad v Anglicku (1290), vo Francúzsku (1394), v Španielsku (1492), ba v Nemecku už v rokoch 1096, 1348 a 1573, v novšom 19. storočí takmer vo všetkých štátoch vo verejnej mienke vznikali protižidovské nálady. Slovensko v tom nebolo výnimkou. Veď už počas 17. a 18. storočia sa na Slovensku usadilo toľko Židov, že naše územie v maďarskej hovorovej reči nazývali „Maďarský Izrael“. Takmer u všetkých našich spisovateľov 19. storočia nachádzame priame či nepriame odrazy tejto mienky. Ale netýkalo sa to širokých más Slovákov, ktorí voči cudzincom vždy prejavovali spontánnu úctu a ústretovosť. Moji starí rodičia mali v dedine obchod a asi sto metrov vyššie na tej istej ulici bol podobný obchod židovskej rodiny. Naši dospelí si vymieňali s nimi priania a darčeky pri rozličných sviatkoch a my deti sme sa celkom spontánne spolu hrávali. Až keď sa Hitler stal neobmedzeným pánom svojej ríše a najväčšej časti Európy, nanútil všetkým vládam spoluprácu na jeho „vyčesaní Európy od Židov“. Slovenská republika bola po Nemecku, Rakúsku, Protektoráte Čechy a Morava, Maďarsku, Rumunsku a Srbsku siedmim štátom, ktorý na základe medzištátnej zmluvy s Nemeckou ríšou 23. marca 1942 začal vyvážať do Nemecka na práce Židov, ktorí tým strácali slovenské občianstvo.
● Ani samotní Židia, ktorí dokonca žili v Nemecku, spočiatku netušili, aký osud ich čaká. Zo Slovenska sa dobrovoľne vysťahovalo iba desaťtisíc Židov. V mnohých prípadoch im západné demokratické štáty odmietli dať vstupné víza.
Stovky najrozličnejších dokumentov dosvedčujú, že vtedy absolútne nikto nemohol vedieť, aký koniec bude mať koncentrovanie Židov v nemeckých pracovných táboroch. Veď bolo všeobecne známe, že Hitler už od začiatku svojej vlády dal rozpracovať obsiahle programy, ako vyviezť Židov z Nemecka na Madagaskar alebo aj do južnej Afriky. Tam niekde sa mal pre nich zriadiť normálny štát, ktorý by si sami spravovali. Ale ostatné štáty nepodporovali túto ideu a najmä neboli ochotné finančne podporiť vznik takého štátu ani prijať nemeckých Židov na svoje územie.
● Keď sa Tiso dopočul, čo sa so Židmi v táboroch robí, chcel sa vzdať funkcie. No samotní Židia mu odkazovali, aby to nerobil, lebo všetkým bolo jasné, že prezidenta by vystriedal Tuka a ten by požiadavky Hitlera splnil do bodky. Kritici Tisu v spomínanom časopise nespomenuli, že Tiso a jeho ministri dali tridsiatim piatim tisícom Židov legitimácie, na základe ktorých sa nemuseli vysťahovať.
Je to všetko pravda. Spomínané fakty nezapadajú do koncepcie niektorých „našich popredných historikov“. Nespomenuli ani to, že Slovenská republika bola prvým štátom, v ktorom Nemci narazili na taký tvrdý odpor v tejto otázke, že už v októbri 1942 museli prerušiť svoj program „konečného riešenia“. Už dávno to objektívne konštatoval francúzsky historik ruského židovského pôvodu Léon Poliakov vo svojom diele Bréviaire de la haine, ktoré vyšlo v Paríži 1995.
Zdroj: https://snn.sk/dozvuky-holokaustu-na-slovensku/
