Salašníctvo je karpatský systém chovu oviec. Podľa viacerých znakov do Karpát prenikol z Balkánskeho polostrova.
Na Slovensku bol tento pôvodom cudzí systém chovu oviec prispôsobený prírodným a spoločenským podmienkam a nadobudol niektoré osobité črty. Šíriteľmi salašníctva boli valasi, ktorí osídľovali horské oblasti slovenských Karpát v rámci valaskej kolonizácie. Koncom 14. storočia sa z juhovýchodných oblastí Karpát dostali do Zemplína a Šariša, v 15. až 17. storočí do všetkých horských oblastí stredného a severného Slovenska, na Těšínsko a severovýchodnú Moravu.
Karpatské salašníctvo sa viacerými črtami líšilo od nížinného chovu oviec, rozšíreného do stredoveku v nížinatých oblastiach Slovenska. Pri horskom salašníctve sa ovce pásli najmä na vyššie položených nevyužívaných horských pasienkoch. So salašníctvom sa objavilo aj nové plemeno oviec – valaška (Ovis aries strepsiceros). Vyspelosť chovu sa prejavovala v spôsobe rozmnožovania stád, v technológii chovu i v rozlišovaní oviec podľa zovňajšku a vlastností (ovca s rohami sa nazývala kornuta, bez rohov šuta, baran bol šuták, čierna ovca lajka, baran lajčiak; ovca s čiernymi fľakmi na hlave vakeša alebo murga, baran murgaš; ovca s krátkymi ušami čula). Salašníctvo bolo popri využívaní vlny, mäsa a kože zamerané najmä na spracúvanie ovčieho mlieka. Špecifickými salašníckymi mliečnymi výrobkami boli ovčie syry (bryndza, neskôr oštiepok, parenica) a žinčica.
Pre organizáciu salašníctva v jeho začiatkoch u nás bolo charakteristické, že stáda oviec si pásli ich vlastníci. Po trvalom usídlení sa pastierov a po prechode na roľnícky chovateľský spôsob života sa vlastníci združovali do salašných spolkov s cieľom spoločne hospodáriť na ovčej farme. Spolok najímal baču, ktorý zodpovedal za zverené stádo a hospodárenie na salaši. Podľa spôsobu najímania bačov sa na Slovensku vytvorili dve formy organizácie salašníctva. Pri prvej salašný spolok najímal baču i ovčiarov za dohodnutú mzdu a celé hospodárstvo si riadil vo vlastnej réžii prostredníctvom salašníka. Časť mliečnych produktov použil na úhradu mzdy bačovi a ovčiarom a na úhradu ostatných výdavkov salaša, zvyšok syra rozdelil majiteľom oviec. Pri druhom spôsobe spolok prenajal stádo bačovi, ktorý hospodáril na salaši vo vlastnej réžii, majiteľom oviec rozdelil dohodnuté množstvo syra, z ostatnej produkcie uhradil mzdu ovčiarom a vyplatil výdavky salaša. Zvyšok syra predstavoval bačovu mzdu, respektíve zisk z podnikania.
V systéme horského salašníctva zostávali stáda oviec s pastiermi na pasienkoch aj cez noc, a to tradične od jari do jesene, čo si vyžadovalo budovanie pastierskych stavieb, ktoré slúžili na prístrešie pre pastierov, na ustajnenie a dojenie oviec a na spracovanie a uskladnenie mliečnych produktov. Tradičný salaš tvorila drevená koliba a ohrada, kde ovce trávili noc, čiže košiar. Valasi iba na zimu ovce zaháňali dole do dedín.
V 20. storočí tradičné formy karpatského salašníctva ako zamestnania ustúpili. Na družstvách však v chove oviec na nich opäť naviazali.
zdroj: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 2, Veda 1995, Hlavné správy
