Dňa 29. apríla 2023 sa uskutočnilo v poradí už šieste pokračovanie pracovných stretnutí Slovenská republika – ako ďalej, ktoré pravidelne organizuje občianske združenie Vlastenecký Inštitút Petra Šveca. Cieľom stretnutí je spolupráca odborníkov schopných vytvoriť koncepciu štátu a stratégiu jeho rozvoja na prospech národnoštátnych záujmov.

Osobitná pozornosť bola tentokrát venovaná histórii a na tému Naše dejiny sú interpretované silami nám nie žičlivými odznel text historika Ivana Mrvu a predsedu Združenia slovenskej inteligencie Branislava Čecha. V prednáške boli predložené návrhy, ako by bolo možné zabezpečiť, aby dejiny boli opäť interpretované objektívne.

V následnej diskusii odznelo mnoho podnetných spomienok, názorov a pripomienok k tejto – pre sebavedomie slovenského národa – dôležitej téme.

Odprezentovaný text k dejinám je uvedený v plnom znení.

Doc. PhDr. Ivan Mrva, CSc.

historik, archivár, vysokoškolský pedagóg, docent, ktorý je autorom a spoluautorom viac ako 20 knižných publikácií o dejinách. V súčasnosti prednáša na Žilinskej univerzite v Žiline – Fakulte humanitných vied, katedre mediamatiky a kultúrneho dedičstva. Je asi jediný súčasný historik, ktorého raz za čas pozvú do RTVS a ktorý zároveň vie národné dejiny interpretovať objektívne. Ostatní naši historici, ktorí interpretujú dejiny podobne, sú asi na čiernej listine a do médií hlavného prúdu ich nepozývajú – dokonca nie sú pozývaní ani do väčšiny médií alternatívnych…

Slovenská historiografia ako celok sa dodnes nedokázala vymaniť z dedičstva cudzích vplyvov. Maďarská, neskôr česká dominancia v našom priestore dokázala slovenské dejepisectvo nielen ovplyvniť, ale aj zdeformovať. Korunu deformáciám nasadila komunistická ideológia a pokrivený obraz našich dejín sa naďalej upevňuje vďaka pseudo-liberálnej ideológii a silnejúcemu vplyvu neveľkej skupiny našej spoločnosti, ktorá dokáže prostredníctvom svojich mediálnych pák zastrašiť každého, kto sa pokúsi prekročiť zabetónované mantinely interpretácie národnej histórie.

V hodnoteniach dejín Slovákov medzi historikmi panujú rozpory a rozdiely najmä vo výklade dvoch kľúčových problémov slovenských dejín. Je to v prvom rade etnogenéza Slovákov, teda pohľad na naše najstaršie dejiny a národná história 20. storočia.

Hlavnými objektami názorových rozporov je postavenie Slovákov v prvej Č-SR a jej prínos, dejiny prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945, hodnotenie Slovenského národného povstania. Existujú rôzne názory historikov na termín „oslobodenie“ v roku 1945, stále visí vo vzduchu objektívne zhodnotenie zločinov retribučného súdnictva a obdobia rokov 1945 – 1948, historici sa takmer nesnažia vysvetliť všetky zahranično-politické vplyvy na rok 1968 a pod. Výklad etnogenézy Slovákov sa aj v súčasnosti potáca v dedičstve cudzích vplyvov, ktoré za posledných 200 rokov deformovali historické vedomie. Slovákom sa systematicky upierala autochtónnosť v Karpatskej kotline, ale rôznymi kapacitami sa pretláčala migračná, dokonca amalgamačná teória.

Latinské pomenovanie Slovákov ešte na začiatku 20. storočia bolo Slavi a slovenský jazyk rôzne dobové dokumenty medzi inými aj cirkevné schematizmy nazývali „lingua slavica“. Na základe nevyjasnených pojmov sa však Slovákom vnucovalo, že oni tu v historickej dobe nežili, ale len Slovania, najnovšie dokonca Starí Slovania. No nielen cudzie vplyvy, ale aj naši vlastní sa podieľali a ďalej podieľajú na deformáciách. Už Štúrovci sa sťažovali na zástupy národných renegátov a odrodilcov, ktorí sa zapojili do boja proti všetkému slovenskému a stali sa oporou maďarizácie.

Vzdelané vrstvy okrem maďarizovania, stáročia nahlodávala ľahostajnosť Slovákov k materinskému jazyku. Vavrinec Benedikty z Nedožier, autor českej gramatiky Grammatica Bohemica z roku 1603 v úvode diela svojim krajanom vyčíta zanedbávanie vlastného jazyka a používanie pololatinčiny i polonemčiny u vzdelanejších Slovákov. O dve storočia neskôr oravský zeman Ján Čaplovič v nemeckom diele Gemälde von Ungarn zdôrazňuje, že žiadny iný národ v Uhorsku nie je tak ľahostajný k svojmu jazyku ako Slováci. Aj masy ľudu zostávali dlho k svojmu jazyku i pôvodu ľahostajné. V decembri 1830 Pavel Jozef Šafárik napísal z Nového Sadu Martinovi Hamuljakovi, že slovenský národ je taký ľahostajný a národnému citu vzdialený, že za 20 – 30 rokov zanikne. Šafárikova predpoveď sa nesplnila, Slováci odolali náporu maďarizácie a hoci bez vlastného štátu a národných inštitúcií, si jadro národa upevnilo povedomie. Na sklonku 19. storočia mohol Svetozár Hurban Vajanský vyhlásiť maďarizáciu za daromné úsilie a zdôraznil, že slovenský národ pretrvá naveky.

Práve 19. storočie, keď Slováci v multietnickom Uhorsku bojovali o prežitie, bolo z hľadiska budovania národnej histórie kľúčovým obdobím.

Slováci v liberálnom Uhorsku prišli o Maticu slovenskú, financovanú nie zo štátneho rozpočtu, ale z vreciek a meštekov slovenských patriotov aj o tri súkromné gymnáziá. Maďari Slovákov neuznávali ako národ, ale podľa štátnej doktríny Slováci boli členmi jednotného nedeliteľného uhorského (maďarského) politického národa, ibaže hovorili slovenským jazykom. Teda žiadny národ, len bezprávna jazyková menšina, ktorú v druhej polovici 19. storočia bujnejúca maďarská historiografia a publicistika gumovala.

V šestnásťzväzkovej Pallasovej veľkej encyklopédii, vydanej v roku 1897 na heslo Slováci (Tótok) vyčlenili 30 riadkov textu. Najstaršiemu národu Uhorska, spoluzakladateľovi štátu, na ktorý boli Maďari tak pyšní, sa ušlo menej miesta ako africkým Hotentotom, Tuarégom či Pygmejom.   

Prekonali ich naši bratia Česi, ktorí v piatom zväzku Masarykovho náučného slovníka vyčlenili pre heslo Slováci dva riadky: Slováci – kmen slovanského původu žijíci v západních Karpatech. Pozri – Čechoslováci.

Je paradoxom, že staršia maďarská historiografia priznávala slovenskému obyvateľstvu autochtónnosť v Karpatskej kotline. Známy uhorsko-maďarský geograf Elek Fényes v podrobnom opise Rakúskeho cisárstva vydanom v roku 1857 tvrdí, že Slováci sú najstaršími obyvateľmi Uhorska a v dobe príchodu Maďarov mali už svoju rozsiahlu ríšu nazývanú Veľká Morava.

Prvenstvo Slovákov v Karpatskej kotline však z politických dôvodov Maďarom, najmä po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní, nehralo do kariet a tak sa stvorila nová teória, ktorú vo svojich etnografických prácach ako jeden z prvých šíril spišský Nemec Pál Hunfalvy (pôvodne Paul Hundsdorfer), rodák z Veľkého Slavkova. Podľa neho Slováci vznikli amalgamáciou Poliakov, Moravanov, Čechov, Slezanov, Rusínov v 12. – 15. storočí, keď sa v ľudoprázdnych horských údoliach západných Karpát usídlili s dovolením uhorskej vrchnosti. Amalgamačnú teóriu si osvojila aj česká historiografia a po roku 1918 ju s väčším či menším úspechom prostredníctvom školstva implantovala do vzdelávacieho procesu, historiografie a ďalej ju rozvíjali naši nesvojprávni historici poznačení národným bezdomovectvom. Božechráň použiť termín Slováci, prípadne starí Slováci pre obdobie Veľkej Moravy a včasného stredoveku, nanajvýš mohli byť len Slovania alebo Slovieni. Keď sa na konci deväťdesiatych rokov minulého storočia začali diskusie, či by sme sa nemali vrátiť k termínu Slováci, ktorý sa bežne používal do začiatku 20. storočia, odporcovia tohto trendu dostali hneď miesto v hlavných médiách a verejnosti vnucovali tvrdenie, že v žiadnej serióznej historickej literatúre sa taký pojem nemôže vyskytnúť.

Rozsiahly atlas svetových dejín (Atlas der Weltgeschichte) vydaný v roku 2000 nakladateľstvom Deutscher Taschenbuchverlag uvádza, že v 6. storočí Karpatskú kotlinu obývali Slováci (Slowaken), severne od nich boli Bieli Chorváti, južne Panónski Slovania, juhovýchodne Avari, na západe Moravania, Česi, potom Srbi, Lužičania, Obodriti atď. Uvádzajú sa aj národy žijúce vo sfére jej vplyvu ríše Karola Veľkého na prelome 8. – 9. storočia. Boli to Obodriti, Česi, Moravania a Slováci (Slowaken). Renomovaní autori atlasu termínom Slowaken – Slováci nazývajú kmeň, ktorý na našom území žil ešte v predveľkomoravskom období. Aj dnes by značná časť našich historikov podobný dejepisný atlas s termínom Slováci viažucim sa k 6. storočiu odmietla, spochybnila, vyhlásila ho za nevedecký a nacionalistický. Postupne sa v tomto smere ľady lámu aj u nás, ale ide to ťažko.

I keď následkom takýchto spoločenských a politických pomerov hrdosť na národnú minulosť vysychala, jej zvyšky však prekvapujúco prežívali aj v ľudových vrstvách na začiatku 20. storočia.

Slovenská historiografia sa mohla oprieť o solídne staré základy, ale má to niekoľko úskalí. Najstaršie slovenské dejiny Viva gentis slavonicae delineatio, od utraquistického kňaza Jakuba Jakobea, ktoré vyšli v Levoči roku 1642 sa nám, žiaľ, nezachovali. Ešte koncom 19. storočia jeden exemplár uchovávali v knižnici Maďarského národného múzea. Nevedno, či sa stratilo alebo „bolo stratené“.

Autor prvej uhorskej encyklopédie a rektor trnavskej univerzity Martin Sentiváni v časti venovanej národom kedysi žijúcim na území Uhorska uvádza, že jeho najstaršími obyvateľmi boli Panónci, ktorí rozprávali slovanským jazykom (sermone slavico, čo môžeme preložiť aj slovenským jazykom). Dokonca ich pôvod odvodzoval od Bannona z rodu Sema, ktorý bol synom Noeho. Bannon alebo Panon, praotec Panóncov sa tu usadil 155 rokov po potope sveta a založil tu rod slovanských Panóncov.

Genézu všetkých Slovanov kladie do podhoria Karpát aj ruský mních Nestor, ktorý začiatkom 12. storočia zredigoval staré letopisy zachytávajúce aj dávnu ústnu tradíciu, čím vznikla takzvaná Nestorova kronika, známejšia pod označením Povesť vremenich let.

Obaja autori – mních Nestor aj rektor trnavskej univerzity Martin Sentiváni, ktorých delí pol tisícročia, nezávisle jeden od druhého tvrdia v podstate to isté: Karpatská kotlina je kolískou Slovanov a Slovákov.

Michal Miloslav Hodža v diele Dobruo slovo Slovákom súcim na Slovo, uverejnil túto časť Nestorovej kroniky a žiadal, aby sa ju všetci Slováci v záujme posilnenia historického i národného povedomia učili naspamäť… Dodnes sa tak nedeje.  

U štúrovskej i nasledujúcej generácie neboli pochybnosti o autochtónnosti Slovákov vo svojej domovine.

Po roku 1918 (po vzniku Česko-Slovenska) sa slovenská historiografia a výučba na všetkých stupňoch škôl dostala do vleku Prahy. Legendy o praotcovi Čechovi, Tetke, Krokovi, o Přemyslovi oráčovi sa stali základnými kameňmi vzdelávania o našej minulosti. Veľká Morava bola účelovo interpretovaná ako prvý spoločný štát Čechov a Slovákov, hoci tomu historické fakty nenasvedčujú.

Filozofická fakulta univerzity Komenského bola od roku 1919 pod dokonalou kontrolou českých pedagógov, ktorých vzťah k Slovákom bol povýšenecký a nepriateľský. Profesor starších dejín Václav Chaloupecký popudil slovenskú verejnosť výrokmi „o jakési bastardní kulture Slovákov“. Pán profesor je autorom výroku že slovenština je něco co se za zvláštní jazyk vydáva a svoj protislovenský postoj zaklincoval tézou, že Slováci sami nikdy nestačí na to, aby byli kulturním národem.

Na prahu svetovej vojny osud Slovákom doprial šesť rokov vlastnej štátnosti a hoci sa nad Slovenskom vznášal tieň hákového kríža, aj za tento krátky čas sa podarilo upevniť historické i národné povedomie širších más. Slovenská historiografia sa postavila na vlastné nohy a vďaka dobre nastavenému a pružnému školskému systému sa poslovenčila výučba slovenských dejín na všetkých stupňoch škôl. Na Slovenskej univerzite sa vysokoškolskí poslucháči oboznamovali so slovenskými dejinami v národnom duchu a nie s československými, teda viac českou históriou. Za šesť neľahkých rokov existencie Slovenskej republiky vyšla syntéza slovenských dejín v šiestich vydaniach, jedny Hrušovského obrázkové dejiny a František Bokes napísal Slovenské dejiny pre Slovenskú vlastivedu. Na porovnanie – za dve desaťročia Č-SR vyšla len jedna syntéza, i to po nemecky.

Po roku 1945 upadla historiografia do ďalšieho extrému. Kým v rokoch prvej Slovenskej republiky sa oslavoval deň slovenskej štátnosti, po vojne sa deň vzniku samostatnej štátnosti Slovákov vyhlásil za najhnusnejší deň slovenskej histórie.

Prídavné meno slovenský sa automaticky spájalo s prívlastkom fašistický, Slovenská republika sa povinne musela nazývať takzvaný slovenský štát s malým začiatočným písmenom, lebo vraj to nebol ani štát. Mrzačenie histórie a gumovanie historických osobností pokračovalo po roku 1948 zrýchleným tempom. Z našich dejín vygumovali Štefánika, Hlinku, ale i Masaryka, Beneša a spolu s nimi ďalších buržoáznych predstaviteľov.

Koncom päťdesiatych rokov však nastali isté pozitívne zmeny. „Buržoázni nacionalisti“ boli omilostení a postupne sa vrátili do politiky, Stalinove sochy mizli z našich námestí. Aj slovenskí historici sa pochlapili a v roku 1961 vyšiel prvý diel Dejín Slovenska do roku 1848. Je vhodné povšimnutia, že je to prvé dielo v slovenskom jazyku, ktoré mapuje históriu Slovenska ako geograficko-štátneho teritória, čo bol rozhodne krok správnym smerom.

V osemdesiatych rokoch sa postupne popúšťali opraty ideológie. V roku 1985 začala postupne vychádzať akademická syntéza. Dejiny Slovenska boli autorským kolektívom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied spracované do šiestich objemných zväzkov a z faktografického hľadiska dodnes predstavujú základné dielo. Ich ideologická stránka je ale rôznorodá, používanie marxisticko-leninskej frazeológie záviselo od vedúcich autorského kolektívu jednotlivých zväzkov. Dokonca tretí diel pokrývajúci obdobie 1848 – 1900 je marxistickej ideológie takmer zbavený, keďže vyšiel až v roku 1992.

Zmeny po roku 1989 spočiatku pozitívne vplývali na naše dejepisectvo. Padla cenzúra tlače, skončili všetky ideologické obmedzenia a začalo sa voľnejšie dýchať. Bol obnovený tradičný slovenský znak a v marci 1990 v Bratislave prvýkrát zaznelo verejné volanie po slovenskej samostatnosti. Táto doposiaľ nepoznaná atmosféra slobody logicky vyústila do súkromných i verejných debát o slovenskej histórii, o prvej Slovenskej republike a jej prezidentovi Jozefovi Tisovi. V lete 1990 sa však ukázalo, že sloboda názorov vo verejnom priestore bude limitovaná, najmä v prípade 1. Slovenskej republiky.

V historickej obci sa začalo kádrovať. Niekoho označili za ľudáka, mladšieho za novoľudáka, nacionalistu, boľševika, čechoslovakistu, internacionalistu, extrémistu a dnes už aj za fašistu.

Postupne sa vytvorili dve, nie striktne ohraničené skupiny historikov. Jedni národne orientovaní, ktorí nezatracovali 1. Slovenskú republiku a kriticky hodnotili SNP a druhá skupina nadnárodne orientovaných, ktorí to hodnotilipráve naopak.

Rýchlo sa potvrdilo, že zmeny po novembri 1989 boli len kozmetické, pod povrchom ďalej pôsobia tie isté sily a mechanizmy, ktoré aj predtým riadili a kontrolovali každodenný život slovenského občana. Mnohí stratili odvahu. Na sklonku augusta 1993 bol usporiadaný verejný seminár o povstaní pod názvom Dies ater –  Nešťastný deň 29. august 1944. Seminár i jeho účastníci boli už v predstihu v médiách škandalizovaní a jeho konanie odsúdili. Nik z účastníkov však nedostal v médiách slovo, takže odborná diskusia ani výmena názorov sa nekonala. Zborník z tohto seminára obsahuje jednak výsledky vedeckých výskumov historikov, spomienky a svedectvá účastníkov povstania a archívne dokumenty. (pozn. B.Č.: tento zborník nebol dostupný už ani v antikvariátoch, a tak ZSI po dohode so zostavovateľmi dala dotlačiť pár kusov – máme ich k dispozícii).

V roku 1992 usporiadal Historický ústav SAV prvú a na dlhé roky jedinú vedeckú konferenciu venovanú prezidentovi 1. Slovenskej republiky Jozefovi Tisovi, na ktorej sa zišli historici rôzneho zamerania z domova i zo zahraničia. S odstupom mnohých rokov kajúcne priznal vtedajší riaditeľ HÚ SAV Dušan Kováč, že: „Boli sme otvorení všetkým názorom, pustili sme(!!) medzi seba aj Tisových obhajcov – Františka Vnuka, Milana S. Ďuricu a dokonca Karola Murína, osobného tajomníka prezidenta slovenského štátu“, s odstupom mnohých rokov kajúcne priznal vtedajší riaditeľ HÚ SAV Dušan Kováč. (pozn. B.Č.: toto je tiež veľmi zaujímavá publikácia, kde je možnosť porovnať jednotlivé príspevky a urobiť si vlastný názor na interpretáciu dejín rôznych historikov. Keď som s Historickým ústavom SAV komunikoval asi 3-4 roky dozadu, či neuvažujú urobiť dotlač tohto zborníka, keďže je oň veľký záujem a práve to v ňom bolo hodnotné, že v zborníku sú uvedené práce historikov rôznych prúdov, bolo mi odpovedané, že nie je dôvod, pretože dnes sú vydané už nové práce. Dr. Maroš Hertel, s ktorým som komunikoval mi odporučil 2-3 nové publikácie od autorov, ktorí sa vyjadrujú k existencii 1. SR už len negatívne a v rámci schválených pravidiel politickej moci.)

V roku 1995 vyšla v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve kniha Dejiny Slovenska a Slovákov vypracovaná profesorom Milanom Stanislavom Ďuricom. Pôvodne sa vytlačila ako učebná pomôcka pre  školy. Na pokyn zo zahraničia, ktoré si osvojilo vedenie štátu na čele s predsedom vlády V. Mečiarom, dielo zo škôl stiahli.

Medzitým sa na Slovensku presadili nadnárodné sily, ovládli kľúčové hospodárske odvetvia, finančné toky, médiá a politiku. V spolupráci s mimovládnymi organizáciami parazitujúcimi vďaka finančnej internacionále, v spolupráci s politikmi a žurnalistami formujú verejnú mienku, zastrašujú, ba už i prenasledujú všetkých, čo prednesú skôr pozitívny názor na prvú Slovenskú republiku. Niekoľko Tisových fotografií v nástennom kalendári začala vyšetrovať protiteroristická jednotka NAKA ako vôbec svoj prvý prípad. Desať tričiek s Tisovou podobizňou sa stalo predmetom trestného stíhania (Kulturblog). Pozitívne zmienky o Slovenskom štáte sa stali terčom ostrých osobných útokov. Ich obeťami boli arcibiskupi Ján Sokol či Alojz Tkáč, viacnásobne aj Matica slovenská alebo osoby, ktoré sa postarali o rekonštrukciu a pamätnú izbu v rodnom dome prezidenta Jozefa Tisa v Bytči.

Gumovanie osobností Slovenskej republiky sa postaralo o likvidáciu pamätných tabúľ pplk. Jána Šmigovského v Nitre, Msgr. Jána Ferenčíka v Ružomberku, či Alojza Maceka v jeho rodnom Borskom Mikuláši. „Pomocnú ruku“ v tomto podali expertízy odborníkov z Historického ústavu SAV aj Vojenského historického ústavu. Negatívny posudok Historického ústavu SAV mal podporiť takisto návrh na odstránenie uličnej tabule s menom prezidenta Jozefa Tisu vo Varíne. Keď sa obecné zastupiteľstvo nepodvolilo, na pôde Národnej rady už bol pripravený zákon, ktorý mal pomôcť tabuľu odstrániť. Črtal sa svetový unikát, že sa prijme zákon kvôli uličnej tabuli na dedine.

Aj štátne orgány sa k slovenskej histórii stavajú prekvapujúco laxne. Propagandistická mašinéria v súvislosti so storočnicou Česko-Slovenska v roku 2018 pracovala na plné obrátky. Tlač, publicisti, RTVS, prezidentský palác, politické garnitúry aj rôzne občianske zoskupenia neustále pripomínali, že 28. október (vznik Č-SR) musí byť aj na Slovensku pasovaný za štátny sviatok. (pozn. B.Č.: stalo sa tak v r. 2020) Zmienku o tom, že 1. januára 2018 sa toľko spochybňovaná Slovenská republika dožíva 25 rokov bolo sotva počuť. Svojsky k tomu pristúpil aj Úrad vlády Slovenskej republiky. Na oslavu štvrťstoročnice nášho štátu, vďaka ktorému tento úrad jestvuje, pridelil 5 000 Euro, na podujatia spojené so vznikom Česko-Slovenska 170 000 Euro. Na vlastný štát postačili necelé 3 percentá zo sumy určenej na oslavu obnovenia nezávislosti Českého štátu, lebo tak Česko-Slovensko vnímali českí politici. V dňoch 30. a 31. mája 2018 úrad vlády zorganizoval aj spoločné slovensko-české parlamentné zasadanie v rámci osláv vzniku Č-SR a pri príležitosti okrúhleho výročia podpísania Pittsburskej dohody. Súčasťou bol aj pietny akt pri soche T. G. Masaryka pred Slovenským národným múzeom. Klásť vence k Masarykovým čižmám pri spomienke na Pittsburskú dohodu, ktorú on sám koncipoval a dvakrát podpísal, ale potom ju vyhlásil raz za falzum, potom za zdrap papiera, je nehoráznosťou (pozn. B.Č.: v Pittsburskej dohode z 30. mája 1918 je zakotvené okrem iného, že Slovensko bude mať v spoločnom štáte svoju administratívu, svoj snem, svoje súdy, že slovenčina bude úradným jazykom v školách, v úradoch aj všeobecne vo verejnom živote…. – nič zo sľúbeného a podpísaného T. G. Masarykom nebolo Slovákom za 20 rokov od jej podpisu splnené).

Žiaľ, pritvrdzuje sa aj legislatíva, zákon prísne postihujúci popieranie holokaustu umŕtvil kritické bádanie o tejto dôležitej etape dejín a nahnal mnohým strach (pozn. B.Č.: už vyše roka je v kolúznej väzbe známy revizionista za napísanie knihy Židokracia!!! – tiež sa ju oplatí prečítať a urobiť si vlastný názor). Nepochybne sa pripravujú ďalšie represívne normy, aby každú diskusiu o minulosti i prítomnosti vtesnali do vopred vytýčených mantinelov. Na začiatku tretieho desaťročia 21. storočia sa slovenská historiografia pri výklade najstarších i najnovších dejín stále nachádza v slepej uličke. Dostane sa z nej niekedy?

Tu končí text doc. Ivana Mrvu…

Autor: Ing. Branislav Čech

Viac na zdroji: https://www.zsi.sk/nase-dejiny-su-interpretovane-silami-nam-nie-ziclivymi/