7. augusta 2020

Pred sto rokmi boli od Slovenska odtrhnuté severné časti Spiša a Oravy. Konferencia  veľvyslancov, zasadajúca v belgickom meste Spaa,  28. júla 1920  definitívne stanovila  nové  poľsko-slovenské hranice v severovýchodnej  časti Oravskej župy a na severozápadnom cípe Spiša. Na prospech Poľska pripadlo územie s rozlohou takmer päťsto štvorcových kilometrov a  dvadsaťpäť obcí,  kde žilo dvadsaťštyritisíc obyvateľov. Po uspokojení s  podpisom Trianonskej mierovej zmluvy Maďarmi začiatkom júna zavládlo na Slovensku veľké sklamanie, keďže o zmene historickej hranice sa rozhodlo dobre známym spôsobom – o nás bez nás.

Na sklonku 19. storočia poľská  jazykoveda, etnografia a historiografia sa začali viac zaoberať severnými stolicami Slovenska a ich obyvateľstvom. Pomocou rôznych konštrukcií niektorí poľskí vedátori sa pokúšali dokázať, že na severnom  Slovensku  žijú potomkovia poľských  osadníkov z čias  Boleslava  Chrabrého ešte zo začiatku 11. storočia. Osobitne sa  venovali  Goralom, ktorých nárečie blízke poľštine vedcom umožnilo vyhlásiť ich za  Poliakov, ktorí sa z omylu alebo nevedomosti hlásia za Slovákov.  Už pred prvou svetovou vojnou  sa aj s tichým súhlasom  Maďarov rozbehla kampaň medzi goralskými  obyvateľmi severného Spiša a Oravy, aby sa hlásili za Poliakov. A bola  aj  čiastočne úspešná...

■ VEĽKÉ POĽSKO

Na sklonku vojny, ešte pred obnovením  Poľska, sa u našich severných susedov  objavil zoznam  údajných poľských dedín na Slovensku s odkazom,  že Poliaci sa budú o ne hlásiť.  Koncom októbra  1918 v Prahe ohlásili vznik Česko-Slovenska a v novembri   reštaurovali  Poľsko, ktorého pôvodne veľké územie si na  celých stodvadsaťšesť  rokov rozdelili  susedia.  V eufórii obnovenia Rzeczipospolitej Poliaci  zabudli na  heslo – čo nechceš, aby raz urobili tebe, nerob ani ty iným.  Usilovali sa  obnoviť  veľké Poľsko najmä na  úkor boľševickým prevratom a občianskou vojnou rozvráteného Ruska, privlastniť si niečo z porazeného Nemecka a upreli svoj imperiálny zrak aj na južného suseda. Ich cieľom bolo  posunúť hranice  v oblasti Tešínska, ktoré síce historicky patrilo k českej korune, ale žilo tu početné obyvateľstvo hlásiace sa k poľskej národnosti. Ešte v októbri 1918  vznikla Poľská národná rada Tešínskeho kniežatstva  a žiadala o pripojenie  k Poľsku.  Poliaci mali  v  hľadáčiku aj  Slovensko, najmä Oravu a Spiš. Pripomínali, že v roku 1769  Mária Terézia Poľskému kráľovstvu  protiprávne zhabala trinásť spišských miest a krivda by mala byť odčinená. Nárokovali si aj na  menšie korekcie hraníc v oblasti Kysúc. Pri využívaní historických argumentov  taktne zamlčali, že až do polovice 16. storočia celé Podhalie až k Novému Targu aj s Tatrami  bolo súčasťou Spišskej stolice a uhorsko-poľská hranica prebiehala na toku Dunajca. V období bojov o uhorskú korunu a veľkého osmanského vpádu si túto časť Poliaci pripojili.

■ VOJENSKÝ ZÁSAH

Na prelome rokov 1918/1919 v krajoch  po oboch stranách Tatier panovala neprehľadná situácia. V Nowom Sąnczi sa ustanovil samozvaný Komitét dła Spisza a Orawy, ktorý mal pracovať v prospech poľských záujmov. S ďalšou iniciatívou prišiel  Tatranský spolok (Tovarzystwo Tatranskie).  Spolok vypracoval memorandum pre Parížsku  mierovú konferenciu,  v ktorom sa hovorilo o pripojení častí Slovenska k Poľsku. Poľská národná rada Podhalia požiadala úrady v Krakove, aby čím skôr vyslali vojsko na obsadenie Oravy a Spiša.

Už v polovici novembra 1918  poľskí ozbrojenci prenikli na severnú Oravu a  pri Oravskej Polhore došlo k prestrelkám s miestnym obyvateľstvom. V prvej polovici decembra poľské vojsko prešlo cez údolie Popradu až ku Kežmarku, no nepobudlo tu ani tri dni a pred príchodom česko-slovenských síl sa vojaci  stiahli.  Poliaci následne obsadili pohraničné  územia Oravy a Spiša. Obyvateľstvo  začali pripravovať na voľby do poľského Sejmu, ktoré plánovali na koniec januára 1919,  čo vlastne znamenalo vykonávanie štátnej moci Poľskom na cudzom území. To mohlo byť pri definitívnom určení hraníc pre Poliakov veľkou výhodou.  Po oravských a spišských obciach rozbehli veľkú propoľskú agitáciu, ktorej dušou bol  mladý kňaz rodák z oravskej Jablonky Ferdinand Machay (1889 – 1967). Osobitnými  dodávkami petroleja, cukru, soli a múky do slovenských pohraničných  dedín poľské úrady  chceli získať sympatie  obyvateľov. Česko-slovenské orgány sa usilovali poľským aktivitám brániť a so sťažnosťou na  porušovanie hraníc sa  obrátili k náčelníkovi vojenskej misie Dohody v Budapešti plukovníkovi Vixovi, ktorý nariadil vypratanie Poľskom obsadeného územia do 13. januára 1919.  Dohodoví politici si neželali  vystupňovanie  konfliktu medzi Poľskom a  Česko-Slovenskom, keďže oba štáty boli  produktom ich prestavby stredoeurópskeho priestoru

■ VOJNA O TEŠÍNSKO

V polovici  januára  sa  postupne obnovila česko-slovenská kontrola na spornom území Oravy a Spiša.  Praha i Varšava dostali z Paríža pokyn, že územné spory sa musia  riešiť mierovou cestou. V prípade Tešínska sa to však nepodarilo dodržať. V snahe zabrániť konaniu volieb  do Sejmu  a odvodom do poľskej armády  česko-slovenskí vojaci a legionári zaútočili na Poliakmi obsadené územie. Výsledkom  sedem dní trvajúcich bojov bolo stopäťdesiat padlých na oboch stranách a zaujatie dôležitých častí ostravskej uhoľnej panvy aj Košicko-bohumínskej železničnej trate  česko-slovenskou brannou mocou. Vojna  o Tešínsko sa po zásahu mocností Dohody rýchlo skončila, ale na dve desiatky rokov poznačila vzťahy medzi oboma susednými štátmi.

Vo februári  dorazila do  Tešína  osobitná medzispojenecká komisia, aby riešila česko-slovensko-poľské územné spory, ale k dohode nedošlo. Na  odporúčanie Najvyššej rady mierovej konferencie česká (Slováci zastúpení neboli)  a poľská delegácia  rokovali  v Krakove o územných sporoch.  K nijakému výsledku nedospeli. Poliaci vzápätí navrhli riešiť otázku  sporných území plebiscitom. Predpokladali, že západná časť Tešínska, kde  žilo veľa poľských obyvateľov, zahlasuje v ich prospech. V prípade Oravy a Spiša sa zdal byť výsledok pre nich nepriaznivý, ale domnievali sa, že čas pracuje pre Poľsko. Mali na svojej strane dostatok agitátorov, ktorí zveličovali  chyby pražskej politiky a donekonečna pripomínali rôzne prechmaty proti Slovákom. Napokon Najvyššia rada mierovej konferencie 27. septembra rozhodla, že spor vyrieši plebiscit, ktorý sa mal konať na území celého sliezskeho Tešínska.

■ DVOJTVÁRNOSŤ TGM

Na Slovensku bol plebiscit plánovaný  v okresoch Námestovo a Trstená na Orave,  v okrese Spišská Stará Ves a  v časti okresu Kežmarok. Podľa  poľských  podkladov tam všade malo žiť mnoho obyvateľov poľskej národnosti.  Zároveň sa určilo, že  všeobecné hlasovanie sa bude konať 24. júla 1920. Aby sa predišlo zbytočným zrážkam  oboch táborov a vytvorili sa  vhodné podmienky na pokojné  hlasovanie,  v Tešíne  začala pracovať  medzinárodná komisia, ktorá  mala dohliadať na územie, kde sa mal plebiscit vykonať. Jej odbočku zriadili v Námestove na Orave a v Jurgove na Spiši. Komisia mala k dispozícii  aj niekoľko desiatok francúzskych vojakov. Česko-slovenská branná moc sa musela z plebiscitného územia stiahnuť. Tým sa však na Orave a na Spiši vytvorili podmienky na činnosť rôznych  ozbrojených skupín, ktoré s tichou podporou z Varšavy pracovali na prospech Poľska. Šírili  strach v slovenských dedinách, rabovali, vyhrážali sa, bili, ba aj unášali angažovaných Slovákov, ktorí agitovali v prospech Česko-Slovenska. Do Bratislavy aj  Prahy prichádzali deputácie z Oravy a zo Spiša so sťažnosťami na poľské excesy, lebo  hŕstka francúzskych vojakov v zložitom a pre nich neznámom teréne nebola  schopná zabezpečiť pokoj a poriadok. Deputácie  ubezpečovali,  že osemdesiatpäť percent obyvateľov sporných území je proti pripojeniu k poľskému štátu a želá si  zostať v Česko-Slovensku.  Na Slovensku nikto nepochyboval o priaznivom výsledku hlasovania. Oravskí a spišskí Gorali navštívili aj prezidenta Masaryka a žiadali ho, aby urýchlene zabezpečil plebiscit. Prezident ich alibisticky ubezpečil, že podporí hlasovanie, no zdôraznil, že všetko ešte bude závisieť od  mocností.  Neskôr sa ukázalo, že opäť raz nehovoril pravdu, v skutočnosti  dávnejšie  navrhoval výmenu  časti Tešínska za oveľa väčšie územie  Oravy a Spiša.  Do zápasu o severné hranice Slovenska  zasiahli aj americkí Slováci.  Na jeseň 1919 založili Výbor pre celistvé Slovensko, ktorý medzinárodnú verejnosť vyzýval, aby  stará slovensko-poľská hranica nebola narušená.

■ POĽŠTIACI V AKCII

S blížiacim sa dátumom hlasovania sa  situácia ešte viac komplikovala. Po dedinách sa presúvali  poľskí  agitátori, ale aj  propoľskí Slováci,  pochádzajúci podobne ako Machay zo spišských a z oravských dedín. Raz hrozili,  inokedy sľubovali  predstaveným obcí úrady a rôzne výhody.  Ľud ich častoval hanlivou prezývkou „Poľštiaci“. Agitátori zneužívali  náboženskú otázku.  Vyhlasovali, že slovenskému katolíckemu obyvateľstvu  sa lepšie bude žiť s katolíckymi Poliakmi ako pod nadvládou ateistických Čechov. Hlboko veriaci ľud strašili peklom: „Kto za Poľsko hlasuje, bude spasený, kto je proti Poľsku, zdochne a bude zatratený...“ Aj satanom a  Kristom balamutili obyvateľstvo: „Ak hlasovať budeš za Československú republiku, si zapísaný do čiernej knižky satana, ak budeš hlasovať za Poľsko, budeš zapísaný do bielej knihy Krista...“

Napriek úpornej snahe sa agitácia míňala účinkom, prevažná väčšina si želala  zostať súčasťou Česko-Slovenska. To však už naplno pracovala kabinetná diplomacia. Českí politici, dirigovaní Benešom a inštruovaní Masarykom,  potrebovali hladko a čo najrýchlejšie vyriešiť spor o Tešínsko. V Ostravskej panve boli veľké zásoby čierneho uhlia, ktoré bolo v tom čase najdôležitejšou  strategickou surovinou.  Nemohli riskovať prípadné  prerušenie životne  dôležitej Košicko-bohumínskej trate. Prudko sa rozvíjajúce priemyselné centrá Třinec, Bohumín, Stonava, Karviná dostali prednosť, chudobné územie severnej Oravy a Spiša im neležali na srdci. Aj Poliaci boli  na začiatku leta ochotní na kompromis. Ofenzíva proti Červenej armáde na Berezine zlyhala a podpisom Trianonskej mierovej zmluvy Maďarmi sa sny o spoločnej poľsko-maďarskej hranici rozplynuli. Boľševické oddiely  prenikli hlboko do Poľska a v júli  stáli na brehoch Visly. Zdalo sa, že osud Varšavy je spečatený, už sa hovorilo o ďalšom delení Rzeczypospolitej.  Vzrastali obavy, že Červená armáda vpadne do Nemecka, kde  mali boľševici dostatok prívržencov. V tejto situácii bol plebiscit napriek ďalekosiahlym a nákladným prípravám zrušený a zmluva o výmene území narýchlo odsúhlasená.

■ VEĽKÉ SKLAMANIE

Pre Slovákov to bolo veľké sklamanie, keďže panovalo presvedčenie, že plebiscitom sa  hranice meniť nebudú. Rozhodnutie sa bolestne dotklo ľudu na severnej Orave a na Spiši, ktorý sa zo dňa na deň ocitol v cudzom štáte, a po predchádzajúcich skúsenostiach mali ľudia veľkú obavu o budúcnosť. Poľsku pripadlo trinásť obcí na Spiši – Nová Belá, Krempachy, Fridman s osadou, Falštín, Trpiš, Durštín, Čierna Hora, Jurgov, Repisko, Vyšné a Nižné Lapše, Kacvín, Nedeca a Lapšanka. Od Oravy boli odtrhnuté Srnie, Podvlk, Harkabúz, Nižná a Vyšná Zubrica, Orávka, Bukovina-Podskalie, Pekelník, Jablonka, Chyžné, Hladovka, Suchá Hora. V roku 1921 došlo ku korekcii hraníc, keď Suchá Hora a Hladovka boli vrátené Slovensku a namiesto nich pripadla Poľsku ľudnatá Vyšná Lipnica.

Keď rozhraničovacia komisia vytýčila nové hranice, nemalá časť slovenských obyvateľov sa rozhodla odísť. Usadili sa na parcelovaných veľkostatkoch poväčšine na južnom Slovensku, ale usilovali sa uchovať spomienku na kraj, ktorý opustili, a živili myšlienku na návrat. Vysťahovalci z Vyšnej Lipnice si v blízkosti Bratislavy založili Novú Lipnicu (dnes súčasť Dunajskej Lužnej).

Poľská strana sa nechcela uspokojiť s hranicou určenou na konferencii veľvyslancov a  žiadala ju posunúť na hlavný hrebeň Vysokých Tatier.  Na výmenu ponúkla dve goralské obce na Spiši. Československá vláda ponuku odmietla. Následne vypukol spor o pohraničnú obec Javorina pod Belianskymi Tatrami, na ktorú si nárokovali Poliaci. Až Medzinárodný súd v Haagu v roku 1923 rozhodol, že hranice sa v oblasti Javoriny meniť nebudú.

■ BOLESTNÁ STRATA

Keď sa koncom júla 1920 na Slovensku rozšírila smutná zvesť o zmene hraníc v náš neprospech, noviny zaplavilo množstvo kritických článkov. Oravský rodák básnik Ignác Grebáč Orlov zvlášť bolestne pociťoval stratu  severooravských obcí, kde mal množstvo príbuzných. V novinách Slovák uverejnil článok „Krivda  na Slovákoch spáchaná“  a  v jeho  závere venoval  krajanom tieto slová: „Drahí bratia Oravci a Spišiaci! Keď sa s vami so slzami v očiach lúčime, naše krvácajúce srdce neprivoláva vám s Bohom, ale dovidenia!”  Ani netušil, že jeho vízia sa za necelé dve desiatky rokov splní, ale len dočasne. To najprv Poliaci hneď začiatkom októbra 1938 využili mníchovskú krízu a obsadili veľkú časť  Tešínska, odkiaľ nemilosrdne vyhnali  takmer dvadsaťtisíc Čechov. Následne si privlastnili Javorinu, niekoľko obcí na Kysuciach a posunuli hranicu na hlavný hrebeň Vysokých Tatier.  Po útoku hitlerovských vojsk do Poľska prvého septembra 1939, na ktorom sa zúčastnila aj Slovenská armáda, sa karta obrátila. Obyvateľstvo dvadsiatich piatich odtrhnutých obcí s nadšením vítalo slovenských vojakov. Začiatkom októbra bola po slovensko-nemeckých rokovaniach historická hranica obnovená, ale len na šesťdesiatšesť mesiacov. Hitlerova ponuka  reštaurovať  pomery, aké panovali do 16. storočia, na Slovensku nezapôsobila. Slováci  pod vplyvom  zásady „cudzie nechceme, svoje si nedáme“,  prezieravo odmietli pripojiť si celé Tatry, poľské Podhalie a posunúť naše severné hranice za Dunajec. Či by sa v rovnakej situácii  tak zachovali  aj naši susedia nevedno.  Po skončení druhej svetovej vojny sa obnovil stav,  aký bol vytvorený na konferencii veľvyslancov v belgickom meste Spaa pred sto rokmi.

Ivan MRVA – Foto: Emil SEMANCO

A ako sa žije Slovákom v Poľsku dnes? Prezradil nám Ludomir MOLITORIS, tajomník Výboru Spolku Slovákov.

Slovenská menšina v Poľsku bojuje o svoje prežitie a poľskí duchovní asimilujú Slovákov

Slováci v Poľsku začali písať svoje dejiny po prvej svetovej vojne, keď politickým rozhodnutím pripadla časť Oravy a Spiša našim severným susedom. Nielen v Maďarsku, ale aj v Poľsku hrozí našim krajanom úplná strata národnej identity a asimilácia. Viac o tomto probléme prezradil generálny tajomník Ústredného výboru Spolku Slovákov v Poľsku Ludomir MOLITORIS.

• Politickým rozhodnutím Konferencie veľvyslancov v belgickom kúpeľnom mestečku Spa 28. júla 1920 pripadla časť Oravy a Spiša Poľsku. Ako prijali v tom čase vtedajší Slováci toto nešťastné rozhodnutie?

Na severnom Spiši a hornej Orave spomínané rozhodnutie vyvolalo mimoriadny odpor. Už deň po jeho prijatí obyvatelia dotknutých obcí uskutočnili formou podpisovej akcie neformálny plebiscit, v ktorom sa väčšina obyvateľstva osvedčila za pripojenie k ČSR. Vládny komisár pre plebiscit na Spiši informoval ústredie, že rezolúciu za ČSR podpísalo „bez akéhokoľvek nátlaku 86 percent všetkých voličských hlasov (...), keď to tak dopadlo pri verejnom hlasovaní, môžete si predstaviť, koľko neistých a kolísavých by bolo hlasovalo pre nás v tajnom“. V niektorých obciach – v Nedeci, Lapšanke, Fridmane, Tribši a Čiernej Hore, deklaráciu podpísali takmer všetci občania. Podobne dotknutí Oravci zaslali protest proti rozdeleniu Oravy medzispojeneckej komisii v Jablonke, v ktorom o. i. uviedli: „Nikdy sa neuspokojíme s tým, aby nás, od vekov Slovákov, odtrhli od našej matičky, od nášho Slovenska a aby nás privtelili k Poľsku.“ Tento protest podpísali takmer všetci obyvatelia Orávky, Harkabúza, Bukoviny-Podsklia a väčšina z Hornej Zubrice a Podvlku.

• Na začiatku druhej svetovej vojny stratené územia na istý čas opätovne pripadli Slovensku. Aké životné podmienky mali tamojší Slováci oproti Poliakom?

V týchto pre Poľsko tragických okamihoch vnímalo miestne slovenské obyvateľstvo pripojenie k prvej Slovenskej republike ako vyslobodenie spod cudzej nadvlády. Po medzivojnovom období, keď sa napriek všemožnému úsiliu nedovolali žiadnych národnostných práv a boli prenasledovaní policajnými zákrokmi, väzbami, a dokonca i vraždení, pripojenie k národu, s ktorým sa stotožňovali, prijali s nadšením. V plnom rozsahu sa zapojili do národného diania i budovania mladého štátu, opäť bolo obnovené slovenské základné školstvo a zriadené aj nižšie stredné školstvo. Slovenčina sa začala vracať do občianskeho života i kostolov. Životné podmienky v materskom štáte teda boli určite podstatne lepšie ako v susednom okupovanom Poľsku.

• Ako prijali tamojší Slováci pripojenie časti severnej Oravy a Spiša naspäť k poľskému územiu po skončení druhej svetovej vojny?

Pripojenie k Poľsku, ktoré sa uskutočnilo podpisom protokolu z 20. mája 1945 v Trstenej, opätovne vyvolalo u miestneho slovenského obyvateľstva všeobecnú nespokojnosť. Ešte ten istý deň sa v Jablonke uskutočnilo trojtisícové zhromaždenie za zotrvanie týchto území v obnovenej ČSR. Opäť sa začali organizovať vystúpenia, protesty a deputácie, čo však opätovne neprinieslo nijaký výsledok. Situáciu na územiach Spiša a Oravy, pripojených k Poľsku, komplikoval rad protislovenských rozhodnutí – vyhostenie slovenských učiteľov, likvidácia slovenských škôl či vyhostenie a zatváranie slovenských kňazov. Okrem protislovenských aktivít  štátnych úradov bolo veľkým problémom pôsobenie bandy Józefa Kuraša „Ogňa“, ktorý začal s okrádaním, rabovaním a prenasledovaním slovenského civilného obyvateľstva.

• Po druhej svetovej vojne opätovne nastala tvrdá polonizácia zo strany štátnych i cirkevných orgánov. Akú úlohou v tomto procese zohral vtedy ešte kardinál Wojtyla?

Po Druhom vatikánskom koncile počas zavádzania národných jazykov do bohoslužieb nepovolil zaviesť v obciach obývanými Slovákmi do liturgie slovenčinu. V dvoch spišských farnostiach – v Krempachoch a Novej Belej, to vyvolalo odpor obyvateľstva, ktorý, bohužiaľ, riešil exkomunikáciou miestnych slovenských rodín. Keď už ako pápež revidoval svoj prístup a vydal v roku 1989 posolstvo Úcta k menšinám podmienkou mieru, jeho slová neboli vo farnostiach Spiša a Oravy prečítané. Aj keď po roku 1989 nastali isté zmeny a slovenčina bola zavedená do niekoľkých farností, problémy pretrvávajú. Viacerí duchovní postupne uberajú z národnostných práv Slovákov a nový krakovský arcibiskup Marek Jędraszewski do týchto farností vymenováva kňazov, ktorí neovládajú slovenský jazyk, a keď sa ho ako-tak naučia, preložia ich inde...

• Aké je súčasné postavenie slovenskej menšiny v poľskej spoločnosti?

Slovenská menšina je jednou z trinástich národnostných a etnických menšín uznaných v Poľsku. Je organizovaná v Spolku Slovákov v Poľsku, ktorý sa snaží udržiavať a rozvíjať národné povedomie a zaistiť práva vyplývajúce zo zákona o národnostných a etnických menšinách zo 6. januára 2005 a iných dokumentov, ktorých prijatím sa ich Poľsko zaviazalo dodržiavať. Problémy, samozrejme, sú okrem už vyššie spomínanej cirkevnej oblasti aj v školstve či kultúre, kde bojujeme o zriadenie aspoň jedného múzea slovenskej kultúry na Spiši i Orave a kultúrnych inštitúcií financovaných štátom. Momentálne totiž fungujeme prostredníctvom grantov, čo neumožňuje výraznejší rozvoj. Pre porovnanie, všetky (!) naše slovenské domy, ktorých je momentálne sedem, dostanú na ročné fungovanie (teda kúrenie, elektrinu, údržbu, plat zamestnancov, náplň atď.) toľko, ako je ročný plat jednej (!) pracovníčky poľského kultúrneho domu.

• Vlani 6. júla za účasti bývalého poslanca NR SR Antona Hrnka a generálneho konzula SR v Krakove Tomáša Kašaja bol položený základný kameň Slovenského domu v Jablonke. Kedy sa dočkajú tamojší Slováci otvorenia?

Keďže nemáme štátom garantované kultúrne inštitúcie, usilujeme sa ich vytvárať sami pomocou grantov, čo je pomerne náročné. Takýmto spôsobom realizujeme aj výstavbu Slovenského domu v Jablonke, za ktorej rozbehnutie vďačíme najmä vyššie spomínanému slovenskému národovcovi Antonovi Hrnkovi. Stavba je financovaná z grantov z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Ministerstva vnútra Poľskej republiky a prostriedkov Spolku Slovákov v Poľsku. Jej otvorenie závisí, samozrejme, najmä od financií, radi by ho sme urobili už na budúci rok.

Zhováral sa Matej MINDÁR – Foto: SNN

Zdroj: https://snn.sk/news/pripominame-si-zaclenenie-slovenskych-obci-do-polska/