18. septembra 2017

Pred 75 rokmi navždy odišiel famózny kysucký drotár Jozef HOLÁNIK-BAKEĽ. Ten dom v Dlhom Poli ešte stojí. Na drevenici sa kedysi skvel nápis: Jozef Holánik-Bakeľ, prvý umelec pletených košíkov z drôtu. Dlhé Pole, Slovensko. Tu naposledy odložil od seba načatú robotu, že si zdriemne – a už sa nezobudil. Bielovlasý majster s platinovými bajúzmi pod nosom, roky rokúce vykrúcanými doširoka. Aj pred ním bolo na Slovensku veľa skvelých drotárov známych vo svete – Juraj Drndúľ-Lepiš, Tomáš Kamas, Imrich Dotčár, Alojz Kurucár, Štefan Hunčík, Imrich Krutošík, Pavol Ježišík, Adam Korec, Ivan Kinďa a ešte fúra ďalších, ktorých práce prekračovali hranice úžitkovosti, ba aj dekoratívnosti, stávali sa teda kumštom. V jeho prácach však funkčnosť úplne ustupuje pred umením. Človek má pocit, že ak funkciu jeho výtvoru využije, znesvätí výtvarné dielo.   Majster Holánik-Bakeľ netvoril len z drôtu, aj keď ten bol, pravdaže, základným materiálom jeho výtvorov, drôt – aj postriebrený či pozlátený –  dopĺňal napríklad plieškami z mosadze, drôt nielen splietal, ale ho aj háčkoval, drotárske háčkovanie si dokonca dal patentovať. Už nebohý guru slovenského drotárstva, historik tohto ojedinelého remesla a unikátneho umenia Karol Guleja v knihe Svet drotárov (Matica slovenská, 1992) o ňom píše: „Robil okrúhle a štvorhranné koše, opatrené malými granátkami a zvončekmi. Práce, ktoré mali filigránsky pôvab, vznikali podľa pletacej a háčkovacej techniky. Háčkovanie bolo jeho vlastným vynálezom, na ktorý dostal patent. (...) Jeho výrobky obdivovali na medzinárodných výstavách. V roku 1909 začal s výzdobou ovocných mís, škatúľ na cigarety, kalichov a napodobenín antických váz.“   

■ MAJSTROVE ZAČIATKY

Jozef Holánik-Bakeľ napísal aj svoj životopis, a hoci v knihe rozpráva o tretej osobe, o niekom, koho dobre poznal, človek ľahko zistí, že je to autobiografia či skôr vlastné pamäti. Ľahko tak môžeme sledovať jeho dramatický život.

Narodil sa v Dlhom Poli 3. júla 1863. Po vtedy povinných šiestich triedach základnej školy pásol dobytok a pokukoval po drotároch v okolí, keď sa vyberali do sveta alebo vracali späť. Keď mal pätnásť, odišiel s majstrom Čapičíkom do Nemecka hauzírovať – po domoch predávať jeho tovar. Dostal však týfus, dva mesiace ležal nevládny v akejsi nemeckej nemocnici pre chudobných, až sa úplne vysilený vrátil domov. Keď ho mama po roku postavila na nohy, pridal sa k otcovi na drotárske vandrovanie po Poľsku. Predával po domoch a na jarmokoch otcov tovar. Sympatickému chlapčaťu sa darilo, že otec sotva stačil vyrábať drôtené košíky, vešiačiky, sitká a klepce na myši. Na jednom trhu však zazrel krásne drôtené misy na ovocie, podnosy a iné úžasné predmety z drôtu – výrobky neznámeho slovenského drotára, a Jožko sa rozhodol: smelo povedal otcovi, že ho zanechá, postaví sa na vlastné nohy a skúsi takúto krásu robiť aj on. Vtedy mal už dvadsať rokov. A keď mal dvadsaťšesť, založil si vo Varšave veľkú košikársku drotársku dielňu, ktorá z ušľachtilého drôtu v kombinácii s pocínovaným plechom začala vyrábať nevídane krásne predmety do domácností. Na trhu sa okamžite ujali. O päť rokov už mal v dielni dvanásť mladých majstrov, keď oslavovali desiate výročie dielne,  bolo ich vyše dvadsať a v roku 1910 pracovalo s Holánikom tridsať drotárov a pár pomocných síl. Okrem toho sa na dielni priživili aj slovenskí a poľskí hauzíri, čo pravidelne odoberali Holánikov tovar pre podomový obchod,  zásobovanie trhovníkov a železiarske obchody.

■ ŤARCHA VOJNY

Vtedy vypukla prvá svetová vojna. Všetkých jeho tovarišov ako cudzincov v Poľsku internovali, zostalo mu len pár učňov, ktorí ešte nemali šestnásť rokov a nepodliehali vyhláške o zaistení cudzincov. Chlapcov poslal po okolí, aby vypredali všetok tovar, čo mal na sklade  – aj pod cenu, len aby svojich džarkov uživil –  na rozlúčku dal každému nejaký groš, rozpredal technické zariadenie dielní, aby sa domov nevrátil s prázdnou rukou, aj tak mu u kupcov prepadlo päťtisíc rubľov. Na tie časy hotový majetok.  V roku 1917 sa vrátil do rodnej obce rozhodnutý, že natrvalo – mal už vyše päťdesiatky,  a to bol vtedy pokročilý vek – nech si ho rodina aspoň na staré kolená užije. Veď ak zrátal aj džarkovské, teda učňovské roky, v cudzine strávil rovných štyridsať rokov.

Žena, ktorá mu za tie roky povila jedenásť detí, onedlho umrela. A starnúcemu majstrovi sa už nechcelo začínať od nuly. Bol si vedomý, že vie robiť aj inakšie veci ako tie, čo idú na predaj v domácnostiach a na jarmokoch. Veď jeho najkrajšie práce boli už na troch veľkých výstavách! A zo Svetovej výstavy Expo 1911 v Ríme dostal Veľkú cenu a zlatú medailu a onedlho dve rovnaké ocenenia z veľtrhu v Rostove na Done!

■ ZÁVER Z PAMÄTÍ

Tento čas jeho života azda najlepšie charakterizujú jeho vlastné slová zo spomínanej autobiografie, hoci aj píše o sebe ako o tretej osobe...„Jozef vo svojom živote pracoval spravodlivo, prial iným, podporoval svojím zárobkom dom a rodinu, zomrelým rodičom dal náhrobné pomníky, dcéram svadby vystrojil, pozemné majetky nadobudol, budovy nové postavil a staré opravil, poriadok udržoval a s ľuďmi priateľsky nažíval, pracovníkov a sluhov nekrivdil, za priestupky doma a v cudzine nikdy nebol trestaný, vyše štyridsať rokov vo svete pracoval, nič z toho neprepíjal, náboženstvo, vieru zachoval, v dome pohoršenie nerobí,  falošné skutky či podvody neprevádza, je uctený od vyšších úradov, zvolený do obecného zastupiteľstva vyše dvadsaťpäť rokov...“