Cirkevno politické pomery na Slovensku v XVIII. storočí
Radostný rozvoj cirkvi.
Vyše 100 rokov trvajúci ťažký zápas medzi katolíkmi a protestantmi skončil sa na konci XVII. st. za vlády kráľa Leopolda I. plným a definitívnym víťazstvom katolíckej cirkvi, ktorej jedinej boli priznané pravá vládnucej cirkvi. Ani kurucké povstanie, vedené katolíkom Františkom Rákóczym v r. 1703—1711, nevrátilo protestantom náboženskú slobodu. Protestantská cirkev bola len trpenou cirkvou. Protestanti mohli konať verejnú bohoslužbu len tam, kde im to zákon výslovne priznal (tzv. artikulované miesta).
Kde protestanti nemali vlastného kostola, mohli konať len súkromné pobožnosti, zostávali vo zväzku katolíckych farnosti a museli odvádzať katolíckemu duchovnému desiatky ako katolíci. Protestantskí duchovní podliehali dozoru katolíckych dekanov. Náboženský a cirkevný život katolíkov na Slovensku rozvinoval sa v prvej polovici XVIII. st. veľmi utešene. Jeho strediskom bola Trnava so svojou univerzitou. Kvitol aj kláštorný život. Katolícka viera bola vierou prevažnej väčšiny slovenského obyvateľstva. Aj po novej úprave náboženských pomerov za kráľa Karola III. (1711—40) zostala protestantská cirkev v područí cirkvi katolíckej. Miešané manželstvá mohli sa uzavierať len pred katolíckym kňazom. Prestup k protestantskej alebo kalvínskej viere bol čo najviac stážovaný. Predpisy znemožňovali evanjelickému duchovnému dorastu štúdium na bohosloveckých zahraničných školách, lebo nepripúšťali, aby klerik, ktorý študoval v zahraničí, bol ustanovený za kazateľa. Formuláciou úradnej prísahy znemožňoval sa prístup protestantom k župným a mestským úradom. Katolícka viera bola vyhlásená za štátne náboženstvo a Uhorsko bolo vyhlasovane za „mariánske kráľovstvo“ (regnum Marianum). Úctu mariánsku šírili zvlášť Mariánske kongregácie, ktoré sa usilovali mariánskym kultom získať inovercov pre katolícku cirkev. O úniu pravoslávnych Rusínov s Rímom usiloval sa ostrihomsky arcibiskup kardinál Leopold Kolonič († 1707).
Osvietenstvo na Slovensku.
Úspešný rozvoj katolicizmu a upevňovania katolíckej cirkvi bol zastavený hnutím osvietenským, ktoré si razilo cestu aj do Uhorska za kráľovnej Márie Terézie (1740—80) a najmä za jej syna a nástupcu Jozefa II. (1780—90).
M á r i a T e r é z i a .
Pod vplyvom osvietenských radcov oslabila Maria Terézia katolícku hierarchiu obnovením placeta r. 1771, ktoré zakazovalo uhorským biskupom priamy styk s Rímom. Inač bola dobrou katolíčkou a usilovala sa podporovať' katolícku cirkev. So súhlasom pápeža prijala r. 1758 titul „apoštolský kráľ“..., nechala nosiť pred sebou dvojitý apoštolsky kríž a z titulu „apoštolského kráľa“ robila si nárok na menovanie najvyšších cirkevných hodnostárov. Z titulu kráľovského patronátneho práva nad katolíckou cirkvou vymedzovala hranice starých biskupstiev a zakladala biskupstva nové. Uskutočnila dávny Pázmánov plán na rozdelenie rozsiahlej ostrihomskej arcidiecézy na menšie biskupstvá, ktoré by sa dali ľahšie a lepšie spravovať. Stalo sa tak r. 1776, keď boli vydané kráľovské dekréty o zriadený a ohraničení nových biskupstiev : banskobystrického, spišského a rožňavského. Zároveň boli upravene aj hranice nitrianskeho biskupstva v tom zmysle, aby bolo zlepšené spojenie sídla diecézy Nitry s územím diecézy. Len dodatočne oznámila panovníčka toto svoje rozhodnutie do Ríma, ktorý uznal zriadenie nových biskupstiev. Tak isto postupoval kráľ' František II. r. 1804 pri povýšení jágerského biskupstva na arcibiskupstvo a zriadení nových dvoch diecéz z jeho územia : košickej a satmárskej. Ten istý panovník r. 1816 vykrojil z príliš rozsiahleho gréckokatolíckeho biskupstva mukačevského gréckokatolícke biskupstvo prešovské a podriadil ho priamo ostrihomskému arcibiskupovi. Rím len dodatočne dal k týmto zmenám svoj súhlas. Ťažká rana stihla slovenských katolíkov zrušením jezuitskej rehole r. 1773 a preložením trnavskej univerzity Máriou Teréziou r. 1777 do Budína. Jezuiti boli hlavnými bojovníkmi katolíckej obnovy a Trnava s jezuitskou univerzitou strediskom náboženského a kultúrneho života na Slovensku.
J o z e f I I.
Kráľovná Maria Terézia vedela si pri svojich cirkevných reformách aspoň dodatočne zadovážiť súhlas Ríma. Ináč to však bolo za jej syna a nástupcu Jozefa II., ktorý bol úplne presiaknutý osvietenstvom a prevádzal nielen cirkevné, ale aj politické a sociálne reformy s takou unáhlenosťou, že jeho počínanie vyvolávalo odpor a nechuť. (Viď paragraf 8.) Najprenikavejšiu zmenu spôsobil v náboženských pomeroch uhorských tolerančný patent Jozefa II. z r. 1781, ktorým luteránom, kalvínom a pravoslávnym dal plné občianske práva a náboženskú slobodu. Kde bolo 100 protestantských rodín, mohli si postaviť kostol a školu. Nemuseli prisahať po katolícky, otcovia pri miešaných manželstvách nemuseli podpisovať' reverz o katolíckej výchove všetkých dietok, biskupi už neskúšali protestantských duchovných, či správne krstia, nekatolícki remeselníci už nemuseli chodiť' na katolícke procesie a prestali aj iné obmedzenia protestantov, ktorí si z dobrovoľných darov postavili na sto menších kostolov. Po zrušení mnohých kláštorov nariadil cisár Jozef II. v Uhorsku, aby v každej dedine, kde žilo 100 katolíkov a farsky kostol bol na míľu vzdialený, bol vystavaný kostol alebo kaplnka. Keď miestny farár nemohol v týchto vzdialených dedinách riadne vykonávať duchovnu správu (pastoráciu), mali byť v nich zriadene miestne kaplánky. R. 1780 bolo v Uhorsku 4 a pol milióna katolíkov. Cisár pre nich založil a dotoval (finančne zabezpečil) 1.189 fár a kaplánok. — Okrem placeta zahraničným predstaveným reholi zakázal vykonávať právomoc nad rehoľami v Uhorsku a podriadil ich miestnym biskupom. Zrušil Mariánske kongregácie a tretie rehole, ako aj väčšinu reholí, ktoré sa nevenovali vyučovaniu a výchove alebo sociálno charitatívnej činnosti. Z majetku zrušených kláštorov dal založiť niekoľko sto nových fár a ľudových škôl. Výchovu a vyučovanie kňazov podriadil pod štátny dozor; zrušil biskupské semináre a zriadil generálne semináre s niekoľkými odbočkami, z ktorých jedna bola aj v Bratislave.
Reformy Jozefa II. vyvolali všeobecný odpor, hoci cisár mal úprimnú vôľu zlepšiť' postavenie svojich poddaných. Zomieral preto znechutený výsledkom svojej prace. Minister Kounic, hlavný radca Jozefov, keď sa dozvedel o cisárovej smrti, povedal cynicky: „Nič lepšieho nemohol urobiť.“ Leopoldovi II. (1790—92) neostávalo iné ako odvolať väčšinu Jozefových reforiem, keď nechcel svoju ríšu hnať do záhuby.
Národné povedomie.
V tomto storočí začína sa ukazovať silné slovenské národné uvedomenie, burcované najmä horlivými katolíckymi kňazmi, ktorí svojimi spismi a svojim účinkovaním budia popri láske k Bohu a cirkvi aj lásku k slovenskému národu a slovenskej reči. Zdôrazňujú starobylosť Slovákov a ich slávnu minulosť. Od založenia katolíckej trnavskej univerzity slovenskí spisovatelia vydávajú knihy a spisy pre poučenie katolíckych Slovákov. I v latinsky písaných knihách hlásia sa sebavedome k slovenskému národu a horlia za lásku k slovenskej reči. Vynikajúcimi rodoľubmi tohto obdobia boli Juraj Papánek (1738—1802), Juraj Fándi (1750—1810), Anton Bernolák (1762—1813), ktorý sa podujal na úlohu vytvoriť spisovný slovensky jazyk, čím ukázal cestu k samostatnému kultúrnemu a národnému životu na Slovensku. Germanizačné úsilie cisára Jozefa II., ktorý r. 1784 nariadil za úradnú reč nemčinu miesto doterajšej latinčiny, vyvolalo odpor u národov Uhorska. Každý národ žiadal uzákonenie vlastnej reči na svojom území.
Slovenské učene tovarišstvo.
Uvedomelí slovenskí katolícki pracovnici organizovali sa v „Slovenskom učenom tovarišstve“, ktoré založil v Trnave r. 1792 Anton Bernolák. Okrem uvedených boli členmi „Tovarišstva“ kanonik Juraj Palkovič (1763—1835), veľký podporovateľ slovenskej literatúry a prekladateľ' Písma sv. do Slovenčiny, Alexander Rudnay (1760—1831), ostrihomsky arcibiskup a kardinál, Ján Hollý (1785—1849), jeden z najväčších slovenských básnikov, a Martin Hamuljak (1789—1859), ktorý založil v Pešti r. 1834 „Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej.“
Slovenskí evanjelici založili si až r. 1801 v Bratislave „Spolok literatúry slovenskej“ a pridržiavali sa češtiny ako spisovnej reči. V boji za národné práva postupovali katolíci i evanjelici jednotne. Juraj Papánek napísal krásne o slovenskom národnom povedomí a slovenskej hrdosti vo svojom spise „Historia gentis Slavae“, ktorý vyšiel r. 1780 : „Nehanbím sa za svoj rod slovensky. Kto sa za svoj rod alebo za svoju reč, hocijako sa menuje, hanbi, ten sa za svoje materinské mlieko hanbi . . . Človek sa môže i dvanástim, ba i viac rečiam naučiť, ale materinsky jazyk len jeden vedieť môže.“
Veľký slovenský rodoľub, učenec a podporovateľ slovenských vecí, ostrihomsky arcibiskup Alexander Rudnay, pyšne sa hlásil k slovenskému rodu aj po dosiahnutí najvyššej cirkevnej hodnosti v Uhorsku. Známy je svojim výrokom: „Slovák som, a čo by som aj na stolci Petrovom sedel, Slovák zostanem.“ Svojou nezištnou a obetavou buditeľskou prácou pripravili slovenskí rodoľubi slovensky národ na ťažký boj, ktorí museli podstúpiť' Slováci v XIX. st. za svoje politické a národné práva proti maďarizačnému úsiliu uhorskej vlády.
Bucko, V. Cirkev Kristova v dejinách. Prehľadné dejiny Katolíckej cirkvi zo zreteľom na slovenské dejiny, s. 180 - 184.
