Huni boli zväz nomádskych kmeňov mongolsko-tureckého pôvodu, ktorý vyvolal sťahovanie národov.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Ich jazyk patril možno medzi altajské jazyky. Etnicky neboli jednotní. Predpokladá sa, že Huni zahŕňali turkické, mongolské a ugrofínske kmene, ale aj niektoré europoidné etniká. Spočiatku žili v rovnostárskej spoločnosti, neskôr sa objavili črty vojenskej demokracie a napokon aj feudalizmu. Bežný bol u nich zvyk deformácie lebky, pochádzajúci zo strednej Ázie. Používali luk, meč s jedným ostrím, konský postroj zahŕňal drevené sedlo a koňa poháňali jazdeckým bičíkom. Jazdecké skupiny boli vybavené liatymi medenými alebo bronzovými kotlami. Typická pre nich bola túžba po zlate. Ženy boli vybavené zlatými diadémami a kovovými zrkadlami. Muži mali v hroboch, často bohatých na zlato, spony, náušnice, zlaté nákrčníky, pracky z obuvi a keramiku s vhladzovanou výzdobou. Nebudovali pevné sídla, žili prevažne na vozoch. Boli to hrubí, drsní nomádi, rýchli v boji.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvýkrát ich spomínajú Číňania pod menom Hung-no (Siung-nu) od konca 3. storočia pred Kr. ako nájazdníkov (zrejme „vďaka“ nim bol vybudovaný Veľký čínsky múr). Okolo roku 100 pred Kr. sa v dôsledku čínskej obrany presunuli do miest strednej Ázie, odtiaľ sa neskôr (najneskôr 335) presunuli ďalej na západ (hovorí sa o tom, že tunajšie pramene vyschli) do oblasti kde žili Alani (Volga a južná Rus), ktorých nakoniec okolo roku 370 porazili. Roku 375 porazili aj Ostrogótov, čím vyvolali sťahovanie národov. V roku 395 už plienili Balkán. Okolo roku 400 sa objavujú v Panónskej nížine, vrátane južného Slovenska, kde boli niekoľko desaťročí pánmi. Najväčšiu moc dosiahli za Attilu (445 - 453), ich ríša sa vtedy rozkladala od Volgy až k rímskym hraniciam na Rýne. Attila viedol Hunov na výboje do západnej Európy (451 prekročili Rýn), napríklad vnikli až do dnešného Francúzska. V bitke na Katalaunských poliach boli porazení vojskami Ríma, Vizigótov a Frankov. Napokon roku 453 Attila zomrel rok po útoku do Itálie a po jeho smrti sa ríša rozpadla. Jej územie obsadili germánske kmene, ktoré predtým boli v hunskej nadvláde.

V 4. a 5. storočí urýchlili vnútorný rozklad Rímskej ríše útoky germánskych i slovanských kmeňov, ako súčasť presunu obyvateľstva zo severnej Európy, ako aj stredoázijských stepí do južnej Európy.^[1]

Slovom Huni sa neskôr v stredoveku v západnej Európe mylne označovali aj iné etniká s podobným vojenským životným štýlom, napríklad Maďari.

Sťahovanie národov[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obdobie sťahovania národov na Slovensku

Koncom 4. storočia sa už Staroveký Rím nachádzal v hlbokom úpadku. Práve sa rozbiehajúci reťazec udalostí, nám známy ako Sťahovanie národov, bol posledným klincom do rakvy Rímskej ríši. Veľká časť pôvodného obyvateľstva z krajiny buď ušla alebo podľahla v boji novým národom. Územím Slovenska vtedy tiahli mnohé kmene, napríklad Vizigóti, Ostrogóti či Longobardi a Gepidi. Všetky tieto národy sa dali do pohybu v dôsledku útoku kočovných Hunov. Tí si vytvorili centrum v blízkom susedstve Slovenska – medzi Tisou a Dunajom.

Včasnoslovanské obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Slovania

Jedným z kmeňov, ktorý postupoval vo viacerých vlnách v tomto období do krajiny boli aj Slovania. Prvé vlny prišli na naše územie v priebehu 5. a 6. storočia. Cestou Slovania stretali zvyšky pôvodného germánskeho ale aj keltského obyvateľstva. Noví prisťahovalci často zostali žiť medzi pôvodným obyvateľstvom, tak sa na Slovensku odôvodňuje aj prijatie germánskych geografických názvov. Slovania v tej dobe kolonizovali asi len 10% územia, zvyšok bol ešte stále divokou nedotknutou krajinou. Poznali jačmeň, proso, pšenicu, mak, ľan. Živili sa poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Boli aj schopní remeselníci – najmä šperkári a hrnčiari. Slovania sa na západe dostali do styku s Franskou ríšou.

Nedostatok písomných prameňov o Slovanoch pramení aj v tom, že sa sprvu nezúčastnili žiadnych veľkých bojov. Prvé neucelené písomné zmienky o Slovanoch na území Slovenska pochádzajú od poradcu byzantského vojvodcu Belisaria Prokopia. Títo Slovania podľa jeho zápiskov pomáhali Longobardovi Ildigesovi, ktorý bojoval o nástupníctvo na longobardský kráľovský trón a pod jeho vedením Slovania vytvorili 6-tisícové vojsko, ktoré bojovalo proti Gótom a Rimanom. Prokopios v inej časti svojich letopisov ďalej písal o tom ako iné slovanské vojsko o sile 3000 mužov prekročilo v dvoch skupinách Dunaj a vtrhlo do Ilýrie a Trácie. Tam rozdrvili proti nim vyslané početne silnejšie cisárske oddiely. Okrem iného ďalej píše o krutých masakrách civilného obyvateľstva a napichovaní nepriateľov na koly.^[1]

V polovici 6. storočia vtrhli do Podunajskej nížiny avarské kmene, ich vplyv zasiahol aj územie južného Slovenska. Kultúrny vplyv však siahal podstatne ďalej. Slovania pod ich vplyvom^{[chýba zdroj]} prestali svojich mŕtvych spaľovať a začali s kostrovým pochovávaním.