Sv. Alžbeta od Najsvätejšej Trojice sa zaraďuje k najväčším spisovateľom kresťanskej mystiky. Je prorokyňou pre dnešných ľudí, ako žiť kontemplatívny život nielen v kláštore, ale aj vo svete.
Hovorí: „Mojím povolaním v nebi bude priťahovať duše k vnútornému uzobraniu a pomáhať im vyjsť zo seba samých, aby sa primkli k Bohu jednoduchým a láskyplným hnutím, budem ich strážiť v tom veľkom vnútornom mlčaní, ktoré dovolí Bohu, aby sa v nich odrážal a premieňal ich v seba.“
„Najsvätejšia Trojica – to je náš domov, naše „u nás“, otcovský dom, z ktorého nesmieme nikdy odísť. Ak nebo je Boh a Boh je v mojej duši, myslím, že som našla svoje nebo na zemi. V ten deň, keď som to pochopila, všetko sa pre mňa stalo jasným.“
Sv. Alžbeta jemnými ťahmi rozširuje ideál zjednotenia s Trojjediným Bohom na každého kresťana. Hovorí o vnútornej slobode potrebnej pre život v kontakte s Bohom a vštepuje nám do pamäti, že duša musí byť oslobodená, vzdialená od všetkých vecí, avšak dodáva a zdôrazňuje “pokiaľ ide o ducha”. Zostúpenie do hĺbky “nie je vonkajším oddelením od stvorených vecí, ale samotou ducha”. Sv. Alžbeta pripomína príklad Božej Matky Márie: “V akom pokoji, v akej uzobranosti sa Mária odovzdávala a pristupovala ku všetkým veciam! Ako sa aj tie najobyčajnejšie stávali skrze ňu zbožštené!”
Nasledujúce modlitby napísala sv. Alžbeta svojej sestre Margite, ktorá bola vydatá mamička s deťmi. Sú ponukou na modlitbu, meditáciu, na osobné duchovné cvičenia a každodenné žitie.
Modlitba – 1.deň:
1. „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli slávu, ktorú si mi dal, pretože si ma miloval ešte pred stvorením sveta.“ (Jn 17,24) Taká je posledná vôľa, taká je jeho vznešená modlitba pred návratom k Otcovi. Chce, aby sme boli aj my tam, kde je on, a to nie iba vo večnosti, ale už v čase, ktorý je počiatkom večnosti, avšak v neustálom rozvoji. Je teda dôležité vedieť, kde musíme žiť s ním, aby sme uskutočnili jeho božský sen. „Miesto, kde je ukrytý Boží Syn, je Otcovo lono alebo Božia podstata, ktorá je neviditeľná všetkým smrteľným očiam a skrytá každej ľudskej bytosti.“ (sv. Ján od Kríža) To nútilo Izaiáša povedať: „Ty si naozaj skrytý Boh.“ (Iz 45,15) A teda jeho vôľou je, aby sme boli pripútané k nemu, aby sme prebývali tam, kde prebýva on, v jednote lásky, aby sme boli takpovediac „tieňom jeho samého.“ (bl. Ján Ruysbroeck)
2. Krstom, hovorí sv. Pavol, sme boli pochovaní v Ježišovi Kristovi. (Rim 6,4-5) A ešte: „S ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi, aby nám ukázal v budúcich vekoch nesmierne bohatstvo svojej milosti.“ (Ef 2,6-7) A ďalej: „Už nie ste cudzinci, ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny.“ (Ef 2,19) Najsvätejšia Trojica, to je náš domov, naše „u nás“, otcovský dom, z ktorého nesmieme nikdy odísť. Ježiš povedal jedného dňa: „Otrok neostáva v dome navždy, navždy ostáva syn.“ (Jn 8,35)
Modlitba – 2.deň:
3. „Ostaňte vo mne.“ (Jn 15,4) Božie Slovo dáva tento rozkaz, ktorý vyjadruje jeho vôľu. Ostaňte vo mne nie iba niekoľko chvíľ, niekoľko hodín, ktoré pominú, ale „ostaňte“ stále, natrvalo. Ostaňte vo mne, modlite sa vo mne, adorujte vo mne, milujte vo mne, trpte vo mne, pracujte vo mne, konajte vo mne… Ostaňte vo mne v prítomnosti každej osoby a každej veci, prenikajte stále viac do tejto hĺbky. Tam je skutočne „samota, do ktorej chce Boh pritiahnuť dušu, aby k nej hovoril“, ako to ospieval prorok. (Oz 2,14)
4. Ale aby sme začuli toto tajomné slovo, netreba sa zastavovať, ako sa vraví, na povrchu, ale treba vstupovať stále viac do božieho Bytia cez uzobranie. „Bežím“, volal sv. Pavol, tak aj my musíme zostupovať každý deň po tej ceste priepasti, ktorou je Boh. Nechajme sa spúšťať po tomto svahu pokory s dôverou plnou lásky. „Priepasť privoláva inú priepasť“ (Ž 42,8 – slovenský preklad : Hlbina hlbine sa ozýva…) Tam na dne sa uskutoční prudké božské stretnutie, keď sa priepasť našej ničoty, našej biedy ocitne tvárou v tvár priepasti milosrdenstva, nesmiernosti všetkého – Boha. Tam nájdeme silu, aby sme zomreli sebe samým a strácajúc našu vlastnú stopu budeme premenení v lásku. „Blahoslavení tí, ktorí umierajú v Pánovi!“ (porov. Zjv 14,13)
Modlitba – 3.deň:
5. „Kráľovstvo Božie je vo vás.“ (Lk 17,21) Boh nás pozýva prebývať v ňom, aby duša žila vo svojom dedičstve slávy (Ef 1,18) a odhaľuje nám, že nemusíme vychádzať zo seba, aby sme ho hľadali: „Kráľovstvo Božie je vo vás!“ Sv. Ján od Kríža hovorí, že Boh sa dáva duši v jej podstate, kam sa nedostane ani diabol, ani svet, vtedy všetky jej hnutia sú božské a keď sú jeho, sú zároveň jej, pretože ich v nej koná Boh spolu s ňou.
6. Sv. Ján od Kríža ešte hovorí, že „Boh je stredom duše. Keď duša bude všetkými svojimi silami chápať, milovať a požívať Boha, vtedy dospeje do svojho posledného a najhlbšieho stredu v Bohu.“
Skôr ako duša dôjde až sem, je „v Bohu, ktorý je jej stredom“, ale nie je ešte v najhlbšom strede, pretože môže ísť ešte ďalej. Láska zjednocuje dušu s Bohom a čím je táto láska intenzívnejšia, tým hlbšie duša vstupuje v Boha a sústreďuje sa v ňom. Takže keď duša vlastní jediný stupeň lásky, už je vo svojom strede. Ale keď táto láska dosiahne dokonalosť, duša bude preniknutá vo svojom najhlbšom strede. Bude teda pretvorená a stane sa veľmi podobná Bohu. Tejto duši, ktorá žije vnútri, môžu byť adresované slová otca Lacordaire sv. Magdaléne: „ Nepýtaj sa na Učiteľa nikoho na zemi, nikoho v nebi, lebo on je tvoja duša a tvoja duša je on.“
Modlitba – 4.deň:
7. „Poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome.“ (Lk 19,5) Učiteľ neprestajne opakuje našej duši tieto slová, ktoré jedného dňa povedal Zachejovi: „Poď rýchlo dolu.“ Ale aký je tento zostup, ktorý od nás žiada, ak nie hlbšie vstúpenie do našej vnútornej priepasti – hlbiny. Tento skutok nie je vonkajším oddelením od vonkajších vecí, ale samota ducha uvoľnením sa od všetkého, čo nie je Boh.
8. Pokiaľ má naša vôľa chvíľkové vrtochy, ktoré nemajú nič spoločné s božským zjednotením, rozmary áno a nie, zostávame v detskom stave, nepostupujeme veľkými krokmi v láske, lebo oheň ešte nezapálil celú zmes, zlato nie je čisté, ešte stále sme hľadačmi seba samých. Potrebujeme dovoliť Bohu, aby strávil naše nepriateľstvo voči nemu. Chce nás postupne očisťovať od našej sebauspokojujúcej (citovej) lásky, pýchy, strachu, hnevu, vzdoru… Láska Božia nás vťahuje do hlbín svojho Srdca, ktoré je v hlbine našej duše a chce nás oslobodzovať, uzdravovať, očisťovať… Ježiš túži, aby sme sa ním nechali milovať.
Modlitba – 5.deň:
9. „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať, prídeme k nemu a urobíme si v ňom príbytok.“ (Jn 14,23) Ježiš tu vyjadruje svoju túžbu prebývať v nás. „Kto ma miluje!“ Láska je tá, ktorá priťahuje, ona vedie Boha až k svojmu stvoreniu: nie láska citová, ale láska „mocná ako smrť, ktorú veľké vody neuhasia.“(Pies 8,6-7)
10. Ježiš raz povedal: „Pretože milujem Otca, vždy robím, čo sa páči jemu.“ Každá duša, ktorá chce žiť v spojení s ním, musí tiež žiť podľa tejto zásady. To, čo sa páči Bohu, musí byť jej pokrmom, jej každodenným chlebom. Musí sa nechať stráviť v celej Otcovej vôli, podľa vzoru jej zbožňovaného Krista. Každá udalosť, každé utrpenie, ako aj každá radosť je sviatosťou, ktorá jej dáva Boha. Nerobí viac rozdiely medzi nimi, ale ich prekonáva, prekračuje ich, aby si nad tým všetkým odpočinula v Ježišovi, v ňom samom. „Vynáša ho veľmi vysoko na štít svojho srdca, áno, vyššie ako jeho dary, útechy, vyššie ako sladkosti, ktoré z neho prúdia.
Vlastnosťou lásky je, že nikdy nehľadá seba, nič si nenecháva, ale dáva všetko tomu, ktorého miluje. Šťastná duša, ktorá miluje v pravde. Pán sa stal jej väzňom skrze lásku!“
Modlitba – 6.deň:
11. „Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu.“ (Kol 3,3) Sv.Pavol nám prináša svetlo a poúča nás o ceste do priepasti – hlbiny. „Zomreli ste!“ Čo to znamená, ak nie to, že duša, ktorá sa snaží žiť v spojení s Bohom v nedobytnej pevnosti svätého uzobrania, musí byť oddelená, obnažená, odcudzená všetkým veciam (pokiaľ ide o ducha). Táto duša nachádza v sebe samej jednoduchý tok lásky, ktorá smeruje k Bohu, čokoľvek robia stvorenia. Je nepremožiteľná vo všetkých veciach, ktoré pomíňajú, lebo prechádza ponad a smeruje k Bohu.
12. „Každý deň zomieram“, umenšujem sa, zriekam sa seba každým dňom čoraz viac, aby Kristus vo mne rástol a bol oslávený. Spočívam celkom malá v hĺbke mojej biedy, vidím svoju ničotu, núdzu, bezmocnosť, uvedomujem si, že som neschopná pokroku, vytrvalosti, vidím množstvo svojich nedbalostí, nedostatkov, objavujem seba vo svojej chudobe. Padám na tvár vo svojej biede a poznávajúc svoju úbohosť, predkladám ju milosrdenstvu môjho Ježiša. Moja duša nachádza radosť (avšak nie v citoch, ale vo vôli) vo všetkom, čo ma môže pokoriť, zničiť, čo mi dáva možnosť obetovať sa, lebo chcem urobiť miesto môjmu Ježišovi. „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20) Nechcem viac žiť svoj vlastný život, ale chcem byť pretvorená v Ježiša Krista, aby môj život bol viac božský než ľudský, a aby Otec skláňajúc sa nado mnou mohol poznať obraz svojho milovaného Syna (Rim 8,29), v ktorom má všetko svoje zaľúbenie.(Mt 17,5)
Modlitba – 7.deň:
13. „Boh je stravujúci oheň.“ (Hebr 12,29) To znamená „oheň lásky“, ktorý ničí, ktorý pretvára všetko, čoho sa dotkne. Boh nás chce roznietiť láskou, obnovovať ju v hĺbke našej duše činnosťou, ktorá nikdy neslabne, je to roznietenie lásky vo vzájomnom a večnom zaľúbení. Je to obnovenie, ktoré sa uskutočňuje v každej hodine v pute lásky. Niektoré duše si vybrali toto útočište, aby si tam večne odpočinuli a v mlčaní sa istým spôsobom stratili. Oslobodené zo svojho väzenia sa plavia po oceáne božstva a žiadne stvorenie nie je pre ne prekážkou alebo ťarchou.
14. Pre tieto duše sa mystická smrť stáva takou jednoduchou, takou sladkou. Nemyslia príliš na vyničenie a obnaženie, ktoré ešte musia vykonať, ale skôr sa ponárajú do Ohniska lásky, ktoré v nich horí a ktoré nie je ničím iným ako Duchom Svätým, tou istou Láskou, ktorá v Trojici tvorí puto medzi Otcom a jeho Slovom. Vstupujú do neho skrze živú vieru a tam jednoduché a pokojné sú ním unášané ponad veci, citové náklonnosti do „svätej temnoty“ a premieňané na Boží obraz. Žijú, podľa vyjadrenia svätého Jána, „v spoločnosti“ (1Jn 1,3) s troma zbožňovania hodnými Osobami, ich život je spoločný a v tom spočíva kontemplatívny život. Kontemplácia vedie k vlastneniu – jednoduché vlastnenie je zakúšanie večného života na mieste bez dna. Práve tam, ponad všetko chápanie, nás očakáva hlboký pokoj božskej nemeniteľnosti.
Modlitba – 8.deň:
15. „Oheň som prišiel vrhnúť na zem a čo chcem? Len aby už vzplanul.“ (Lk 12,49) Sám Ježiš prichádza, aby nám vyjadril svoju túžbu vidieť, ako sa rozhorí oheň lásky. Naozaj, všetky naše diela, všetky naše práce nie sú ničím pred ním. Nemôžeme mu nič dať, ani vyplniť jeho jedinú túžbu, ktorou je pozdvihnutie dôstojnosti našej duše. Nič ho neteší natoľko, ako keď ju vidí rásť. Nič ju nemôže pozdvihnúť väčšmi, ako keď sa nejakým spôsobom stane rovná Bohu, preto žiada od nej daň lásky a vlastnosťou lásky je, že v miere, do akej je to možné, nastoľuje rovnosť medzi tým, ktorý miluje a tým, ktorý je milovaný. Duša vo vlastníctve tejto lásky sa objaví s Kristom ako rovná s rovným, pretože ich vzájomná láska robí medzi nimi všetko spoločným. „Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ (Jn 15,15)
16. Ale aby duša došla k takejto láske, musí byť predtým úplne vydaná, jej vôľa sa musí jemne stratiť v Božej vôli, aby sa jej náklonnosti, jej mohutnosti hýbali len v láske a pre lásku. Robím všetko s láskou, každé utrpenie znášam s láskou. Teda láska ju tak napĺňa, pohlcuje a chráni, že všade nachádza tajomstvo ako rásť v láske, dokonca uprostred vzťahov, ktoré má so svetom. Uprostred starostí života má právo povedať: Mojím jediným zamestnaním je milovať!
Modlitba – 9.deň:
17. „Hľa stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí mi dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“ (Zjv 3,20) Šťastné duše, ktoré sú dosť bdelé, dosť uzobrané, aby počuli hlas Božieho Slova. Šťastné sú tiež oči duše, ktorá vo svetle živej a hlbokej viery môže byť prítomná pri príchode Ježiša do jej vnútornej svätyne. Ale o aký príchod ide? Je to neustále plodenie, neúnavné prinášanie svetla. Kristus prichádza so svojimi pokladmi, ale tajomstvo božských vtrhnutí je také, že prichádza neustále, vždy po prvý raz, akoby nikdy nebol prišiel, lebo jeho príchod, nezávisle od času, spočíva vo večnom „teraz“ a večná túžba neustále obnovuje radosti z príchodu. Duchovné radosti, ktoré prináša, sú nekonečné, lebo sú nekonečné, lebo sú ním samým. Duša, rozšírená príchodom Ježiša, má schopnosť, ako sa zdá, vyjsť zo seba samej, aby prešla cez múry do nesmiernosti toho, ktorý prichádza. A vtedy sa odohráva toto: Boh v hĺbke nás samých prijíma Boha, ktorý k nám prichádza, a Boh kontempluje Boha. Boh, v ktorom spočíva blaženosť.
18. „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ (Jn 6,56) Prvým znakom lásky je, že Ježiš nám dal svoje telo za pokrm a svoju krv za nápoj. Charakteristickou vlastnosťou lásky je neustále dávať a neustále prijímať. Nuž láska Krista je štedrá. Všetko, čo má, všetko, čím je, dáva. Všetko, čo máme a všetko, čím sme, odníma. Žiada viac, ako sme schopní dať sami zo seba. Má nesmierny hlad, ktorý nás chce úplne pohltiť. Vstupujeme do špiku našich kostí a čím viac mu to dovoľujeme s láskou, tým viac to ochutnávame s hojnosťou. Vie, že sme úbohí, ale neberie to do úvahy a v ničom nám neustupuje. On sám sa stáva v nás chlebom tým, že najprv spaľuje vo svojej láske nedostatky, previnenia a hriechy. Potom, keď vidí, že sme čistí, prichádza naširoko otvorený ako sup, ktorý ide všetko pohltiť. Chce stráviť náš život a premeniť ho na svoj. Náš plný nedostatkov na svoj plný milosti a slávy, ktorá je pripravená pre nás pod podmienkou, že sa vzdáme sami seba. Keby naše oči boli dosť schopné vidieť túto nenásytnú chtivosť Krista, ktorý má hlad po našej spáse, všetky naše námahy by nám nezabránili zmiznúť v jeho otvorených ústach. Vyzerá to ako absurdita, no tí, ktorí milujú, pochopia. Keď prijímame Krista s vnútornou oddanosťou, jeho krv, plná tepla a slávy, koluje v našich žilách a našej podstaty sa zmocňuje oheň. Nastáva v nás podobnosť jeho cnostiam a on žije v nás a my žijeme v ňom. Dáva nám svoju dušu s plnosťou milosti skrze ktorú naša duša trvá v láske a chvále Otca. Láska pohlcuje do seba svoj predmet, my pohlcujeme Ježiša do seba a Ježiš pohlcuje do seba nás. Unášaní ponad seba do vnútra lásky smerujeme k Bohu, ideme mu naproti, naproti jeho Duchu, ktorý je jeho láskou a táto láska nás spaľuje, stravuje a priťahuje k jednote, kde nás očakáva blaženosť. Tam hľadel Ježiš Kristus, keď hovoril: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka…“(Lk 22,25)
Modlitba – 10.deň:
19. „Kto prichádza k Bohu, musí veriť.“ (Hebr 11,6) Tak hovorí sv. Pavol a ešte: „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme.“ (Hebr 11,1) To znamená, že skrze vieru, ktorá nám dáva toľkú istotu a sprítomňuje budúce dobrá, začnú tieto dobrá existovať v našej duši a tam trvaj prv, než sa z nich budeme tešiť. Sv. Ján od Kríža hovorí, že viera nám slúži ako „nohy“, aby sme mohli ísť k Bohu, a tiež, že je „vlastníctvom pravdy v temnom stave.“ Jedine ona nám môže dať pravé svetlá o tom, ktorého milujeme a naša duša si ju musí vybrať ako prostriedok, aby došla k blaženému zjednoteniu. Ona vlieva prúdom do hĺbky našej duše všetky duchovné dobrá. Preto, keď Ježiš Kristus hovoril so Samaritánkou, nazval vieru prameňom, keď povedal, že tým, ktorí v neho uveria, dá „prameň živej vody prúdiacej do večného života.“ (Jn 4,14) Viera nám teda už v tomto živote dáva Boha, pravdaže zahaleného závojom, ale predsa samého Boha. „Keď príde to, čo je dokonalé“ a tým je jasné videnie, „to, čo je nedokonalé“ alebo inými slovami poznanie skrze vieru, „dostane celú svoju dokonalosť.“ (1Kor 13,10)
20. „Spoznali sme lásku, aký ma Boh k nám a uverili sme v ňu.“ (1 Jn 4,16) To je veľký úkon viery, je to prostriedok, ako odplácať nášmu Bohu lásku láskou. To je „tajomstvo ukryté“ (Kol 1,26) v srdci Otca, o ktorom hovorí sv. Pavol, ktoré konečne prenikáme a ktoré rozochvieva našu dušu. Keď duša dokáže veriť v tú „nesmiernu lásku“ (Ef 2,4), ktorá ju prevyšuje, môžeme povedať to, čo je povedané o Mojžišovi: „Bol neochvejný vo svojej viere, akoby videl Neviditeľného.“ (Hebr 11,27) Už sa nezastavuje pri záľubách a pocitoch, málo záleží na tom, či cíti Boha alebo nie, málo jej záleží, či ju obdarúva radosťou alebo utrpením: verí v jeho lásku. Čím viac je skúšaná, tým viac rastie jej viera. Môžeme povedať, že prekonáva všetky prekážky, aby spočinula v lone nekonečnej Lásky, ktorá môže konať len diela lásky. Tejto duši celej bdelej vo viere, môže hlas Ježiša povedať v dôvernom tajomstve slovo, ktoré istého dňa adresoval Márii Magdaléne: „Choď v pokoji, tvoja viera ťa zachránila.“ (Lk 7,50)
Modlitba – 11.deň:
21. „Ak bude tvoje oko čisté (jednoduché), celé tvoje telo bude žiariace.“ (Mt 6,22) (francúzsky simple – jednoduchý, má význam aj ako číry, jasný) O akom jednoduchom oku hovorí Ježiš, ak nie o jednoduchosti (čistote) úmyslu, ktorý spája v jedno všetky rozptýlené sily duše a samého ducha zjednocuje s Bohom. Práve jednoduchosť vzdáva Bohu česť a chválu, ona mu predstavuje a obetuje čnosti. Potom prenikajúc a prekračujúc samu seba, prekračujúc a prenikajúc všetky stvorenia nachádza Boha vo svojej hĺbke. Je počiatkom a koncom všetkých čností, ich nádherou a slávou. Jednoduchým úmyslom nazývam ten, ktorý smeruje len k Bohu, pripisujúc všetko jemu. Jednoduchosť stavia človek do Božej prítomnosti, dáva mu svetlo a odvahu, robí ho prázdnym a slobodným od všetkého strachu dnes i v deň súdu. Je vnútornou náklonnosťou a základom celého duchovného života. Šliape po zlej prirodzenosti, dáva pokoj, vynucuje si mlčanie v zbytočnom hluku, ktorý sa v nás tvorí. Bude zväčšovať z hodiny na hodinu božskú podobnosť. A potom nás bez prostredníkov prenesie do hlbiny, kde býva Boh a dá nám bezodný odpočinok. Jednoduchosť nám dá dedičstvo, ktoré pre nás pripravila večnosť. Celý život duchov, všetky ich čnosti spolu s božskou podobnosťou spočívajú v nej a v nej tiež prežívajú na výšinách svoj zvrchovaný pokoj. A každý duch vlastní vo svojej vlastnej hĺbke dychtenie po Bohu, viac alebo menej hlboké, podľa miery svojej lásky. Jednoduchá duša, ktorá povstáva mocou svojho vnútorného pohľadu, vstupuje do seba samej a vo svojej vlastnej priepasti kontempluje svätyňu, kde je dotknutá dotykom Najsvätejšej Trojice. Tak prenikla do svojej hĺbky, až do svojho základu, ktorý je bránou večného života.
Modlitba – 12.deň:
22. „Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske.“ (Ef 1,4) Najsvätejšia Trojica nás stvorila na svoj obraz podľa večného vzoru, ktorý vlastnila vo svojom lone predtým, ako vznikol svet, na tom počiatku bez počiatkov, ako hovorí sv. Ján: „Na počiatku bolo Slovo.“ Môžeme dodať: Na počiatku bola ničota, lebo Boh nás vo svojej večnej samote už nosil vo svojej mysli. Otec kontempluje seba samého v priepasti svojej plodnosti a cez tento akt poznania rodí druhú osobu , Syna, svoje večné Slovo. Pravzor všetkých stvorení, ktoré ešte nevyšli z ničoty, spočíval večne v ňom a Boh ich videl a kontemploval v ich pravzore, v sebe samom. Večný život, ktorý naše vzory vlastnia bez nás v Bohu, je príčinou nášho stvorenia.
23. Naše stvorené bytie túži po spojení so svojím počiatkom. Slovo – jas Otca – je večným pravzorom, podľa ktorého boli „nakreslené“ stvorenia v deň ich stvorenia. Hľa, prečo Boh chce, aby sme, oslobodení od nás samých, vystierali ruky k nášmu vzoru a aby sme sa ho zmocnili, vystupujúc ponad všetky veci k nášmu modelu. Táto kontemplácia otvára duši neočakávané horizonty, vlastní istým spôsobom veniec, po ktorom túži. Nesmierne bohatstvá, ktoré má Boh z prirodzenosti, môžeme vlastniť mocou lásky, skrze jeho prebývanie v nás a naše prebývanie v ňom. Mocou tejto nesmiernej lásky sme priťahovaní do hĺbky vnútornej svätyne, kde Boh vtláča do nás istý obraz svojej vznešenosti. A teda vďaka láske a cez lásku, ako hovorí apoštol, môžeme byť nepoškvrnení a svätí pred jeho tvárou (Ef 1,4) a spievať s Dávidom: „Budem bez škvrny a budem sa celkom chrániť neprávosti, ktorá je vo mne.“ ( Ž 18,24, slovenský preklad: „S ním som bol bez úhony a uchránil som sa zločinu.“)
Modlitba – 13.deň:
24. Náš Pán hovorí: „Buďte svätí, lebo ja som svätý.“ (1Pt 1,16) Akýkoľvek by bol náš spôsob života alebo akýkoľvek by bol odev, ktorý nás zahaľuje, každý z nás musí byť Boží svätý. Kto je teda najsvätejší? Je to človek, ktorý najviac miluje, ktorý najviac upiera svoj zrak k Bohu a ktorý najplnšie uspokojí potreby jeho pohľadu. Ako uspokojiť potreby Božieho pohľadu, ak nie tým, že budeme jednoducho a zamilovane obrátení k nemu, aby mohol odrážať svoj vlastný obraz tak, ako sa slnko odráža cez čistý krištáľ. „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!“ (Gn 1,26) – taká bola veľká vôľa srdca nášho Boha. Bez podobnosti, ktorá pochádza z milosti, nás čaká večné zatratenie. Len čo nás Boh vidí schopných prijať jeho milosť, jeho slobodná dobrota je pripravená dať nám dar, ktorý nám dá jeho podobnosť. Naša schopnosť prijímať jeho milosť závisí od vnútornej čistoty, s akou ideme k nemu. A Boh prinášajúc nám svoje dary, môže vtedy dať seba samého, vtlačiť do nás svoju podobu, odpustiť nám a oslobodiť nás.
25. Najvyššia dokonalosť v tomto živote spočíva v takom zjednotení s Bohom, že duša je so všetkými svojimi schopnosťami a mohutnosťami sústredená v Bohu a jej náklonnosti zjednotené v radosti lásky nachádzajú odpočinok len vo vlastnení Stvoriteľa. Obraz Boha vtlačený do duše je v skutočnosti tvorený rozumom, pamäťou a vôľou. Pokiaľ tieto mohutnosti nenesú dokonalý obraz Boha, nie sú mu podobné, ako boli v deň stvorenia. Formou duše je Boh, ktorý sa musí do nej vtlačiť ako pečať do vosku, ako znak na svoj predmet. No to sa uskutoční v plnosti len vtedy, keď je rozum úplne osvietený poznaním Boha, keď je vôľa pripútaná k láske, k najvyššiemu dobru, keď je pamäť úplne ponorená v kontemplácii a v zakúšaní večného šťastia. A ako sláva blahoslavených nie je iná ako dokonalé vlastnenie tohto stavu, je jasné, že začaté vlastnenie týchto dobier tvorí dokonalosť v tomto živote. Aby sme uskutočnili tento ideál, musíme trvať v uzobraní vo svojom vnútri, musíme trvať v mlčaní v Božej prítomnosti, kým duša sa ponára, rozširuje, rozpaľuje a mizne v ňom, v plnosti bez hraníc.
Modlitba – 14.deň:
26. „Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna. A tých, ktorých predurčil, aj povolal, a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil, a tých, čo ospravedlnil, aj oslávil. Čo teda povieme? Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Kto ma odlúči od Kristovej lásky?“ (Rim 8,29-31.35) Osvietenému pohľadu apoštola sa takto javí tajomstvo predurčenia, tajomstvo božského vyvolenia. „Tí, ktorých predpoznal.“ Či nepatríme do ich počtu? Či aj našej duši Boh nehovorí to, čo povedal kedysi ústami svojho proroka: „Prešiel som popri tebe a hľa, bola si práve v čase lásky. Vtedy som rozprestrel na teba okraj svojho plášťa a zakryl som tvoju hanbu. Prisahal som ti a uzavrel som s tebou zmluvu a stala si sa mojou.“(Ez 16,8)
27. Áno, krstom sme sa stali jeho. A práve to chce sv. Pavol povedať týmito slovami: „Povolal ich.“ Áno, sme povolané, aby sme prijali pečať Najsvätejšej Trojice. V tej istej chvíli sme sa, podľa vyjadrenia sv. Petra, stali „účastníkmi na božskej prirodzenosti“, (2Pt 1,4) prijali sme „počiatok jeho bytia.“ (Hebr 3,14) Potom nás ospravedlnil cez svoje sviatosti, cez svoje bezprostredné „dotyky“ vo chvíľach uzobrania v hĺbke našej duše. Ospravedlnil nás tiež skrze vieru a podľa miery našej viery vo vykúpenie, ktoré nám získal Ježiš Kristus. Nakoniec nás chce osláviť a preto, ako hovorí sv. Pavol, „nás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle.“ (Kol 1,12) Oslávení však budeme v takej miere, v akej sa pripodobníme obrazu jeho božského Syna.(porov. Rim 8,29) Kontemplujme teda tento zbožňovania hodný Obraz, neprestajne ostávajme pod jeho mocným pôsobením, aby sa vtlačil do nás. A potom pristupujme ku všetkému s takým postojom duše, aký by zachoval náš Ježiš. Vtedy splníme veľkú vôľu, ktorou sa Boh „rozhodol v sebe samom obnoviť všetko v Kristovi.“ (Ef 1,9-10)
Modlitba – 15.deň:
28. „Všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preňho som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista, aby som poznal jeho a účasť na jeho utrpení tým, že sa mu pripodobním v smrti. Bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa. Jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi.“ (Flp 3,8.10.12-14) To znamená, že nechcem nič viac, iba byť totožný s ním: „Kristus je môj život!“ (porov. Flp 1,21) Celá ohnivá duša sv. Pavla preniká tieto riadky. Cieľom týchto rekolekcií je, aby sme sa stali viac podobní nášmu zbožňovanému Ježišovi, ba viac, aby sme sa tak spojili s ním, žeby sme mohli povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.“ (Gal 2,20) Ach, skúmajme tento božský Vzor! Jeho poznanie, hovorí nám apoštol, je také vznešené. (porov. Flp 3,8)
29. Čo povedal, keď vstupoval na tento svet? „Obety a dary nie sú ti viac príjemné, vtedy som prijal telo: Hľa, tu som, ó, Bože, aby som plnil tvoju vôľu.“ (parafráza Hebr 10,5-7) Počas tridsiatich rokov bola táto vôľa jeho chlebom tak, že vo chvíli, keď odovzdával svoju dušu do Otcových rúk, mohol povedať: „Dokonané je.“ (Jn 19,30) Áno, všetky tvoje priania, všetky, boli splnené, a preto „ja som ťa oslávil na zemi.“ (Jn 17,4) Naozaj, keď Ježiš Kristus hovoril svojim apoštolom o pokrme, ktorý nepoznali, povedal im, že „ním bolo plnenie vôle toho, ktorý ho poslal.“ Tiež mohol povedať: „Ten, ktorý ma poslal je so mnou. Nenechal ma samého, lebo ja vždy robím, čo sa páči jemu. (Jn 8,29)
30. Jedzme s láskou chlieb Božej vôle. Ak sú jeho priania niekedy križujúce, môžeme bezpochyby povedať s naším zbožňovaným Učiteľom – Ježišom: „Otče, ak je to možné, nech ma minie tento kalich“, ale hneď dodajme „no nie ako ja chcem, ale ako ty.“ (Mt 26,39) A v tichosti a sile vystupujme na našu kalváriu s božským Ukrižovaným. Spievajme v hĺbke našich duší hymnus vďakyvzdania, ktorý sa vznáša k Otcovi. Lebo kráčajúci touto bolestnou cestou sú tí, ktorých „on predpoznal a predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna“, (Rim 8,29) Ukrižovanému z lásky!
Modlitba – 16.deň:
31. „Boh nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovaným synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi. V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti, ktorou nás štedro zahrnul vo všetkej múdrosti a rozumnosti.“ (Ef 1,5-8) Duša, ktorá sa stala skutočne Božou dcérou, je, podľa slov apoštola Pavla, vedená samým Duchom Svätým: „Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8,14) A ešte: „Nedostali ste ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče! Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení.“ (Rim 8,15-17) Je to pre nás, aby sme došli až do tejto priepasti slávy, pretože Boh nás stvoril na svoj obraz a svoju podobu. (porov. Gn 1,26) „Pozrite“, hovorí sv. Ján, „akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je. Každý, kto má túto nádej, usiluje sa byť svätý, ako je on svätý.“ (1Jn 3, 1a.2-3)
32. Hľa, miera svätosti Božích detí: „Byť svätý ako Boh, byť svätý svätosťou Boha“ (porov. 1Jn 3,3) a to žijúc v spojení s ním vo vnútri, v hĺbke bezodnej priepasti duše. Zdá sa, že duša vlastní určitú podobnosť s Bohom, ktorý hoci má rozkoš vo všetkých veciach, nemá ju v nich takú veľkú ako v sebe samom, pretože má v sebe znamenitejšie dobro, v porovnaní s ktorým mizne každé iné dobro. A tak všetky radosti, ktoré dušu náhle postretnú, sú skôr upozornením, ktoré ju pozýva vychutnávať predovšetkým dobro, ktoré vlastní a s ktorým nič nemožno porovnať. „Otče náš, ktorý si na nebesiach“… (Mt 6,9) V „malom nebi“, ktoré si on tvorí v centre našej duše, tam ho máme hľadať a predovšetkým tam musíme prebývať.“
Modlitba – 17.deň:
33. Kristus povedal jedného dňa Samaritánke, že „Otec hľadá pravých ctiteľov v duchu a pravde.“ (Jn 4,23) Staňme sa veľkými adorátormi, aby sme potešili jeho srdce. Klaňajme sa mu v duchu, to znamená, majme srdce i myšlienky zakotvené v ňom a ducha naplneného jeho poznaním skrze svetlo viery. Klaňajme sa mu v pravde, našimi skutkami, lebo predovšetkým v činoch sa prejaví naša pravdivosť. To znamená, že máme robiť to, čo sa páči Otcovi (porov. Jn 8,29), ktorého sme deťmi. A nakoniec klaňajme sa mu v duchu a pravde, teda cez Ježiša Krista, s Ježišom Kristom, lebo on jediný je pravým Adorátorom v duchu a pravde.
34. Vtedy budeme synmi a dcérami Boha a z vlastnej skúsenosti spoznáme pravdivosť Izaiášových slov: „Budete sať, v náručí vás budú nosiť a na kolenách láskať.“ (Iz 66,12) Naozaj sa zdá, že Boh je tu zamestnaný tým, že hýčka a láska dušu ako matka, ktorá vychováva svoje dieťa a kŕmi ho svojim mliekom.“ Ach, buďme pozorní na tajomní hlas nášho Otca! Hovorí: „Syn môj (dcéra moja), daj mi svoje srdce! (Prís 23,26)
Modlitba – 18.deň:
35. „Boh bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvy, oživil nás s Kristom…“
(Ef 2,4-5) „Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva, ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia za hriechy, aby ukázal, že je spravodlivý a že ospravedlňuje toho, kto verí v neho.“ (porov. Rim 3, 23-26) Aby sme získali nejaké dobro alebo aby sme sa vyhli akémukoľvek zlu, nesmieme spáchať žiaden hriech, lebo hriech je príšerné zlo. No my sme ich spáchali mnoho. Ako môžeme neupadnúť do mdlôb adoráce, keď sme ponorení do priepasti milosrdenstva a keď sú oči našej duše upreté na toto dielo: Boh sňal naše hriechy. On povedal: „Kvôli sebe zotriem tvoje hriechy a nespomeniem si na tvoje neprávosti.“ (Iz 43,25) Pán chcel vo svojej zhovievavosti a kvôli nám obrátiť naše hriechy proti nim samým, našiel prostriedok, aby sme z nich mali úžitok a aby sa premenili v našich rukách na nástroje spásy. Nech toto v ničom nezmenší ani náš strach hrešiť, ani našu bolesť, keď sme zhrešili. Ale naše hriechy môžu sa stať pre nás prameňom pokory.
36. Keď duša pozoruje v hĺbke seba samej, s očami blčiacimi láskou, nekonečnosť Boha, jeho vernosť, jeho dôkazy lásky, jeho dobrodenia, ktoré nemôžu nič pridať jeho šťastiu, a keď následne pozrie na seba a vidí svoje urážky proti Pánovej velebnosti, obracia sa do svojej vlastnej hĺbky s takým pohŕdaním, že nevie, čo robiť, aby dostatočne odčinila svoju ohavnosť. Najlepšie, čo môžu urobiť, je sťažovať sa pred Bohom, svojim Priateľom, že ju sila pohŕdania zrádza, lebo ju neprivádza tak nízko, ako by chcela. Zmieruje sa s Božou vôľou a vo vnútornom sebazaprení nachádza pravý, neprekonateľný a dokonalý pokoj, ktorý nič nebude môcť narušiť. Vrhla sa totiž do takej priepasti, že ju tam nikto nepôjde hľadať.
37. Keby mi niekto tvrdil, že dosiahnuť dno znamená byť ponorený v pokore, neodporovala by som. Zdá sa mi však, že byť ponorený v pokore znamená byť ponorený v Bohu, lebo Boh je dnom priepasti. Preto je pokora, podobne ako láska, vždy schopná rásť. Pretože pokorná hĺbka je nádoba, ktorú potrebujeme. Jedine pokorná nádoba je schopná prijať milosť, ktorú chce Boh do nej vliať. Pokorný človek nikdy dosť nevyvyšuje Boha a seba dosť neponižuje. Ale tu sa deje zázrak: jeho neschopnosť sa obráti na múdrosť a chyby jeho skutkov, ktoré sú v jeho očiach vždy nedostatočné, budú najväčším pôvabom jeho života. Každý, kto vlastní dno pokory, nepotrebuje veľa slov, aby sa poučil. Boh mu hovorí viac, ako sa toho môže naučiť, učeníci Ježiša sú v tejto pozícii.
Modlitba – 19.deň:
38. „Keby si poznala Boží dar“ (Jn 4,10), povedal jedného večera Kristus Samaritánke. Ale čím iným je Boží dar, ak nie ním samým? A nám hovorí milovaný učeník: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.“(Jn 1,11) Sv. Ján Krstiteľ by ešte mohol povedať dušiam tieto slová výčitky: „Medzi vami, „vo vás“, je ten, ktorého nepoznáte.“ (Jn 1,26)
39. „Keby si poznala Boží dar…“ Je jedno stvorenie, ktoré poznalo Boží dar a nestratilo z neho ani čiastočku, stvorenie, ktoré bolo tak čisté, tak žiarivé, že sa zdalo, že je samým Svetlom: „Zrkadlo spravodlivosti.“ Stvorenie, ktorého život bol tak veľmi jednoduchý, úplne stratený v Bohu, že o ňom nemožno skoro nič povedať.
„Panna verná, ktorá zachovávala všetko vo svojom srdci.“ (porov. Lk 2, 19 a 51) Zostávala taká malá, taká uzobraná pred Božou tvárou v skrytosti chrámu, že pritiahla zaľúbenie Najsvätejšej Trojice: „lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia.“ (Lk 1,48) Otec sa sklonil k tomuto krásnemu stvoreniu, ktoré nevedelo o svojej kráse, a chcel, aby sa v čase stalo Matkou toho, ktorého je on Otcom od večnosti. Vtedy Duch Lásky, ktorý riadi všetku Božiu činnosť, zostúpil. Panna hovorí svoje fiat: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38) a najväčšie tajomstvo sa zavŕšilo. Zostúpením Slova do nej sa Mária stala navždy Božou „korisťou.“
40. Zdá sa mi, že postoj Panny počas mesiacov, ktoré uplynuli medzi Zvestovaním a Narodením, je vzorom vnútorných duší, bytostí, ktoré Boh vybral, aby žili vo vnútri, v hĺbke bezodnej priepasti. V akom pokoji, v akej uzobranosti sa Mária odovzdala a súhlasila so všetkým! Ako i tie najobyčajnejšie veci boli cez ňu zbožstené! To preto, lebo skrze všetko svätá Panna zostávala v adorácii Božieho daru. Nebránilo jej to však byť navonok činnou, ak išlo o skutok lásky. Evanjelium nám hovorí, že Mária sa ponáhľala do judejských hôr, aby navštívila svoju príbuznú Alžbetu. (porov. Lk 1,39-40) Nevýslovné videnie, ktoré kontemplovala v sebe, nikdy nezmenšilo jej vonkajšie skutky lásky. Totiž ak kontemplácia smeruje ku chvále a k večnosti Pána, vlastní jednotu a nestratí ju. Keď príde rozkaz z neba, obracia sa k ľuďom, je zhovievavá ku všetkým ich potrebám, skláňa sa aj nad ich biedami, je potrebné aby plakala a aby bola plodná. Žiari ako oheň, ako on horí, absorbuje, pohlcuje a pritom dvíha k nebu to, čo pohltila. A keď splní svoju činnosť na zemi, povstane a znovu ide cestou k výšinám, horiac svojím ohňom.
Modlitba – 20.deň:
41. „Veď v ňom sme sa stali dedičmi predurčenými podľa rozhodnutia toho, ktorý všetko koná podľa rady svojej vôle, aby sme boli na chválu jeho slávy…“(Ef 1,11-12) Takto hovorí sv. Pavol poučený samým Bohom. Ako uskutočniť tento veľký sen srdca nášho Boha, tú nemennú vôľu, ktorá sa týka našich duší? Ako jedným slovom odpovedať na naše povolanie a stať sa dokonalou Chválou slávy Najsvätejšej Trojice?
42. V nebi je každá duša chválou slávy Otca, Slova a Ducha Svätého, pretože každá duša je upevnená v čistej láske a nežije viac svojím vlastným životom, ale životom Boha. Duša ho poznáva tak, ako je poznaná. (porov. 1Kor 13,12) Inak povedané jej rozum je Božím rozumom, jej vôľa je Božou vôľou, jej láska je Božou láskou. V skutočnosti je to Duch lásky a sily, ktorý premieňa dušu, lebo jej bol daný, aby doplnil, čo jej chýba, ako dodáva sv. Pavol (alúzia k Rim 8,26).On koná v nej slávnu premenu. Sv. Ján do Kríža tvrdí, že mnoho nechýba, aby sa duša vydaná láske povzniesla až na stupeň, o ktorom sme práve hovorili. Hľa, toto nazývam dokonalou chválou slávy!
43. Chválou slávy je duša, ktorá prebýva v Bohu, ktorá ho miluje čistou a nezištnou láskou bez toho, aby hľadala seba v sladkosti tejto lásky. Miluje ho nad všetky jeho dary, aj keby nič od neho neprijala a túži po dobre pre Objekt svojej lásky. Nuž, ako túžiť a chcieť skutočne Božie dobro, ak nie plnením jeho vôle, ktorá riadi všetky veci k svojej väčšej sláve? Duša sa teda musí úplne, vášnivo vydať a nechcieť viac nič iné, iba to, čo chce Boh.
Chválou slávy je mlčiaca duša, ktorá zostáva ako lýra pod tajomným dotykom Ducha Svätého, ktorý na nej vyludzuje božské harmónie. Vie, že utrpenie je struna, ktorá vydáva ešte krajší zvuk, a preto ju rada vidí na svojom nástroji, aby ľúbeznejšie dojala srdce svojho Boha.
Chválou slávy je duša pripútaná k Bohu vo viere a jednoduchosti, je odrazom všetkého, čím je on, je ako bezodná priepasť, do ktorej môže plynúť a preliať sa. Je tiež ako krištáľ, cez ktorý môže vyžarovať a v ktorom môže kontemplovať celú svoju dokonalosť a vlastnú nádheru. Duša, ktorá takto dovoľuje božskému Bytiu, aby uspokojilo v nej svoju potrebu zdieľať všetko, čím je on a všetko, čo má, je skutočne chválou slávy všetkých jeho darov.
Nakoniec chválou slávy je bytosť neustále ponorená do vďakyvzdávania. Každý z jej skutkov, jej hnutí, každá z jej myšlienok a túžob ju hlbšie zakoreňujú v láske a zároveň sa stávajú akoby ozvenou večného Svätý.
44. V nebeskej sláve blahoslavení „bez prestania vo dne v noci volajú: Svätý, svätý, svätý Pán Boh všemohúci…A klaňajú sa Žijúcemu na veky vekov…“(porov. Zjv 4,8.10) V nebi svojej duše Chvála slávy už začína svoju bohoslužbu večnosti. Jej pieseň je nepretržitá, lebo je pod vplyvom Ducha Svätého, ktorý v nej všetko pôsobí. (reminiscencia na 1Kor 12,11) A hoci si to nie vždy uvedomuje, lebo slabosť prirodzenosti jej nedovoľuje byť pripútanou k Bohu bez roztržitostí, spieva stále, neprestajne adoruje, takpovediac celá sa stala chválou a láskou, horlivosťou o slávu svojho Boha. V nebi našej duše buďme chválami slávy Najsvätejšej Trojice, chválami lásky Nepoškvrnenej Matky. Jedného dňa závoj spadne a budeme uvedení do večných príbytkov a tam budeme spievať na lone nekonečnej Lásky. A Boh nám dá „nové meno, sľúbené víťazovi.“ (Zjv 2,17) Aké bude?…