(M.Valtorta,Evanjelium,ako mi bolo odhalené,10/448)

Koľko dní prešlo? Ťažko určiť s istotou.
Máriino telo je však rovnaké alo vo chvíli, kedy naposledy vydýchla. Na tvári ani na drobných rukách nemá nijaký znak smrti. Žiaden nepríjemný zápach v miestnosti. Naopak, vo vzduchu sa vznáša nedefinovateľná vôňa, akási zmes kadidla, ľalií, ruží, konvaliniek a horských bylín.
Ján, ktorý už ktovie koľko dní bdie, posediačky zaspal na stoličke, prekonaný únavou, chrbtom opretý o stenu. Svetlo lampičky položenej na zemi ho zospodu osvetľuje a dovoľuje vidieť jeho unavenú tvár, veľmi bledú s výnimkou očí červených od plaču.
Isto už začalo svitať, jas stále mocnie a vniká cez otvorené dvere na terasu.
Izbu náhle naplní veľké svetlo, striebristé, akoby fosforeskujúce svetlo s modravým odtieňom. Stále mocnie a jas svitania i lampy sa v ňom úplne stratí. Rovnaké svetlo, ako zaplavilo betlehemskú jaskyňu vo chvíli Božieho narodenia. Potom sa v tomto rajskom svetle začnú črtať anjelské stvorenia, svetlá ešte žiarivejšie v tom už aj tak mocnom svetle, ktoré sa objavilo už predtým. Ako vtedy, keď sa anjeli zjavili pastierom, tanec pestrofarebných iskier vyletuje z ich jemne sa pohybujúcich krídel, z ktorých sa vyludzuje ľúbezný harmonický šum.
Anjelské stvorenia sa rozostavia okolo postele do kruhu, sklonia sa nad ňu a zodvihnú nehybné telo. Silnejším mávaním krídel sa zvýrazní zvuk, ktorý bolo počuť predtým, a anjeli odlietajú zázračne vytvoreným otvorom v streche, a odnášajú so sebou telo svojej Kráľovnej. Presväté telo, to je pravda, ale ešte nie oslávené, a preto stále podliehajúce zákonom hmoty, ktorým Kristus už nepodliehal, pretože už bol oslávený, keď povstal zo smrti. Hlahol anjelských krídel ustavične narastá, teraz je už taký mocný, ako zvuk organa.
Ján, akoby vyrušený mocným svetlom a zvukom anjelských krídel, sa prebudí na ten prenikavý zvuk a silný prúd vzduchu, prúdiaci z otvorenej strechy, a vychádzajúci cez otvorené dvere a vytvárajúci tak prievan, ktorý nadvihuje prikrývky na prázdnej posteli i s Jánovými šatami, zhasí lampu a prudko zabuchne otvorené dvere.
Rozospatý apoštol sa rozhliada dookola, aby zistil, čo sa deje. Vybehne na terasu a zacloní si oči, aby mohol hľadieť a aby mu v tom neprekážalo vychádzajúce slnko.
A vidí. Vidí Máriino telo, stále bez života, podobné telu spiaceho človeka, ako vystupuje stále vyššie, nesené zborom anjelov. Okraj plášťa a závoja sa trepoce, akoby posielal posledný pozdrav, azda vanutím vetra a pohybom anjelských krídel. A kvety, rozložené okolo Máriinho tela, a ktoré zostali v záhyboch odevu, pršia na terasu a na zem, kým mocné hosanna anjelského zboru sa stále vzďaľuje a slabne.
Ján stále uprene hľadí, a zreteľne vidí, ako sa Mária teraz preberá z extázy, ktorá oddelila jej dušu od tela. Oživne a akoby sa postaví na nohy.
Ján hľadí a hľadí. Zázrak, ktorý mu Boh udelil, napriek všetkým prírodným zákonom: vidí Máriu, ako teraz rýchlo vystupuje do neba, obklopená, nie už podopieraná, anjelmi, spievajúcimi hosanna.
Ján je unesený týmto videním krásy. Nijaké ľudské pero, nijaké ľudské slovo ani dielo umelca nikdy nedokážu zachytiť, zreprodukovať toto, pretože je to neopísateľná krása!
Ján sa stále opiera o múrik na terase, a uprene hľadí na ten nádherný a nádheru vyžarujúci Boží obraz. Pretože naozaj takto možno nazvať Máriu, ktorú Boh utvoril jedinečným spôsobom, lebo ju chcel mať nepošvrnenú, aby bola podobou pre vtelené Slovo.
A Boh-Láska udeľuje posledný, vrcholný zázrak svojmu dokonalému milovníkovi: zázrak vidieť stretnutie najsvätejšej Matky so svojím najsvätejším Synom, ktorý nádherný, nádheru vyžarujúci, neopísateľne prekrásny, rýchlo zostupuje z neba, prichádza k svojej Matke, pritisne si ju na srdce, a spoločne, žiarivejší než dve hviezdy, sa s ňou vracia tam, odkiaľ prišiel.
,,Vďaka, môj Bože, vďaka! Predvídal som, že sa to stane. A chcel som bdieť... aby mi neušla ani jediná fáza...ale tri dni som nespal! Spánok, únava a zármutok ma premohli. No azda si to chcel ty sám, Bože, aby som sa v tej chvíli príliš nerozrušil a priveľmi netrpel...Áno. A určite si aj chcel, aby som videl, čo by som bez tvojho zázraku nemohol uvidieť: hoci taká vzdialená, doprial si mi vidieť ju už oslávenú a slávnu. A opäť vidieť Ježiša! Ó, najblaženejšie videnie! Nesmierna milosť! Vidieť opäť môjho Učiteľa a Pána! A vidieť ho pri Matke! Jeho podobného slnku a ju podobnú mesiacu, obidvoch nádherne žiariacich, oslávených, šťastných, že sa spojili naveky. Vďaka ti za to, ó, Bože!
Ľuďom budem môcť povedať, že nielen Kristus ožil svojou vlastnou Božou mocou, ale aj jeho Matka, tri dni po smrti - ak možno takú smrť označiť za smrť -, opäť nadobudla život, a s telom, spojeným s dušou, zaujala svoj večný príbytok v nebi, vedľa svojho Syna.
Budem môcť povedať: ,Verte, ó, všetci kresťania, vo vzkriesenie tela na konci vekov, vo večný život duše a tela, v blažený život pre svätých a hrozný život pre nekajúcich vinníkov. Verte a žite sväto, ako sväto žili Ježiš a Mária, aby ste mali rovnaký údel ako oni. Videl som ich telá vystupovať do neba. To vám môžem dosvedčiť. Žite spravodlivo, aby ste jedného dňa mohli byť v novom večnom svete, s dušou i telom, pri Ježišovi a pri Márii, Hviezde všetkých hviezd.'
Vďaka, ó, Bože, vďaka!"