Mariologia
Súčasná mariológia (po Druhom vatikánskom koncile) Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) zahrnul mariológiu do ekleziológie. Urobil tak z pedagogických dôvodov, aby sa nezneužívala veľká úloha Márie v dejinách spásy. Koncil navrhol (por. konštit. Lumen gentium 66), aby mariánsky kult bol predovšetkým odpoveďou veriaceho ľudu na dané zjavenie a náuku viery. Mariánska zbožnosť sa má orientovať kristologicky a trinitárne, pričom sa nemá zabúdať ani na ekleziologický a ekumenický rozmer. Avšak hneď po koncile nedošlo k očakávanej pozitívnej zmene. Príčinou istej krízy však nebol koncil, ale na prvom mieste nedostatočné poznanie koncilovej náuky. Tak sa dočasne stalo, že staršie formy mariánskej úcty boli odstránené a nové ešte neboli vytvorené.
Antropologicko-soteriologický záujem o Bohorodičku sa koncom 20. stor. sústredil na otázky,
aký teologický význam má Máriino ženstvo a panenstvo.
To, že Mária je žena, sa dávno bralo na vedomie.
Ale spoločenské odsúvanie ženy na druhé miesto neprialo tomu, aby sa z Máriinej ženskosti vyvodili náležité dôsledky.
Až postoj pápeža Jána XXIII. (1958-1963) v enc. Pacem in terris, z r.1963,
podnietil teológiu, aby ženám ako takým, venovala viac pozornosti.
Po koncile mali na rozvoj mariológie najvýznamnejší vplyv dva pápežské dokumenty –
exhort. Pavla VI. (1963-1978) Marialis cultus z r.1974 a
enc. Jána Pavla II. (1998-2005) Redemptoris Mater z r.1987 a
napokon aj list Medzinárodnej pápežskej mariánskej akadémie –
Matka Pána. Pamiatka, prítomnosť, nádej (napísaný bol v r. 2000, tlačou vyšiel v r. 2002).
Pápež Pavol VI. (1963-1978) v exhort. Marialis cultus
predstavil Kristovu matku ako ak- 3 tívneho a dynamického človeka, ktorý s plnou zodpovednosťou nasleduje Božie volanie. Mária sa javí ako žena „so silou ducha vo vyhnanstve“ (č. 57).
Pozornosť sa obrátila aj na dejinnospásny význam ženského pokolenia. V rozhodujúcom okamihu dejín spásy, pri vtelení Božieho Syna, boli do tejto skutočnosti – hoci nie na tej istej rovine – zapojení muž a žena, Ježiš a Mária.
Významné bolo predovšetkým to, že Boh obe pohlavia, obe rovnakej dôstojnosti a ceny, zbaviac ich prirodzených nedostatkov, konštitutívne zapojil do dejín spásy:
v nikom inom niet spásy, iba v mene muža Ježiša Krista; a ľudstvo prijalo spásu v žene Márii.
Pápež Ján Pavol II. (1978-2005) v enc. Redemptoris Mater
zdôrazňoval absolútnu závislosť spásneho vplyvu Márie na Kristovi a vyzdvihol potrebu účinkovania Ducha Svätého (č. 43, 44).
Takéto vyjadrenia pápeža sú veľkým impulzom k pneumatologickému vysvetleniu účasti Panny Márie na diele vykúpenia.
Obrátiac pozornosť na činnosť Ducha Svätého v duchovnom prostredníctve jednotlivých stvorení (anjeli, Panna Mária, iní svätí) sa otvorili nové teologické cesty k riešeniu správnejšej teológie prostredníctva svätých. Mariológia pred koncilom osobitne pojednávala o materstve Panny Márie a osobitne o jej prostredníctve. Ján Pavol II. však spojil Máriino materstvo s Máriiným prostredníctvom – Máriino prostredníctvo má materskú povahu. Znamená to, že Panna Mária tým, že je Božou Matkou a duchovnou matkou veriacich, je prostredníčkou
Sväté písmo sa však nikdy neodvoláva na pohlavnosť.
Jeho záujem sa sústreďuje na ich človečenstvo, na ľudskú osobu ako takú,
čím zdôrazňuje univerzalitu povolania a poslania človeka.
Keď kresťania nachádzajú v Márii prvú a dokonalú učeníčku Pána, robia to nie pre jej ženskosť, ale pre jej dokonalú ľudskosť.
Ani Máriino panenstvo nie je Písmom predstavené ako výlučne ženská vlastnosť, ale ako stelesnenie vážneho nasledovania Krista, teda ako duchovná vlastnosť (môže ju mať aj muž).
Mária „je obrazom, vzorom, nie kresťanských žien,
ale Cirkvi, ktorá je otvorená obom pohlaviam a skladá sa z oboch pohlaví“.
Obaja pápeži (Pavol VI. dňa 16.5.1975 a Ján Pavol II. dňa 4.4.1999) pritom obrátili pozornosť teológov mariológie aj na novú metódu. Chceli, aby teológovia, neopúšťajúc „cestu pravdy“ (biblicko-historicko-teologická metóda), vykročili aj „cestou krásy“, lebo Mária je „tota puchra“, por. Matka Páně. Památka, přítomnost, naděje, č. 33. List Medzinárodnej pápežskej mariánskej akadémie – Matka Pána... odporúča, čím sa má vyznačovať novodobá reflexia o Matke Božej, aby „vychádzajúc od Boha privádzala k Bohu“. Poukazuje na hlboké príčinné vzťahy medzi mariológiou a inými teologickými disciplínami. Mariológia sa stáva priestorom teologickej syntézy. List obohacuje teológiu aj poukazom na tzv. „Boží štýl konania“ (por. č. 51). Celá mariológia dokazuje, že štýl (spôsob) Božieho konania sa vyznačuje uprednostňovaním malých a pokorných (alebo chudobných v duchu, Mt 5, 3). Teológia o Márii (mariologické kongresy, konferencie... – veda) a úcta k Márii (mariánske kongresy, slávnosti... – zbožnosť) sa navzájom obohacujú a dopĺňajú. Mariánska veda, úcta i spiritualita neustále napredujú a musia sa rozvíjať v perspektíve dejín spásy (Stanislav Celestín Napiórkowski)