Majstrovský pretek mladých II - 12.8.2023
Keďže mi počas roka stále na holuby útočila pára sokolov, sotva sa dali uskutočniť viaceré zamýšľané preteky. Stále som termín odkladal až ma dátum prinútil vyskúšať posledný pretek v roku. Povzbudzovala ma k tomu aj manželka svojim komentárom- „načo tie holuby chováš, aby si ich obzeral!? „ Medzi tým som natočil zopár videí z chovu. V jednom ukazujem odchov mladých z prvého hniezdenia. Odstavil som 36 kusov, ale hneď som päť odstránil pre nevzhľadnosť. Ostalo mi 31 a sokol si z nich postupne vyberal. Aby toho nebolo málo, jedno popoludnie som vypustil kŕdlik k tréningu a zrazu sa objavili krúžiace kane hôrne. Kŕdlik sa začal točiť v strednej výške stále v jednom smere akoby ich naprogramoval na ľavotočivé zatáčanie a postupne sa uberal preč. Ešte som ich zazrel ďalekohľadom kdesi za mestom. Večer bola na holubníku sotva polovica, ostatné sa nevrátili. A z tých čo sa vrátili nepatrili k skvelým letúnom. Usudzujem preto, že sa od kŕdľa odpojili skôr než ostatné zaleteli ďaleko a zosadli ktovie kde. Niektoré sa vrátili ďalší deň a deväť vôbec, takže zostalo 22. Tie som vypúšťal iba sporadicky a až okolo 17-tej hodiny v nádeji, že sa dravci už nasýtili. Bol to omyl, letúnov stále ubúdalo. K dátumu preteku ostalo mladých z prvého hniezdenia iba 15 kusov. Hoci som mal už odstavených 29 kusov z druhého hniezdenia, neboli zalietané a okolie videli len z vyhliadkovej klietky. Takže sa nedali použiť na pretek mladých. Hodnotiteľ letu sa zhrozil, keď docestoval a prehliadal holuby z prvého hniezdenia. Už boli rozperené, niektoré na 4 ručnej letke. Spýtal sa, či s nimi chcem súťažiť - holubom rozumie, chová tiež košické vysokoletúny a je úspešný v chove poštových holubov. Ale iné som nemal. Ešte sme museli oddeliť ďalšieho, ktorý sa vrátil z posledného tréningu s roztrhnutým krkom. Ostalo ich na vypustenia presne štrnásť. Nevadí, pomyslel som, veď predposledný tréning lietali 1,5 hodiny a posledný takmer 2 hodiny. Navyše predvečer preteku som im pridal trocha prosa a repky okrem bežného kŕmenia a predpokladal zlepšený výkon. Holuby sme vypustili o 9:00 hod. Zakrátko vyleteli až na hranicu veľkej výšky, sotva sme videli pohyb krídel. Ale hodnotiteľ si prečítal v smerniciach, že až keď nevidí pohyb krídel, vtedy je veľká výška a ani ju neuznal. Ale holuby sa na tejto hraničnej výške „zasekli“. Cirka 15 minút neleteli ani vyššie ani nižšie. A potom sa začali znižovať. Ale zrazu zrejme zbadali dravca, lebo si išli krídla utrhnúť, tak rýchlo nimi mávali. Lenže to bolo k ničomu. Namiesto letu do veľkej výšky odleteli bokom, ale boli stále viditeľné. Potom sa vrátili a postupne znižovali k streche holubníka. Nemohol som prehliadnuť, že jeden stále podletuje kŕdlik a často plachtí bez pohybu krídel. Je to oddychový reflex, ktoré využívajú letom unavené vtáky. Ale nebol to ten, ktorého mám špeciálne pripraveného, aby lietal mimo kŕdlika. Takých holubov mám niekoľko a používam ich zámerne, aby sokol zaútočil na nich. Ten útočí prevažne na individuálne lietajúce holuby. Podletujúci holub bol jarabý a pochádza z priliatia krvi viedenských vysokoletúnov. Ten napokon po 45 minútach pristál prvý a „stiahol“ kŕdlik na strechu. Bol som naštvaný, že som niečo prehliadol. Pretek skončil a s hodnotiteľom sme išli pozrieť ostatné holuby. Od zlosti som pacol po plechovej streche a holuby vzlietli znova. Ešte lietali ďalších 45 minút a znova zosadol prvý jediný jarabý holub v kŕdli. Po preteku som ho odchytil a žiadnu príčinu predčasného výkonu som nezistil. Ale napadlo ma, že vždy bol prvý pri krmítku. Docvaklo mi, že som ich občas doobeda nakŕmil. Možno si na to spomenul - kto vie. Iné vysvetlenie na stiahnutie kŕdlika som nenašiel. Kŕdlik bol dokonale zladený, lebo všetky tréningy absolvovali spolu, vždy s jedným pridaným holubom. Tvorili proste súdržnú rodinu a iba ďalšia prázdna sedačka po tréningu prezrádzala, že chýbajúci je zrejme potravou v hniezde sokolov. Aj taký je letový šport v horských podmienkach Oravy. Preto výkon zaznamenaný v letovom protokole skresľuje, za 45 minútovým výkonom je nemalé úsilie. Nie každý chce opísať priebeh preteku na vysvetlenie.
Jozef Pepa Hrabal.
Malý pretek II. 17.6.2023
Po vlaňajšej mizérii, kedy mi nad holubník doletovali dve páry sokolov(okrajové prelínanie teritórií) a prakticky nebolo možné trénovať, som tohto roku znova pokúšal šťastie. Pretože som hniezdenie načasoval na neskoršie, mladé nebolo možné použiť. Využil som k preteku voľné holubice z minulých rokov. Boli to najlepšie lietajúce kusy za posledných päť rokov. Žiaľ, kým sa zorientovali a dali do kompaktného kŕdľa, cirka 6 km hniezdiaca pára sokolov niektoré ulovila. Horšie, že mnoho ďalších zranili. Napríklad jedna holubica priletela s reznou ranou pod krkom, druhá mala celý hrvoľ roztrhnutý, mnohé mali od pazúrov bodné krvavé rany, roztrhnutú kožu na stehne atď. Jedna dokonca priletela s rozhrnutých spodným bruchom od vidlice až po kloaku, takže keď pristála, ťahala za sebou črevo a musel som ju utratiť. Ostatné sa postupne pozviechali. Trénovanie na pretek som začal dva týždne vopred, cirka 5x boli vonka a z 24 ks som v deň preteku mal na holubníku iba 18. Ostatné sa už nikdy nevrátia a skončili v hniezde sokolov. Počas týchto dvoch týždňov začali holubice intenzívne niesť vajíčka, hoci boli bez samcov. V ich oddelení to vyzeralo ako v kuríne. Urobil som o tom aj video dostupné na mojej stránke. Aj to mohla byť príčina, prečo sokol niektoré ulovil. On na rozdiel od nás dokáže rozlíšiť, ktorá je počas letu ťažšia ako ostatné. Práve znáška holubíc mi značne skomplikovala výber na malý pretek. Síce v ňom stačí vypustiť 12 jedincov, ale ktoré vybrať som musel pozorovaním. Tie, ktoré posedávali po kútoch v očakávaní znášky som hneď vylúčil. Oddelil som aj tie, ktoré už sokol naháňal, okrem jednej, už spomínanej s rozrezaným hrvoľom. V preteku som ju potreboval, lebo bola individualita. Vždy vytiahla kŕdeľ do výšky. Znepokojovalo ma iba to, že pri poslednom tréningu zmizla na niekoľko hodín. Odhadoval som, že zbadala „špicaté krídla“ a chcela sa zachrániť úletom preč. Akoby nebolo dosť komplikácií s kŕdľom, ešte aj v deň preteku pozvaný rozhodca uviazol v kolóne pre nejakú haváriu. A tak som narýchlo povolal iného, aby som stihol vypustiť kŕdlik v zmysle letového kalendára do deviatej hodiny. Aspoň v tom sa usmialo šťastie, hoci býva vzdialene 22 km a chová letúny, bol v Dolnom Kubíne u dcéry na návšteve. Došliapal udychčaný na bicykli a o 9:00 hodine štartovalo 12 kusov do vzduchu. Ani som nestačil vyjsť z holubníka a rozhodca hlásil, že jeden odbočil a letel preč. Až po zosade kŕdlika sme zistili, že to bola práve holubica, ktorú sokol doráňal na hrvoli. Takže svoju úlohu nesplnila, ba obrala ma o body od samého začiatku preteku. Príčinu odbočenia som zistil hneď. Neďaleko je rieka a odtiaľ letela čajka chichotavá (ja som sa učil na ornitológii ešte Larus ridibundus-potom jej latinský Larus skomplikovali), ktorá má tiež špicaté krídla. Tá spôsobila panický únik holubice. Ostatných 11 kusom sa pekne zdvíhalo do výšky a 9:15 už boli ako bodky. Tak vydržali asi 10 minút a potom lietali nižšie. Až okolo 10:00 hodiny začali šprintovať a robiť kľučky. Vedel som, že hrozí nebezpečie. Holuby sa rozdelili na tri skupinky ale dravca sme nezbadali. Iba znova vyleteli do veľkej výšky a keď sa nám ich podarilo spočítať, dva kusy chýbali. Tie sa objavili po chvíli už nízko nad holubníkom a 10:15 pristáli na strechu. Postupne sa aj ostatných deväť holubov z bodovej výšku spúšťalo čoraz nižšie až napokon v 10 hodín 33 minút pristáli na streche. Z výkonom som nebol spokojný ale zároveň rád, že som aspoň pretek dokončil v zmysle smerníc. Hneď som telefonoval do Levíc predsedovi klubu, ako som absolvoval pretek. Znova som mu volal podvečer o 19-tej hodine. Až vtedy sa totiž vrátila holubica, ktoré hneď po štarte zmizla niekde preč. Spomenul som si na starých chovateľov, že strach je mocná čarodejka a že sa už raz dravcom zranené holuby do súťažného kŕdlika dávať nemajú. Keďže išlo o typologicky vynikajúcu holubicu( na CV Nitra 95b), podaroval som ju nasledujúci deň rozhodcovi letu. Ten súťažné ambície nemá a v chove mu bude zlepšovateľkou.
Jozef Pepa Hrabal.
Pretek memoriálu L.Frenáka 11.7.2021
O tom, že každé preteky sú iné nebolo pochýb aj v uvedený deň. Celkove rok ako taký bol pre vysokoletúnkárov dosť krutý, lebo vo vzduchu operuje čoraz viac dravcov. Hlásenia o stratách u jednotlivých chovateľov v rámci Slovenska sú zachytené v klubovej výborovej zápisnici. Aj mne takmer pravidelne pri každom lete napadol sokol kŕdeľ. Nič neobvyklé na Oravu. Najprv jeden, neskôr sa pridala pára a inkriminovaný deň už nalietavala na kŕdeľ trojica. Podľa skôr hravého ako útočného správania išlo a mladého jedinca. Bolo len otázkou času, kedy zaútočí niektorý z rodičovského páru, lebo zvyknú mladým potravu chytiť a potom z výšky poloomráčenú púšťať. Skúšal som urobiť fotky, ale zo záberov vidno tak maximálne bodky. Kŕdeľ 14-ti košických vysokoletúnov (čierne a bezpásavé) som vypustil o 9.00 hodine za pekného počasia. Vzlietol rýchlo do výšky a 9.10 už boli holuby ako bodky na oblohe. Trocha im pomohli preletujúce čajky, ktoré sa usadili na neďalekej rieke Orave. Rozhodcovi som povedal, aby z kŕdľa nespúšťal oči. S tréningových letov som vedel, že sokol sa objaví obvykle do desiatich minút. Tak aj bolo, keď 9.20 rozhodca videl, ako sa kŕdeľ rozpŕchol na viaceré smery. Z výšky sa rútil holub a za ním dravec. Bol to jedinec ročníka 2015 ktorého už sokol viackrát zohnal až ku streche holubníka. Na tú však nesadal, ale v plnej rýchlosti vletel do koruny stromu pri holubníku. To isté urobil aj teraz, hoci vystresovaný, zachránil sa. Zaujímavé, že techniku mal naučenú. Vždy, keď sa zdalo, že už už dravec vystiera nohy, urobil tzv. kolísku akoby sa zhupol na hojdačke. Len čo to isté urobil dravec, pokračoval holub strmhlav k zemi a ako sa zdá, získal pár desatín na únik. Ani neviem koľkokrát od roku jeho vyliahnutia! Rozdelenie kŕdľa vo výške som nebral tragicky. Bol poskladaný z dvoch samostatne trénovaných kŕdlikov. Inú voľbu som nemal. Keďže značné množstvo holubov už bolo predtým ulovených. Ani v jednom z dvoch pripravovaných kŕdlikov neostalo minimálne potrebných 12 holubov. V tom súťažnom ich ostalo o čosi viac a tak sa doplnil tri najlepšie jedince z iného. Už to zakladá riziko neukončenia preteku, lebo každý kŕdeľ si utvorí vlastnú letovú hierarchiu počas pravidelných tréningov. Rozplašené holuby sa spojili znova v jeden celok, ale objavili sa v strednej výške. Podľa smerníc teda rozhodca zapísal čas, kedy ich videl naposledy vo veľkej výške spolu. Hoci teoreticky bolo možné prirátať 50 percent z času, kedy ich nevidel. Ale, k čomu by to bolo dobré. Oba sme vedeli, že kŕdeľ sa určite vo výške neudržal a odtiahol mimo, odkiaľ sa po hektickom útoku vrátil. Ako sme rátali, tak sme rátali, už bolo len 12 holubov. Ostávali dve možnosti. Prvá, že bol jeden kus ulovený a druhá, v ktorú som tajne dúfal, že niektorý z pridaných holubov nervovo nevydržal lietať s kŕdľom a niekde bol zahnaný dravcom. Ale pravdou bola prvá alternatíva. Lebo jeden sa viac nevrátil. Z takto okliešteným kŕdľom a tesným počtom som pretrpel let do poslednej chvíle. Do výšky sa im už nechcelo tak aspoň aby spoločne pristáli a mal som uznaný pretek. Podarilo sa, po hodine dvadsať zosadli a vďaka tomu máte čo čítať.
Jozef Pepa Hrabal.
Pretek mladých vysokoletúnov 8.8.2020
Celý týždeň som mal na prázdninách vnúčatá a riešil náplň ich činnosti. Na holuby ostávalo času minimum. Navyše docestovala rodina z Moravy a večery som trávil s nimi. Hoci ma čakal v sobotu pretek, holuby som celý týždeň trénoval nepravidelne. Aj som zvažoval, že nebudem súťažiť, ale manželka vyhlásila- načo ich chováš!. Druhých ako funkcionár napomínaš a sám súťaženie vynecháš? Tak som holuby púšťal, ako počas týždňa vydalo. A to nemôže žiadnej činnosti prospieť, tobôž živým tvorom. Ani kŕmeniu som nejakú zvláštnu pozornosť nevenoval. Ešte v piatok som na hodinku holuby vypustil a potom pomocou desiatky vábnikov stiahol kŕdeľ na strechu, okrem štyroch, ktorí sa odpojili skôr. Tie som oddelil a na pretek vôbec nepoužil. Práve tréning v piatok mi rozhodcovia vytkli, že už mali mať oddych. Hneď po tom, čom som im povedal, ako som trénoval a použité zrniny pri večernom pred závodnom kŕmení. Ale všetko sa nedá, aj chodiť s vnúčatami po výletoch aj sedieť pri holuboch a kontrolovať ich tréningové lety. Pôvodne malo byť košických vysokoletúnov 24, ale vždy keď som po čas týždňa zbadal, že niektorý skôr sadol, bol vyradený z kŕdľa. Základná ingrediencia bol jačmeň a k nemu som pridával, proso, rakúsku závodnú zmes a slnečnicu. Jozef Tužinský z Lučenca sa chytal za hlavu s komentárom- že čo na tom majú odlietať. Jozef je známy tým, že používa prvotriedne kŕmne zrniny, ktoré špeciálne kupuje u vyhlásených odborníkov. Rozhodca letu Vladimír Kubík z Vrútok sa zasa čudoval, že som v pretekárskom kŕdli ponechal mladé z prvého hniezda. Ako obaja z prítomných hostí konštatovali- tie už sú na šiestej či siedmej letke a vtedy žiadny slávny výkon nemôžu podať. A po preteku som im dal zapravdu. Ten začal 8.10 ráno, po tom čo pricestoval vlakom priateľ Bc.Vladimír Kubík a skontroloval obrúčky vypúšťaných holubov. Krátko pred ním dorazil ako hosť Jozef Tužinský, ktorý si po preteku urobil ešte výlet po oravských pamiatkach. Doviezol mi repku, ktorú som práve nemal, a ako povedal- bola to chyba. Miesto nej som použil slnečnicu, ale po nej holuby zvyknú „plávať“ pod oblohou, namiesto letu v okruhoch, čo aj predvádzali. Po vypustení išli pekne hore. Keď sa už strácali pohyby krídel, akoby sa zasekli a nie a nie vzlietnuť vyššie. Skôr začali odťahovať do diaľky- čo Jozef okomentoval- to je dôsledok slnečnice. Ja som let kŕdľa nesledoval. Rozhodcovi sa zdalo, že raz zmizli -raz nie, ale keďže stále zaznamenal pohyby krídel, nemohol uznať veľkú výšku. Nejako som to neriešil. Z tréningov som vedel, že do nedohľadnej výšky vyletia iba nakrátko. Hlavne zo strachu pre sokolom, ktorý tam úradoval vyše tri mesiace. Až potom sa mi holuby prestali strácať alebo vracať ranené. Vedel som aj to, že obyčajne odlietali viac ako dve hodiny. Preto ma prekvapilo, keď po hodine a štvrť rozhodca povedal, že idú nižšie.. Vysvetlenie vyriešil on sám otázkou? Ty ich ráno kŕmiš? Odpovedal som- okolo pol desiatej! A načo- stačí raz denne, kontroval V.Kubík- tu máš výsledok. Sú naučené na tento čas byť v holubníku. Neveril som tomu, ale iné vysvetlenie som nenašiel, keďže po lete hodinu dvadsať sedem minút zosadli pekne všetci spolu. Pretože bolo horúco, hrnuli sa do holubníka a k napájačke. Nuž, neurobil som ani to základné, čo bežne pred pretekom robím. Večer zoberiem vodu, ráno dám do krmítka pár zrniek prosa a keď si každý zo tri až päť zrniek zobne, dostanú vodu a obyčajne sa všetci napijú. Na otázku-ako si pretekal? -som manželke radšej neodpovedal. J.Tužinskému som za repku venoval tlieskača a rozhodcovi poďakoval pri nasadaní do vlaku. Z výkonu holubov som nebol nadšený , ale s priateľov, ktorí ma vďaka nášmu krásnemu hobby navštívili áno.. Celé zavŕšil desaťročný vnuk- starký, život nie je len o víťazstvách. Fíha, odkiaľ to má!
Jozef Pepa Hrabal.
Pretek Memoriálu Prof. Ferianca 12.7.2020
Obyčajne súťažne lietam v sobotu. Ale 11.7. už od rána viseli nad Dolným Kubínom čierne mraky a bolo dusno. Preto som neriskoval. Skutočne sa dohnal dlhotrvajúci lejak, že ani kanalizácia nestačila. Keď to vyzeralo, že ani nasledujúci deň nebudem lietať, pretože som sa sľúbil za rozhodcu letu k F.Porubčanskému do Tepličky nad Váhom, zazvonil telefón. Ozval sa pr. Porubčanský, vraj stratil počas týždňa cirka 7 holubov a má málo na pretek. Bolo mi to ľúto, pretože pri tréningoch mal cez sedemhodinové lety. Nasledujúce ráno sa javilo počasie celkom dobre. Mraky síce boli, ale aj nezvyčajne chladno. Na letný mesiac iba 10 stupňov. Pozrel som v počítači cez múdru aplikáciu prognózu na dopoludnie a hľadal rozhodcu letu. Ochotný bol pricestovať iba jeden, ktorý chová vysokoletúny v obci Vaňovka. Ako sľúbil, tak urobil a pred deviatou hodinou dorazil. Letový program dovoľuje vypustiť kŕdlik do uvedenej hodiny. Či som chcel alebo nie, prvýkrát som využil nové smernice o možnosti združeného kŕdľa v memoriálu Prof. Ferianca. Túto novinku sme schválili na schôdzi a platí od tohto roka. Mal som síce kŕdeľ košických holubíc, ale tie nemali pravidelný tréning a 24 členný kŕdeľ mladých. Tie však mali za sebou iba tri lety. Cirka 60 dní, než vyhniezdili dravce som prestal trénovať. Ináč by som prišiel o všetky. Môj holubník sa ocitol v končiacom teritóriu dvoch párov sokolov. Keď mali mladé, doletovali nad holubník doobeda z jedného smeru, poobede z druhého. Straty vo výškach boli neúnosné. Súťažný kŕdlik som poskladal zo samcov a to šiestich bratislavských vysokoletúnov a šiestich košických vysokoletúnov. Išlo o skúsené harcovníky s pomerne stabilným letom len pri občasnom tréningu. Ako rezervu pre dravca som pridal navyše trinástu najlepšiu holubicu z bezpásavých jedincov ročník 2017. Nahradila jediného voľného samca, ktorý by ešte prichádzal do úvahy ale nemal dobrú kondíciu/bol ťažký/. Po vypustení bolo poznať, že holubica hľadá svoje miesto v kŕdli, ale makala statočne so skúsenými samcami od ročníkov 2012 až po 2019. Len som tŕpnul, aby samcov nepobláznila, lebo osamotení v oddelení dokážu aj vo vzduchu zblbnúť. Nuž chuť je chuť! Za 15 minút vystúpili na bodovú výšku a potom sa na desať minút stratili z dohľadu. Keď sa znova objavili, jeden chýbal. Nadával som, lebo let len s dvanástkou je celý o riziku diskvalifikácie. Rozhodca to vo veľkej výške nedokázal spočítať, ale moje trénované oko áno. Spoznal to až po hodinke, kedy sa znížili z veľkej výšky na stredný let. Zrazu kričí, že ku kŕdľu niečo letí. Bola to kvázi stratená holubica ale zároveň aj veľký vták s dlhými krídlami. To je čajka/Larus/,zdržujú sa na neďalekej rieke-hovorím. Holuby sa začali dvíhať do veľkej výšky, ale holubica prefrčala okolo kŕdľa a postupne klesala až sadla o 11-tej na strechu. Let kŕdľa samcov bojkotovala. Keď pristála, videl som spustené krídlo a trocha krvi, asi ustála útok dravca( sokoly ak dosiahnu pri páde počas útoku rýchlosť nad 200 km/h, zmení sa ich silueta s kvapky na zbalenú guľôčku, už nesmerujú na telo obeti, ale na poddajné krídlo, destabilizujú obeť a následne znova napadnú). Vystrašení samci ale vo veľkej výške dlho nevydržali, krátko pred dvanástou hodinou pristáli spolu. Nevadila im ani poletujúca poštolka(sokol myšiar),ktorá hniezdi 50 metrov od holubníka. Takže súťažný let dobre skončil a ja som vďačný za túto klubovú aktivitu. Kto vie, či o pár rokov, pre umelé liahnutie sokolov bude vôbec možné súťažiť. A či košické vysokoletúny nebude potrebné pretransformovať na krátkozobé plemeno aby sa v chovoch udržali! Potom som ešte rozhodcovi vypustil na ukážku kŕdlik mladých holubov. Do siedmich minút boli vo veľkej výške ale postupne sa po jednom odpájali a lietali krížom krážom, niektoré aj zosadli. Ešte potrebujú na združenie viac spoločných letov. Ja dúfam, že už páry sokolov vyhniezdili a ich mladé nebývajú tak úspešné v love. Viac holubov zrania ako ulovia.
Jozef Pepa Hrabal.
Pretek Prof. Ferianca 8.7.2018
Tento pretek tradične lietam. Asi dva roky späť bolo na včs klubu rozhodnuté, že bude stačiť 6 až 12 holubov. Pripravoval som 12. Mal som k dispozícií kŕdlik starých košických vysokoletúnov a pomerne nádejné prvé hniezdo toho roku. Pri pravidelných tréningoch kondícia starých holubov stagnovala, tak po 2,5 hodinách letu sadali na strechu. Ich výhodou boli, že mali pomerne dosť skúseností s napádaním dravcami. Neraz ich rozohnal, ale vždy sa dokázali vo výške spojiť a spoločne pristáť. Horšie to bolo s mladými. Než som ich zalietal, kŕdlik riadne preriedil sokol. Našťastie mladý a neraz som videl, ako aj po troch-štyroch útokoch vyšiel naprázdno. Aj to mi pomohlo, lebo sa kŕdlik naučil konfúznemu efektu-zraziť sa a držať spolu. Tento inštinkt mi vlastne dovolil trénovať kŕdlik mladých až do preteku. Posledný tréning mali vo štvrtok. Vtedy jedného ulovil sokol, takže ostalo 11 trénovaných kusov. Pôvodne som myslel, že kríženca vysokoletúna a tiplera, ktoré bežne miešam do kŕdľa pri tréningoch. Tieto krížence sú o niečo pomalšie a pri rýchlom zrýchlení pred útokom dravca obyčajne zaostávajú alebo nestihnú točiť vývrtky s kŕdľom. Ale ten sa vrátil a mohol som s ním rátať na pretek. Do súťažnej nedele boli zatvorené a ladil som formu dávkovaním jednotlivých zrnín. Pochopiteľne, keď holuby nelietajú, treba im krátiť kŕmnu dávku. Ale to je alchýmia každého chovateľa zvlášť. Ešte večer pred pretekom som nevedel, ktorý kŕdlik vypustím. Starých som už spomenul, mladé mali tendenciu zvyšovať letový výkon a každý let bol o niečo dlhší. Zasa ale „zasekávali“ na veľkej výške a mali problém letieť do nedohľadna. Nakoniec rozhodol rozhodca letu, MVDr.veterinár a vzdelanec PhD., ktorému som v predvečer ukazoval kŕdliky. Pricestoval skôr, keďže sa vo veľkej miere venuje ornitológií, ako ja. A tak sme celý večer popíjali vínko, hovorili o vtáctve a stihli akurát tak pozrieť môj chov a odfotiť ho v holubníku. Ešte že som pred tým, okolo sedemnástej hodiny zrninami individuálne nakŕmil pripravené kŕdliky. Ráno v nedeľu, deň preteku pozrel obrúčky holubom a vpustil do letáča odkiaľ po cirka päť minútovom ukľudnení o 8.00 hod. štartovali. Počasie bolo nádherné, nie moc horúco, slniečko sa ťahalo spoza obzoru a na oblohe sem tam mráčik. Aj lastovičky lietali vysoko. Kŕdlik mladých odštartoval z letáča, akoby strelil. Ja som sa potom venoval príprave jedla, aj tak som jedným okom zaregistroval pri stúpajúcom kŕdli dva odbočujúce holuby. Inštinkt holubiara a dlhoročného naháňača vždy spozornie, keď sa niečo iné deje, ako pri bežných tréningoch. Predsa len väčšina z nás má svoje súťažné holuby „prečítané“. Asi 8.10 už rozhodca konštatoval, že vidí iba kýptiky a píše veľkú výšku. Vydržali tam 20 minút, potom sa znova znížili tak na pol hodinu. O 9-tej znova vyleteli vyššie a o chvíľu už rozhodca hlásil, že ich nevidí. Ale ja som dobre vedel prečo, na oblohe sa objavil krúžiaci myšiak hôrny a o krátky čas som spozoroval ďalšieho. Tie vyhnali holuby do nedohladna, ale je to súčasť nášho letového športu. Len som upozornil rozhodcu, aby dobre pozeral či holuby prídu zasa z nedohladna a nie niekde z boku. Rozhodcovi pomohol aj otec, ktorý sa posadil do lehátka a spolu pozerali do výšky, kde nič nevideli. Otec rozhodcu konštatoval-„pripadám si ako blb, hladím kdesi, kde nič nevidím“. Vcelku presné konštatovanie na mnohých z nás chovateľov vysokoletúnov. Nie raz blúdime očami po oblohe, kde nič nevidíme. Ale oni videli, hlavne dva holuby, ktorí sa pozvoľna vymanili z nedohladna a stále v obrovských kruhoch klesali čoraz nižšie. Napokon o 10 hodine pristáli na streche. No vida, predsa môj pozorovací talent nesklamal. Myslím, že išlo tých dvoch čo bočili už po štarte kŕdľa. Neskôr po preteku som zistil, že obaja boli „seknutí“ pri tréningoch dravcom. Len sa domnievam, že im to zišlo na um, keď zbadali krúžiacich Myšiakov. V obavách o svoj život hľadali záchranu na streche holubníka, ako už mali vyskúšané. Z nedohladna sa objavil aj zvyšok kŕdlika a trocha polietal vo veľkej výške. Potom sa zdĺhavo čoraz viac znižoval, až 10.45 zvyšných deväť holubov spolu zosadlo. Žiadny zázrak ale aspoň platný let, pomyslel som.
Jozef Pepa Hrabal.
Pretek Memoriálu L.Frenáka 9.7.2016
Minulý víkend bol pretek memoriálu Prof.Ferianca. Týždeň utiekol ako voda a už je ďalší Memoriál L.Frenáka. Pretože som nebol spokojný s výkonom spred týždňa, rozhodol som sa hneď v pondelok zostaviť kŕdlik z vlaňajších holubov, čo už dohniezdili a boli rozdelené. Vlani patrili k výborným letúnom, dúfal som, že svoje umenie nezabudli. Pretože ich bolo málo, musel som pridať tohoročných. Vybral som k desiatim vlaňajším štyri najspoľahlivejšie výletky. Nedúfal som v také šťastie, ako pred týždňom, kedy mi dravec nenapadol kŕdeľ. Preto som pridal nad dvanásť dva holuby. Jeden z nich bol kríženec tiplera a vysokoletúna. O jeho funkcií v kŕdli už viete, je určený na útok dravca, lebo tým že je v ňom krv tiplera lieta pomalšie a vedľa kŕdľa. V tréningoch mi prevažne na také dravec zaútočil, zriedka do kŕdľa. Tento kŕdeľ som trénoval každý deň až do štvrtka. V piatok mali oddych. V sobotu 9.7. volal rozhodca, že príde neskoršie. V noci tu bola veľká búrka a odplavilo mu cestu, chcel ju aspoň narýchlo opraviť. Ešte nad ránom z hôr stúpal opar, ako vidíte na fotke 795. Ideálne na vypustenie holubov, ktoré už čakali v letáči, ako máte na fotkách 800 a 804. Bolo 8.50 keď sme 14 košických vysokoletúnov vypustili. Išli pekne hore, vábnik dravca-kríženec lietal pomimo, čo vidíte z fotiek s koncovým číslom 815 a 816. Dostali sa tesne pod hranicu veľkej výšky a tam lietali. 9.45 volal pr.Porubčanský, či prídem v nedeľu rozhodovať let. Ospravedlnil som sa, idem do Levíc k Zolovi Bánoczkému. O 9.50 sa naplnila moja predtucha, objavil sa dravec. Najprv kŕdeľ testoval, ako vidno na foto 818. Potom zaútočil, viď foto 820/ skúste si fotky priblížiť/. O chvíľu opakovane, ale z výšky viď foto 824-vľavo kŕdeľ, vpravo vyššie dravec. Okrem kríženca, ktorý kamsi zmizol, zvyšných trinásť držalo pospolu-vid foto 827. Už som myslel, že všetko ide v mojej réžii a kríženec padol za obeť. Ale po čase sa ukázal a kŕdeľ sa 10.10 konsolidoval. 10.30 sa objavil bocian a z druhej strany prilietala čajka. Boli pod kŕdľom a ten nevedel, ktorým smerom sa vydať a začal stúpať. Konečne bol v bodovej výške. Ale moja radosť netrvala dlho. Zrazu sa jedinec odpojil a v oblúkoch klesal stále nižšie až dosadol na strechu a šup cez letáč do oddelenia. Zistil som, že išlo o holubicu, tých mám málo/dvakrát toľko samcov/. Ináč by už nežila. Po obede o 16-tej zniesla vajíčko. To bol asi dôvod jej návratu. Kŕdeľ ale ostal vo veľkej výške do 10.45, čiže 15 minút. Potom začal fúkať nárazový vietor, viac sa zamračilo. O 11.26 začalo drobno pršať. Akurát sme preniesli stolík pod striešku a keď sme vyšli, videli sme kĺzavým letom spúšťať sa holuba. Hneď som vedel, že ide o kríženca, nerád lietal vysoko- hold krv tipplera poznať. Samozrejme stiahol krdeľ podstatne nižšie. Zrazu začali škriekať straky, nevedeli sme, čo sa deje. Kŕdeľ začal stúpať rýchlo hore, ale kríženec nie, zamieril ešte nižšie, urobil okruh okolo výškovej budovy a pristál na jej rohu, cirka 80 m od holubníka-viď foto 836. To ma šokovalo, nikdy to neurobil, vždy sadol na strechu holubníka. Je pravda, že vedľa holubníka sadla na susedovu chatku straka, škriekala o život-viď foto 861. Potom sme zistili, že po zemi chodila mačka, ktoré ich tak znervóznila. A mňa tiež, lebo som ostal na 12-ti holuboch. Ak by niektorému „preskočilo“ mám po preteku. 11.40 prestalo pršať, tak sme sa zasa rozložili v tráve. Ale ani sme nemuseli, už zvyšných 12 holubov točilo okolo strechy. Poletujúce straky ich ešte prinútili urobiť jeden –dva okruhy navyše a 11.42 zosadli a bol koniec preteku. Chvíľu sme s rozhodcom diskutovali, ukázal som mu zápisnicu z minulého týždňa a konštatoval, že zostavenie krdlika bolo lepšie. Potom som sa vybral ich odfotiť na streche. Predstavte si, ako som zacielil foťák, do holubov akoby strelil. Odleteli a keďže pofukoval nadnášajúci vetrík, znova sadli štyria tohoroční o pol hodiny a ostatní až o 13-tej hodine!!! Na to, že je v nich gen pre bezpásavosť, ktorý cez iné plemeno vniesol aj zníženie výkonu, je to slušné. Ak odrátam, že cirka 10 minút sedeli na streche, odlietali 4 hodiny a to niekedy nedosiahli ani moji „čistokrvní“ košičania. Tak verím, že aj bezpásavý ráz, ak bude uznaný obohatí vzorkovú rozmanitosť plemena košický vysokoletún a 6 ročné šľachtenie nebude márne!
Jozef Pepa Hrabal.
Pretek košických vysokoletúnov o Memoriál Prof. Ferianca 2.7.2016
Pôvodne sa zdalo, že pretek ani neabsolvujem. Na neďalekých Chočských vrchoch zahniezdil sokol /Falco/ a tak čo tréning, to bolo o jedného holuba menej. Situáciu som vyriešil tak, že som pridal k šiestim vlaňajším holubom päť najlepších tohoročných mladých z prvého hniezda. Sú to prevažne bezpruhové jedince, nový ráz košického vysokoletúna, ktorý šľachtím šiesty rok. Stále v nich poznať vkrvňené plemeno, nedosahujú dĺžku letu jarabých či čiernych. Celý kŕdlik je odfotený pred štartom v letáčovej klietke. Pôvodne pozvaný rozhodca letu klubista Jaroslav Ondrík z Lipt.Mikuláša nemohol docestovať. A tak som ráno volal poštového holubiara Pavla Mäsiara. Občas príde pozrieť, lebo si stále myslí, že keď kúpi 2-3 vysokoletúny, naučia mu poštové lietať vysoko. Ach jáj, opak je pravdou. Po obvyklom obrade kontroly obrúčok 8.25 kŕdeľ štartoval. Predošlé teplé dni dávali predtuchu horúceho preteku. Na Orave 19 stupňov ráno je už dosť, normálne býva 12-14 stupňov. Kŕdeľ stúpal pekne hore, iba jeden holub akoby zaostával. O 8.40 dosiahol veľkú výšku ale 8.45 priletelo motorové rogalo a kŕdeľ odtiahol. Objavil sa 8.58 ale už nižšie, takže rozhodca písal veľkú výšku iba do príletu rogala tj.5 minút. Išlo ma urvať, lebo kŕdeľ stále lietal tesne pod hranicou veľkej výšky. O 9.15 začal šprintovať, akoby išlo o život. To sa objavilo 9 čajek/Larus/, ktoré v kŕdliku preletovali nad neďalekou riekou. Ale môj kŕdlik to do veľkej výšky nevyhnalo. Po odlete čajek si v pokoji lietal, takže bol čas pozrieť aj žlnu zelenú/Picus viridis/, ktorá do pískava ladeným zvukom ťúúk-ťúúk, prisadla na kmeň susedovej jablone. Stihol som ju odfotiť, ale išlo o mladé v celobodkovanom hnedastom šate. Takže na kmeni jablone -fotke 661 ju treba hladať-sedí tesne nad plotom. O 9.30 sa objavilo nejaké historické lietadlo. Také som vídal v mladosti, ako práškovali polia. Kŕdeľ začal stúpať hore, ale nie všetci. Traja zamierili najskôr bokom, potom sa vrátili a v oblúkoch zletovali čoraz nižšie. Tušil som, že to budú bezpružáci. Tak aj bolo, 9.40 pristál prvý na laminátovej strieške a sotva som ho odfotil, už na druhom konci strechy sedeli ďalší dvaja, ako to dokumentujú fotky. Akurát telefonoval P.Dobrucký, chcel vedieť ako pretekám. Rozzúrený z troch zosadnutých som moc slušne nerozprával. Najviac ma štvalo, že ostali na streche a poletovali sem a tam. Kto má skúsenosti, vie o čom píšem. Niekedy takáto drobnosť stimuluje zvyšok kŕdľa , zvlášť pri nižšom lete k zosadu. Obava sa stupňovala, lebo ešte okolo preletovali mladé hrdličky/Streptopélie/. Zvyšných osem lietajúcich holubov si však držalo svoju výšku. Neboli síce nízko, ale ani nedosahovali veľkú výšku. Stále sme videli pohyb krídel. 10.05 volal znova P.Dobrucký, či už som sa ukludnil. Po krátkom rozhovore zakončil-dúfam, že pošleš letovú zápisnicu. Lebo sa stalo veľkou módou - ak je krátky let- neposlať výsledok. Prepána, veď na letúnoch nejdeme zbohatnúť! Akoby predznamenal, čo sa bude diať. Odvtedy sa kŕdeľ začal znižovať, čoraz viac jedincov využívalo kĺzavý- oddychový reflex a 10.10 už sa krútili kúsok nad strechou. Zobral som foťák a urobil zábery 649,650,651, na ktorých vidíte lietať 8 holubov. Tí traja sediaci na streche už hodnú chvíľu iba nazerali, prečo tak veľmi fotím. Najradšej by som ich zlikvidoval. Ale čo, aj to je daň šľachtenia -verím, že len dočasné zníženie výkonu. 10.15 kŕdeľ dosadol, asi najväčšiu radosť mal rozhodca. Ráno nakošoval poštové holuby a kamarát ich viezol na vypúšťacie miesto. Tréningový dolet očakával okolo obeda a chcel ho stihnúť. Usadil sa ku stolu, že prepíše z papiera údaje do letovej zápisnice. A zrazu uteká preč a oháňa sa. Čo sa robí?! volám z holubníka, kde som nasypal krmivo pre zosadnutý kŕdeľ. Máš tu sršne!!! Veru, po chvíľke čakania som pre Vás urobil zopár fotiek. Vidíte, denno denne som na holubníku i pred chatkou a ani som nevedel, čo tam žije. Vlastne vedel, lebo som videl že si pod strieškou stavia hniezdo žltochvost domový/Phoenicurus ochrusos/. Trčiacu časť vidíte na fotke, ba priletel aj staviteľ hniezda, asi samček/je sivší, samička viac hnedastá/. Nervózne obletoval okolo, kedy odtiaľ odídeme. Odišli sme k ihličnanu- conice- lebo odrazu zhnedlo ihličie. Pýtal som sa rozhodcu, či také niečo videl. Poradil mi, aby som stromček postriekal proti roztočom borievkovým. Urobil som, uvidím, čo sa bude diať. Ešte som rozhodcovi chcel ukázať let tlieskačov na klietku. Videl len ich štart. Jeho poštové holuby ho lákali viac. Zo zosadu ostala len fotka pre Vás, ktorým preposielam túto mini reportáž. Snáď ďalšiu pridám po budúcom víkende. Vtedy máme v Leviciach výborovú schôdzu a Zoltán Bánoczký pretek.
Jozef Pepa Hrabal.
Pretek Memoriálu Prof.Ferianca 4.7.2015
Konečne som mal v sobotu voľno a mohol pretekať s letúnmi. Už týždeň vopred som volal rozhodcovi letu Jaroslavovi Ondríkovi z Liptovského Mikuláša, či môže docestovať. Na holubník som prišiel o 8 hodine, rozhodca sľúbil že dorazí 8.30 .Keď som sa s ním v pondelok 29.6. dohadoval, netušil som, že budú také horúčavy, ináč by holuby štartovali skôr. Pretek som išiel na riziko, pretože starých holubov mám vinou sokola málo. Bol som nútený pridať mladé. Tak som vybral zo zalietaných mladých 7 najlepších/ zosadali medzi poslednými/ a v pondelok išli spolu s 9timi starými hore. Ako som predpokladal, rozdelili sa a mladé zišli po hodine na strechu. Druhý raz išli spolu v stredu ráno a už sa udržali pri občasnom zmätkovaní dve hodiny spolu v kŕdli. Toto som zopakoval aj v štvrtok poobede, vydržali celý tréningový let cirka 3,5 hodiny. Ďalej už som nechcel pretrénovať mladý organizmus, tak v piatok oddychovali. Počas tréningov som dával tak 50 až 70 % z dávky, ktorú dávam večer pred pretekom.
Po príchode na holubník ma na letáči čakal bratislavský vysokoletún-viď foto. V piatok som ich trénoval a dvaja sa nevrátili. Po otvorení skočky do letáča bol raz dva dnu. Vošiel som do oddelenia košických vysokoletúnov pripravených postupným kŕmením na pretek. A ej hla, jedna holubica zniesla vajíčko-viď foto. Bolo jasné, že nepoletí. Ďalší samec naháňal tiež klovancami holubicu. Holubiari vedia, že vtedy znesie do 24 hodín vajíčko. Chytil som holubicu, zdalo sa, že vajíčko v sebe nemá ešte utvorené. Horšie, že jedno z mladých bolo nakrčené, nebolo fit, nemalo význam ho vypúšťať. A tak ešte než začal pretek, mal som namiesto 16 kusového kŕdľa len 14 holubov, vrátanie „sokoliarského vábnika“. Pri pravidelných útokoch sokola nevábna perspektíva úspešného preteku. Doslova som spoliehal na sokoliarského vábnika- kríženca tiplera a vysokoletúna. Bol vo vzduchu viackrát, trikrát sa vrátil dotrhaný, robil svoju robotu za cenu života perfektne. Vždy lietal vedľa kŕdľa, pochopiteľne sokol si vybral jeho, ako útok do kompaktného kŕdľa. Skúsil som počas preteku urobiť fotky, všimnite si holuba mimo kŕdľa-to je on- adrenalínový hrdina. Ale nestačím ich liahnuť. Dosť ich padlo. Keby som sa tak dostal do hniezda sokola, aké čísla obrúčok by som tam objavil? 8.30 sme štartovali. Paráda, až na teplotu 15 stupňov. A slnko začalo ostro páliť. Rozhodca povedal, že robím chybu, keď vypúšťam tak neskoro na pretek. Treba čím skôr ráno, keď sa hreje vzduch a teplé vzdušné prúdy stúpajú hore. Holuby sú rýchlo na bodke. Aj moje, 8.38 už boli z krídel len kýptiky, zaznamenali sme veľkú výšku. A pod nimi jeden holub. Dočerta veď je ich viac! A ten má odlišný let. Niekoľkokrát sme počítali. Zakrátko hádanku vyriešil sám holub, keď letel nižšie a nižšie. Bol to druhý stratený jedinec s piatkového tréningu. Je v ňom krv tiplera a BAV, preto ten odlišný štýl letu/máva pomalšie krídlami/. Začal som slabučko pískať, ako na kŕmenie, aby čo najskôr pristál. Pristál, ale sedel na streche, akoby nič neodlietal. Vráťme sa ku kŕdľu- vo veľkej výške vydržali do 9.20 a potom nejaký veľký vták smeroval ku kŕdľu. Nedokázal som určiť, aký strašiak rozplašil kŕdeľ na dve strany. A už sme ho nevideli, iba jedného holuba, ako sa v obrovských oblúkoch spúšťa dole. Nevydržal s nervami, čo je slabosť mladých holubov, lebo nemajú skúsenosti. Aj tento výletok pristál za 7 minút na streche ku krížencovi-viď foto! A to ma predseda klubu presviedča, že dobré holuby nezídu z bodky tak rýchlo na strechu. Nuž asi nebol dobrý, ale naopak bol plný strachu! A ja nervozity, ak sa objaví sokol. Ale adrenalínový hrdina by mal za tento pretek dostať metál! Po 10 minútach sa objavil tam, kde sa kŕdeľ rozpadol a postupne k nemu dolietali ďalšie a ďalšie jedince z kŕdľa. Ale sotva sa kŕdeľ spojil, zostúpil z veľkej výšky nižšie, bolo vidno mávať krídla. Takto prelietali takmer hodinu s pozvoľným klesaním až celý kŕdeľ 10.33 zosadol na strechu, iba „sokoliarský vábnik“ od radosti, že prežil, urobil na viac jedno kolečko. Všimli sme si, že napriek horúčave, kedy teplomer ukazoval 29,7 stupňa Celzia, dychčali s otvoreným zobákom iba dvaja- pár, čo sa naháňali na hniezdo.
Jozef Pepa Hrabal.
Malý pretek 20.6.2015
Uvedenú sobotu som mal byť pôvodne na služobnej ceste. A tak som holuby nijako špeciálne nepripravoval, ani nekontaktoval rozhodcu letu. Vedúci ráno rozhodol, že na služobnú cestu pocestuje napokon kolega a tak ma okolo 8 ráno napadlo, že by som mohol súťažiť malý pretek. Na veľký nemám dosť holubov. Ak budem chcieť lietať Memorialové preteky, budem musieť využiť smernicovú možnosť 2 holubov iného plemená-a to s rizikom tesného počtu! Lebo niet tréningového letu, aby nebolo o jedného holuba menej. No čo už, sokola nechytím, ba ani nevidím, kedy chytí holuba. Rozhodoval som sa, či vypustiť 8 bratislavských vysokoletúnov alebo košické vysokoletúny. Tých mi zostalo 10, ale práve dve páry voľne zasadli. Držím obe pohlavia spolu. Pri bratislavských sa tiež urobili tzv. páry, hoci sú to všetko samci. V poslednom tréningovom lete sa tak aj správali. Jednoducho zosadali po dvojiciach, ako si zmysleli. Vraj ich veľa kŕmim, povedal predseda klubu P.Dobrucký. Takže napokon pretekali košické vysokoletúny. Do štartu v zmysle letového kalendára som mal hodinu. Kde zohnať rozhodcu letu? Najbližšie má J. Ondrík z Liptovského Mikuláša. Jazdí na pretekárskej motorke, po diaľnici dorazí do pol hodiny. Len som začal mobilovať, prerušil ma. Vraj majú v bytovke opravárov a nemôže prísť. Začal som obvolávať členov ZO , nikto nemohol. Vlastne jeden mohol, ale len keď mu zoženiem obrúčky na zdrobnené wyangotky. Po súhlase dorazil pät minút pred deviatou. O deviatej som otváral letáč pre 8 ks košických vysokoletúnov zobrazených na foto. Rozhodol som sa jedince na hniezdach nechať sedieť . Vypustil som aj samca 706/05 od Petra Dudžáka, hoci má 10 rokov. Sedem rokov bol v chove a u mňa dožije. Lieta mimoriadne spoľahlivo. Jediným nedostatkom je, že dáva časť mladých so svetlými pazúrikmi a to bol každý rok s inou holubicou. Vypustil som aj jarabú holubicu, ktorá doletela s roztrhnutým hrvoľom, stále vyzerá ako rozcuchaná. Kŕdel vzlietal spolahlivo do výšky, 9.10 už bol vo veľkej výške. Obloha bola posiatá kupovitou oblačnosťou, ako vidno na fotkách.Kým rozhodca pozeral, vyložil som na lúku letovú klietku s tlieskačmi, ktoré pripravujem na preteky akrobatických holubov. A čakal, kedy rozhodca povie, že holuby nevidí. Opak bol pravdou, po desiatej povedal že zleteli nižšie. Popozeral som hore, mal pravdu, bolo vidno mávať krídla. O 12-tej doletel ku kŕdlu holub, domnievali sme sa, že poštový. Krdel zareagoval tak, že vyletel do veľkej výšky, sotva sme ich zbadali. Ale nie nadlho, len čo zistili, že nehrozí nebezpečie, zasa boli nižšie. Nešlo mi do hlavy, prečo sa poštový holub drží s krdľom. Pretože P.Dobrucký bol rozhodovať let u Š.Stanislava, zavolal som mu, pravda s informáciou, ako lietam. A že mi pribudol jeden holub. Smial sa, že keď to tak pôjde ďalej, za chvílu budem mať všetky postrácané kusy doma. Neviem, či má veštiacké schopnosti. Sotva sme skončili rozhovor, holub sa od kŕdla odpojil a vo velkých oblúkoch klesal až na strechu môjho holubníka. Bol to bratislavský vysokoletún, ktorý sa nevrátil pri poslednom tréningu.A akoby zo sebou dotiahol aj dážď. Zatiahlo sa a drobno pršalo. Raz mi priateľ Kerekeš povedal, že keď začne pršať, holubom sa nechce dole.A mal pravdu, v daždi odlietali ešte hodinu, a 13.05 dosadli všetci na strechu. Pravdu povediac, bol som rád. Lebo manželka volala že o 14.hodine sme pozvaní oslavovať Jána- máme v rodine. A tak som mal dôvod, dať si o pohárik viac-dobrej slivovičky. Nech Vám to lieta, priatelia. Fotky ku komentáru máte v meili 22.6.2015.
Jozef Pepa Hrabal
Môj pretek vysokoletúnov 12.7.2014
Tento pretek má v klubovom kalendári názov Memoriál L.Frenáka. A ten choval a šľachtil košické vysokoletúny. Týždeň pred ním bol Memoriál Prof.Ferianca, ktorý som chcel tiež pretekať. Napokon som pre chorobu kolegu príslušný víkend pracoval. I tak som nemal pripravené BAV/bratislavské vysokoletúny/, lebo stále pršalo a riskovať, že prídem o celý kŕdeľ nemalo význam. Rok čo rok prídem o 20-25 ks ulovených dravcami. Ale to beriem, že to patrí k nášmu hobby. Hoci mrzí každý ulovený holub. Tento rok je to vcelku dobré, zatiaľ asi 15 ks prevážne menej významných holubov a ak počítam aj tréningy na letovú skrinku , tam mám 6 ks zahnaných dravcami nevedno kde a dva dewlapy uletené pri tréningu. Ale poďme k Memoriálu L.Frenáka. Týždeň pred ním stále denno-denne na Orave pršalo. Trénoval som prakticky 1x v týždni a to utorok, lebo podľa internetu malo byť nad mestom pekne. Ku košickým vysokoletúnom som pridal 2 osvedčené BAV. Odlietali bez minúty 5 hodín. Tréning plánovaný na štvrtok pred pretekom som zrušil. Z kŕmnej dávky som vybral ryžu, má i po usušení vysoký obsah vody, rovnako hrach ubral na polovicu. Zároveň som kŕdeľ týždeň držal na 50 % dávke. Vo štvrtok večer dostal 75 % dávky, v piatok som kŕmil skôr, medzi 16-17 hodinou tak 90 % dávky. Po hodine o 18-tej som im dal ešte závodnej zmesi z Rakúska. Zvažoval som pridať pár zrniek Nigru, lebo robí s holubmi divy/vykompenzuje absenciu tréningu/ ale predávkovanie znamená stratu kŕdľa. Kedysi som ňou videl kŕmiť u Jozefa Hornyáka z Košíc, ktorý vtedy žartovne poznamenal, že po tom poletí aj holub bez krídiel. Pridanie mi radil aj Pavol Plánočka zo Zvolena, v minulosti vysokoletúnkár. Mal tiež vynikajúce lety a ako kondičné krmivo Niger využíva doteraz pri kanárikoch. Ale pre istotu som požiadal o názor Jozefa Tužinského z Lučenca, ktorý má bohaté vedomosti z rozboru krmív/má takú možnosť/. Odpoveď som do preteku nedostal, tak som neexperimentoval. Začiatkom týždňa som ešte v policových sedačkách vymenil kartóny/viď foto/, a kontroloval konzistenciu trusu/každý holub sedáva na „vybojovanej“ sedačke/. U strieškových sedačiek je to obtiažne. Ak vidím, že niektorý nemá trus v poriadku/lepkavý/, hľadám príčinu. Skrátka prispôsoboval som život na holubníku upršanému počasiu. Nekúpali sa vyše týždňa, aby mali dostatok púdru, ak bude daždivý pretek. V predvečer preteku i po nakŕmení a napití vyletovali holuby zľahka do policových sedačiek. Ba zaznamenal som aj podletovanie nad podlahou holubníka. Ani nedožrali špeciálnu zmes z Rakúska, zvyšok som odobral.
Jozef Pepa Hrabal
Malý pretek košických vysokoletúnov 21.6.2014
Prihlásil som sa roku 2014 na viacero pretekov vysokoletúnov. Vyše uvedeného dátumu pre mňa nezačal dobre. Ráno som zistil, že nepríde rozhodca, s ktorým som sa dohodol. V noci dostal obličkový záchvat a odviezli ho do nemocnice. Čo teraz, holuby pripravené, škoda nepretekať. A tak som obtelefonovával chovateľov letúnov. Väčšina mala program, to viete, pekná sobota... Ale jedného som predsa zohnal, chová nikolajevské letúny a dewlapy. Už dvakrát posudzoval let vysokoletúnov. Pre istotu som mu dal do ruky smernice a poslal ho chytiť niekoľko košických vysokoletúnov zo súťažného kŕdľa, aby skontroloval obrúčky. Ja som chytil náhodne asi tri, aby som skontroloval, koľko majú krmiva v hrvoli. Skúsení letúnkári vedia, že hrvoľ pred pretekom má byť takmer prázdny. Môžeme nahmatať tak niekoľko zrniečok. Ja som im dal podvečer predošlého dňa okrem iných zrnín aj hrnček drobných semien, špeciálnej závodne zmesi z Rakúska. Ešte sme pre istotu spočítali 12 holubov uzavretých v letáčovej klietke a pretek mohol začať.
Jozef Pepa Hrabal.
