TRINÁSTA KOMNATA KAROLA DUCHOŇA
Sudičky mu vlúdili do vienka neľútostný ortieľ, no kým tu bol, rozdával srdce.
VEČNÝ ČARDÁŠ SŔDC
Aprílové dieťa päťdesiatych rokov, talentu a neopísateľného elánu si svoju cestu v speváckom svete razil po svojom a nenápadne. Šiel, šiel, za vzdialeným cieľom, šiel, šiel, kráčal pláňou bielou, šiel, šiel, v neľútostných búrkach ..., tak možno v skratke popísať aj život prirodzene nadaného slovenského speváckeho velikána KAROLA DUCHOŇA († 1985), ktorého maestro Gott označoval za vrodený talent s darom od Boha, čo sa rodí výnimočne.
Zatiaľ čo Karel Gott si úspech a takmer bezchybné spevácke vystupovanie tvrdo vydrel a vyspieval na profesionálnych hodinách spevu, energický milovník života pôvodom z Galanty podedil úžasnú schopnosť cítiť hudbu po svojej matke. A tak láskou a hudbou liečil nielen pesničkové krásne dievča z Budmeríc, Elenu, či smútok krásnych dievčat, ale najmä širokú pleádu pamätníkov vtedajšej populárnej hudby, ktorá dodnes lahodí ušiam mnohých fanúšikov a priaznivcov čistých hlasov a pestrých tónov, ktoré muzikálne zaujali aj milovníkov tohto jedinečného interpreta domácej hudobnej scény.
Od „strojariny“ ku hviezdam
Spevákova mama Oľga pochádzajúca z mesta Báčsky Petrovec v srbskej Vojvodine, v ktorom žije pomerne veľa Slovákov, mala pre svoje jediné dieťa vždy pochopenie, čo sa prejavilo najmä v čase, keď mladému Karolovi po ukončení základnej školskej dochádzky v Galante, kde bol, mimochodom, spolužiakom speváckej stálice a rovesníčky Evy Mázikovej (70), hudobné srdce bránilo vyhovieť prianiu otca, ktorý bol riaditeľom galantského strojárenského učilišťa a nudné štúdium na strojníckej priemyslovke v Partizánskom zo dňa na deň nadobro prerušil kvôli aj matkou podporovanej vášni k hudbe, spevu a hre na gitaru. Mladý objav využil skvelú príležitosť a počas dovolenky rodičov v bývalej Juhoslávii sa raketovo vydal na svetovú spevácku dráhu, keď ušiel s orchestrom Jaroslava Mikulu za hranice, kde si z plných pľúc dovolil byť sám sebou.
Školácky priemer
„...ja naozaj neviem nič, iba nosiť piesne. Ale možno, že niekedy pieseň je viac, ako by sa zdalo.“
Keďže Karol Duchoň absolvoval ledva desať rokov povinnej školskej dochádzky, bolo mu jasné, že jediné, k čomu ho život predurčil, je fantastický spev a účinkovanie na koncertných pódiách. Ako stredoškolák bez servítky priznával, že učitelia z neho neboli nadšení, pretože bol veľký grázel a mali s ním množstvo práce. Hudobne nadaný mladík totiž cítil potrebu usmerňovať ich a na všetko sa extra pýtať, čím si v pedagogickom zbore, pochopiteľne, veľkú popularitu nezískal a niektorí ho nemali radi. Aj keď mu škola a učenie spánok nebrali, známky a koncoročné hodnotenia nemal najhoršie - bol priemerný žiak.
Hlasový unikát
Učivo si síce dlho nepamätal a nebavilo ho ani memorovanie básničiek, ale keď vyberali žiakov, ktorí pôjdu spievať na súťaže, Karolova ruka vystrelila vždy prvá. Zvláštne je, že nemal potrebu cibriť si pamäť básničkami, ale hrať divadlo ho bavilo. Jeho umelecký talent hlasno kričal na všetky strany partizánskeho väzenia v prestrojení za strednú školu, odkiaľ vychádzali absolventi strojárskeho štúdia.
Karol Duchoň mladší bol mimoriadne spevácky a hudobne nadaný – talent od Boha, a keďže sa venoval viac gitare, než štúdiu, učiteľka z priemyslovky už na začiatku radila rodičom, aby ho prihlásili na konzervatórium, pretože z neho strojný inžinier nebude. Otec však trval na tom, že školu musí dokončiť. No nie je krajšie stať sa nezabudnuteľnou speváckou hviezdou ako priemerným strojným inžinierom?
Mladý talent si však šikovne prerážal cestu k svojmu snu a s gitarou pravidelne navštevoval hudobnú školu, kde na počkanie zahral všetko, čo si na neho prichystali. Bez akéhokoľvek pojmu o notách, poznal len akordy.
Skromné začiatky
Takmer celú pubertu Karol Duchoň prežil v obci Jelenec, kde s chalanmi založil prvú hudobnú kapelu - Prognóza, v ktorej hrali miestni dedinskí chlapci, vrátane jeho bratrancov - Ladislava Zlatňanského a Milana Duchoňa. Na nástroje si zarobili na brigádach u farára a miestom činu, kde všetko vznikalo, bola klubovňa v kaštieli. Keď zaklopala na dvere chlapčenská rebélia, bez dovolenia si zvykli požičať fiatku Karolovho otca. Ale mali smolu, vždy na to prišiel a bolo zle. S kamarátmi z kapely sa tešili hlavne na leto, keď sa otvorili brány miestneho kemmpingu a s nimi nekonečné možnosti a dobrodružstvá. Vtedajší svet sa krútil v štýle hippies a voľnejších mravov, a tak si mladá krv užívala bohémsky život plnými dúškami. Zábava ešte len prišla, keď bratranec Laco Zlatňanský dostal vodičský preukaz a s kamarátmi vymetali na jeho starom aute diskotéky a bary.
Nahý na pingpongovom stole
Mladý Karol neváhal podporovať v hudobných začiatkoch bratranca Milana Duchoňa, ktorého talent si Milanovi rodičia, na rozdiel od Karola Duchoňa staršieho, vážili. Bratranec začal navštevovať školu klavíra a prajný mecenáš Karol mu zohnal prvú gitaru, ktorú kúpil za peniaze od strýka – Milanovho otca. O tom, že Karol Duchoň nebol v mladosti neviniatko svedčí aj kamarátmi oprašovaná príhoda, ako si cez prázdniny zohnali kľúče od základnej školy, aby mohli hrávať stolný tenis, pričom si tam vodili dievčatá z neďalekého kempingu. Asi netreba prízvukovať, že pingpongom sa nezdržovali. Čo čert nechcel, raz prechádzal okolo Karolov otec a keď zbadal cez okno nahého syna tancovať na pingpongovom stole, mládenecké radovánky vystriedala bitka, ktorej neušiel ani schovávajúci sa Milan.
Raketová kariéra
Spolupracoval so známymi interpretmi a hudobnými telesami ako Robo Kazík, s bývalou spolužiačkou Evou Mázikovou, s orchestrom Braňa Hronca a Juraja Velčovského, s Evou Kostolányiovou, skupinou Ľuba Beláka, s orchestrom Vlada Valoviča, či skupinou kapelníka Pavla Zajíčka. Na konto si pripísal aj úspešnú spoluprácu premietnutú do nezabudnuteľných duetov s Marcelou Laiferovou, Dušanom Grúňom, Janou Kocianovou a inými interpretmi.
Slovenský Tom Jones a božský Kája
Tak si ho v sedemdesiatych rokoch zapamätalo ohromené nemecké publikum a prísne uši kritikov, ktoré sa mimoriadne tešili jeho vystúpeniam. Tu sa však ani zďaleka neskončila spevákova profesionálna slávičia púť. Viac ako úspešne mu to spievalo aj na svetovej súťaži populárnej hudby v Tokiu, čím sa stal miláčikom nielen zahraničného, ale najmä slovenského publika, ktoré s gráciou prijímalo jeho piesne v televízii, v rozhlase, či na koncertoch, po ktorých bol na domácej scéne čoraz väčší hlad. Japonských divákov na súťaži dokonca zaujal viac ako Sir Eltom John (72). Za oficiálny štart jeho speváckej kariéry možno považovať prvé vystúpenie na Bratislavskej lýre v roku 1970 s piesňou „Kto ťa má rád“. Jeho radostný zjav a profesionálny spev nadchol aj poslucháčov v bývalom Sovietskom zväze, vo Švajčiarsku, Francúzsku, Poľsku, Maďarsku, Bulharsku, či na Kube. Prognóza – tak sa volala kapela, ktorú napokon založil a jeho hviezda jasne žiarila na mnohých významných hudobných podujatiach, na ktorých získal niekoľko ocenení s odleskom najdrahších kovov, až po významnú cenu Aurel - in memoriam, za celoživotný prínos do hudobnej kultúry Slovenskej republiky z roku 2006.
Osudové ženy
Karol Duchoň sa nebál dvakrát spečatiť partnerskú lásku manželstvom, aj keď to prvé, s manželkou Elenou, v ktorom dostal od života najkrajší dar - dcéru Danku, nevyšlo. Dcéra, ktorá po ňom talent nezdedila, spomína na otca ako na zdanlivo blízkeho človeka, ktorý v jej živote absentoval viac, ako by si želala. Majster spevu sa jej nestihol dostatočne venovať, a tak mu dnes vyčíta, že stredom jeho vesmíru boli najmä návštevy kamarátov a prípitky.
Manželský zväzok s dlhoročnou kolegyňou – zvukárkou Alenou Čermákovou, do ktorého vhupol v roku 1985 po trojmesačnej známosti a iba desať dní po rozvode však trval len osem mesiacov, než umelec spočinul v hviezdnom nebi večných evergreenov a priateľov múz. Démon ducha je všade prítomný a Karola, žiaľ, často navštevoval najmä vo chvíľach, keď sa pred rýchlym a nespútaným spôsobom života v snahe nič nepremeškať a užívať si život naplno, utiekal k spomínanému alkoholu. Navyše, na domácej scéne osemdesiatych rokov zakotvili noví interpreti a Karol sa obával, že už nemá slovenskému publiku čo ponúknuť, a tak na radu „dobrých priateľov“ začal svoje neistoty utápať v alkohole, ktorý ho napokon obral o pečeň a dovtedy optimistická a radostná myseľ začala bojovať s depresiou. Žiaľ, nepomohli rady kolegyne Marcely Laiferovej, ani snaha manželky Aleny, ktorá mu rýchlo zháňala drahé lieky zo zahraničia, aby sa opäť postavil na nohy. Vdova po zosnulom manželovi o ňom prezradila, že bol v niektorých veciach naivný a všetko videl v ružových okuliaroch.
Slabý ako mucha
Spevák v detstve prekonal silnú žltačku a jeho zdravotný stav na sklonku života bol taký vážny, že doktor mu neodporúčal zjesť už ani rumovú pralinku, čo bol problém, keďže „kamaráti“ mu pašovali alkohol do nemocničnej izby. Bezprostredný spevák si koniec nepripúšťal a večer pred smrťou a zároveň v deň jeho menín ho chytila túžba zatancovať si na nemocničnej izbe s manželkou, akoby sa mu zrazu polepšilo. Na druhý deň nás však navždy opustil.
Dobrosrdečný ľudomil
Hoci jeho piesne žijú večne, vo veku tridsaťpäť rokov odišiel priskoro. Navyše ako notorický alkoholik s dlhmi, ktoré zaňho šesť rokov po smrti s problémami vyrovnávala manželka Alena.
Zanechal nám však množstvo nezabudnuteľných evergreenov, skvelých platní a kompilačných albumov. Tento rok by zosnulá legenda oslávila sedemdesiate narodeniny a my si ju takto pripomíname.
Text: Klaudia Šikulová
Foto: YouTube, Wikipédia, Facebook
Náhľad fotografií zo zložky PRÍBEHY - KAROL DUCHOŇ