PETER BATTHYÁNY - "Zahoďme smiešne egá a skúsme byť šľachticmi!"
Ľudskosť je pre mňa najviac
Obľúbený slvenský herec Peter Batthyány (53) úprimne porozprával, prečo sa meníme na vlkov, ako veľmi sa navzájom potrebujeme a aj to, prečo sa nemáme dobre, hoci sa máme veľmi dobre.
Na úvod sa zastavme pri aktuálnej situácii s pandémiou. Podobnú chorobu Slovensko zažilo pred sto rokmi. Máte obavy?
Coronavírus, ktorý všetko zastavil, dáva príležitosť vláde a nám ľuďom rozhodnúť, či budeme naozaj ľuďmi, alebo naďalej tým, čím sme boli doposiaľ. V každom prípade, je to zaujímavý spôsob návratu.
Takmer denne zabávate fanúšikov na Facebooku a Instagrame vtipnými videami. Je humor v živote dôležitý?
V prvom rade som herec, no nie je to len práca, ale aj poslanie, či už v dobrých časoch, alebo v tých ťažších. Myslím, že teraz je humor vítaný oveľa viac, akoby sa zdalo. Často zdieľame na sociálnych sieťach pekné myšlienky a názory, no akoby to po nás len stekalo. Akosi sa nás to skutočne nedotýka z jednoduchého dôvodu – systém je nastavený tak, že sa pomaly, ale isto meníme na vlkov.
Znamená to, že sme frustrovaní, lační po bohémskom živote, moci a peniazoch?
Kvôli hypotékam a účtom sa začíname pozerať na svojho suseda, kolegu, či dokonca priateľa už len ako na nejaké riziko a nebezpečenstvo, ktoré nás môže ohroziť, aby sme mohli na ďalší mesiac zaplatiť hypotéku a uživiť rodinu a toto vôbec nie je správny spôsob. Myslím si, že ak sme niekedy niečo ako ľudstvo dokázali, tak len vďaka tomu, že sme sa nerozdeľovali. Najmä po druhej svetovej vojne sa ľudia veľmi spájali a nemali problém stavať, či už železnicu, alebo spoločne si vypomôcť tým, že jeden navaril, druhý urobil zasa niečo iné a takto vznikla akási veľká rodina, zatiaľ čo teraz máme všetko, máme sa veľmi dobre, no napriek tomu sa nemáme vôbec dobre.
Na sociálnej sieti ste nedávno zdieľali ukážku z filmu Slovácko sa nesúdi, ktorá nesie posolstvo zdravých ľudských hodnôt. Ste za takýto návrat?
Určite áno. Vyššia moc mi dala príležitosť a mal som možnosť stretnúť sa s pánom Kronerom, keď som bol ešte chlapec. Navštevoval susedov, s ktorými boli veľmi dobrými priateľmi a ja som tak mal šťastie stretnúť osobnosť, ktorá bola podľa môjho presvedčenia človekom, symbolizujúcim mäkké slovenské srdce. Jozef Kroner bol veľkým človekom s ešte väčšou pokorou a myslím si, že by sme to mali začať skúšať aj sami na sebe, zahodiť tie svoje smiešne egá a úplne zbytočne sa presadzovať jeden pred druhým, pretože to nemá zmysel. Nemôžem povedať, že som viac, ako ten, kto vie ušiť krásne šaty, ten zasa nemôže povedať, že je čosi viac, ako ten, kto vie urobiť výrobky z mäsa a takto môžeme pokračovať, pretože je to nekonečný reťazec, až kým si uvedomíme, že sa navzájom veľmi potrebujeme, čo sa týka tela aj duše.
V januári Vám dcéra Petra porodila vnučku Victorku. Ako ste s nimi teraz v kontakte?
S vnučkou teraz, prirodzene, nemôžem tráviť čas, keďže treba dodržiavať karanténne nariadenia, pretože to naozaj nie je sranda, máme tu neviditeľný vírus. Píšeme si však, posielame si pekné videá, tešíme sa jeden z druhého a myslím, že nemusíme niekoho milovať iba keď ho máme pri sebe. Môže sa pohybovať kdekoľvek na svete, pričom je v mojom srdci a to je tá pravá láska, takže či už človek môže byť so mnou, alebo nie, nie je to rozhodujúce v mojich citoch voči nemu.
Čo by ste radi vnučku naučili?
V prvom rade spoznať úprimnú lásku, pretože to je najviac a ďalej by som jej chcel ukázať krásy prírody a všetko, čo s ňou súvisí. Neskôr prídu do života iné veci, na ktoré sa podujmú skôr rodičia, no príroda je skutočne veľmi dôležitá, rovnako ako úprimné city, vedieť sa smiať a aj v ťažkých chvíľach mať nad všetkým nadhľad alebo sa o to aspoň pokúsiť. Treba brať veci s nadhľadom a bude dobre.
Aký je to pocit byť v ženskej roli tety Margit? Sedí Vám lepšie ako mužské úlohy?
Nerozdeľujem to. Teta Margit je akousi spomienkou na moju nebohú mamu, ktorá mala presne takéto materinské srdce, ale nielen to, bola neskutočný dobrák. Niekto by povedal, že až detinský, ale je v tom istá poézia a čosi krásne. Tetu Margit mám rád, ale hrám napríklad aj chlapíka menom Lucky Laci (šťastný Laci, pozn. red.), či murára Feriho, čiže s kolegom približujeme život jednoduchých ľudí, pričom ich nezhadzujeme. Má to určité čaro a práve to sa mi páčilo na starej tvorbe, kde klasika a ľudskosť sršali z každého herca, ktorý sa svojím prejavom líšil od iných.
Nedávno ste boli hosťom Aleny Heribanovej v relácii Anjeli strážni, kde sa o Vás diváci mohli dozvedieť veľa zaujímavého. Prekvapilo Vás niečím toto hosťovanie?
Som veľmi vďačný pani Alene Heribanovej a zároveň milo prekvapený jej rozhľadenosťou a vedomosťami. Má úžasný prehľad o ľuďoch a histórii, bolo to veľmi príjemné, potešujúce a som veľmi rád, že som mal možnosť byť hosťom vzácnej osoby v úžasnej relácii.
Tí, ktorí nevedeli, sa mali možnosť dozvedieť, že ste pokračovateľom šľachtického rodu Batthyányovcov. Ako ste sa na obrazovke cítili v tejto pozícii?
Rozprávali sme sa o predkoch, kam až siaha rodokmeň, čiže ak má väčšina ľudí pocit alebo tvrdí, že som Maďar, tak sa treba pozrieť na históriu Slovenska, a hoci to bolo za Rakúsko Uhorska, tak ľudia pochopia, že veľa dobrého a užitočného sa urobilo za panovania Márie Terézie. Veľa ľudí mi dá iste za pravdu, že Mária Terézia bola osoba, ktorá, zaviedla políciu, či školstvo a to všetko sa udialo tu, čiže mám byť na čo hrdý a je dobré poznať dejiny, pretože národ, ktorý neovláda svoju históriu, je odkázaný na to, aby si ju zopakoval a to by bola veľká škoda.
Vaša babička pochádzala zasa zo slávneho budapeštianskeho rodu Széchényiovcov, no napriek tomu, že máte modrú krv, žijete v pokore. Aké je Vaše posolstvo pre ľudí?
V časoch aristokracie sa tituly na kráľovskom, respektíve cisárskom dvore neudeľovali zadarmo. Vždy sa dávali za zásluhy, čiže človek najskôr niečo vytvoril pre svoj región, obec, či štát a na základe toho mu udelili ocenenie. Boli aj takí aristokrati a zemepáni, ktorí si dobre uvedomovali, že nevedia písať, no keď našli niekoho talentovaného na právo, povedzme svoje deti, tak im zaplatili štúdium a deti sa potom vrátili ako právnici a takto podporovali svoj región. Keď si zoberieme Ladislava Batthyányho, Vatikánom uznaného lekára chudobných, bol to lekár, ktorý mal v mladosti svoju minulosť, ale keď neskôr začal študovať medicínu, výrazne sa zaujímal o zdravie ľudí v Burgerlande a pochopil dôležitú vec – že nemôžu byť zdraví iba tí bohatí, pretože keď budú chorí chudobní, budú chorí aj zdraví, a tak mu bohatí platili a chudobných liečil zadarmo, na základe čoho ho Pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätého. Skúsme byť všetci šľachticmi a podľa možností si podávajme pomocnú ruku, navzájom sa podporujme a uvidíme, kam sa naša krajina dostane. Skúsme sa rozprávať a podporovať v dobrých myšlienkach, nielen urážať a požadovať svoje práva. Žiadny zákon, ktorý si vymyslíme nikdy nepodchytí ľudskosť, ktorú by sme mali mať v sebe, pretože keď sa dvaja stretnú a dohodnú, nepotrebujú právnikov a to je celý princíp, ktorého sa zastávam a budem ho vždy uznávať. Ľudskosť je pre mňa najviac.
Myslíte si, že tento rozhovor môže byť pre niekoho, kto vás doteraz registroval iba v zábavnej rovine šokom?
Asi áno. Viete, som Peter Batthyány, to som ja ako človek a potom sú herecké postavy, ktoré ľudí zabávajú. Nevťahujem svoje ja a ego do postáv. Jednoducho, ak sa chcú ľudia smiať a pán Boh mi dal ten dar, rád im ho venujem, veď prečo by som to neurobil. Ale určite nikoho nezaujímam ako Peter Batthyány. Možno pár ľudí, ktorí sú mi bližší, no nemám to nikomu za zlé, vôbec sa na to nehnevám, ani to nejako neprežívam a nepotrebujem si chodiť masírovať ego do spoločnosti. Načo?
Keby ste dostali neobmedzený rozpočet na projekt podľa vášho gusta, do čoho by ste ho vložili, čo by ste vytvorili?
To je zaujímavá otázka, pretože ak by som mal naozaj neobmedzené množstvo peňazí, tak v prvom rade by som začal uvažovať nad tým, ako veci vrátiť do normálu, ako upokojiť spoločnosť, aby sa nemusela naháňať a žila dôstojný život, aby si mladí ľudia nemuseli brať dvesto tisícové pôžičky na dvojizbový byt. Rád by som podporil ľudské talenty, aby mohli robiť to, čo ich baví, a nie to, čo musia robiť, aby prežili. Potom by možno svet vyzeral trochu inak. Predstavte si ten nádherný spôsob života, keby mohli mladé rodiny normálne bývať, mať dieťa, cez víkend sa venovať rodine, stretávať sa s priateľmi a smiať sa. To je odkaz do budúcnosti, to si želám.
Myslíte, že rezort kultúry vytvára dostatočný priestor a možnosti pre šikovných ľudí a nové talenty?
Nech to berieme akokoľvek, väčšina ľudí si myslí, že herci sú len tí známy, ale máme niekoľko stoviek hercov vo vedľajších roliach, či už v Národnom divadle alebo v iných divadlách, ktorí sa nás snažia zabávať, no nie sú to celebrity, ktoré máme možnosť vidieť pri každej príležitosti, či spoločenskej udalosti. Nezaslúžia si však títo ľudia žiť ako iní kolegovia? Myslíte, že nepotrebujú pomôcť len preto, že sú označení nálepkou herec a nemajú právo na pomoc? Je trocha smutné, že spoločnosť veci radikalizuje a ľudia si myslia, že keď sa niekto venuje hereckému povolaniu, zarába veľa peňazí. Nech si ľudia pokojne zistia, koľko herci reálne zarábajú. Tí ľudia to však robia, chodia do divadla, učia sa nové texty, pripravujú sa na novú sezónu a znova sú tu, aby bavili ľudí. Viem, že je veľa sfér, ktoré treba zachraňovať, ale nemali by sme vyvyšovať jeden problém nad druhý. Momentálne sme všetci na jednej lodi. Rovnako môžeme poukázať na ľudí, ktorí žijú na ulici a nikoho to nezaujíma. Prechádzame okolo nich a je nám to jedno. Netvrdím, že všetkým, ale drvivej väčšine zrejme áno a ľudia musia bojovať, aby tam sami neskončili a toto nie je zmysel života. Myslím, že keď skončí táto pandémia, ľudia dostanú novú možnosť zapojiť sa do života a reštartovať svoje myslenie aj postoj, pretože máme iba to, čo si zaslúžime.
Text: Klaudia Šikulová
Foto: Instagram, YouTube, Wikipédia
Náhľad fotografií zo zložky ROZHOVORY - "ZAHOĎME SMIEŠNE EGÁ A SKÚSME BYŤ ŠĽACHTICMI!"