ZUZANA FIALOVÁ - "Otvorila som obrovské dvere vo vlastnej mysli."
Prijali sme pozvanie do rozprávkového, ale aj súčasného sveta poprednej herečky Zuzany Fialovej (45), ktorá prezradila, kedy jej vystúpil tlak až po strop a čo jej odmenou.
Prostredníctvom svojho instagramového kanálu čítate každý večer o 19:30 deťom rozprávku, aby ste pomohli vyčerpaným rodičom lepšie zvládať súčasnú situáciu. Čo deťom ponúknete po Pipidlhej pančuche?
Mám v zálohe knižky od tej istej spisovateľky - Astrid Lindgrenovej, ktorá je podľa mňa jedna z najlepších detských spisovateliek v histórii, ale mám aj veľa iných tipov. Škoda, že pri elektronických knihách pre deti nie je toľko možností na stiahnutie, takže musím vychádzať z toho, čo mám v rukách. Najradšej by som im čítala moje najobľúbenejšie knižky z detstva - O sto rokov predtým a Prázdniny na planéte Coleida, ale k tomu sa vôbec neviem dostať. Je to rozkošné detské ruské sci-fi. Mám ho u maminy v byte, ktorá je v izolácii na chalupe.
Deti aj rodičia si na to rýchlo zvykli a Vašu pomoc oceňujú. Ako sa motivujete, keď sa Vám práve veľmi nechce alebo ste nemali najlepší deň?
Vždy pomyslím na rodičov. Bolo to intuitívne rozhodnutie a pravdepodobne veľmi správe aj pre moje vlastné duševné zdravie, pretože sa už vyrojilo veľa článkov so psychológmi, kde sa ako prvá skloňuje pomoc inému človeku, ktorá motivuje k tomu, aby ste mali energiu. Keďže toto je moje spontánne rozhodnutie, ktoré naozaj vychádzalo zo strachu o ľudstvo a z lásky k nemu, aby sme sa všetci jednoducho nezbláznili, nakoniec paradoxne pomáha aj mne mať pevný bod v dni, keď musím byť sústredená, pripravená a v psychickej pohode, pretože emócie sa ľahko prenášajú.
Čo Vás na reakciách ľudí prekvapilo?
Všetky ma prekvapili. Instagramový svet ma totiž predtým nepohltil, prekvapilo ma, koľko je tam ľudí. Keď som prvýkrát vysielala naživo, bolo to pre mňa prekročenie určitej hranice súkromia, keďže som bola doma vo svojom osobnom a bezpečnom priestore, do ktorého som si zrazu vpustila ľudí. V tej chvíli som mala tlak na strope. Neviem, či som vôbec absolvovala v Národnom divadle premiéru s takýmto vysokým tlakom. Najdôležitejšia vec je pre mňa intímne súkromie, a keďže nie som youtuber, ani instagramová celebrita, otvorila som obrovské dvere vo vlastnej mysli. Som rada, že som to urobila, pretože situácia si to vyžadovala a aj pre mňa je dobré, aby som zostala aktívna v rámci povolania. Nech sú to len rozprávky, ale v tejto chvíli neexistuje vyššie a nižšie umenie. Každá forma umenia, ktorá niekomu spríjemní čas je mimoriadne dôležitá, takže hrať sa na to, že som herečka Národného divadla a mám čítať Shakespearove sonety teraz podľa mňa nie je vhodné.
Máte strach o budúcnosť hereckých projektov, v ktorých účinkujete?
Viete čo, nemám strach. Svet sa zmení a je to už asi definitívne, že sa zmení, tak ako sa zmenil po jedenástom septembri, po Španielskej chrípke, po more... Umenie je ako príroda, jednoducho keby ľudstvo vyhynulo, nájde si svoje miesto, vnikne do našich príbytkov a rovnako sa správa od pradávna aj umenie. Už od prvých ľudí, ktorí pocítili potrebu nakresliť na stenu jaskyne nepodareného mamuta a bubnovať paličkou o kamienok, takže o kultúru sa nebojím. Myslím si však, že sa zmenia určité formy kultúry a umenia a že umenie bude reflektovať aj túto dobu. Veď napríklad romány ako Láska v čase cholery, či Sto rokov samoty vznikli na základe takýchto ľudských skúseností, takže myslím si, že umenie bude spätne zaznamenávať aj to, že sme sa opäť ponorili viac do hĺbky svojho ticha a nebude musieť byť také expanzívne a formalistické, akým štýlom konzumný svet jednoducho tlačil na umeleckú formu, aby bola až agresívna. Takže sa možno vrátime späť ku rozumnému obsahu a k jednoduchšej forme, ale paradoxne môže nastať aj opačný efekt, že ľudia budú chcieť viac ohňostrojov, konfiet a komédií. Uvidíme, som veľmi zvedavá.
Obávate sa, že ľudia skôr uvítajú ten rozšafnejší variant?
Myslím si, že sa rozdelia na dve skupiny. Tí, čo inklinovali k mysleniu, intímnemu preciťovaniu vecí a k pochopeniu sveta, budú všetko vnímať ešte hlbšie a tí, čo boli povrchní a jednoduchí, nuž, asi budú ešte jednoduchší a povrchnejší. Možno, že sa to stane aj takto, pretože táto situácia akoby v nás násobila nielen to najlepšie, ale aj to najhoršie.
Máte pre ľudí nejaký odkaz alebo radu, aby sa poučili?
Dávam ľudstvu obrovskú šancu, pretože v spoločnosti je veľmi veľa agresivity a domáceho násilia. Ale všimnime si, že máme veľmi veľa ľudí, ktorí sa teraz správajú ako hrdinovia, hoci sú to maličkosti. Osobne som prekonala strach, keď som čo najlepšie ochránená zaklopala susedom, ktorí mali z vonkajšej strany dverí nápis karanténa s tým, či potrebujú niečo z lekárne alebo z potravín. Máme perfektnú možnosť rozdeliť sa alebo sa sami rozhodnúť, či budeme správni, alebo zloduchovia. Či túto situáciu využijeme a budeme hľadať nepriateľa, umocňovať strach, hrôzu a agresivitu alebo sa pokúsime v najbližšom okolí pomôcť ušiť rúško, nakúpiť niekomu alebo trebárs zavolať tomu, kto je sám, aj to je veľmi dôležité.
Aktuálne vznikol priestor aj na Vaše hobby, ako je maľovanie obrazov, či na všedné veci, na ktoré bežne nemáte čas. Užívate si to?
Áno, je pravda, že si to dosť užívam (smiech). Životný kolotoč bol už taký rýchly a preľudnený, že si teraz veľmi užívam množstvo zábaviek, ktoré som si počas života nakúpila. Môžem si skladať básne v angličtine, čím sa učím lepšie tvoriť v angličtine, maľujem, čítam si, počúvam hudbu, mám gramofón, na ktorom konečne môžem počúvať platne, pozerám obľúbené filmy a seriály. Aj na internete je veľa dojemného a nádherného. Mnoho vecí preciťujem znova, napríklad čítam knihy, ktoré som naposledy vzala do rúk, keď som mala osemnásť a vidím v nich nové posolstvá, iný obsah a konečne mám čas prečítať si knihu Hľadanie strateného času od Marcela Prousta. Nemala by som povedať, že si to užívam, ale my konzumenti kultúry a umenia si to v tejto chvíli skutočne aspoň na chvíľku užívame, pokiaľ práve nemáme obavy.
A čo robíte, aby ste obavy zažehnali, ako filtrujete negatívne myšlienky?
Pracujem na sebe, hľadám svoj pevný bod a pýtam sa samej seba, čo je pre mňa naozaj dôležité. Či to je sláva alebo bohatstvo a viem, že to skutočne nie. Zistila som, koľko vecí nepotrebujem. Jediné, čo mi v skutočnosti chýba a bude mi to vždy chýbať, je cestovanie, pretože potrebujem spoznávať iné kultúry. Milujem pozerať sa naživo na obrazy v galériách európskych miest a toto by mi veľmi chýbalo, pretože je to neprenosné.
K akému druhu umenia inklinujete?
Páči sa mi ruská moderna. Som jej veľkou fanúšičkou. Často za ňou cestujem tam, kde sa práve výstava presúva, aby som ju mohla znova a znova vidieť. Naposledy som žasla nad Mejerchoľdom. Ruská vytváraná moderna je jedna paráda. Sú to jedinečné stretnutia s krásou, ako keď som naživo uvidela Klimtov obraz v NewYorku.
Na čo sa pracovne najviac tešíte, keď sa spoločenský život vráti do starých koľají?
Karanténa zastihla divadlo Milana Lasicu v generálkovom období týždeň pred premiérou veľmi peknej hry Zajačik, na ktorú sme sa veľmi radi pripravovali. Sme senzačná partička, tú hru milujeme, bude to perfektné. Veľmi sa na to teším. Ďalšiu hru, ktorú sme mali skúšať musíme odložiť na ďalšiu sezónu.
Teraz ste v kontakte s kolegami elektronicky a takýmto spôsobom sa aj pripravujete?
Áno, priebežne si píšeme, režírujeme, oživujeme si text cez aplikáciu WhatsApp a najnovšie si chceme dať po troch týždňoch cez Skype opakovanie textu naživo, bez papierov. Musím povedať, že si aj chýbame.
Aká ste kuchárka? Odkiaľ čerpáte inšpirácie?
Varím jednoducho perfektne, viem variť z akýchkoľvek štyroch surovín, ktoré nájdem doma a uvarím z nich dobré jedlá. Najnovšie preferujem varenie bezmäsitých pokrmov, keďže máme menej pohybu. Začala som kúzliť s tofu a celkom sa mi to darí.
Chceli by ste niečo robiť inak, keď pandémia pominie?
Výborná otázka, gratulujem. Fakt. Myslím, že nad týmto by sa mal zamyslieť každý. Nechcem robiť nič inak, myslím si, že som žila dobre. Je to otázka na mieste nielen v čase pandémie. Človek by sa mal niekedy zamyslieť nad tým, či treba robiť niečo inak a keď si odpovie záporne, znamená to, že robí veci dobre a že je v zásade šťastný.
Akým všeobecne negatívne zaškatuľkovaným emóciám dávate voľný priebeh?
Nie je hanba priznať si v týchto chvíľach strach a poplakať si, aby v sebe ľudia nedusili emócie. My, ktorí s emóciami pracujeme, vieme o nich možno trochu viac a toto je práve dobrý priestor priznať si svoje obavy a navzájom sa viac spoznať, pretože v súčasnosti už nie je priestor predstierať jeden pred druhým v uzatvorenom priestore niektoré veci. Možno niekto prekročí hranicu, za ktorú si pustí ľudí, ako som to urobila ja a zistila som, že sú veľmi milí, láskaví a človek sa nemusí báť. Baví ma a nesmierne teší čítať na mojom Instagrame príspevky od ľudí o tom, čo sa im v ten deň podarilo, ako sa cítia, ako riešia jednotlivé situácie a každodenné problémy. Teším sa z toho, že sa môžeme takto spoločne inšpirovať a deliť o dobré veci. Páči sa mi, keď mi ľudia napíšu komentár, naozaj to čítam a chcela by som poprosiť, aby s tým neprestali, je to moja odmena. Táto instagramová komunikácia je pre mňa skutočne veľmi inšpirujúca a plná dobrých rád, ako túto situáciu psychicky zvládnuť.
Sledujete televízne noviny, tlačové besedy a všetky informácie, čo médiá denne prinášajú?
Nesledujem, pretože v tejto chvíli mám všetky informácie, ktoré potrebujem a s nimi si vystačím, pokým mi povedia, že pandémia je zažehnaná. Prečo sa mám kŕmiť desivými informáciami o počte nakazených a mŕtvych? Načo je to dobré?
Text: Klaudia Šikulová
Foto: Instagram
Náhľad fotografií zo zložky ROZHOVORY - "OTVORILA SOM OBROVSKÉ DVERE VO VLASTNEJ MYSLI."