EXPEDÍCIA ČERNOBYĽ
ROZHOVOR - EXPEDÍCIA ČERNOBYĽ
Do Černobyľu sprevádza už 10 rokov: Skoro som zinfarktoval, keď si turista visiac z paneláka v Pripiati robil selfie
So sympatickým českým sprievodcom Petrom Židekom (48) žijúcim viac ako desať rokov v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, nazrieme do duše Zakarpatia a tajov turistami objavovaného Černobyľa.
Peter, pamätám si ťa ako skúseného, ochotného a priateľského sprievodcu západnou Ukrajinou. Čo ťa viedlo k tomu, aby si zanechal svoj pražský život a presťahoval sa do Užhorodu?
Klientom na túto otázku odpovedám, že ma k tomu viedla lenivosť, čo je čiastočne pravda, pretože jeden z dôvodov, ktoré boli popudom k presťahovaniu na Ukrajinu, sú zásadne nižšie životné náklady. To znamená, že na udržanie rovnakého životného štandardu som potreboval tráviť oveľa menej času v práci. Dôvodov bolo v skutočnosti omnoho viac. Potreba životnej zmeny a túžba vrátiť sa späť do hôr, keďže pochádzam z Beskýd, ma jednoducho priviedli k tomuto kroku, chcel som skúsiť niečo nové. Vyhovovala mi blízkosť – geografická aj mentálna – a povahové vlastnosti domácich.
Čím si ťa ako milovníka tamojšej kultúry, netradičných výletov do divokej prírody a zážitkovej kuchyne na Slovensku často zaznávaná Ukrajina získala najviac?
Mám veľmi rád Ukrajinské Karpaty. Sú síce nižšie ako napríklad Tatry, ale veľmi rozľahlé. Keď som u nás v Beskydách vyšliapal na nejakú horu, mal som na dohľad miesta ako Jeseníky, Roháče a občas Tatry. Keď tu v Karpatoch vyjdem na nejaký kopec a rozhliadnem sa, veľmi často vidím okolo seba len Karpaty. Nič viac, len hory, kam oko dovidí. Mám tiež rád tunajšiu symbiózu hôr a ľudí, ktorí v nich žijú. Horalov, ktorých hory živia. Je mi sympatické, že to, čo si dopestujú, môžu bez problémov predať v mestách na trhu. To už u nás neexistuje.
Prichádzaš do kontaktu s rôznymi ľuďmi. Cítil si sa niekedy pri svojej práci ohrozený?
Ľuďmi som sa nikdy ohrozený necítil. Tunajšie hory sú však nebezpečné. Ako som už spomínal, sú rozľahlé, turistické zázemie, okrem niekoľkých známych stredísk, je na omnoho nižšej úrovni, na akú sme zvyknutí. Záchranný systém je na väčšine územia nedostatočný.
Je vzhľadom na radiáciu výlet do Černobyľa vhodný pre každého? Je to bezpečné?
Do černobyľskej zóny nie je povolený vstup ľuďom mladším ako 18 rokov a tehotným ženám. Odhliadnuc od toho, pobyt v nej nie je pri dodržaní určitých bezpečnostných zásad nebezpečný. V samotnom mestečku Černobyľ býva často miera radiácie menšia, než napríklad prirodzená radiácia v Kyjeve.
Ako si sa cítil, keď si prvýkrát vstúpil do zóny?
Prekvapene. Predstavoval som si to tam totiž výrazne iné. Prekvapilo ma napríklad, že v takom Černobyle je obchod, po uliciach jazdia autá, že tam môžete stretnúť policajnú hliadku. Na obed sme išli do obrovskej závodnej jedálne černobyľskej elektrárne. Prvý raz som sa zameral na súčasný život v zóne. Pri ďalších návštevách som už začal viac premýšľať o tragédii, ktorá sa tam stala.
Rádioaktívne miesta sú v evakuovanom priestore všade. Koľko sa môžem zdržať, aby to bolo v norme, a čo je už za hranicou?
Ľudia, ktorí v zóne pracujú, sa striedajú v 14-dňových cykloch, čiže 2 týždne v zóne, 2 mimo. To zodpovedá platným normám.
Videla som zopár dokumentov o Černobyle a blízkom meste Pripiať. Keď sa hovorilo o rôznych abnormalitách v dôsledku ožiarenia, zmocnili sa ma nepríjemné pocity. Vnímaš to rovnako alebo je to pre teba už rutina?
Nepríjemné pocity zo zóny mávam. Desí ma rozsah havárie a hlavne to, že veľa nechýbalo, a dôsledky by boli omnoho horšie. Mám strach z využívania jadrovej energie. Veľa premýšľam o fungovaní ľudskej spoločnosti, o oprávnenosti obetovať jedincov pre záchranu celku proti ich vôli. Mám obavy z toho, že ľudia príliš dôverujú svojim politickým vodcom. Naopak, príjemne ma prekvapuje, ako sa príroda zotavila z dôsledkov černobyľskej katastrofy. Dnešná zóna je rajom divokých zvierat. Tamojšia príroda je na tom teraz lepšie než vo väčšine európskych národných parkov.
Zamorené mesto zamrzlo v čase. Od havárie prešlo už 32 rokov a objekty chátrajú. Premietli sa ti niekedy v hlave, napríklad pri pohľade na opustenú škôlku či jasle, osudy detí?
Keď som v Pripiati, vždy myslím na jej obyvateľov. Inak to ani nejde, keď sa prechádzaš po bytoch, ktoré boli pred rokmi ich vysnívaným domovom. Veď Pripiať bolo nové elitné mesto s vymoženosťami, o akých sa obyvateľom iných sovietskych miest mohlo iba snívať, no museli ich narýchlo opustiť s minimom osobných vecí. Predstavujem si ráno 26. apríla 1986, keď sa mesto prebudilo a všetko začalo normálne fungovať. Ľudia šli do práce, ich deti do školy, otvorili obchody. Pritom pred pár hodinami prišlo v neďalekej elektrárni k apokalyptickej udalosti, ale oni nič nevedeli. Zostali v nevedomosti, hoci 26 hodín po havárii sa začala evakuácia. Ani im nenapadlo, že domov sa už nikdy nevrátia.
Je nevyhnutné, aby mal každý návštevník Černobyľa a Pripiati pri sebe merač rádioaktivity, dozimeter?
Pri výpravách mávame dva. Jeden sprievodca, druhý požičiavame turistom, pokiaľ majú záujem. Sprievodca ho musí mať povinne, turisti ho môžu mať, ale nemusia. Vlastnenie dozimetra už nie je nelegálne tak, ako to bolo v roku 1988. Celkom často prichádzajú turisti s vlastnými. Na takých obvykle treba dávať väčší pozor. Väčšinou ide o nadšencov, ktorí nemajú ďaleko od obchádzania pravidiel, neriadia sa pokynmi sprievodcov, a to už môže byť nebezpečné.
Predpokladám, že za účastníkov exkurzie vybavuješ povolenia na vstup do zóny a poistenie. Je niečo, o čo sa musí postarať alebo vybaviť každý turista sám?
Áno, povolenie vybavujem. Poistenie iba v prípade niektorých akcií. Klientom zostáva povinnosť vybaviť si cestovný pas a ak nie sú občanmi Európskej únie, tak niekedy aj vízum.
Riešil si niekedy počas sprevádzania závažnú situáciu?
Áno, také situácie sa stávajú. Pri niektorých akciách sa aj napriek všemožnej snahe o čo najväčšiu bezpečnosť nedá nebezpečenstvu úplne vyhnúť. Jazdím s turistami na koňoch po horách, v zime robíme túry so snežnicami na miesta, kde celú zimu človek nevkročí, spúšťame sa do divokých jaskýň, jazdíme na terénnych autách, splavujeme rieky. Pri takých aktivitách sa nebezpečné situácie vyskytnú už pre ich podstatu. V černobyľskej zóne však k závažným situáciám neprichádza. Komplikácií je minimum. Najhoršie bolo vlani na jeseň pri problémoch s rušením vystavených povolení. Cestovné agentúry prichádzali ku kontrolnému stanovisku a bez vysvetlenia ich odtiaľ vracali. Teší ma, že sme patrili k menšej časti firiem, ktoré si s tým dokázali poradiť. Hoci, vlastne aj v zóne mi bolo párkrát horúco. Ide o prácu s ľuďmi a tí vedia vždy prekvapiť. Blízko k infarktu som mal napríklad vtedy, keď som videl, ako jeden z mojich turistov visí za nohy, ktoré drží jeho kamarát zo strechy 16-poschodového domu v Pripiati a robí si selfie.
Čože? Majú podľa teba ľudia voči Černobyľu predsudky?
Áno, pričom samotní Ukrajinci ich majú omnoho viac.
Vieš o niekom, kto sa napriek zákazu rozhodol po evakuácii vrátiť do svojho domova?
Takých ľudí bolo veľa, ale osobne nikoho z nich nepoznám.
Máš nejaké špeciálne rady a odporúčania, ktoré by si dal ľuďom, čo sa do týchto končín chystajú?
Klientom pred cestou posielam kompletné informácie. Tie sa však často menia. To, čo platí teraz, nemusí byť aktuálne v lete. Vždy odrádzam ľudí od toho, aby si na Ukrajinu vozili z domova jedlo, cigarety a alkohol, pretože to sú veci, ktoré sú tu lacné, kvalitné a je ich dostatok. A neodporúčam nakupovať ukrajinskú menu mimo územia Ukrajiny.
Text: Klaudia Gastová
Foto: Peter Židek
https://zivot.pluska.sk/clanok/552265/do-cernobylu-sprevadza-uz-10-rokov-skoro-som-zinfarktoval-ked-si-turista-visiac-z-panelaka-v-pripiati-robil-selfie
Náhľad fotografií zo zložky ROZHOVORY - EXPEDÍCIA ČERNOBYĽ