Neznámy
Bola som v obchode nenamaľová, v teplákoch a vo vyťahanom tričku a bol tam aj on. Môjho srdca šampión. Prvýkrát sme sa stretli, keď som počas strednej navštevovala tanečný kurz a potrebovali sme tanečného partnera, lenže ja som ho nemala. Brat nechcel ísť, ani kamarát, že oni sa nebudú strápňovať. Tam som napísala, len tak zo srandy mladému animátorovi z birmovky a on na prekvapenie súhlasil a bol zhodou okolností takmer profesionálny tanečník. Pretancovali sme spolu hodiny. Jemne ma držal v náručí, držal sa však vždy etikety, čo bola škoda, chcela som, aby so mnou vyzametal parket, aby ma silno stisol v náručí a nikdy nepustil, chcela som, aby ma vášnivo bozkával... Mal perfektnú postavu, bol dokonale vymazaný, svalnatý, chrumkavý s modrými očami a hnedými kudrnatými vlasmi. A nádherne mu voniali ruky. Jeho dotyky boli dokonale premyslené, jemné a ladné ako kroky v hudbe. Vždy po kurze ma odprevadil domov, lebo sme končili až okolo 22 keď bola vonku tma. Boli to romantické večerné prechádzky, boli sme spolu aj na divadlo Betlehem pod holým nebom a v kine. Ani raz ma však neobjal, nebol tam ani náznak, že má o mňa záujem, no mne stačilo, že sa na mňa pozrel, Bože, tie jeho oči a hlboký hlas a ten úsmev, mal dokonalý chrup, celý bol dokonalý, môj vysnívaný. Celá som sa pri ňom triasla, stratila som dych, mala som motýle v bruchu,no nedokázala som mu povedať, čo k nemu cítim, že je to viac ako kamarátstvo a profesionálny vzťah so svojím učiteľom tanca. A ako to už býva v živote, všetko dobré sa raz skončí, šťastné konce sú len v rozprávkach a ani toto nebola výnimka. Skončil kurz a skončil aj náš imaginárny vzťah. Od vtedy som ho nevidela, až teraz v tom obchode. Mohol si vybrať výhodnejšiu chvíľu. Nos som mala červený ako rajčina, oči spuchnuté, niečo na mňa liezlo. Kupovala som si len bylinkový čaj, snažila som sa mu vyhnúť, skryť sa za regále, ale zbadal ma. Milo a s úsmevom ma pozdravil tak, ako to vedel len on. Ako pri našej poslednej rozlúčke, boli sme na plese aj s jeho kamarátom a jeho priateľkou, bola tam super atmosféra, ale záver bol najlepší. Odprevadil ma domov o 3 ráno a prvýkrát ma objal. To, čo som cítila je neopísateľné. Teplo na srdci, bola zima, všade okolo sneh, no ja som sa cítila ako v pekle, celé moje telo sálalo horúčavou, zatočila sa mi hlava a v tom mi to prišlo trápne, odtrhla som sa od neho, povedala som mu len ďakujem za krásny večer a vybehla som po schodoch domov a celý nasledujúci deň som bola zabalená v perinách a plakala som, no doteraz neviem prečo. Možno preto, že som bola taká sprostá a nepovedala som mu miesto toho ďakujem radšej ľúbim ťa. Možno by sme teraz boli ešte spolu. Všetko je len možno. Aj toto stretnutie je možno len čistá náhoda, aj keď ja mám pocit, že to niekto tak chcel a zariadil to tak. Nič sa nedeje len tak. Každý, koho stretneme má v našom živote nejakú úlohu, niečo nás naučiť, niečo nové nám ukázať a keď to pochopíme tak on odíde, lebo jeho práca bola ukončená, aj keď to je niekedy smutné, ale vždy to má nejaký zámer. Teraz som opäť išla domov s plačom ako v to osudné rozlúčkové ráno. Na druhý deň som sa už vyfintila, aj keď som šla len vyhodiť smeti, čo keby tam náhodou niekde bol. Už nesmiem dopustiť, aby ma videl v teplákoch. Nebol tam. Ani najbližší mesiac a keď som pomaly a úspešne na neho zabúdala, tak som ho znovu stretla, ale už sa viedol za ručičku s inou. Vyzerali šťastne a mňa až pichlo pri srdci, bol to šok, no čo iné som čakala. Muž ako on nemôže byť dlho slobodný. Pozdravil ma s úsmevom, odzdravila som, len zo slušnosti, ale neusmiala som sa a už som ani neplakala. Dosť bolo preňho sĺz. Nebol ten pravý. Ten môj vysnívaný ešte len príde a ja si na neho počkám, zatiaľ môžem nosiť svoje obľúbené tepláky.
