kazašský vlkodav, a čo je zaujímavé, volajú ho
tak niekedy aj v Uzbekistane. Kožachmetov
spolu s Malaševičom opisujú kazašského vlkodava (tobeta), a pri tomto opise nachádzame
veľmi veľa spoločných znakov so stredoaziatmi
iných oblastí Strednej Ázie. Je zrejmé, že opisujú v podstate stredoaziata, ktorý je typickým
predstaviteľom týchto psov nielen pre Kazachstan. Môžeme vidieť síce aj isté odlišnosti, a to
najmä vo farbách, ale inak zásadných
rozdielov niet.
Kazašský vlkodav je silný pes hrubého zloženia a jeho priemerná výška má hodnotu 72 -
75 cm. Masívne telo so širokým hrudníkom,
okrúhlymi, dobre rozvinutými rebrami. Hustá
srsť a podkožné väzivo udržiavajú vyrovnanú
teplotu tela. Srsť je dlhá do 10 cm - na hlave a
predných nohách zvyčajne krátka, inak často
tvorí na šiji hrivu. Je hrubá, tesne priliehajúca k
telu. Spomína sa tiež nepriepustnosť srsti voči
vode. Teda v podstate stručná charakteristika,
ktorá pasuje na stredoaziata všeobecne. V
opise kazašských vlkodavov (tobetov) je toho
viac, ale za zmienku stojí v podstate len sfarbenie, ktoré sa obmedzuje len na isté farby, a
tým sa líši, napríklad, od turkménskych alebo
iných populácii týchto psov v Strednej Ázii.
Najčastejšie sfarbenie je čierne, hnedé, sivé,
hrdzavé, a tieto farby bývajú rôznych odtieňov.
Nechýba ani sfarbenie, keď sa u čiernych
psov nad očami vyskytujú svetlohnedé fliačky.
Takéto sfarbenie tzv. „štvorokých“ je populárne najmä v Tadžikistane (čorčašma), ale aj v
iných oblastiach Strednej Ázii (turkuz). U tobetov sa biela farba alebo fľakatá a strakatá
vyskytuje zriedka. A čo sa týka povahových
vlastností, môžeme povedať, že sú identické s
ostatným populáciami týchto psov. Nakoniec,
svoju prácu si tieto psy vykonávajú obdobne
ako ich turkménski, tadžickí, kirgizskí, alebo
uzbeckí príbuzní.
Práca pastiera v rôznych oblastiach Strednej
Ázie sa líši len v nepatrných detailoch, a tieto
psy im pomáhajú hlavne pri ochrane stád, keď
najčastejším protivníkom zostáva vlk. Niektorí
kazašskí kynológovia tvrdia, že vlky u nich sú
väčšie, silnejšie než, napríklad, v Turkménsku
a z toho dôvodu majú ich tobety aj ťažšiu pozí-
ciu. Údajne sú aj lepšie fyzicky pripravené na
boj s vlkmi vďaka svojej sile, ale aj hrubej srsti.
A vraj turkménske alebo tadžické psy by mali v
Kazachstane problémy, pretože okrem iného
by im bola zima. Priznám sa, že toto konštatovanie ma prekvapilo, pretože stredoaziat žije aj
v iných krajinách Strednej Ázie v neľahkých klimatických podmienkach a je k tomu prispô-
sobený. Navyše sa do Kazachstanu importovalo mnoho psov z rôznych oblastí a nechce
sa mi veriť, že by práve v tejto krajine mrzli. Pri
zmienke o vlkoch F. Kosaeva píše o jednom
starom zvyku kazašských pastierov, ktorí kŕmili
svoje šteňatá z drevených misiek (it-ajak) zvnú-
tra obtiahnutých vlčou kožou, aby si vlkodavy
od mala privykali na pach vlkov.
V poslednom období možno zaznamenať
snahu kazašských kynológov o to, aby dostali
svojho kazašského vlkodava (tobeta) viac do
povedomia medzi chovateľov stredoaziata, a
pokúšajú sa podobne, ako sa to podarilo Turkménom, dávať svojim psom rôzne prívlastky
pre zvýšenie popularity. A tak sa v Kazachstane stretávame nielen s tobetom, ale aj tautobetom alebo bajtobetom, dokonca so zlatosrstým
bajtobetom. Zdá sa však, že ani tieto exoticky
znejúce pomenovania doteraz k popularite
kazašského vlkodava neprispeli, aspoň nie
dostatočne, pretože do Kazachstanu sa dová-
žajú psy z Turkménska a tiež z iných častí Ázie.
Zo známych oblastí, kde sa sústreďujú súčasné chovateľské stanice a kde sa odohrávajú
kynologické podujatia, či už výstavy, alebo
boje, môžeme spomenúť Aktjubinsk, Astanu a,
samozrejme, hlavné mesto Alma-Atu.
Chovateľská stanica Chozavart alebo Tobet it
má vo svojom vlastníctve množstvo psov, a
tieto ničím nepripomínajú skutočnosť, ktorá by
dokazovala rozdiely medzi kazašskými vlkodavmi (tobetmi) a ostatnými populáciami týchto
psov v Strednej Ázii. Jedným z dôvodov, prečo
je tomu tak, by mohol byť fakt, že do Kazachstanu je importovaných mnoho psov z rôznych
oblastí Strednej Ázie, a okrem toho chovateľské stanice v Kazachstane doposiaľ nesmerujú vyslovene k zachovaniu typu psov, ktorý
by zodpovedal opísanému kazašskému vlkodavovi (tobetovi). Jeden z pomerne známych
kazašských kynológov A. Janatchanov importoval v minulosti mnoho psov priamo z Turkménska do Kazachstanu, z ktorých sa potom
niektoré následne dostávali do Ruska a tak isto
sa v tejto chovateľskej stanici Karasu nachá-
dzajú a nachádzali viaceré typy vrátane
rôznych farebných rázov. Žiadne vymedzené
Stredoaziat belej farby z Kazachastanu
Kazachastan - štvoroké psy
Pre kazašského tobeta je sivá farba typick
T
urkméni neraz hovoria o svojich psoch,
že sú to potomkami veľkých mačkovitých šeliem. Mnohí tomu veria doteraz a
sú známe prípady, keď pastieri svoju sučku v
období párenia priväzovali medzi dve ovce,
alebo s jahňaťom. Počítali s tým, že bude napárená leopardom, a napäto očakávali potomkov. Je síce pravda, že nám niektoré reakcie
stredoaziata môžu pripomínať divú šelmu, či už
v spôsobe útoku, alebo v neobyčajnej rýchlosti, ale predsa len kríženie mačkovitých
šeliem so psovitými, patrí do ríše fantázie. Z
histórie turkménskych psov sa dozvieme aj o
jednom veľmi zaujímavom, neobyčajne silnom
jedincovi, ktorého dostal do daru Alexander
Macedónsky. Na dôkaz jeho sily a obratnosti,
bol tento psí bojovník vpustený do arény s
levom, ktorého údajne porazil. Na druhý deň si
súboj zopakoval, tentoraz so slonom, nad
ktorým tak isto zvíťazil. Turkméni hovoria, že sa
tak stalo vďaka chvatu, ktorý pes - bojovník
ovládal, a nazvali ho „smrteľným chvatom“.
Škoda, že o týchto súbojoch nie je písané
trochu viac, pretože si vskutku neviem predstaviť situáciu, keď akýkoľvek pes je schopný
zdolať „kráľa zvierat“, o slonovi nehovoriac.
Trochu mi to pripomenulo príhodu zo súčasnosti, keď Turkméni jedného stredoaziata
menom Ekemen priviezli do zoologickej záhrady, a zastavili priamo pred klietkou leva. Tento
pes bol veľmi dobrým zápasníkom s výbornou
povahou. Ekemen sa naježil, začal vrčať a
dobiedzať do leva, ktorý sa po chvíli zdvihol,
odkráčal a ľahol si na znak. Turkméni hovorili,
že sa psovi podriadil. Ja si skôr myslím, že
nažraného leva pes nezaujímal, i keď slová o
dominancii stredoaziata nad levom, sa čítajú
priaznivcom plemena celkom dobre. Podľa
mňa však reakcia Ekemena nie je zanedbateľná, pretože vo svojom prejave preukázal
nebojácnosť a ochotu bojovať s omnoho
väčším a zdatnejším protivníkom, proti ktorému
by veľkú šancu na úspech nemal. Už len to, že
je stredoaziat schopný otvorene čeliť veľkej
mačkovitej šelme, má svoju výpovednú hodnotu o odvážnom charaktere. Podobne sme
mohli vidieť v turkménskom filme „Ochlamon“,
ako sa starý Akguš a jeho psí dablér s odvahou
stavali voči leopardovi.
V knihe Sredneaziatskaja ovčarka sa zase
spomína reálna situácia, ktorá nastala pri
stáde, keď hyena ukoristila malé kozľa, a sna-
žila sa ho odvliecť preč. Prekazil jej to však
sedemročný stredoaziat - vlkodav, ktorý ju
dohnal, úderom hrude poslal na zem a
rozpáral jej brucho. Na pomoc mu prišiel
mladý pes, ktorý smrteľne zranenú hyenu
zahrdúsil. Zaujímavosťou bolo, že tieto dva psy
patrili konštitučne k suchému typu a nevynikali
veľkými rozmermi. Hierarchia psov pri stádach
je jasne stanovená. Ak hrozí nebezpečenstvo,
napríklad, od šakalov, začnú úradovať najprv
mladé psy, ak to nepomôže, prídu na rad
sučky. Ak je nebezpečenstvo väčšie, preberá
kontrolu nad situáciou vodca svorky. Býva tak
BORIS KOPELIOVIČ
Smelá, vyrovnaná povaha a pôvod, ako
sme spomenuli v prvej časti venovanej
psom pôvodom z Turkménska, patria
medzi najdôležitejšie atribúty hodnoty
stredoaziata pre Turkménov a národy
Strednej Ázie. Turkméni v súvislosti s
históriou svojich psov, spomínajú udalosti z pomerne dávnej minulosti. Existuje aj mnoho legiend, ktoré sa tradujú z pokolenia na pokolenie. Legendy
dávne, ale aj zo súčasnosti. Mnohé
príhody sú však pravdivé, i keď možno
trochu prifarbené, ako to u východných národov neraz býva zvykom. Niektoré z príhod a legiend si pripomenieme.
Že by tu bol dôkaz o tom, že sa stredoaziati pária s mačkovitými
šelmami? Samozrejme nie, pes namaľovaný ako tiger, má podľa
svojho pánaväčšie šance na úspech.
(Tur kméns ko, 2. č a s ť )
O PLEMENE
Akguš - pes strednej kostry, obľúbenej bielej farby. Typický predstaviteľ plemena.
41
Eľbars - pes súčasného Turkmenistanu.42 č. 2/2009
najmä vtedy, ak sa okolo stáda začnú obšmietať vlci. Tým stačí niekedy začuť hlas vodcu
svorky a na útok si netrúfnu. Známy bol prípad
jedného starého stredoaziata, ktorý už nevlá-
dal pre starobu chodiť, ale pastieri ho vozievali
na ťave, pretože vlci poznali hlas tohto psa a
miesto, kde sa nachádzal, obchádzali zďaleka.
Taký veľký rešpekt si získal tento pes počas
svojho života pri stáde. Podobne si počínal
známy Kjor Kaplan, ktorého si pastieri zvykli
zapožičiavať medzi sebou, pretože kde sa
tento legendárny bojovník zjavil, tam bol od
vlkov pokoj. Z nedávnej minulosti poznáme tiež
príbeh Akelu, ktorý dokázal bojovať dokonca s
tromi vlkmi naraz. Vlci sú pravdepodobne
najčastejšími súpermi stredoázijských vlkodavov a z času na čas sa môže stať, že sa
vlkom podarí týchto psov zdolať. Väčšinou to
býva vtedy, ak sú v presile. V jednom dokumentárnom turkménskom filme je zaznamenaný takýto boj vlkodava, ktorý následkom zranení zahynie. Takémuto psovi
Turkméni vzdajú veľkú česť,
zabalia ho do bielej plachty a so
cťou pochovajú. V istom ruskom
kynologickom časopise bol publikovaný príbeh, v ktorom sa stredoaziat stal hrdinom, keď celú
noc bránil malého chlapca -
pastierika, voči svorke vlkov. Išlo
o sučku, ktorú chceli ruskí kynológovia od pastierov kúpiť, a bola
im aj sľúbená. Avšak po vypočutí
príbehu od zachráneného chlapca od svojho úmyslu ustúpili a
vzali si iného psíka - potomka od
onej hrdinskej sučky. Iná príhoda zase dokumentuje, že nielen
odvaha a sila, ale aj schopnosť
rozhodovania v krízových situá-
ciách patrí neodmysliteľne k týmto psom.
Jeden mladý pastier si pri pasení
stáda poranil nohu a nebol
schopný prísť do oázy.
Sprevádzajúce psy ho nechali
napospas osudu (aspoň tak si to
v tej chvíli myslel) a ušli preč. Aké
však bolo jeho prekvapenie, keď
mu tieto psy dohnali z oázy koňa, na ktorom sa
dostal späť. Okrem toho mladého pastiera
chránili počas cesty pred dobiedzajúcimi
vlkmi. Šťastne sa vrátil do oázy, kde si prítomní
v družnej debate ani nevšimli, čo sa udialo.
Medzi pastiermi sa zachovala ešte jedna
pekná legenda, a tou je oddanosť stredoaziata, ktorú vie dokázať členke svojho stáda, keď
ochorie. Traduje sa, že pes zostáva s chorou
ovcou do tej doby, pokiaľ si nepríde pre oboch
pastier.
Stredoaziati však slúžia ako ochrana nielen
pred vlkmi, ale aj inými zvieracími tvormi. Profesor Labunskij spomína, ako na svojich cestách
po Turkménsku stretol v Tachta-Bazarskej oblasti
na farme jedného bieleho psa menom Michaj.
Miestni vraveli, že pes k nim prebehol z Afganistanu. Tento pes bol vychýrený tým, že zlikvidoval množstvo hadov, vrátane jedovatých.
Takto je teda stredoázijský vlkodav, v Turkménsku nazývaný čopan-it, naozaj nenahraditeľným pomocníkom miestnych obyvat
zárukou, že pri vážnejšom ohrození zdravia sa
súboje ukončujú. V žiadnom prípade neide o
boj, v ktorom ide o život, a neprichádza ani k
vážnejším poraneniam, pretože tieto psy sú k
týmto stretom dobre prispôsobené a vybavené
svojím exteriérom.
Turkméni hľadajú vhodné vlastnosti už u
šteňaťa a vyberajú si také, ktoré sú odolné voči
bolesti. Chytajú ich za kožu, trasú s nimi a
podľa reakcie robia výber. V už spomínanom
turkménskom dokumentárnom filme sa hovorí
o výbere a názorne sa ukazuje, ako uchopí
šteňa za kožu starý pastier - psiar, ktorému
hovoria Ilaman. Ak šteňa po uchopení plače,
nebude z neho bojovník, hovorí turkménsky
psiar, ale ak vrčí a vzpiera sa, je to dobré znamenie. Ak šteňa nevrčí, tak isto to nie je zlé, a
táto reakcia je vždy lepšia, ako keď plače.
Vidno, že Turkméni sa so svojimi psami
nemaznajú, ale inak konať ani nemôžu, ak
chcú mať u nich oporu, a majú sa na nich
spoľahnúť. Sučky nechávajú rodiť samé a tie si
vyhrabávajú nory s 2 - 3-metrovým tunelom,
ktorý sa na konci mení na priestrannú noru,
kde odchovávajú svoje šteňatá. Turkméni
skracujú šteňatám ušnice a chvosty a so
všetkým, čo je k tomu nutné, si musia poradiť
sami. Žiadny veterinár, ale dôležité
sú ich dlhoročné skúsenosti a to, že
využívajú svoje znalosti z prírody. Ak
šteňatá po obrezaní ušníc príliš krvá-
cajú, prikladajú na čelo medzi oči na
okamih rozžeravený nôž. Ako pri
akupunktúre - poznajú miesto, ktoré
zastaví krvácanie. Ušnice skracujú
tak, aby im zostal dostatočný základ
ucha, ktorý dokáže neskôr zabrániť
vnikaniu piesku do uší. Chvosty nechávajú dlhšie, hovorí sa, že preto,
aby si psy mohli v mrazoch zakryť
nimi svoje prirodzenie. Rodia sa
však aj psy s krátkymi chvostmi, a
tieto považujú pastieri za dar od
Boha. Naopak, niektorí súčasní chovatelia tento jav považujú skôr za
prejav degenerácie, ale väčšina
kynológov v Strednej Ázii sa takto
narodenými jedincami skôr chváli.
Z času na čas sa stretneme v Turkménsku aj
s nekupírovanými jedincami, ale je to zriedkavý
jav, a aj to len u sučiek.
Z dôvodu nedostatkov liekov, ako i veľkých
vzdialenosti k tomu, aby mohli mať pravidelný
veterinárny servis, si pomáhajú rôznymi spô-
sobmi. Črevných parazitov svojich psov zbavujú tým, že im dajú zožrať natrhanú ovčiu kožu-
šinu a mach. Majú to overené tak, ako máme
my farmaceutické prípravky.
Podobným spôsobom využívajú rôzne rastliny a byliny. Psy tak isto poznajú rôzne druhy
trávy, ktoré najmä na jar s chuťou konzumujú,
a prečisťujú si tak svoj organizmus. Po bojoch
s vlkmi sa im neraz kazia zuby, takže pastieri sa
domnievajú, že vlci majú otrávené kožušiny a
natierajú svojim psom zuby masťou z oviec.
Mimochodom, Turkméni veľmi dobre vedia,
že pri výžive šteniat a mladých psoch sa
nesmie vyskytovať nadmerné množstvo
bielkovín, ktoré by mohli byť príčinou kĺbových
ťažkostí. Základom stravy pre tieto pastierske
psy je lepeška, čo je niečo ako chlebový
posúch. Sem-tam trochu mlieka alebo kaše.
Mäso dostávajú zriedkavo, väčšinou v prípade,
ak uhynie nejaká ovca, alebo iné domáce
zviera. Svoj jedálniček si spestrujú malými
Silná sučka pevnej kostry
Statný zápasník, ktorého pohľad neveští nič dobréh
grac4555
(na5555, 27. 4. 2011 18:43)