Zaklady IT

7. Pevný Disk, zabezpečenie PS, pasívne prvky PS, hlavička programu v jazyku PASCAL, základné príkazy 
vysvetlite logickú a fyzickú stavbu diskov  
Pri moderných pevných diskoch je úplne bežné, že skutočné členenie na sektory, hlavičky a cylindre nie je navonok viditeľné a toto členenie „nevidí“ ani operačný systém počítača. Skutočné rozčlenenie tak „vidí“ a riadi iba riadiaca časť elektroniky disku (v angličtine sa táto časť nazýva aj „controller“). Elektronika disku vytvára a sprístupňuje pre operačný systém úplne iné, tzv. virtuálne členenie pevného disku. V tomto členení má každý pevný disk 255 virtuálnych hlavičiek (hoci fyzicky môže mať tých hlavičiek napr. len 5). Dôvodom tohto členenia je obmedzenie poruchovosti disku. Na každom pevnom disku totiž zvyčajne po nejakom čase vzniknú chybné bloky, do ktorých sa nedajú ukladať dáta. Ak by neexistovalo virtuálne členenie disku, operačný systém by vtedy diagnostikoval disk ako chybný a do určitých jeho oblastí by neukladal dáta, prípadne by dáta neukladal vôbec. Keďže však existuje virtuálne členenie disku, elektronika pevného disku môže tieto chybné fyzické oblasti jednoducho preskočiť a uložiť dáta do tzv. rezervnej oblasti disku bez toho, že by sa o tom dozvedel operačný systém, pretože jeho virtuálne členenie pevného disku sa týmto nenaruší. Vo virtuálnom členení pevného disku sa totiž nezaznamená žiadna chyba a pre operačný systém to vyzerá tak, akoby bol disk bezchybný.   
HDD- Pevný disk sa stále teší neohrozenému víťazstvu medzi externými pamäťami počítačov. Skladá sa z niekoľkých častí – hlavnou sú kotúče pokryté magnetickou vrstvou (na nich sú uložené dáta), ďalej čítacie hlavy, motorčeky pre pohyb disku a pohyb hláv a integrované obvody slúžiace pre ovládanie disku. Celý disk je zabalený v prachotesnom obale, aj najmenšia nečistota by totiž mohla spôsobiť haváriu. Dáta sú na kotúči rozdelené do stôp – sústredných kružníc. Každá stopa sa skladá z niekoľkých sektorov. Pokiaľ je disk v pokoji, platne sa netočia. Keď ale príde požiadavka na čítanie alebo zapisovanie, elektronika ich roztočí a čítacie hlavy sa nastavia na požadované miesto. Následne vykonajú danú akciu. Keď prácu dokončia, posunú sa na iný sektor, kde majú vykonať ďalšiu činnosť, čo samozrejme nejaký čas trvá a vznikajú oneskorenia. Navyše sa často stáva, že po sebe nasledujú dve či viac požiadaviek na čítanie z rovnakej stopy. Preto disk neprečíta len požadované sektory, ale celú stopu a dáta z nej si uloží do vyrovnávacej pamäte (štandardne 8 – 64 MB). Vďaka tomu dochádza k redukcii prebytočných pohybov platní, čoho následkom je rýchlejší a tichší počítač. Predpokladom efektívneho čítania je však „uprataný“ disk. Na to slúži defragmentácia – presun častí súborov „roztrhaných“ po celom disku na jedno miesto. Programom na defragmentáciu je štandardne vybavený aj OS Windows, pokročilejšie možnosti ponúka bezplatný softvér. V súčasnosti sa používajú predovšetkým dve veľkosti HDD – 3,5“ v stolných počítačoch a 2,5“ v notebookoch. Väčšina počítačových skriniek je ale vybavená aj slotom na 5,25“ HDD. Väčšiu pozornosť však treba venovať rozhraniu. Na trhu sú disky so SATA II a SATA III konektorom, označované tiež SATA 3 Gbps a SATA 6 Gbps. Samozrejme, rýchlosť rozhrania nehovorí nič o rýchlosti disku. Tá môže byť udaná viacerými parametrami. Najčastejšie je to počet otáčok za minútu (RPM). 5400 RPM disky nachádzame už len v low-end netbookoch, štandardom sú 7200-otáčkové disky. Vo vyššej triede sa stretávame aj s hodnotami nad 10 000 RPM. Udaná by mala byť aj dátová priepustnosť pri čítaní a zapisovaní (MB/s) a latencia – stredná doba, za ktorú sa disk dostane na požadovaný sektor. Čo sa týka kapacity, dostupné sú modely od 160 GB do 3 TB (3 000 GB), jej voľba závisí od potrieb konkrétneho používateľa. 
⦁    SSD - V súčasnosti rastie obľuba SSD diskov, ktoré zrejme v budúcnosti HDD nahradia. Výhod je hneď niekoľko. SSD-čka sú rýchle statické flash pamäte (niečo ako rýchle USB kľúče) a na rozdiel od HDD nepozostávajú z pohyblivých častí. Vďaka tomu sú absolútne nehlučné, odolné voči otrasom, majú výrazne nižšiu latenciu a spotrebu energie, navyše sú ľahšie a takmer vždy aj podstatne rýchlejšie. Dôvodov, prečo ich však obľubujú zatiaľ len technologickí nadšenci, je viacero. Predovšetkým je to vysoká cena a nízka kapacita – za cenu priemerného 2 TB hardisku (približne 80 – 90 €) kúpite SSD s kapacitou maximálne 40 GB. Navyše, SSD disky sú dostupné v kapacite maximálne 500 GB, pokiaľ teda nechcete investovať viac než 1 000 €. S kapacitou súvisí aj veľkosť vyrovnávacej pamäte DRAM, ktorá sa pohybuje v rozmedzí od 8 do 512 MB. Nakoľko SSD-čka chcú nahradiť hardisky, používajú rovnaké konektory – SATA II a SATA III. High-end disky však často disponujú PCIe rozhraním, ktoré bežne slúži na pripojenie grafickej karty. Čo sa týka rýchlosti SSD, dôležité sú dva parametre – omeškanie a dátová priepustnosť. Prvý spomínaný väčšinou nedosahuje ani 1 ms, rýchlosť čítania a zápisu sa bežne pohybuje okolo 200 MB/s. Intel však pripravuje disky s čítaním až na 2,2 GB/s! Väčšina výrobcov SSD používa (od 2014) statické NAND flash pamäte. Tieto pamäte (známe aj ako flash disky), nevyžadujú pre uchovanie informácie napájanie a teda dátový obsah zachovávajú aj pri odpojení napätia. Flash pamäte sú pomalšie ako pamäte DRAM tie však potrebujú na uchovanie informácie napájanie, ktoré môže byť realizované vo forme batérie v SSD disku. Od roku 2004 sú však pamäte Flash lacnejšie ako DRAM a preto sú SSD s pamäťami DRAM využívané tam, kde sú potrebné veľmi krátke doby prístupu a cena nerozhoduje. Súčasné SSD disky s flash pamäťami využívajú pamäte DRAM ako cache pamäť s podobnou funkciou ako je buffer pevných diskov. Cache: SSD disky využívajú malé DRAM ako cache, podobne ako je tomu u pevných diskov. V cache je obvykle uložená FAT tabuľka.
⦁    Akumulátor energie: pre SSD s vyšším výkonom sa používa kondenzátor alebo iná forma akumulátora. Ten je nevyhnutný pre zachovanie integrity dát, aby pri náhlom výpadku napájania bolo možné dáta z cache stiahnuť na disk, niektoré disky dokážu udržať obsah i tak dlho, aby bolo možné v práci pokračovať po nábehu napájania.

ATA/SATA/PATA-  Serial ATA (tiež SATA alebo S-ATA) je zbernica primárne navrhovaná na prenos dát z a na pevný disk. Je to nasledovník ATA štandardu, dnes známeho ako Parallel ATA (PATA). Prvá generácia rozhrania Serial ATA mala rýchlosť 150 MB/s za sekundu, čo je iba malé zvýšenie rýchlosti oproti najrýchlejšiemu PATA módu (UDMA-133). Ale ďalšie zvyšovanie rýchlosti PATA je dosť nepraktické a relatívna jednoduchosť sériovej komunikácie a použitia nízkeho napätia umožňuje jednoduché škálovanie SATA. Serial ATA II (2005) zdvojnásobila prietok dát na 300 MB/s. Keďže dátový tok magnetických pevných diskov je tesne pod 100 MB/s (interne max. 160 MB/s), vyššie rýchlosti sa dosahujú vďaka prenosu z cache pamäte diskov. Vysoké prenosové rýchlosti sa preto využívajú hlavne pre nemagnetické disky a rýchle optické mechaniky. SATA rozhranie zdedilo po ATA PIO a UDMA modul. Vyšších rýchlostí oproti ATA radiču sa dosahuje pretože prenos prebieha sériovo na vysokej frekvencii (až 3000 MHz).
Najväčšiu zmenu prekonali káble. Sú ľahké a flexibilné, sedemžilové, ukončené 8 mm širokým konektorom na každej strane. Môžu byť až jeden meter dlhé. Oproti krátkym (45 cm, 18 inch dlhým) neohrabaným 40 alebo 80 žilovým PATA káblom sú tieto veľkou výhodou pre systémových dizajnérov. Ďalej prietok vzduchu a z toho vyplývajúce chladenie zariadenia sa zlepšilo. Serial ATA ruší zdieľanie zbernice (ako master/slave pri PATA) a dáva každému zariadeniu vlastný kábel. Konektory sú špeciálne tvarované tak, aby ich nebolo možné zapojiť do nesprávnej pozície.
Štandard Serial ATA špecifikuje aj konektor napájania ktorý sa líši od 4-pinového Molexového konektora používaného pri PATA diskoch a veľa iných komponentoch. Tak ako dátový kábel je tiež tenký, ale je širší. Má 15 žíl a teda je ľahko odlíšiteľný od dátového kábla. Tento zdanlivo veľký počet zabezpečuje, ak je to potrebné, napájanie viacerých voltáží -- 3.3 V, 5 V a 12 V. To isté zapojenie sa používa aj pri 2,5" a 1.8" (notebookových) pevných diskoch.
Disky sa pripájajú priamym a samostatným káblom k radiču a tým pádom sa nemusia rozlišovať na Master, Slave a Cable Select.
K uľahčeniu prechodu na Serial ATA, veľa výrobcov spočiatku použilo disky s logikou zväčša totožnou s PATA diskami, s pridaním premosťovacieho čipu na SATA. Takéto disky majú SATA konektor, môžu mať oba napájacie konektory a vo všeobecnosti sa prejavujú ako čisté SATA zariadenia, aj keď nemusia mať niektoré z prvkov zo SATA špecifikácie. Dnes (2008) sa vyrábajú iba priame SATA disky, resp. opačne - PATA disky s premosťovacím obvodom pre SATA.
Priepustnosť zbernice v bitoch za sekundu:
⦁    SATA(1) 1.5 Gbit/s
⦁    SATA2 3.0 Gbit/s
⦁    SATA3 6.0 Gbit/s

vysvetlite zabezpečenie v PS, šifrovanie, firewall, autentifikácia 
Bez počítačovej siete by bola činnosť niektorých dnešných spoločností silnoohrozená. 
So šírením sa sietí rastie aj potreba účinnej antivírusovej ochrany. Antivírusovú ochranou v tomto prípade nie je len antivírus samotný, ale napríklad aj správne formulovanú firemnú bezpečnostnú politiku, vykonávacie smernice a zodpovedného a skúseného administrátora s náležite poučenými užívateľmi. Počítačová sieť umožňuje rozšíriť ako možnosti  vírusov, tak aj antivírusových systémov.
 Z pohľadu ochrany sietí môžeme antivírusový softvér  rozdeliť na: 
•   antivírusovú ochranu staníc, 
•   antivírusovú ochranu súborových serverov, 
•   antivírusovú ochranu na vstupných bránach do Internetu.  
Firewall a šifrovanie 

Firewall je sieťové zariadenie a/alebo softvér, ktorého úlohou je oddeliť siete s rôznymi prístupovými právami (typicky napr. Internet a Intranet) a kontrolovať tok dát medzi týmito sieťami.
Kontrola údajov prebieha na základe aplikovania pravidiel, ktoré určujúpodmienky a akcie. Podmienky sa stanovujú pre údaje, ktoré možno získať z dátového toku (napr. zdrojová, cieľová adresu, zdrojový alebo cieľový port a rôzne iné). Úlohou firewallu je vyhodnotiť podmienky a ak je podmienka splnená, vykoná sa akcia. Dve základné akcie sú "povoliť dátový tok" a "zamietnuť dátový tok". Po vykonaní takejto akcie firewall prestane paket spracovávať. Existujú však aj iné akcie, ktoré neurčujú osud paketu a slúžia napr. na logovanie hlavičiek paketu, zmenu hlavičiek paketu a podobne.Ďalšou vlastnosťou firewallu, ktorá sa často používa, i keď nejde o filtrovanie, je schopnosť prekladu adries. NAT umožňuje zmeniť zdrojové a cieľové adresy v paketoch, čím sa najčastejšie umožňuje komunikácia so sieťami s privátnymi adresami. Aj preklad adries prebieha pomocou pravidiel. Ak sa chceme baviť o firewalloch, musíme si povedať aké typy firewallov vlastne máme. Základné delenie podľa toho, ako firewall pracuje, je delenie na paketové filtre a aplikačné servery. Typickým príkladom paketového filtra je firewall zabudovaný do jadra väčšiny unixových systémov. Väčšina operačných systémov Windows XP a 2000, nemá tento druh firewallu implementovaný. A aj táto implementácia zďaleka nedosahuje kvalitu unixových filtrov. Predstaviteľom aplikačných serverov je napríklad unixový proxy server Squid alebo WinProxy pre operačné systémy Windows. Základnou odlišnosťou obidvoch typov je v tom, ako pracujú. Zatiaľ čo paketový filter jednoducho blokuje, zakazuje alebo smeruje pakety podľa daných pravidiel bez analýzy obsahu, aplikačné servery sa snažia obsah analyzovať a podľa výsledkov analýzy i rozhodovať. Nie je výnimkou, že sieť chránia oba druhy týchto firewallov. Malo by ale platiť, že smerom do vnútornej siete by mal byť paketový filter na prvom mieste a až za ním by mal byť umiestnený aplikačný server, a to z niekoľkých dôvodov. Jednou z nich je znížená záťaž aplikačného servera, ktorý spracováva len dáta, ktoré chceme aby boli spracované. Nemusíme sa teda zaoberať paketami, ktoré vôbec nechceme pustiť do našej siete. Toto obstaráva paketový filter umiestený pred aplikačným serverom. 
Paketový filter - Najjednoduchšia a najstaršia forma firewallovania, ktorá spočíva v tom, že pravidlá presne uvádzajú, z akej adresy a portu na akú adresu a port môže byť doručený prechádzajúcej paket , tj. Kontrola sa vykonáva na tretej a štvrtej vrstve modelu sieťovej komunikácie OSI. 
Aplikačné brány -  Len o málo neskôr, než jednoduché paketové filtre, boli postavené firewally, ktoré na rozdiel od paketových filtrov úplne oddelili siete, medzi ktoré boli postavené. Hovorí sa im väčšinou Aplikačné brány , niekedy tiež Proxy firewally . Všetka komunikácia cez aplikačnú bránu prebieha formou dvoch spojeni - klient (iniciátor spojenia) sa pripojí na aplikačnú bránu ( proxy ), tá prichádzajúce spojenia spracuje a na základe požiadavky klienta otvorí nové spojenie k serveru, kde klientom je aplikačná brána. Dáta, ktoré aplikačné brána dostane od servera, potom zase v pôvodnom spojenia odovzdá klientovi. Kontrola sa vykonáva na siedmej (aplikačnej) vrstve sieťového modelu OSI (preto sa týmto firewallom hovorí aplikačnej brány). 
Stavové paketové filtre-  Stavové paketové filtre vykonávajú kontrolu rovnako ako jednoduché paketové filtre, navyše si však ukladajú informácie o povolených spojeniach, ktoré potom môžu využiť pri rozhodovaní, či prechádzajúce pakety patrí do už povoleného spojenia a môžu byť prepustené, alebo či musí znovu prejsť rozhodovacím procesom. To má dve výhody - jednak sa tak urýchľuje spracovanie paketov už povolených spojenia, jednak možno v pravidlách pre firewall uvádzať len smer nadviazanie spojenia a firewall bude samostatne schopný povoliť aj pakety odpovedí au známych protokolov aj ďalšie spojenia, ktoré daný protokol používa. Napríklad pre FTP teda stačí nastaviť pravidlo, v ktorom povolíte klientovi pripojenie na server pomocou FTP a pretože sa jedná o známy protokol, firewall sám povolí nadviazanie riadiaceho spojenie z klienta na port 21 servera, odpovede z portu 21 servera na klientom použitý zdrojový port a po príkazu, ktorý vyžaduje prenos dát, povolia vytvorenie dátového spojenia z portu 20 servera na klienta na port, ktorý si klient so serverom dohodli v rámci riadenia spojenia a pochopiteľne aj pakety odpovedí z klienta späť na port 20 servera. Zásadným vylepšením je i možnosť vytvárania tzv. Virtuálneho stavu spojenia pre bezstavový protokoly, ako napr. UDP a ICMP . 

Stavové paketové filtre s kontrolou protokolov a IDS  Moderné stavové paketové filtre okrem informácií o stave spojenia a schopnosti dynamicky otvárať porty pre rôzne riadiace a dátové spojenia zložitejších známych protokolov implementujú niečo, čo sa v marketingovej terminológii rôznych spoločností nazýva najčastejšie Deep Inspection alebo Application Intelligence . Znamená to, že firewally sú schopné kontrolovať prechádzajúce spojenie až na úroveň korektnosti prechádzajúcich dát známych protokolov i aplikácií. Môžu tak napríklad zakázať priechod ht tp spojenia, v ktorom objavia indikátory, že sa nejedná o požiadavku na WWW server, ale tunelovanie iného protokolu, čo často využívajú klienti P2P sietí ( ICQ , Gnutella , Napster , apod.), Alebo keď dáta v hlavičke e -mailu nespĺňajú požiadavky RFC pod.

Autentifikácia je mechanizmus identifikácie a overenia identity, pozostáva z dvoch zložiek: a) Identifikácia - login, meno používateľa, prihlasovacie "ID",  b) Autentizácia - overenie identity jedinečným príznakom, osobné heslo, osobný certifikát vystavený na konkrétnu osobu, odtlačok prsta. 

Šifrovanie - Prvé asymetrické šifrovacie algoritmy sa objavili v 70. rokoch minulého storočia. Sú založené na jednoduchej myšlienke: správa je dešifrovaná iným kľúčom než bola šifrovaná. Každý z komunikujúcich partnerov vlastní dvojicu kľúčov, jeden tajný tzv. privátny a jeden verejný. Správa je zakódovaná verejným kľúčom, ktorý je distribuovaný všetkým partnerom dotyčnej osoby, ale len táto osoba môže správu dekódovať svojim privátnym kľúčom. Úloha privátneho a verejného kľúča je symetrická. Reprezentantmi asymetrických algoritmov sú RSA (Rivest-Shamir-Adleman) a DH (Diffie-Hellman). Algoritmus RSA je matematicky založený na Fermatovej vete z teórie čísiel a na fakte, že je mimoriadne ťažké zistiť deliteľov veľkých čísiel. 
Hashovacie funkcie -  Primárnou úlohou hashovacích funkcií (HF) je transformácia ľubovoľne dlhého reťazca znakov na reťazec konštantnej dĺžky. Základnými požiadavkami, ktoré by mali spĺňať tieto funkcie sú: k danému výstupu HF by malo byť nemožné zostrojiť pôvodný dokument. To znamená, aby neexistovala inverzná funkcia k hashovacej funkcií, prakticky by nemali existovať dva dokumenty, ktoré majú rovnakú hashovaciu hodnotu, zmenou jedného bitu v dokumente, sa hodnota hashovacej funkcie musí zmeniť viac ako v jednom bite výsledného hashu oproti pôvodnému dokumentu. Medzi najčastejšie používanú hashovaciu funkciu patrí SHA (Standard Hash Algoritmus). Jej vstupom je reťazec dĺžky maximálne 2^64 bitov a výstupom 160 bitový reťazec.

popíšte pasívne prvky počítačovej siete, definujte ich základné vlastnosti a uveďte ich použitie v počítačových sieťach 
Pasívne sieťové prvky sú tie časti počítačovej siete, ktoré sa podieľajú na prenose dát v sieti, ale dáta žiadnym spôsobom nemení ani neovplyvňujú. 
⦁    Káble (optické káble, koaxiálne káble)
⦁    Konektory
⦁    Rozvádzače
⦁    Spojky
⦁    Zásuvky 
                                                                                             Najrozšírenejšie druhy káblov používaných na vytvorenie siete – krútená dvojlinka a optický kábel. Tieto káble sa konektormi zapájajú do aktívnych prvkoch kabeláže (sieťové karty, huby, switche, routre...). 
Opticky kábel obsahujú optické vlákna, ktoré sú sklenené alebo plastové, prenášajú svetelné signály pozdĺž svojej dĺžky. Oproti kovovým majú množstvo výhod. Sú odolné voči elektromagnetickému rušeniu (blesky), prenos dát na veľké vzdialenosti rádovo v km, rýchlosť a vysokú kapacitu prenášaných dát. Ich nevýhodou je cena kabeláže a potrebných prvkov ako transceiver – ktorý premieňa svetelné lúče na elektrické signály ktoré potrebuje sieťová karta.  
Jednovidové vlákno je typ optického vlákna ktorý sa používa na prenos dát na väčšiu vzdialenosť (Medzi mestami,štátmi,kontinentami). Na kratšiu vzdialenosť sa používaju viacvidové optické vlákna.  
UTP-  UTP (angl. Unshielded Twisted Pair – netienená krútená dvojlinka) je krútený párovaný kábel, ktorý nemá dodatočné tienenie. Pre sieťové aplikácie Ethernet používame 100Ω káble kategórií (angl. Category, alebo len Cat.) 3, 4 a 5, špecifikované v norme TIA/EIA 568-A a tiež káble kategórie 5e, 6 a 7 určené pre vysokorýchlostný prenos. UTP kábel obsahuje 4 krútené páry – teda 8 vodičov v jednom zväzku. Ethernet 10Base-T, 100Base-TX, a 100Base-T2 používajú iba 2 zakrútené páry (4 vodiče), 100Base-T4 a 1000Base-T vyžaduje všetky 4 páry.  
STP Pod tienenou krútenou dvojlinkou (Screened Twisted Pair (ScTP)) rozumieme štvorpárový 100Ω UTP, s jednoduchou fóliou (vtedy F ako Foiled - fóliované), alebo opletaním (vtedy S ako Shield - štít) všetkých štyroch párov vodičov spolu pre minimalizáciu elektromagnetického rušenia a vyžarovania. Tienený TP často označujeme aj ako FTP (Foiled Twisted Pair), alebo tiež STP (Screened UTP). FTP je myslené ako tienená verzia káblov kategórií 3, 4 a 5. Sú použiteľné pri všetkých Ethernet aplikáciách a sú ekvivalentom jednotlivých kategórií UTP káblov. Pre zvlášť elektromagneticky zarušené prostredie (alebo naopak pre prostredie vyžadujúce minimálny vyžarovaný elektromagnetický šum) sa používa tienenie pre každý pár kábla zvlášť, alebo kombinácia – tienené páry + celkové tienenie fóliovaním alebo(a) opletaním.
popíšte hlavičku programu v jazyku PASCAL, uveďte príkazy, popíšte ich funkciu a uveďte a charakterizujte programové jednotky jazyka PASCAL. 
Hlavička je prvý riadok programu a obsahuje meno programu a deklaráciu (zoznam objektov ktore budu v programe použité).  Príkazy: 1.priradovací príkaz umožňuje do premennej dosadiť hodnotu 
2. príkaz vstupu – read- čítanie jednej alebo viacerých hodnôt , readln... vykoná rovnakú akciu ako príkaz read a potom prejde na nový riadok. 3. Príkaz výstupu-write... vytlačí hodnotu jednej alebo viacerých premenných alebo text. 
Program OBDLZNIK;
var A,B,OBVOD,OBSAH:integer; { A...šírka obdĺžníka, B...dĺžka obdĺžníka}
begin read(A,B);
OBVOD:= 2*(A+B);
OBSAH:= A*B;
write(OBVOD);
write(OBSAH);
end. 
 
Deklarácia premennej-  
procedure TForm1.Button1Click(Sender: TObject);
var 
  a: integer;
begin
  a:=200;
end;
Softvér  vysvetlite aký je rozdiel medzi programom a operačným systémom 
● Operačný systém je veľmi komplexný softvér, ktorého vývoj je oveľa zložitejší a náročnejší, než vývoj obyčajných programov. Program  je formulácia algoritmu a príslušných dátovych oblastí pomocou programovacieho jazyka.
vysvetlite čo má na starosti operačný systém 
Hlavnou úlohou operačného systému je zabezpečiť užívateľovi možnosť ovládať počítač, vytvoriť pre procesy stabilné aplikačné rozhranie (API) a prideľovať im systémové zdroje.  
vymenujte základné druhy aplikačných programov 
 Textové editory (Word, Writer) 
· Tabuľkové kalkulátory (Ms Excel, Calc.) 
· Prezentačné programy (Impress, Microsoft PowerPoint) 
· Antivírusové programy (ESET, NOD, Avast) 
· Databázový systém (Microsoft Access, MySQL)
· Správa súborov (Windows Commander)
· Zálohovacie, kompresné nástroje (WinZip, Power Archiver)
· Grafické editory ( Adobe Photoshop, GIMP) 
· Multimediálne ulity (CD prehrávače, DVD prehrávače, MP3 prehrávače)
· Programovacie jazyky (Turbo Pascal, MS Visual Basic) 
· Internetové nástroje (Opera, Internet Explorer, Firefox) 
· Systémové nástroje (ovládače) 
vymenujte základné druhy operačných systémov Windows, Linux 
Linux- Debian,Gentoo,Ubuntu,Xubuntu,Red Hat 
Windows- Windows XP, 7,8,10