Milovníčka slova a cestovania

„Nechce sa ti ísť so mnou na nákupy?“ váhavo sa opýtala Lenka Petry natiahnutej po večeri na pohovke v obývacej časti prívesu. Dlho zvažovala, či ju osloviť alebo nie, nakoniec to však riskla. Nemala čo stratiť, v najhoršom ju sestra pošle kade ľahšie. „Neotravovala by som ťa, keby ma naši pustili samú. A im sa zase nechce, vraj majú toho za dnešok dosť,“ dodala na vysvetlenie. V duchu sa pritom zlostila. Od kedy bolo vylihovanie na pláži také namáhavé, že jej rodičia nezvládli večer zájsť do mesta?

Petra si pozorne Lenku prezrela. Zdalo sa jej to, alebo bola naozaj nervózna a akoby mala z niečoho strach? Bolo možné, že by sa jej bála kvôli tej malej rannej hádke?

„A prečo nie?” odpovedala po chvíli premýšľania. „Tiež som síce unavená a mierne spálená, ale rada s tebou pôjdem. Aj tak som už plánovala v najbližšej dobe vybehnúť do mestečka, konečne si ho poriadne obzrieť, preskúmať a niečo nakúpiť. Veď sme tam od začiatku dovolenky poriadne neboli.”

„Fakt by si so mnou šla?” Lenka prekvapene zastala uprostred izby. Očividne nečakala, že sestra bude tak rýchlo súhlasiť. Práve naopak, myslela si, že ju bude musieť prehovárať oveľa dlhšie. Vôbec by sa nečudovala, keby sa jej predpovede naplnili. Ráno na ňu dosť nepekne vybehla a stále sa kvôli tomu voči Petre cítila previnilo. No ale mohla za to, že sa vyľakala, keď ju o pol siedmej ráno nikde nenašla a netušila, kde mohla zmiznúť? Ani za nič by však pred nikým nedala najavo pravú príčinu, prečo na ňu nakričala.

„Fakt,” usmiala sa Petra. „Tak už na mňa nečum ako teľa na nové vráta a choď sa prichystať, o chvíľu môžeme vyraziť.” 

„Díky, ségra,” zamumlala Lenka a zmizla v spálni. 

O desať minút obe dievčatá kráčali uličkami kempu k recepcii, kde sa napojili na úzky chodník, lemovaný figovníkmi, opunciami a rôznymi citrusmi. Slnko už bolo nízko, ale stále príjemne hrialo. 

Mestečko bolo od kempu vzdialené iba niekoľko minút cesty pešo, preto netrvalo dlho a čoskoro prišli na malé námestie, kde to už žilo. Na terase neďalekej reštaurácie hrala živá hudba a čašníci sa museli poriadne obracať, pretože podnik praskal vo švíkoch. Ľudia sa prechádzali hore-dolu, obchodníci v stánkoch ponúkali svoj tovar. Z okolitých reštaurácií sa šírila lákavá vôňa rôznych jedál.

„Kam by si chcela ísť najprv?” zaujímala sa Petra a zvedavo sa obzerala okolo seba.

„Neviem, čo keby sme to tu najprv všetko preskúmali?

„Myslím, že je to dobrý nápad,” odobrila Petra sestrin návrh. „Ale vieš čo? Tie vône ma strašne dráždia. Čo keby sme najprv skočili do cukrárne? Pozývam ťa.”

„Ty mňa?” vytreštila oči Lenka. „A to prečo?”

„Lebo mám strašnú chuť na niečo dobré a nechcem byť súkromník?”

„Len tak?” nedôverčivo si ju Lenka premeriavala.

„Len tak.”

„Tak fajn,” slabo sa usmiala. „Pozvanie prijímam.”

Usadili sa na terase neveľkej cukrárne, ktorá Petru zaujala ešte v prvý deň počas malého prieskumu mestečka. Mali z nej dobrý výhľad na námestie a ľudí prechádzajúcich okolo.

„Tak čo si dáš?” opýtala sa Petra, študujúc dezertné menu. „Ja si asi dám zmrzlinový pohár a ľadovú kávu, mám na ňu brutálnu chuť.”

„Tá zmrzlina znie fajn, tiež si ju dám.”

Kým si dievčatá vychutnávali chladenú pochúťku, Petra Lenke povedala o svojom zistení ohľadne Jakuba s Martinom.

„Ty brďo, to fakt?” nechcelo sa veriť Lenke.

„Fakt. Potvrdili mi to, Ale chápeš to? Aká vtipná náhoda, nie?”

„To hej. Mňa ale skôr prekvapuje, že si ich po toľkých rokoch vôbec pamätáš… Koľko si vtedy mala? Päť?”

„Štyri. Ale veď ani ja som si ich už nepamätala. Len… Keď som minule zaspávala, vyskočila na mňa spomienka a mne bolo odrazu jasné, prečo mám od začiatku pocit, že ich poznám už roky,” mykla Petra plecom a oblizla lyžičku. „A dojedla som, môžeme ísť.”

„Aj tak je to riadna haluz,” mumlala si popod nos Lenka, keď odchádzali z cukrárne a vydali sa na prieskum mestečka. Kráčali pomaly, nemali sa kam náhliť, obzerali jeden výklad za druhým, prešli aj všetky bočné uličky. Každá z nich si predbežne v hlave robila poznámky, kam sa najbližšie zastavia.

Odrazu sa ocitli pred na pohľad nevýrazným obchodíkom so svietiacim nápisom Sucreries. Petra okamžite spozornela a ťahala Lenku dnu.

„Čo robíš?” nechápala Lenka. „Zatiaľ len mapujeme terén, nie?”

„Sucreries znamená sladkosti. Poďme dnu, prosím. Musím zistiť, čo tam všetko majú.”

„Tak fajn, ale ak sa mi tam nebude páčiť, zabijem ťa.”

„Wow.” Petra sa v prvom momente nezmohla na iné, len zalapanie po dychu.

Obchod bol plný cukroviniek od výmyslu sveta. Bonbóny, dražé, želé cukríky, pelendreky - to bol len zlomok toho, čo obchod ponúkal.

„No ty vole,” vydýchla Lenka prekvapene. „Okej, beriem späť, nezabijem ťa. Toto tu je fakt brutál.”

„A na čo sa ako prvé zamerať?” položila si Petra pre seba rečnícku otázku. Bolo jej jasné, že čím bohatšia ponuka, tým ťažšie sa vyberá. V tomto prípade sa jej to zdalo priam nadľudská úloha.

„Je ti jasné, že sa sem budeme musieť ešte minimálne raz vrátiť, že?” skonštatovala Lenka, vidiac, ako jej sestra fascinovane a nerozhodne zároveň hľadí na ponúkaný sortiment.

„Veď práve. Mám pocit, že je nemožné niečo si vybrať.”

Nakoniec sa spoločne rozhodli len pre malú ochutnávku. Z niekoľkých druhov, tých, ktoré ich zaujali najviac, si vybrali po niekoľko kúskov. „Veď sa sem ešte vrátime, pokojne aj zajtra a dokúpime ďalšie,” hovorila Lenka. „Len už poďme, nech si ešte stíhame niečo obzrieť.”

„Teda, to bolo niečo. Keby toto videla Laura, tak sa zblázni,” nadchýnala sa Petra ešte aj potom ako vyšli z obchodu. „Musím jej potom navyberať nejaký mix, to bude originálny darček. Padne z neho na zadok.” 

„Ale teraz by sme mohli zájsť aj na promenádu,” navrhla Lenka. „Tam som tiež videla zopár zaujímavých stánkov. Chcela by som nejaký klobúk, pomôžeš mi vybrať?”

Petra prekvapene zastala a zahľadela sa na Lenku, či to myslí vážne. „Si si istá, že ja som ten správny človek? Veď môj vkus, či ako ty hovoríš - nevkus, neznášaš.”

Lenka s malou dušičkou pozrela na sestru. „Ja viem, ale… Dúfam, že sa nebudeš hnevať… Nikoho iného tu nemám, tak... to risknem.” 

„Tak to ti teda pekne ďakujem,” pobavene sa uškrnula Petra a mávla rukou. „No čo už, moje kvality nikto neocení.”

***

Tomáš sedel vo svojom stane a pripravoval si materiály na zajtrajší celodenný výlet do Marseille. Aj keď v tomto smere už nováčikom nebol, zakaždým si poctivo prešiel všetky dôležité informácie a fakty. Nezabudol ani na zaujímavosti a rôzne pikošky. Z vlastnej skúsenosti vedel, že každá skupina turistov bola iná a nie každý sa uspokojil so základným výkladom. Aj to bol dôvod, prečo nikdy nič nenechával na náhodu. Jeho perfekcionizmus by mu to ani nedovolil.

Po chvíli sa jeho myšlienky začali uberať od Katedrály Notre-Dame de la Garde úplne iným smerom. Kostol, ktorý poznal ako vlastnú dlaň, odrazu prestal byť zaujímavý. Podvedomie mu podsúvalo nedávnu spomienku. Roky chodieval behať každý deň pred raňajkami a doteraz tam nikoho s výnimkou niekoľkých domácich rybárov nestretol. Až dnes. Zo všetkých možných ľudí, ktorí sa tam mohli objaviť, tam stretol práve Petru. V deň svojich narodenín. Náhoda, alebo irónia osudu? Niekto tam hore - ak niečo také vôbec existuje - musí mať naozaj zvláštny zmysel pre humor.

Pred očami sa mu začali premietať útržky udalostí, v ktorých hrala hlavnú rolu práve ona nežná blondínka. Zamyslený výraz, pohľad stratenej srny. Zahanbenie v Saint Tropez. Žiariace oči počas včerajšieho rozhovoru. Prekvapenie, keď ho ráno tak nečakane stretla.

Od tej chvíle sa už nedokázal sústrediť vôbec. Po niekoľkých márnych pokusoch definitívne pochopil, že to nemá zmysel. Zajtra bude improvizovať. Materiály z výletu odložil na malý stolík v predsieni stanu, frustrovane si vzdychol a neodolal nutkaniu kopnúť do kufra v rohu.

„Ach, Petra, čo si to so mnou porobila?“

Musel si prevetrať hlavu, prísť na iné myšlienky. Uviazal si okolo pása mikinu, do vrecka strčil krabičku cigariet a zapaľovač, zazipsoval stan a vybral sa na nočnú prechádzku už prázdnou plážou. Snáď mu pobyt na čerstvom vzduchu pomôže.

***

„Kokso, mňa z tých nákupov normálne bolia nohy,” unavene vzdychla Lenka, keď sa neskoro večer vracali do kempingu. Bola už tma, cestu im osvetľovali len roztrúsené pouličné lampy.

Petra pobavene pokrútila hlavou. „Veď sme takmer nič nekúpili.”

„To je fuk, ale nachodili sme toho dosť. A konečne mám klobúčik, čo sa mi páči. A nepotrebovala som ani tvoju pomoc.”

Prechádzali krajom pláže, už boli takmer pri vstupe do kempingu, keď Petra zaregistrovala Tomáša. Stál opretý o stenu predajne s kúpacími potrebami a fajčil. Vo svetle pouličnej lampy sa jej zazdalo, akoby sprievodca zamyslene hľadel niekam do diaľky. Prečo musia všetci pekní muži fajčiť? znechutene si pomyslela. To sa vážne na celom svete nenájde žiadny sexi nefajčiar?

Petre trvalo len zlomok sekundy, kým sa rozhodla. Za prihovorenie sa nič nedá. Zmenila smer, na čo Lenka zahrešila, čo blbne, a vydala sa smerom k Tomášovi. No než k nemu stihla prísť, z opačného smeru sa s obrovským neúprimným úsmevom blížila Darina.

„Ááá, Tomáš, to je ale prekvapenie,” teatrálne zvolala tmavovláska ešte z diaľky. „Že sa vôbec ukážete medzi ľuďmi, takmer vás ani nevidno. Boli ste sa prevetrať?”

„Sliepka,” zahromžila Petra a rýchlo znovu zmenila smer, dúfajúc, že ju ani jeden z nich nestihol zaregistrovať. „Tiež sa musí objaviť v tú najnevhodnejšiu chvíľu.”

„Kto?” Lenka sa nechápavo mračila, zmätená z Petrinho správania. Vari nevie, čo chce, keď neustále mení smer?

„Tá krava Darina,” zašomrala a hlavou kývla k miestu, kde Darina bez ostychu flirtovala s Tomášom. 

„Takže predsa na ňu žiarliš,” dovtípila sa Lenka. „Chcela si sa mu ísť pozdraviť, že? Preto si to otočila tým smerom?”

„Hej,” odvrkla, nahnevaná na celý svet. Prečo sa musí tá ženská objaviť vždy v tú najmenej vhodnú chvíľu? „A čo teraz? Ideš sa mi vysmievať?” vyprskla.

„Veď nič.” Lenka zdvihla ruky v mierovom geste. „Ale nemyslím, že by mala u Tomáša šancu.”

„Prečo?”

„Myslím. Ale kašli na ňu, nestojí ti za rozčuľovanie sa.”

***

Tomáš sa skoro zadusil cigaretou. Nevšimol si ju skôr, až keď sa mu prihovorila, a tak nestihol zmiznúť. Neúprimne sa jej pozdravil, slušne jej odpovedal na zvedavé otázky a snažil sa čo najnenápadnejšie vytratiť. Výhovorka, že sa musí ešte pripraviť na zajtrajší výlet, mu však nebola vôbec platná, lebo Darina ho zrejme vôbec nepočúvala. Len si húdla svoje a zmyselne naňho žmurkala.

Nadbiehanie tej koketnej čiernovlásky mu bolo vrcholne nepríjemné. Zaliečala sa, robila naňho oči. Presne vedel, o čo tej žene ide. Poznal také typy a z duše ich nenávidel. Mysleli si, že dostanú každého na svoju krásnu tváričku a obdarený dekolt. No uňho už mali smolu, s jednou takou mal kedysi česť a nedopadlo to dobre. Oveľa viac mu imponovali ženy, ktoré mali svoju hrdosť a nevliezli do postele s prvým, kto o ne prejavil záujem. Ženy ako Petra.

Bohužiaľ, nemohol Darinu bez obalu odpálkovať a poslať tam, kde aj chrbát stráca svoje poctivé meno. Naozaj nepotreboval problémy kvôli jednej neukojenej ženskej. Musel urýchlene vymyslieť, ako sa jej elegantne zbaviť.

***

Petra smutne sedela na posteli a obzerala si svoj nový úlovok z večernej prechádzky. Hneď ako ho zbadala v jednom stánku na promenáde, zamilovala sa doňho. Okamžite vedela, že práve našla svoj suvenír. Obyčajný porcelánový hrnček, s maľovanou mapou francúzskej riviéry na bielom podklade a nápisom Cote d´Azur.  Láska na prvý pohľad. Ešte pred hodinou naň bola taká hrdá. No momentálne sa je už nezdal taký úžasný. 

Ako veľmi sa dokáže človeku zmeniť nálada v priebehu minúty...

Pokiaľ nestretla Darinu a nebola svedkom jej koketovania s Tomášom, cítila sa skvelo. A v mihu sekundy sa jej rozpoloženie otočilo o stoosemdesiat stupňov.

Lenka mala pravdu. Naozaj na ňu žiarlila. Darina mala všetko, čo ona nie. Vysoká, krásna, drzá a sebavedomá. Mohla mať každého, na koho ukázala, určite si vedela mužov omotať okolo prsta. Zatiaľ čo ona, šedá myška, nevynikala ničím a mala svoje zásady. Dokonca ani Alexa si nevedela udržať. Hoci sa na celú situáciu s odstupom času pozerala už oveľa triezvejšie a uvedomovala si, že to nebola len Lenkina chyba, čo ich dvoch rozdelila, stále jej z toho bolo smutno. Verila, že sa za tých sedem mesiacov cez to prenesie, ale opak bol pravdou. Darina jej svojím správaním a uháňaním Tomáša len pripomenula, aká bola blbá, keď celú situáciu riešila tak, ako riešila. Prekliata žiarlivosť.