Milovníčka slova a cestovania

Jedálňou sa nazýval otvorený priestor v strede kempu, ktorý z troch strán obklopovali stany a za nimi ukryté obytné prívesy. Keďže každý z nich bol vybavený vlastným plastovým stolíkom a stoličkami, tento priestor sa využíval predovšetkým počas výmenných dní. Ráno bol určený pre ešte neubytovaných klientov, neskôr pre tých, čo odchádzali domov. V jedálni si tiež sprievodca zhromažďoval svojich klientov, keď ich chcel oboznámiť s nejakými dôležitými informáciami. 

Tomáš sa najprv predstavil cestujúcim z druhého autobusu, keďže ten išiel bez sprievodcu a na parkovisku na to nebol priestor.

Potom všetkých oboznámil s tým, že ubytovaní budú približne o tri hodiny. Zhruba toľko totiž trvá uvoľnenie stanov a prívesov a ich následné upratovanie. Čas čakania si môžu skrátiť prechádzkou po okolí, či si len tak posedieť v jedálenskom priestore a oddychovať po náročnej ceste. Upozornil ich aj na to, že pobyt začínajú až večerou, a odporúčal im ísť sa dovtedy niekde najesť.

„Pokiaľ sa vám nechce chodiť ďaleko, najbližšia reštaurácia sa nachádza kúsok odtiaľto, v rámci kempu, ale, samozrejme, na okolí i v mestečku je veľa iných možností,“ vysvetlil. „Stretneme sa tu opäť o jedenástej a rozdelím vám stany a prívesy. Ak by ste dovtedy niečo potrebovali, budem v sprievodcovskom stane. Je to hneď ten prvý pri kuchyni. A aby som nezabudol... WC a sprchy sú tu spoločné. Nájdete ich asi dvesto metrov odtiaľto. Pôjdete ďalej tou cestičkou, ktorou sme prišli, a na rázcestí odbočíte vpravo. O niekoľko metrov ste tam. A kúsok za toaletami je aj vstup na pláž,“ dokončil svoj úvodný príhovor a vzápätí sa s klientmi rozlúčil.

„Do jedenástej máme kopec času. Ideme sa prejsť, alebo si tu len tak posedíme?“ opýtala sa mama po skončení Tomášovho prejavu. „Ja osobne by som aj dačo zjedla, kto sa pridá?“

„Ja určite, som zase hladná ako vlk,“  povedala Petra a natiahla sa za chlebom, ktorý už mama stihla pohotovo vyložiť. „Ale zišiel by sa aj nejaký životabudič, lebo tu zaspím, neskočíme potom niekde na kávu?“

„To by sme mohli,“ zapojil sa do diskusie aj otec. „Taká káva by urobila dobre aj mne. Tak sa najedzme a pôjdeme pohľadať nejakú kaviarničku.“

Po raňajkách sa Petra rozhodla otestovať toalety a sprchy. Po nedávnom zistení, že všetky sociálne zariadenia sú poňaté v inom štýle, bola zvedavá v akom štýle budú tie ich. Mierne sklamaná zistením, že nie sú ničím výnimočné - ba dalo by sa povedať, že sú priam obyčajné - si dala rýchlu osviežujúcu sprchu. Pomohla jej zmyť nielen pot z dlhej cesty, ale spláchla aj niektoré otravné myšlienky, preháňajúce sa jej hlavou. Oblečená v obľúbených svetlomodrých šortkách a bielom tielku, s vlasmi stiahnutými do gumičky sa cítila ako znovuzrodená. Bola pripravená preskúmať zákutia Port Grimaud.

Prechádzka po toľkých hodinách sedenia v autobuse padla všetkým vhod. Najviac si ju však užívala Petra. Akoby jej len vedomie toho, že je vo Francúzsku, stačilo k pocitu absolútnej spokojnosti. Nasávala do pľúc čerstvý vzduch, presýtený slnkom a morskou soľou, nastavovala tvár hrejivým paprskom a bola šťastná.

Mestečko, ako aj okolie kempu bolo naozaj krásne a turistom malo čo ponúknuť. Azúrovo modré more Petru vábilo tak silno, až sa to nedalo vydržať. Nedokázala odolať. Stojac na brehu mora, s nohami namočenými vo vode si spomenula na svoj často sa opakujúci sen. Sen, ktorý sa po dlhých rokoch snívania stal realitou. V tej chvíli vedela, že sa do Francúzska zamilovala. Beznádejne, definitívne a navždy.

Do kempu sa vrátili s časovou rezervou. Pokým čakali na Tomáša, Petra si nenápadne obzerala prichádzajúcich dovolenkárov. Pomaly sa trúsili do jedálne a obsadzovali voľné stoličky.  Všimla si, že cestujúci boli rôznych vekových kategórií – od mladých tínedžerov, cez rodinky s deťmi, partiu kolegýň až po niekoľkých dôchodcov. Práve tí najviac hromžili na to, že je jedenásť preč a Tomáš mal už  dávno prísť. 

„Prepáčte, že meškám, musel som vyriešiť nejaké neodkladné záležitosti,“ pribehol Tomáš o štvrť na dvanásť. „Ale už sa vám naplno venujem,“ ospravedlňujúco sa usmial. „Teraz vám rozdelím stany a prívesy, aby ste sa mohli ubytovať a oddýchnuť si. Ako isto viete z katalógu cestovnej kancelárie, stany sú štvormiestne, pozostávajúce z dvoch spální a predsiene. Bohužiaľ, z hľadiska kapacity stanov nie je možné, aby ste, ak cestujete iba vo dvojici, bývali sami. Obytné prívesy sú štvormiestne. Nachádza sa v nich aj kúpeľňa s WC, sprchovým kútom a umývadlom, napojeným ale len na studenú vodu. Prívesy majú k dispozícii aj chladničku, pre stany je k dispozícii spoločná chladnička pri kuchyni. A aby som nezabudol, v stanoch a prívesoch je samoupratovanie.“ Keď na ňom spočinuli nechápavé pohľady dovolenkárov, pokračoval. „Mali sme tu už aj takých exotov, čo sa na tretí deň prišli opýtať, kedy im konečne niekto príde upratať.“ Po tomto vyhlásení nedokázal nikto zadržať smiech.

Potom Tomáš postupne odovzdával stany a prívesy. Keď prišiel rad na Darinu a jej kamarátku, Petra znechutene pretočila oči pri pohľade na to, akým spôsobom zírala Darina na Tomáša. Obdarila ho jedným zo svojich zvodných úsmevov. Vzápätí jej však úsmev na tvári zamrzol, keď zistila, že sú ubytované s dvomi staršími ženami, zhruba vo veku jej rodičov. Petre neušiel jej mierne vystrašený pohľad. Napadlo jej, či s nimi nemala česť už v autobuse. Škodoradostne sa uškrnula pri predstave, ako jej tie dve nedajú najbližšie dni dýchať a nedoprajú jej pokoj a súkromie. Dievča si zrejme túto dovolenku veľmi neužije. Dva nula pre Tomáša.

Po rozdelení ubytovania im dal Tomáš ešte posledné inštrukcie ohľadom stravy. „Ako som už spomínal ráno, pobyt začínate večerou, vydáva sa od pol siedmej do siedmej. O pol siedmej sa tu teda spolu stretneme a po večeri si dáme také malé infostretko, kde vás poinformujem o ponuke výletov, miestnych atrakciách a podobne. Teraz by toho bolo na vás veľa. Choďte si oddýchnuť, isto ste všetci unavení po tej dlhej ceste. Večer sa tu vidíme,“ rozlúčil sa s dovolenkármi Tomáš.

„Wow,“ vzdychla Petra, keď vstúpila do karavanu, ktorý sa mal na najbližších niekoľko dní stať ich prechodným domovom. „To je super.“

„Neviem, čo je na tom také super,“ hundrala Lenka. Nerozumela, čo môže jej sestru tak fascinovať na jednoducho zariadenej obytnej miestnosti. Veď tam nebolo nič extra. Rozkladací gauč, stôl a chladnička s jednoduchou kuchynskou linkou. 

Petra cítila potrebu brániť sa. „Mne sa to páči. Vždy som chcela zažiť niečo nezvyčajné. Stanovať, bývať v karavane… A teraz sa mi to splnilo.“

„Až na to, že toto nie je karavan.“

„No a? Karavan alebo príves, nie je to jedno? Ide o to, že to nie je klasická hotelový izba.“

„Si fakt divná…“

„Tu je naša spálňa,“ otvoril otec jedny z dverí naľavo, „a vy spíte vedľa," otvoril menšiu miestnosť, susediacou s ich spálňou. 

„A tamto bude záchod,“ skonštatovala Lenka to, čo bolo každému v tej chvíli jasné. „A zrejme ho hneď aj využijem.“

„A ja,“ zívla Petra, „si idem ľahnúť. Som po tej ceste neskutočne vyčerpaná, ani tá káva ma nepostavila na nohy. Zobuďte ma na večeru, prosím.“

Ledva sa jej hlava dotkla vankúša, viečka oťaželi a oči sa zahalili milosrdným závojom tmy. So spomienkou na šum azúroveho mora sa Petra ponorila do osviežujúceho spánku.