Milovníčka slova a cestovania

Prebudenie na druhý deň ráno bolo kruté. Petre trešťalo v hlave, cítila sa slabá a nesvoja. S ťažkosťami sa vymotala z postele a ešte v pyžame sa unavene zviezla na pohovku v obývacej časti prívesu.

„Peti, prepána kráľa, čo sa ti stalo?” vyľakala sa mama, keď ju uvidela, bledú a vyčerpanú. Sadla si ku nej a pohladila ju po líci.  „Je ti dobre, zlatko?“

„Ani nie,“ priznala Petra. „Bolí ma hlava a cítim sa ako keby ma prešiel parný valec. Ale budem v pohode, neboj. Doobeda ostanem tu, oddýchnem si a potom uvidím.”

„Snáď to nebude nič vážne,” robila si mama starosti. „Ak by sa ti náhodou pohoršilo, zájdem za Tomášom a opýtam sa, kde je tu nejaký lekár.”

„Mami, neplaš, budem okej. Som len unavená, Včera toho bolo na mňa veľa… Možno je to nejaký úpal, alebo čo.”

„Je to možné,” pripustila mama. „Hlavne veľa pi a oddychuj.”

„Viem, čo mám robiť, mami. Ale mohla by som ťa o niečo poprosiť?“ pozrela s nádejou na mamu.

„Samozrejme. O čo ide?“

„Nedoniesla by si mi raňajky? Ja tam asi nezájdem…“

„Zlatko, už ich máš na stole. S ockom sme boli zobrať pre všetkých.“

Petra vďačne mamu objala. „Si úžasná, ďakujem.“ Opatrne sa postavila a pomaly vyšla von pred príves. 

Horúci vzduch bol pre Petrinu boľavú hlavu ako silná facka, no napokon stačil pohár čaju a tabletka proti bolesti a cítila sa o dosť lepšie. 

„Zvládneš to tu sama?“ robila si mama starosti po tom, čo sa Lenka odišla do prívesu chystať na pláž. „Nemal by tu niekto ostať s tebou, ak by ti náhodou bolo zle?”

„Jasné, že zvládnem… Mami, nie som malé decko. O pár dní mám osemnásť. Dokážem sa o seba postarať.“

„Pre mňa budeš vždy decko, vieš? Ale pre istotu si vezmem mobil, a keby niečo, zavolaj.”

Petra už nestihla nijako zareagovať, keď sa pri prívese objavila Eva. „Ahoj, Peti, idete na aerobic?”

„Ahoj, ja určite nie, ja si ešte pôjdem na chvíľu ľahnúť, nie je mi dobre,“ odmietla Petra. „Ale myslím, že Lenka chcela ísť. Lenka,” zakričala dovnútra prívesu, „pôjdeš na aerobic? Je tu Evka.“

„Jasné, idem, vydrž chvíľu, hneď som tam!“

Asi pol hodinu po Lenke odišli na pláž aj rodičia. Keď Petra osamela, rozhodla sa dopriať si rýchlu studenú sprchu a potom si ľahnúť. Keď si chvíľu zdriemne, snáď jej to pomôže. A naozaj, po krátkom osviežujúcom spánku sa cítila oveľa lepšie. Nie natoľko dobre, aby išla na slnko, ale dosť dobre na to, aby zvládla napísať pohľadnicu pre Lauru a ísť ju poslať na poštu na recepcii kempingu. Kedy na to bude vhodnejší čas, keď nie teraz, keď bola sama a mala pokoj?

Ahoj zlatko, posielam Ti sľúbený pozdrav z Francúzskej riviéry. Je tu úžasne. Už sme boli v Saint Tropez aj v Monaku. Po včerajšom výlete do Monaka som úplne KO, tak teraz sedím v kempe a oddychujem. Mestečko je úžasné, no ešte som ho nestihla poriadne preskúmať. Máme super sprievodcu – taký mladý fešák :-). Už sa teším na stretnutie, kedy ti všetko porozprávam. Petra

Krátka prechádzka uličkami kempingu v tieni borovíc urobila Petre dobre. Príjemný chladivý vetrík jej nežne strapatil vlasy a bol balzamom na jej hlavu. Kým dorazila na poštu, prišla na úplne iné myšlienky.

Cestou späť sa zastavila v obchodíku, kúpila si minerálku a nejaké keksíky. Vrátila sa v lepšej nálade a sadla si pred obytný príves. Slnko poriadne pripekalo, ale v tieni slnečníka sa to dalo vydržať. Naliala si minerálku, zobrala knižku a dúfala, že sa v nej konečne pohne ďalej. Bol by v tom čert, aby ju za ten týždeň neprečítala. Ledva ju však stihla otvoriť na poslednej prečítanej stránke, ozval sa priamo pri nej hlas, z ktorého ju zamrazilo.

„Dobrý deň, a vy nie ste na pláži?“ 

S búšiacim srdcom zdvihla zrak od knihy a zahľadela sa do tváre mladého sprievodcu. Mohla mať také šťastie, že sa jej prihovoril sám od seba? V čase, keď v kempe nebol takmer nikto a nikde za ním ani nebehala Darina ako poslušný psík. Len si to teraz nepokaz, Petra! Na túto chvíľu si predsa čakala od prvého dňa. „Dobrý deň,“ placho sa usmiala a zhlboka sa nadýchla. Zvládne to. „Nie, nešla som, pretože som sa necítila dobre.“

Na Tomášovej tvári sa zjavil ustarostený výraz. „Dúfam, že to nie je nič vážne.“

„Nie, nie, nemajte strach,” upokojovala ho Petra, prekvapená, že si o ňu robí obavy. „Len ma bolí hlava, včera bolo toho slnka na mňa asi priveľa. Tak tu teraz sedím v tieni, oddychujem a tak trochu čítam.”

„To ma mrzí,” úprimne povedal Tomáš. „A čo dobre čítate?” zaujímal sa, hľadiac na útlu knižku v Petriných rukách. 

„Tri gaštanové kone,” vzdychla. „Ale moc ma to teda nebaví. Neviem, prečo som mala taký šialený nápad, ťahať na dovolenku maturitné čítanie. Mala som si zobrať radšej tú Janu Eyrovú v angličtine. Alebo čokoľvek iné.“

„Čítate beletriu v angličtine?“ V Tomášových očiach sa zračil údiv a prekvapenie. „Tak to máte môj obdiv.“

„Ďakujem. Ale nie je to nič hrozné. S angličtinou problém nemám. Ešte pred pár rokmi som chcela ísť na bilingválne gymnázium, ale nakoniec to vyhrala iná škola. A veď si sadnite,“ ukázala na jednu z plastových stoličiek pred prívesom, „nebudete tu hádam celý čas stáť.“

Prekvapovala sama seba. Tak ako sa spočiatku nevedela odhodlať k osloveniu Tomáša, až nakoniec musela prísť, ako sa hovorí, hora k Mohamedovi, tak napokon nemala po prvotnej neistote absolútne žiadny problém prirodzene sa s ním rozprávať.

Tomáš hodil rýchly pohľad na hodinky, chvíľu rozmýšľal akoby niečo zvažoval, no nakoniec ponúkanú stoličku prijal. Urobil si pohodlie, prijal ponúkanú minerálku a so záujmom sa na Petru zahľadel. Petre bol ten pohľad trochu nepríjemný – nikdy nebola rada stredobodom pozornosti – no nedalo sa nič robiť. Bol to predsa Tomáš. Nejako to vydrží. Na chvíľu medzi nimi zavládlo ticho, ktoré ako prvý prerušil Tomáš.

„Mimochodom, nebude vám vadiť keď si potykáme?“ opýtal sa odrazu. „Nie je medzi nami veľký vekový rozdiel, tak načo to vykanie?“

Petru jeho ponuka úplne zaskočila. V priebehu niekoľkých minút ju druhýkrát prekvapil. Vyjavene na Tomáša hľadela a snažila sa zrovnať si to v hlave. Nielenže sa jej prihovoril sám od seba, ale jej práve navrhol tykanie. Asi tušil, že keby sa držal etikety – ako žena to mala urobiť ona – nikdy by sa nedočkal.

 „Nie, nebude...“ vydolovala zo seba napokon. Snažila sa o čo najpokojnejší tón, ale srdce jej búšilo až niekde v hrdle. Už len to, že Tomáš sa jej prihovoril sám od seba a neodišiel po niekoľkých zdvorilostných frázach, ale sa o ňu zaujímal, bolo pre ňu prekvapením, ale to tykanie ju naozaj zaskočilo. Aj keď verila, že počas dovolenky sa k Tomášovi dostane bližšie a postupne sa prepracujú aj k tykaniu, tá rýchlosť, s akou jej to navrhol, ju prekvapila. O to viac, že podnet vyšiel z jeho strany.

Zbláznil sa svet, alebo sa deje niečo, o čom by mala vedieť? Keby oplývala väčším sebavedomím, povedala by, že sa Tomášovi možno aj páči. Ale také šťastie ona mať nemohla. Na rozdiel od Dariny bola obyčajná nevýrazná šedá myška. Kdeže by sa jej mohla rovnať. Myšlienka, že na nej by mu mohlo aspoň trochu záležať, zatiaľ čo Darine doteraz úspešne odolával, bola taká šialená a nereálna, no napriek tomu sa v nej usadil červík pochybností. Musela sa však spamätať, aby si Tomáš nemyslel, že sa úplne zbláznila.  

„Ja som Petra,“ usmiala sa a vyskočila zo stoličky, aby mu mohla podať ruku. Takmer pri tom prevrhla svoj pohár, taká bola z celej tej situácie vykoľajená.

„Tomáš, ale to už isto vieš.“ usmial sa na ňu sprievodca svojim neodolateľným úsmevom a oči mu pri tom šibalsky žmurkali. Pripili si minerálkou a pokračovali v rozhovore.

„Takže si chcela ísť na bilingválne gymnázium?“ vrátil sa Tomáš k pôvodnej téme. „Prečo si teda napokon nešla?“

„Lebo by som musela denne dochádzať asi desať kilometrov a to sa mi veľmi nechcelo. Okrem toho som strašne chcela ísť na internát. Tak som nakoniec skončila na škole šesťdesiat kilometrov od bydliska. Nie je to síce bilingválna škola, ale je zameraná jazykovo, takže som spokojná.“

„Tak to je hlavné. Ale nevadí ti, že si celý týždeň mimo domu?“

„Ani nie. Aj keď, uznávam, spočiatku to bol zvláštny pocit. Cítila som sa, akoby som bola niekde na výlete, ale časom som si zvykla.“

Tomáš sa pobavene zasmial. „Úplne ti rozumiem. Tiež som s tým mal spočiatku trochu problém,“ priznal. „A aké jazyky sa teda učíš?“

„Angličtinu a nemčinu, ale popri škole sa tretí rok učím aj francúzštinu,“ skromne mu odpovedala Petra. „A úplne som sa do nej zamilovala.“

„Človeče, veď ty si jazykový génius!“ prekvapene zvolal Tomáš. „Len mi teraz nepovedz, že sa jazykom nechceš venovať aj po skončení gymnázia! Bola by si blázon! Taký talent treba využiť.“

Petru pobavila Tomášova prekvapená reakcia. „Nemaj strach, v každom prípade sa jazykom chcem venovať aj naďalej. Pravdupovediac, zvažujem buď prekladateľstvo, alebo cestovný ruch.“ Petra vytušila šancu, aká sa nevyskytuje každý deň. Sedela pred prívesom s Tomášom a načrtla cestovný ruch. Teraz je vhodná chvíľa porozprávať sa s ním o práci, ktorá ťa zaujíma od detstva, neváhaj a pýtaj sa! povzbudzovala sa v duchu. „Len sa neviem rozhodnúť, láka ma oboje,“ pokračovala. „Milujem jazyky, cestovanie a spoznávanie nových krajín, kultúr... Myslím, že taká práca sprievodcu je ideálnou voľbou ako to skĺbiť, čo povieš?“

Tomáš sa nestačil čudovať. Keď sa Petre prihovoril, tušil, že to nebude ľutovať, ale to dievča ho prekvapovalo čím ďalej, tým viac. Ak spočiatku váhal, či s ňou nadviazať bližší kontakt, teraz si bol istý, že urobil dobre. „Vidím, že toho máme veľa spoločného, možno viac ako si myslíme,“ prehlásil tajomne, s potmehúdskym úsmevom. „Vášeň pre jazyky, cestovanie...“

„Úprimne by som radšej ten cestovný ruch, ale odrádza ma tam tá matika,“ pokračovala, ignorujúc Tomášovu poznámku, hoci ju mierne znepokojilo to, čo mohol myslieť tým možno viac ako si myslíme. „Je naozaj taká dôležitá?“

„Záleží na tom, čo chceš na cestovnom ruchu študovať. V niektorých odboroch je nevyhnutná. Ale ak sa chceš stať sprievodkyňou, nemusíš nevyhnutne študovať cestovný ruch.“

„Naozaj?“ Petra prekvapene nadvihla obočie.

„Naozaj. Väčšina sprievodcov čo poznám, neštuduje a neštudovala cestovný ruch. Úplne ti stačí urobiť si sprievodcovský kurz a veľkým bonusom je aj štátnica z cudzieho jazyka. S ňou máš otvorené dvere takmer všade. Ty očividne s jazykmi problém nemáš a kurz si zvládneš urobiť aj popri škole. Je to niekoľko víkendov a potom skúšky. Ja sám študujem úplne iný odbor a sprievodcu robím popri škole ako brigádu.“

„A ak to nie je tajomstvo, čo teda študuješ?“ ozvala sa Petrina prirodzená zvedavosť. Chcela sa o ňom dozvedieť čo najviac. A teraz mala ideálnu príležitosť, bola by blázon, keby ju nevyužila.  

„Budeš asi veľmi prekvapená, ale učiteľstvo. Geografiu a angličtinu.“

Petra naňho nechápavo hľadela a krútila hlavou. „Čože? Ty a učiteľ? To mi k tebe nejako nesedí.“

„Nie si sama,“ uškŕňal sa Tomáš, „to nechápe skoro nik, ale mňa to baví. A navyše to mám veľmi dobre premyslené – cez rok budem učiť a v lete sprevádzať.“

„Tomu sa hovorí geniálny plán,“ uznanlivo prikývla Petra.

„Však? Tiež si myslím.“

V tej chvíli Tomášovi zazvonil mobilný telefón. „Tomáš Lubina, prosím… Áno, samozrejme, počkajte chvíľu, o pätnásť minút som pri vás. Hlavne pokoj a žiadna panika.” Hovor zrušil a s ospravedlňujúcim pohľadom sa pozrel na Petru. „Prepáč, musím ísť, jeden klient má nejaké problémy na recepcii. Predpokladám, že ide len o nedorozumenie kvôli jazykovej bariére, ale nemôžem to podceňovať. Tak sa maj, rád som pokecal,” usmial sa, žmurkol a už ho nebolo.

„Aj ja,” hlesla Petra prázdnemu miestu, kde ešte donedávna sedel Tomáš. Nechápavo hľadela na jeho vzďaľujúci sa chrbát a na tvári jej žiaril hlúpy úsmev. Stále sa z toho nemohla spamätať. Na druhej strane, ten najťažší krok pre ňu urobil Tomáš. Teraz už snáď nebude mať problém osloviť ho. „Tak to by sme mali,” spokojne sa usmiala. „Prvý krok máme úspešne za sebou.”