Päťdesiatnica – Zostúpenie Sv. Ducha

Istý človek mal zvyk chodiť k rieke, aby na jej brehu meditoval. Tam sedel celé hodiny a pozoroval tečúcu vodu. Jedného dňa vylovil z vody kameň. Bol okrúhly a tvrdý. Zvedavo ho rozdrvil a s údivom zistil, že kameň je vnútri úplne suchý, hoci dlhý čas ležal vo vode. Voda doň neprenikla. Povedal si: „To nie je kvôli vode, že doň neprenikla. Je to kvôli tvrdosti tohto kameňa.“

Tak je to aj s nami ľuďmi. Duch je všade okolo nás, sme Ním obklopení, podobne ako kameň vodou. Čím to je, že nie vždy do nás dokáže preniknúť? Nuž, jedine tvrdosťou našich sŕdc.

Všetci pokrstení - boli ponorení do Božieho života skrze Ducha. Duch (hebr. ruah – vánok, jemný vietor, je prítomný v každom pokrstenom, preniká ho do úplných hlbín bytia. A jeho úlohou – ako to čítame zo Sv. písma – je voviesť človeka do Božieho života, do Božieho štýlu rozmýšľania a rozhodovania.

Kto je potom Svätý Duch? Svätý Duch je Boh, ktorý pôsobí v nás; Boh, ktorý nás chce viesť, ochraňovať, prebúdzať k láske, úcte jeden k druhému… Je to Boh, ktorý kráča s nami v živote.

Svätý Duch je ten, kto hýbe našimi srdcami Je ten, ktorý otvára brány dokorán a posiela nás vydávať svedectvo o Ježišovi. 

Evanjelium: Na deň Sv. Päťdesiatnice sám Svätý Duch pomazal apoštolov a urobil z nich ohlasovateľov Kristovho Evanjelia. V deň Zoslania Svätého Ducha sa rodí a začína pôsobiť Kristova Cirkev. Svätý Duch ju vedie, posväcuje, osvecuje a udržuje na ceste pravdy.

Na sviatok Zostúpenia Svätého Ducha sa splnilo Kristovo prisľúbenie, že po jeho odchode do neba zošle Otec učeníkom a Cirkvi iného Utešiteľa, Svätého Ducha, ktorý ich v plnosti naučí a pripomenie všetko, čo Kristus zjavil (porov. Jn 14, 26). Pretože učeníci nemohli naraz prijať všetko a Kristus povedal, že im má ešte „veľa“ toho povedať, sám Svätý Duch to mal dokončiť: „Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy“ (Jn 16, 13).

Keď boli Adam a Eva vyhnaní z pozemského raja, odchádzali plní zatrpknutosti a hnevu. Navzájom sa obviňovali, napádali a urážali. „Naničhodník jeden neschopný!“ vykričala mu Eva. „Za to môžeš ty!“ vracal jej to Adam až do zachrípnutia. Kráčali so zaťatými päsťami, očami blyštiacimi hnevom, akoby namiesto sŕdc mali kamene. Bohu z toho bolo veľmi smutno. Potichu prešiel pomedzi muža a ženu a zľahka sa dotkol ich sŕdc a očí. Tá ťarcha a hnev, čo nosili v srdci, sa rozplynuli. Zaplavila ich nová nežnosť a objali sa.

K osamelému mníchovi prišli ľudia a opýtali sa ho, aký zmysel má v živote ticho? Mních bol práve zaujatý čerpaním vody zo studne. Voda bola zvírená. Svojím návštevníkom povedal: “ Pozrite sa do studne! Čo tam vidíte?“ „Nič nevidíme“, znela odpoveď. Po krátkej chvíli pustovník opäť vyzval návštevníkov, aby sa pozreli do studne. „Čo tam vidieť?“ „Nás samých“ odvetili. Mních im potom povedal: „Pozrite sa, keď som predtým čerpal vodu, voda sa zvírila. Nebola v pokoji. Teraz je v pokoji. To je skúsenosť ticha. Človek v tichu vidí pravdivejšie sám seba.“