Maďarská národnostná politika mala vždy dve tváre: tá prvá sledovala a sleduje razantnú
asimiláciu nemaďarského obyvateľstva, to jest národnostných menšín krajiny, kým tá druhá
bola a je na zastieranie tejto nepeknej skutočnosti vytváraním svojho dobrého imidžu pred
zahraničím. Na každom kroku citujú z pokynov svojho kráľa Štefana (970?-1038), písaných
synovi Imrichovi: Krajina jedného jazyka a jedných zvykov je slabá a krehká, preto
prikazujem ti, syn môj, aby si prichodiacim inej rč i a iných zvykov preukazoval dobrú vôľu
a statočne sa vo i nim choval... , pričom skutočnosťou je, že maďarská národnostná politika
týmito pokynmi sa nikdy neriadila. Naopak, už stáročia sa tu prejavuje vehementné úsilie
o pomaďarčenie všetkých nemaďarských menšín. Medzi dvoma vojnami maďarské učiteľské
zbory v školách na ich slovenských osád zakazovali, aby sa slovenské deti hoci aj na dvore
koly ozvali po slovensky. Za narušenie tohto zákazu deti Slovákov boli prísne trestané
fyzicky, ba miestami aj finančne (napr. Veľká Tarča). Slováci v tomto období boli vystavení
priam apokalypse odnárodňovania. Premenúvali nám osady, ulice, ba dokonca aj mená
a priezviská... Mohli by sme mávnuť rukou, že to je dnes už história. Mohli, keby maďarské
úrady a maďarská národnostná politika s násilnou maďarizáciou medzi časom boli prestali,
keby to dnes u neexistovalo.
Avšak navzdory obrovskému tlaku každodennej propagandy a úsilí o skrášľovanie imidžu
maďarskej národnostnej politiky, napriek rozširovaniu neprávd o situácii slovenskej
národnosti žijúcej v Maďarsku (viď napr. anglicko-maďarskú knihu: THE SITUATION OF
THE SLOVAK NATIONAL MINORITY IN HUNGARY, Budapešť 31. október 1997
s úvodom a podpisom bývalého politického štátneho tajomníka Úradu predsedu vlády dr.
Csabu Tabajdiho, ktorá od nás dostala aj názov Kniha zapýrená od svojho obsahu), násilné
pomaďarčovanie národnostných menšín tu nikdy neprestalo a funguje aj dnes. Po toľkých
rokoch neprestajnej, neúprosnej a tvrdej maďarizácie rozdiel je už iba v tom, že Slováci
v Maďarsku v súčasnosti u stratili všetku silu sebaobrany, stratili svoje budúce pokolenia,
všade tam, kde žijú, sú u v menšine, a s nesmierne oslabeným vedomím svojej identity
prežívajú posledné chvíle exodu opúšťania javiska svojej slovenskosti. Aj odchádzajúci
menšinový ombudsman J. Kaltenbach zistil, že Menšiny v Maďarsku zanikajú ,že
maďarský parlament porušuje ústavu nezabezpečením parlamentného zastúpenia menšín ,
že riešenie menšinovej problematiky brzdí nedostatok politickej vôle , že politici
v Budapšti nevenujú vlastným menšinám zlomok tej pozornosti, čo Maďarom za hranicami ..
Situáciu okolo menšinových práv v Maďarsku Kaltenbach nedávno označil za jeden
z chúlostivých bodov procesu integrácie krajiny do EÚ. Z toho všetkého vyplýva, že ak sa tu
nejaký div nestane, odchodom tých ešte po slovensky hovoriacich najstarších ročníkov ostanú
tu už len ich totálne pomaďarčení potomkovia, a svätá vec maďarizácie (citát z knižky Gy.
Szucsa: Pilisszentkereszt és környéke). bude úspešne dovŕšená. Stane sa to v krajine, ktorá
celý svet - a v ňom aj Európsky parlament - presvedčila, že jej národnostná politika je na
svete najlepšia a najspravodlivejšia. čo si s tým potom po ne Európa?
Malá ukážka z arzenálu podnes používaných spôsobov maďarizácie
1. Prevádzka Grünwaldových strojov .
(Maďarský politik Béla Grünwald svojho času povedal: Stredná škola je ako veľký stroj, do
ktorého na jednom konci hádžeme stovky mladých Slovákov a na druhom konci vychádzajú
Maďari /A Felvidék, 1878, s. 140/).čuduj sa svete, v Maďarsku tieto divné
stroje (mlynčeky?) aj od tej doby nepretržite fungujú na všetkých stupňoch vyučovania.
Niet tu ani jedinej ozajstnej slovenskej školy. Aj tie najlepšie (5 základných a 2 stredné školy)
sú asymetricky dvojjazyčné so silnou prevahou maďarčiny, a v tých ostatných sa všetko
vyučuje po maďarsky, iba slovenčinu v nich vyučujú ako cudzí(!) jazyk. Niekde len štyrom
žiakom! Sú to teda len takzvané slovenské školy a aj tie postupne ubúdajú. Takto vyzerá u nás
slovenský školský systém ! Vyrábajú sa v ňom Maďari z detí slovenskej národnosti.
Osobitnou zvláštnosťou Európy je, že v budapeštianskej slovenskej škole vyučujú prevažne
maďarskí učitelia zo Slovenska, a učia sa v nej miesto na ich detí maďarské deti zo Slovenska, aby sa tu dobre naučili po maďarsky!!! Robí sa to aj napriek tomu, že náš materský štát, Slovensko, zabezpečuje pre tamojšiu maďarskú menšinu ozajstné maďarské školy, a nedávno dostali aj univerzitu! Kým im nestačí ani to veľa čo im dávajú, nám musí stačiť aj to, že nám len berú.
2. Zneužívanie aj našich kostolov na maďarizáciu.
Popri tom, že v každej pôvodne slovenskej osade účinkuje materská a základná škola s dobre
organizovaným maďarským učiteľským zborom, v každej z nich účinkuje aj maďarský farár.
Márne bolo rozhodnuté na II. vatikánskom koncile, že namiesto latinčiny bohoslužobným
jazykom má byť národný jazyk, maďarská cirkev to vyriešila naozaj svojráznym spôsobom:
v našich slovenských osadách bohoslužby sa konajú v národnej reči pána farára, aj keď by
tam bol hneď on sám jediný Maďar. My, Slováci, si nemyslíme, že by maďarizácia spred
oltára bola nášmu pánu Bohu milá. Vypuklou hanbou maďarskej evanjelickej cirkvi je
žalostný stav kostola slovenských evanjelikov na Lutherovom dvore v Pešti, ktorý bol násilne
odpredaný, následne zohyzdený, znesvätený a zhanobený... Dnes je v ňom zariadené
stredisko bojového umenia! Má jedinú vinu : bol slovenský a stojí v Budapešti.
3. Vyučovanie skreslenej, často protislovenskej, tzv. maďarskej histórie.
A zároveň nevyučovanie histórie slovenskej. Maďarské učebnice dejepisu obsahujú také
pasáže, ktoré sú na nás, Slovákov, nepravdivé a urážlivé. Je nonsens, aby si slovenskí žiaci
v škole museli osvojovať maďarský revizionistický výklad trianonskej zmluvy, ktorú oni
neuznávajú, učiť sa, že Maďari stratili územia dnešného Slovenska a 3,5 milióna Slovákov!
Žili sme predsa v spoločnom štáte a ten štát bol aj náš , nielen ich. Slováci by sa mali aj
v Maďarsku učiť prevažne svoju slovenskú históriu, ak ich nechcú úplne zbaviť svojho
národného povedomia.
4. Prevýchova a vymývanie mozgov, výchova renegátov.
Z toho vznikajú Slováci, ktorí paradoxne po slovensky tvrdia, že sú Maďari, k svojim deťom
sa doma prihovárajú len po maďarsky, čo je vlastne automaďarizácia!, to jest maďarizácia
istých rúk: Veď oni sami sa pomaďarčujú, nie my ich maďarizujeme! môžu povedať
z pozadia skutoční maďarizátori.
5. Výchova protislovenčinárov.
Sú to takí zvláštni učitelia slovenčiny, ktorí vyštudovali v tom tzv. slovenskom školskom
systéme MR, získali diplom učiteľa slovenčiny, a po tom všetkom medzi sebou sa zhovárajú
len po maďarsky. Ak sa dvaja takí zoberú, aj doma sa zhovárajú len po maďarsky, a vlastné
deti si nenaučia po slovensky hovoriť .Čiže príprava slovenských učiteľov na maďarských
školách je pre Slovákov nebezpečná. Našich učiteľov by mali pripravovať na Slovensku. O to
väčšiu česť si zaslúžia tí naši slovenčinári, ktorí aj napriek tomu sú tohto mena hodní.
6. Notorické nedodržiavanie predpisov medzinárodných zmlúv a vlastných zákonov,
vzťahujúcich sa na národnostné menšiny.
Po I. svetovej vojne v Maďarsku ostalo približne toľko Slovákov, ako v Československu
Maďarov (400-500 tisíc). Keď medzi dvoma vojnami maďarská menšina v Československu
bola kultúrne dobre zabezpečená, Slováci v Maďarsku žili v apokalypse šialenstva
bezohľadnej maďarizácie. S výnimkou 3-4 rokov po II. svetovej vojne tento obrovský
nepomer na úkor na ich Slovákov pokračoval. R. 1993 maďarský parlament schválil svoj
národnostný zákon. Rozchýrila sa do sveta obrovská propaganda o jedinečnom, na svete
dosiaľ nevídanom maďarskom národnostnom zákone, pri čom ten zákon dodrží len ten, kto
chce, kto nechce nemusí, veď jeho ignorovanie žiadne právne následky nemá. Nedodržiava ho
ani samotný parlament, ktorý ho schválil, keď v otázke parlamentného zastúpenia menšín už
štrnásty rok ho znemožňuje pre nedostatok politickej vôle. A tak Maďari na Slovensku majú
množstvo poslancov v parlamente, občas aj ministrov, štátnych tajomníkov, ..., a Slováci
v Maďarsku nemajú nič , a do parlamentu môžu ísť len ako turisti, ak si to zaplatia. Niet sa čo
diviť , že počet Maďarov na Slovensku neklesol, kým Slovákov v Maďarsku je už len 39.266.
7. Štátom a cirkvou podporovaná zmena etnického zloženia obyvateľstva všade, kde naši
Slováci bývajú.
Článok 16 Rámcového dohovoru RE o ochrane národnostných menšín vraví: Strany sa
zdržia opatrení, ktorými by sa zmenil pomer obyvateľstva v oblastiach obývaných osobami
patriacimi k národnostným menšinám, a ktoré majú za cieľ obmedzovať práva
a slobody... V príkrom rozpore s týmto článkom s podporou štátnych úradov príslušníci
väčšiny masovo sa hrnú do našich osád, skupujú tam pozemky, stavajú si domy, vytvárajú si
celé ulice, stavajú si maďarské sochy, ničia nám všetko čo je slovenské, vydávajú si čisto
maďarské časopisy a znemožňujú vydávanie slovenských, zakladajú si tu krajne pravicové
organizácie, to všetko so zjavným cieľom dosiahnu v našom rodisku väčšinu a opanovať nás.
Robia to po celej krajine úspešne. Mal by si tu pán Hannes Swoboda na čom popásť oči.
8. Hrubá a bezohľadná diskriminácia národnostného, teda aj slovenského obyvateľstva
vo svojich vlastných mestách a dedinách.
Keď sa nasťahuje do ktorejkoľvek slovenskej dediny maďarská rodina, môže sa tam skutočne
cítiť ako doma. Deti môžu chodiť do materskej školy, veď je maďarská. Môžu sa učiť
v základnej kole, veď tam vyučuje maďarský učiteľský zbor. Celá rodina môže chodiť do
kostola, pán farár káže po maďarsky, aj keď by hneď bol Slovák ( čo je inak veľmi
zriedkavé)... Aj na dedinskom úrade sa hovorí po maďarsky, aj nápisy sú s minimálnou
výnimkou všade len maďarské. Naopak, miestne slovenské obyvateľstvo vo vlastnej dedine
nemá nič zabezpečené k tomu, aby si mohol zachovať svoju reč a slovenskú identitu. V škole
maďarský duch, v kostole maďarský duch. čo je to, ak nie hrubá diskriminácia Slovákov?
A to napriek tomu, že litera maďarskej ústavy vraví, že takúto diskrimináciu nedovoľuje. Hľa,
v národnostných otázkach v Maďarsku sa beztrestne môže narúšať aj vlastná ústava.
O Európskej charte regionálnych alebo menšinových jazykov,
o Rámcovom dohovore Rady Európy a ochrane národnostných menšín ani nehovoriac.
9. Stavanie maďarských sôch, tabúl, sikulských brán... v našich mestách a dedinách.
Robilo sa to už vtedy, keď v danej slovenskej dedine boli len dvaja Maďari, jeden farár
a jeden učiteľ . Maďarským textom na krížoch, pomníkoch okrem týchto dvoch nikto
nerozumel. Bolo to ešte v Uhorsku. Robia to aj dnes. V Slovenskom Komlóši nedávno
postavili sochu kráľa Štefana. Na podstavci je citát: ... Mert az egy nyelv és egy szokású
ország gyenge és esend ... takto, jednojazyčne! ( Že by chceli byť slabí a krehkí?).
10. Povýšenecké odmietanie princípu reciprocity, t.j. vzájomnosti v riešení národnostných otázok.
Maďari v Československu, resp. na Slovensku boli vždy v nepomerne lepšej, výhodnejšej
situácii, než Slováci v Maďarsku. Tak je to i v súčasnosti. Majú skutočné maďarské školy,
kultúrne inštitúcie, parlamentné zastúpenie doma i v Európskej únii, celý rad novín
a časopisov, vydavateľstvá, ozajstné divadlá, dokonca keď 8 rokov boli vo vládnej koalícii,
mali a 5 ministrov, štátnych tajomníkov, funkcionárov... Z toho všetkého Slováci
v Maďarsku nemajú nič , predsa demarže dostávalo Slovensko a nie Maďarsko, predsa
delegácia poslanca Európskej socialistickej strany Hannesa Swobodu monitoruje úroveň práv
menšín na Slovensku a nie v Maďarsku. Samozrejme, že táto situácia výsostne vyhovie strane
maďarskej, ale nesmierne uráža a ponižuje Slovákov. Na Slovensku žijúca Maďarská menšina
sa nechce dostať na úroveň Slovákov v Maďarsku, a v Maďarsku niet politickej vôle dať také
možnosti tu žijúcim Slovákom, aké má ich menšina na Slovensku. Preto to živelné odmietanie
inak ľudského, spravodlivého princípu vzájomnosti, t.j. reciprocity.
10. Používanie svätej jednostrannosti. Maďarské úrady veľmi dobre vedia, čo potrebuje
národnostná menšina k záchrane a zachovaniu svojej reči, kultúry a identity. Urobia všetko
možné, aby to ich menšiny v okolitých štátoch mali. Keď hovoria o menšinách, v dobrom
myslia len na tie svoje maďarské. Posielajú im každoročne miliardy z rozpočtu, v ktorom oni
ani haliera nemajú, veď nie tu platia dane. Pokyny kráľa Štefana sem alebo tam, svoje
povinnosti k inojazyčným menšinám žijúcim v Maďarsku vykonávajú mimoriadne skúpo.
Z vysokých daní, ktoré tu odvádzame do štátneho rozpočtu, sotva sa nám späť niečo vráti na
podporu našej kultúry. štát je mimoriadne bohatý, keď treba podporovať svojich za hranicami,
a chudobný ako kostolná myš , keď ide o podporu menšín žijúcich na jeho území. Preto náš
jediný týždenník, rozhlasová a televízna polhodinka, ... len živoria a sú občas na pokraji
zániku, ako tiež naše organizácie a časopisy, ktoré už pre nedostatok financií museli zaniknúť .
Maďarskí politici aj sami sú si vedomí tejto slabej stránky ich národnostnej politiky, keď za
vzor pre okolité štáty odporúčajú stále Južné Tirolsko, Katalánsko, Fínsko, no nikdy nie
Maďarsko. Je to aj nepriame uznanie svojej mimoriadne zlej národnostnej politiky.
Summa summarum: maďarské učiteľské zbory, maďarskí kňazi v každej slovenskej osade,
maďarské noviny, sochy, sikulské brány a nadpisy, diskriminácia nemaďarského obyvateľstva,
zvýhodňovanie Maďarov na úkor národnostných menšín, vytváranie všade maďarskej
prevahy nad menšinami, a hlavne nedopusti , aby si mladé menšinové generácie zachovali
svoju kultúru a jej základ, svoju reč . Bohatstvo pre svojich a chudoba pre nás... To je skutočná tvár maďarskej národnostnej politiky. V zrkadle týchto skutočností je veľmi otázne, či predstaviteľ práve tejto krajiny, signatár onej Knihy zapýrenej od svojho obsahu Csaba
Tabajdi, je ten najvhodnejší na funkciu hlavného rozdeľovača menšinovej pravdy
v Strasbourgu. Nie všetci Maďari majú takýto prístup, ale tí, ktorí sa takto správajú voči
menšinám, skôr či neskôr sa budú musieť naučiť nielen dobre žiť v Karpatskej kotline, ale aj
ľudsky spolunažívať s ostatnými národmi našej spoločnej Európy.
V záujme uspokojivého vyriešenia vyššie načrtnutých, ale aj nenačrtnutých, ale
v skutočnosti existujúcich problémov
ŽIADAME
vládu Maďarskej republiky a Maďarský parlament:
1. Aby Zákon LXXVII. z roku 1993 o právach národných a etnických menšín spolu
s národnosťami prepracovali na skutočný menšinový zákon, ktorý bude obsahovať nie iba
prázdne slová, ale aj konkrétnu pomoc menšinám, a tiež aj sankcie proti tým, ktorí menšinový
zákon nie sú ochotní dodržiavať .
2. Aby tam, kde žije národnosť bola nie takzvaná, ale skutočná národnostná materská i
základná kola.
3. Aby národnostné stredné školy boli nielen takzvané, ale skutočné a v počte primeranom
národnosti.
4. Aby národnostné samosprávy boli nie takzvané, ale skutočné, materiálne i finančne
dostatočne zabezpečené z daní odvádzaných od členov danej národnosti.
5. Aby národnostné vysielanie Maďarského rozhlasu a Maďarskej televízie boli na úrovni
financované, technicky zabezpečené, samostatne hospodáriace jednotky.
6. Aby aspoň ten náš jediný slovenský týždenník bol počtovo rozšírený, materiálne nie iba
spolovice ale celkovo štátom zabezpečený.
7. Aby naše dve divadlá boli nielen do sveta propagované, ale aj v skutočnosti existujúce
celky: divadelný súbor + budova + finančné zabezpečenie ich fungovania.
8. Aby štát bez zvyšku plnil svoje povinnosti voči menšinám žijúcim na jeho území
vyplývajúce z medzinárodných zmlúv, chárt, dohovorov, z maďarskej ústavy a z národnostného zákona.
Vládu Slovenskej republiky a Slovenský parlament:
Aby v otázke zabezpečenia požiadaviek maďarskej menšiny na Slovensku a slovenskej
menšiny v Maďarsku prešli na princíp vzájomnosti, a aby tak dosiahli dostatočne vyváženú,
rovnakú úroveň zabezpečenia týchto dvoch národnostných menšín.
Európsky parlament:
Aby v nádeji zmierenia existujúcich nepokojov medzi Maďarmi a Slovákmi nepodľahol
dezinformáciám o stave maďarskej menšiny na Slovensku a slovenskej menšiny v Maďarsku,
ale aby sa o skutočnej pravde presvedčil na mieste činu a meral rovnakým metrom na oboch
stranách. Ak nechceme zbytočne zvyšovať napätie a roznecovať vášne, potom problémy
národnostných menšín musíme riešiť na oboch stranách rovnako.
Budapešť 6. december 2007 Gregor Papuček