Každý rozpráva o "rasizme", ale nikto ho nedefinuje. Redaktor časopisu American Renaissance sa o to pokúsil.
Thomas Jackson (preložil Jozef Varga)
Poznámka prekladateľa: Rozhodol som sa preložiť text, s ktorého celkovým vyznením nesúhlasím. Súhlasím však s argumentáciou, ktorú autor používa. Na tomto mojom postoji nie je nič podivné, lebo aj pri obhajobe nesprávnych názorov sa môžu používať správne argumenty. S tým súvisí aj dobre známy a častý jav, že jeden a ten istý človek môže mať na rôzne veci rôzne názory. Dokonca sa stáva, že ešte aj na jednu vec má názory protichodné. Tento článok tiež obsahuje názory, ktoré sa mi nepáčia, ale používa veľmi logické argumenty. Keď starostlivo oddelíme "zrno od pliev" dostaneme celkom poučnú a inšpirujúcu úvahu.
V texte sa zopár razy vyskytuje termín "affirmative action", ktorý nemá slovenský ekvivalent a ktorý sa v jednej americkej encyklopédii vysvetľuje ako "akýkoľvek program, alebo politika, ktoré majú za cieľ zvýšiť počet príslušnikov menšinových skupín, alebo žien, v tých povolaniach, alebo školách, z ktorých boli predtým čiastočne, alebo úplne vylučovaní." (The New American Desk Encyclopedia, Signet Book, New York 1984) Rozhodol som sa tento špecificky americký termín neprekladať, iba som ho poslovenčil na "afirmatívnu akciu". Citované slovníkové heslo pokračuje týmito slovami: "Afirmatívna akcia prekvitala v šeťdesiatych rokoch za vlád prezidentov Johnsona a Kennedyho, ale za nasledujúcich republikánskych vlád rýchlo upadala. Afirmatívna akcia dostala silný úder v roku 1978, keď Najvyšší súd rozhodol v Bakkeho prípade proti striktným rasovým kvótam v programoch afirmatívnej akcie."
Aby sa čitateľ lepšie zorientoval v amerických reáliách, ocitujem ešte jedno heslo z tejže encyklopédie: "Bakkeho prípad – súdny spor, ktorý inicioval Alan Bakke v r. 1974. Obvinil v ňom Kalifornskú univerzitu z toho, že v dôsledku jej programu afirmatívnej akcie nebol prijatý na lekársku fakultu univerzity len preto, lebo bol biely. Dňa 28. júna 1978 rozhodol Najvyšší súd USA piatimi hlasmi proti štyrom v jeho prospech, pretože usúdil, že používanie rasovej kvóty pri prijímaní na univerzitné štúdium je protiústavné."
Zaiste nejestvuje na svete národ, ktorý by sa viac hrozil "rasizmu" než Spojené štáty americké. V zrovnaní s inými druhmi deliktov sa rasizmus považuje akosi za viac trestuhodný. Tlač a verejnosť si už tak zvykli na popisy vrážd, znásilnení, lúpeží a podpaľačstva, že iba najpozoruhodnejšie zločiny sa neodbijú tým, že sa nad nimi mávne rukou, ako nad nevyhnutnou súčasťou amerického životného štýlu. Nad "rasizmom" sa však nikdy nemávne rukou. Keď napríklad nedávno jeden biely poslucháč práva z Georgetownu vyhlásil, že čierni poslucháči nie sú takí dobrí študenti ako bieli, odštartoval búrlivý celonárodný spor o "rasizme". Ak by tento študent niekoho iba zavraždil, upútal by oveľa menšiu pozornosť a kritiku.
Rasizmus predstavuje skutočne celonárodnú posadlosť. Univerzity sú pred ním v strehu, novinári a politici ho odsudzujú, v kostoloch sa proti nemu káže. Hovorí sa, že Amerika je ním traumatizovaná – ale čo je vlastne rasizmus?
Slovníky nám príliš nepomôžu pri chápaní toho, čo nejaké slovo znamená. Rasizmus obvykle definujú ako predstavu, že vlastné etnikum prevyšuje iné etniká, alebo ako názor, že kultúra a správanie majú svoje korene v rase. Keď však Američania hovoria o rasizme, myslia tým oveľa viac. Predsa však slovníková definícia rasizmu môže poslúžiť ako východisko k pochopeniu toho, čo týmto pojmom Američania myslia. Špecificky americký význam je odvodený od súčasnej dogmy, že všetky etniká sú si rovné. Napriek neprítomnosti jasných dôkazov v prospech tohoto tvrdenia, všetky rasy boli vyhlásané za rovnako talentované a usilovne pracujúce, a ktokoľvek spochybňuje túto dogmu, je považovaný nielen za zástancu chybného názoru, ale rovno za zlého človeka.
Tu sa podľa môjho názoru autor dopúšťa chyby: Tvrdenie o rasovej rovnocennosti je primárne a bude platiť dovtedy, kým niekto nepodá dôkaz, že je nepravdivé. Dokazovať teda treba existenciu rasovej nerovnosti, nie rovnosti. Ale taký dôkaz nikto nepredložil. Nemôžeme budovať svet vychádzajúc z predpokladu, že ľudia nie sú si – aspoň čo do práv – rovní. Ja by som dôraz kládol nie na to, že rôzne rasy nie sú vo všetkom rovnocenné (lebo aj vnútri jednej rasy nie sú si všetci jej príslušníci rovnocenní), ale že z rovnakých práv vyplývajú aj rovnaké povinnosti. Dospel by som tak napodiv k podobným záverom ako autor.
Táto dogma má logické dôsledky, ktoré sú veľmi dôležité. Ak sú napríklad černosti rovní belochom vo všetkých ohľadoch, čo potom vysvetľuje ich chudobu, kriminalitu a premnoženie? Keďže každá teória o rasovej odlišnosti bola označená za protizákonnú, jediným možným vysvetlením zlyhania černochov je rasizmus bielych. A keďže černosi sú výrazne chudobní, premnožení a náchylní k zločinom, Amerika musí byť celá preniknutá všadeprítomným rasizmom. Nič iné nemôže udržiavať černochov v takom biednom stave.
Všetky v súčasnosti prebiehajúce diskusie podliehajú tejto neúprosnej logike. Každé vysvetlenie neúspechu černochov, ktoré nevyplýva z podlosti belochov, čelí riziku, že skĺzne do zakázaného teritória rasových rozdielov. Preto aj keby dnešní belosi nenašli v svojom srdci žiadnu túžbu utláčať čiernych, museli ich utláčať včerajší belosi. Ak dnes bieli neutláčajú čiernych vedome, musia ich utláčať podvedome. Ak nemožno identifikovať žiadneho jednoznačného rasistického jednotlivca, potom musia byť rasistické spoločenské inštitúcie. Alebo ináč: keďže čierni sú v Amerike tak veľmi neúspešní, musia jednoducho jestvovať milióny bielych, o ktorých nevieme, ale ktorí vo dne v noci pracujú s jediným cieľom: udržať černochov v biede. Dogma rasovej rovnosti nenecháva žiadne miesto pre vysvetlenie neúspechov čiernych, ktoré nie je nejakým spôsobom obvinením bielych.
To má jednoduché logické dôsledky. Keďže sa od nás vyžaduje, aby sme verili, že jediným vysvetlením neúspechu nie-bielych je rasizmus bielych, potom vždy, keď je nie-biely chudobný, keď spácha zločin, poberá sociálne dávky, alebo užíva drogy, je biela spoločnosť obvinená z ďalšieho aktu rasizmu. Každý neúspech, alebo nevhodné správanie nie-bielych je jednoznačným dôkazom toho, že biela spoločnosť je prešpikovaná nenávisťou a netoleranciou. Pretože presne tak dlho, ako nebudú nie-bieli dosahovať presne takú istú úroveň ako bieli, budú ich bieli už z definície utláčať a brániť im v úspechu. Tento obligátny spôsob myslenia vedie k podivným záverom.
Predovšetkým je rasizmus hriechom, ktorý môžu spôsobovať takmer výlučne iba belosi. Naozaj, čierny kongresman z Chicaga, Gus Savage a čierny starosta Detroitu, Coleman Young tvrdili, že iba belosi môžu byť rasistami. Podobne, úradná reprezentantka afirmatívnej akcie Štátneho poistného fondu New Yorku vydala v r. 1978 pamflet tejto spoločnosti, v ktorom vysvetľovala, že všetci bieli sú rasisti, a že iba bieli môžu byť rasistami. Ako ináč by sa dala vysvetliť neutešená situácia čiernych bez flirtovania s možnosťou rasovej nerovnosti?
Hoci niektorí černosi a liberálni belosi pripúšťajú, že aj nie-belosi by mohli azda byť rasistami, nezabúdajú rýchlo dodať, že nie-bieli boli do takého rasizmu zatlačení ako do sebaobrany v dôsledku stáročí bieleho útlaku. To, čo sa zdá byť rasizmom nie-bielych, je potom pochopiteľné a odpustiteľné do tej miery, že si to sotva zasluhuje označenie rasizmus. Takže to, či sa nejaký skutok označí za rasistický, alebo nie, závisí od rasy rasistu. To, čo by sa s istotou označilo za rasizmus, keby to urobil biely, považuje sa za normálne, keď to urobí ktokoľvek iný.
Príklady tohoto druhu dvojitého metra sú také bežné, že je takmer nemožné ich vymenovať. Keď beloch zavraždí černocha a použije pritom slovo "neger", média spustia enormný pokrik a národ sa bije v svoju kolektívnu hruď; keď však členovia čierneho kultu Jahveho vykonajú rituálnu vraždu náhodných belochov, médiá sú ticho (viď American Renaissance z marca 1991). Vysoké školy zakazujú na svojej pôde pejoratívne výroky o nebielych ako "rasistické", ale ignorujú vulgárne útoky na belochov.
Ak pri voľbách hlasuje 60 percent bielych voličov za bieleho kandidáta a 95 percent čiernych voličov hlasuje za čierneho oponenta, sú to bieli, ktorých obviňujú z rasovej predpojatosti. Jestvuje 107 "historicky čiernych" vysokých škôl, v ktorých sa musí zachovať čierna študentská základňa v mene diverzity, ale všetky historicky biele vysoké školy sa musia nútene integrovať v mene ... tej istej veci. Odpor by znamenal rasizmus.
"Čierna pýcha" (Black Pride) sa považuje za úžasnú a hodnotnú vec, ale čokoľvek by sa interpretovalo ako vyjadrenie "bielej pýchy", by už bolo formou nenávisti. Je úplne prirodzené, že prisťahovalci z tretieho sveta očakávajú, že dostanú školské vzdelanie v materskom jazyku a že v materskom jazyku budú konať aj vodičské skúšky, zatiaľčo rodený Američan, ktorý by od nich žiadal, aby sa naučili anglicky, by bol označený za rasistu.
Nehanebný predsudok voči bielym, ktorý má formu afirmatívnej akcie, je dnes zákonom krajiny. Ak by sa čokoľvek, čo i len vzdialene pripomínajúce afirmatívnu akciu, praktizovalo v prospech bielych, stalo by sa predmetom útoku ako opovrhnutiahodné protekčníctvo.
Čierne, hispánske a ázijské kluby a výbory po celej krajine sa považujú za vynikajúce vyjadrenie etnickej solidarity, ale akýkoľvek klub, alebo združenie výlučne pre bielych, by boli už z definície rasistické. Národné združenie pre podporu farebných (National Association for the Advancement of Colored People – NAACP) bojuje otvorene za zvýhodňovanie čiernych, ale je to vážená organizácia obhajujúca "ľudské práva". Národné združenie pre podporu bielych (National Association for the Advancement of White People – NAAWP) bojuje iba za rovnaké zachádzanie so všetkými rasami, ale je považované za zlomyseľne rasistické.
V niekoľko málo vysokých školách založili študenti, odporujúci afirmatívnej akcii, študentské združenia pre bielych, analogické združeniam pre čiernych, Hispáncov, atď., a boli okamžite odsúdení ako rasisti. Keď sa nedávno bieli študenti na Lowell High School v San Franciscu ocitli v menšine, žiadali si rasovo exkluzívny klub, podobný klubom, aké tam majú nie-bieli. S hrôzou ich odmietli. V súčasnej Amerike sa dokonca aj každý klub, ktorý nie je zámerne vytvorený s cieľom predstavovať bielu enklávu, ale ktorého členovia sú jednoducho náhodou všetci bieli, už označuje za rasistický.
Jedným z obľúbených hesiel, ktoré dnes definujú asymetrickú kvalitu amerického rasizmu, je "oslava rozmanitosti". Iba pár ľuďom začalo svitať, že "rozmanitosť" (či diverzita) sa vždy dosahuje iba na úkor bielych, ale nikdy nie naopak. Nikto nenavrhuje, že by sa čierna Howardova univerzita mohla stať "rozmanitejšou" tým, že by prijímala bielych študentov, Hispáncov, alebo Aziatov. Nikto ešte nenavrhol, že by Národná hispánska univerzita v San Jose (v Kalifornii) mohla mať prospech z rozmanitosti tým, že by na štúdium prijímala nehispáncov. Nikto netvrdí, že by Čierny kongresový výbor, alebo výkonná rada NAACP, alebo Mexicko-americký právny obranný a výchovný fond trpeli nedostatkom rozmanitosti. Akosi sa u nich považuje za úplne legitímne, že oslavujú homogénnosť. A predsa sa o každej úplne bielej skupine – spoločenstve, meste, škole, klube, štvrti – predpokladá, že trpí paralyzujúcim nedostatkom rozmanitosti, ktorý sa musí čo najrýchlejšie napraviť. Iba keď sa bieli zredukujú na menšinu, dosiahne sa "rozmanitosť".
Povedzme to priamo: oslavovať, alebo "vítať" rozmanitosť, ako nás tak často žiadajú, sa nelíši od snahy znižovať počet bielych. Tvrdí sa nám, že od prebytku bielych trpí celý národ. Naša súčasná imigračná politika je štrukturovaná tak, že približne 90 percent z našich 800.000 imigrantov ročne nie sú bieli. Aj milióny nelegálnych imigrantov, ktorí vstupujú do našej krajiny, nie sú bieli. Bolo by rasistické nebyť vďačný za tento chvályhodný príspevok k "diverzite". Sú to, samozrejme, iba biele národy, ktoré sa vyzývajú k tomu, aby praktizovali tento druh "diverzity". Je takmer zločinom predstavovať si národ akejkoľvek inej rasy, ktorý by podporoval také nehanebné vyvlastňovanie.
Čo keby Spojené štáty prelievali svojich najchudobnejších, najmenej vzdelaných občanov cez hranice Mexika? Bolo by možné oklamať kohokoľvek, aby si myslel, že Mexiko sa tým "kultúrne obohacuje?" Čo keby sa počet majoritných obyvateľov štátu Chihuahua zmenšoval na úkor prírastku chudobných belochov, ktorí by žiadali, aby ich v školách učili anglicky, ktorí by sa domáhali osláv 4. júla (Deň nezávislosti), ktorí by sa dožadovali volebného práva, aj keby neboli občanmi štátu, ktorí by sa hlasne domáhali "afirmatívnej akcie" v zamestnaní a školstve?
Ďalšia chyba: Autor zdôrazňuje fakt, že imigranti sú chudobní a nevzdelaní. Jeho argumentácia však končí záverom, v ktorom sa stavia už aj proti vzdelaným a bohatým imigrantom – jednoducho tým, že tam už chudobu a nevzdelanosť nezdôrazňuje.
Mne sa páči Bill Cosby aj Sidney Poitier. Čo s nimi? Predstavujú iba výnimku v černošskej populácii USA? Ja americké pomery naozaj dôverne nepoznám, ale ak by boli imigranti naozaj zväčša chudobní a nevzdelaní, mal by autor plné právo na nasledujúcu úvahu.
Tolerovalo by Mexiko – alebo iný národ bez prevahy belochov – tento druh kultúrnej a demografickej deprivácie? Samozrejme, že nie. Avšak od bielych Američanov sa očakáva, že sa na prílev Hispáncov a Aziatov, vstupujúcich do ich krajiny, budú dívať ako na nedoceniteľný kultúrny dar. Očakáva sa od nich, že budú "oslavovať" stratu vlastného vplyvu, svoj klesajúci percentuálny podiel, svoje vyvlastňovanie, pretože správať sa ináč by znamenalo byť beznádejne rasistickým.
V americkom rasizme je prítomná ešte jedna pozoruhodná asymetria. Keď nie-bieli sledujú svoje vlastné rasové ciele, nikto ich neobviňuje z "nenávisti" voči iným skupinám. Čierni sa môžu pridávať do skupín bojujúcich za "občianske práva", aj Hispánci sa môžu podobne aktivizovať bez obavy, že by ich niekto označil za netolerantných a za podnecovateľov nenávisti. Môžu verejne agitovať v prospech rasového uprednostňovania, ktoré sa dá uskutočniť iba na úkor bielych. Môžu požadovať zvýhodnenia akéhokoľvek druhu bez toho, že by ktokoľvek naznačil, že sú "proti bielym".
Na druhej strane však stačí, aby bieli vyjadrili iba svoj odpor voči "afirmatívnej akcii", a sú hneď označení za nenávistníkov. Stačí ak by na seba aplikovali tú istú rasovú politiku "afirmatívnej akcie", ktorá sa jasne opiera o predsudky, aby ich označili za rasistov. Ak by zašli až tak ďaleko, že by povedali, že sa radšej stýkajú s belochmi, že si želajú byť ponechaní sami na seba, aby si mohli užívať plody svojho európskeho dedičstva, stali by sa hneď nenapraviteľne podlými a nenávistnými.
Tu nakoniec prichádzame ku konečnému protirečeniu v súvislosti s americkými rasovými vzťahmi. Všetkým nie-bielym je dovolené uprednostňovať styk s členmi vlastnej rasy, považovať sa za skupinu so záujmami odlišnými od záujmov celku, a otvorene presadzovať svoje skupinové výhody. Nič z toho sa nepovažuje za rasistické. Súčasne však za rasové záujmy nie-bielych musia bojovať aj bieli. Musia obetovať svoju vlastnú budúcnosť na oltár "diverzity" a spolupracovať na svojom vlastnom vykorenení. Majú podporovať, či dokonca aj financovať, náhradu európskych ľudí a ich kultúry cudzími národmi a kultúrami. Ak to mám povedať čo najstručnejšie, belosi majú nadšene ničiť svoju vlastnú spoločnosť, majú páchať rasovú a kultúrnu samovraždu. Odmietnuť na tom participovať, by bolo rasizmom.
Znie mi to trochu pateticky, ale nič nelogické v tom nevidím. Nikto nemá právo nikoho nútiť do "lásky" k iným rasám. Považoval by som to za rovnako nevhodné, ako keby ma nútili počúvať hudbu, ktorú neznášam, jesť húsenice, od ktorých sa mi dvíha žalúdok, čítať literatúru, ktorá mi nič nehovorí, sledovať športové zápasy, ktoré ma nezaujímajú. Ľudia sú naozaj rôzni a nie je povinnosťou nikoho zdieľať s druhými ich názory, záujmy a ciele. Nikto takisto nie je povinný svoje preferencie nikomu zdôvodňovať. Ako by ste sa tvárili, keby sa vás s opovrhnutím pýtali na vysvetlenie, prečo nemáte radi to, čo oni obdivujú? Ja by som za úplne dostatočnú odpoveď považoval to, že ja sa ich nepýtam, prečo oni nemajú radi to, čo mám rád ja.
Samozrejme, celá "vec" nie-bielych v Spojených štátoch je celkom prirodzená a zdravá. Nič nemôže byť prirodzenejšie, než mať rád svojich vlastných ľudí a dúfať, že budú prospievať. Filipínci a Salvadorčania sú nepochybne prekvapení, keď zistia, že stačí položiť nohu na pôdu Spojených štátov, aby mali právo na uprednostňovanie afirmatívnymi akciami pred domorodými belochmi. Ale možno ich obviňovať z toho, že ich akceptujú? Je azda prekvapujúce, že chcú svoj jazyk, svoju kultúru, že chcú, aby sa ich bratia a sestry zmocnili tejto krajiny a zanechali v nej nezmazateľnú stopu? Ak sú kedysi veľkí ľudia kedysi veľkého národa náchylní na samodeštrukciu, keď sú pripravení odovzdať krajinu a moc v nej komukoľvek, kto sa objaví a požiada o ne, prečo by sa mali Mexičania a Kambodžania sťažovať?
Neprirodzená, nezdravá a bez historického precedensu je naopak "vec" bielych v Spojených štátoch. Bieli sa dali presvedčiť, že je rasistické už len odporovať vyvlastňovaniu, že je rasistické pracovať v prospech vlastných záujmov. Nikdy v histórii sveta dominantný národ neotvoril dokorán dvere cudzincom a nevyhodil svoje bohatstvo neznámym. Nikdy predtým sa ľudia nedali oklamať, aby si mysleli, že je cťou, či ušľachtilosťou vzdať sa svojho dedičstva a odovzdať svoje miesto v histórii druhým. Zo všetkých rás Ameriky, iba bieli sa dali obalamutiť, aby si mysleli, že uprednostňovanie vlastného plemena je rasizmus. Iba bieli uverili tomu, že láska k svojim vlastným, je akousi "nenávisťou" k iným. Všetci zdraví ľudia uprednostňujú spoločnosť svojich blízkych a nemá to nič spoločného s nenávisťou. Všetci ľudia milujú svoje rodiny viac než susedov, ale to neznamená, že susedov nenávidia. Bieli, ktorí milujú svoju rasovú rodinu nemusia mať zlé úmysly voči nie-bielym. Želajú si iba, aby ich nechali na pokoji, aby mohli rozvíjať svoje rasové a kultúrne osudy.
To, čo sa od bielych Američanov žiada, je preto vyslovene neprirodzené. Žiada sa od nich, aby sa obetovali záujmom iných rás a ignorovali svoje vlastné záujmy. Je to také isté, ako žiadať človeka, aby opustil svoje vlastné deti a miloval deti svojich susedov, pretože konať ináč by bolo "rasistické".
Kvôli tomuto hlboko pravdivému a logickému záveru som tento príspevok preložil. Verím, že má čo povedať aj obyvateľom Slovenska, bez ohľadu na rasu, národnosť a náboženské vyznanie.
Čo je teda "rasizmus"? Je to podstatne viac, než nám povie akýkoľvek slovník. Je to akýkoľvek odpor bielych proti oficiálnemu rasovému uprednostňovaniu nie-bielych. Je to akékoľvek uprednostňovanie bielych a ich kultúry bielymi. Je to akýkoľvek odpor bielych voči predstave, že sa majú stať menšinovou skupinou. Je to neochota dať sa odstaviť nabok. Je to, stručne povedané, akákoľvek normálna ašpirácia ľudskosti, ktorá definovala národy od počiatkov histórie – ale iba dovtedy, pokým ide o ašpiráciu bielych.
Zdroj: T. Jackson,