Venované láske 2. Ako život (ne) ide ďalej.
Čas neúprosne letí. Prešlo osem mesiacov. Bez Kristiána. Neutíchajúca bolesť zo straty milovanej osoby sa stala každodennou súčasťou môjho života. Pre svet naokolo si ráno oblečiem masku, ktorá zakryje všetko, čo cítim.
Pre svet naokolo som silná žena. Usmievam sa na svet, hoci mi srdce a dušu nahlodáva tá najväčšia bolesť. Žijem, kráčam životom, ktorý ma trpkú príchuť samoty.
Môj život je rozbitý na tisíce kúskov, ktoré je ťažké zlepiť späť. Už nikdy nič nebude ako bolo. Snažím sa každé ráno vstať z popola svojej bolesti, nakopnúť sa na nový deň. Kristiánova strata zmenila všetko.
A to nielen navôkol. ZA osem mesiacov som sa naučila, že celá rodina, domácnosť, účty... všetko je moja úloha. Nevadí mi toto bremeno života. S tou najväčšou radosťou a láskou by som sa starala o moju polovičku, ako rada by som mu pripravila raňajky každé ráno. Tak, ako robil on pre mňa. Ako rada by som stvárala tie malé šibalstvá, na ktorých sme sa toľko smiali. Naozaj sme boli občas ako malé deti.
V bláznivej nálade som sa mu schovala a on ma hľadal po celom byte. Schovávala som mu veci a spolu sme sa smiali keď ich hľadal. Nikdy sa nehneval. A ja som stále čosi vymyslela. Usmievam sa aj teraz, keď na to myslím. Vybavujú sa mi jeho slová, ktoré hovoril. Ešte stále ho milujem. Nekonečnou láskou. Nič sa nezmenilo jeho odchodom. Moja láska letí do Neba a viem, že nájde svojho adresáta.
Ako som spomenula, môj život sa zmenil. ZA osem mesiacov som prešla dlhú cestu hľadania. Neviem, či pokoja. Lebo neviem, či ho nájdem. Bola to cesta poznania života, duchovného poznania. Hľadám samú seba. Svoju cestu, úlohu.
Snažím sa to celé pochopiť. Viem, že sama musím nájsť to poznanie. Osem mesiacov ma naučilo nepýtať sa „ PREČO“. Nikto neodpovedá. Na všetko musím nájsť odpoveď sama.
Prešiel ďalší mesiac. Deviaty. Viem, že život ide ďalej. V jednom okamihu si poviem –„Nádych, ideme ďalej“. No stačí spomienka, pohľad na niečo NAŠE, stačí pieseň, ktorej slová znovu otvárajú boľavé rany. Znova padám do priepasti bolesti, smútku.
Viem, že čas nevrátim späť. To som už pochopila. Nie je a nepríde žiadny zázrak, ako som tomu verila v prvé mesiace. Čas sa nedá vrátiť späť. Ide vpred, raz pomaličky, inokedy míľovými krokmi. Ale nikdy sa nevráti to čo bolo.
Moje dieťa niektorý deň prišlo ku mne do izby so slovami –„Mami, ja budem vedec“. Prekvapene som na neho pozrela a on pokračoval „Zostrojím stroj času a vrátim Ti Kristiána“. Slzy sa mi tisli do očí. Nevedela, som , čo odpovedať. Moje dieťa vníma moju bolesť. Je čas, zamyslieť sa nad sebou. Nad svojim životom.
VEĎ ŽIVOT IDE ĎALEJ.
Uvedomujem si, ako moje deti bolí pohľad na mňa. Na ich matku, ktorá sa utápa v bolesti. Snažím sa vzlietnuť. Hlavne kvôli deťom. Nesmiem ich zraňovať. Lebo pohľad na mňa ich bolí.
A tak sa snažím zatvoriť svoju bolesť na dno svojej duše. Zatvoriť ju pred svetom. Lebo je to len moja bolesť. A znova hrám to divadlo. Pre moje deti, pre tento svet, pre každého, kto ma pozná. Hrám svoje šťastie. Vtedy sú všetci spokojní. A večer v tichu tmy otváram svoj bôľ Len pre seba. Len moju bolesť. Lebo svet na ňu nie zvedaví.
Kristiánova smrť ma veľa naučila. Znie to zvláštne, no je to tak. Naučila som sa vo všetkom sa spoľahnúť sama na seba. Nechcem povedať, že mi nepomáha rodina a priatelia. Len jednoducho viem a snažím sa veci riešiť sama. Jeho odchodom sa vrátilo, alebo skôr prehĺbilo moje duchovné vnímanie sveta. Viem, že som tu. Pre niečo.
Kristián ma veľa naučil. Veľa som vďaka nemu pochopila. Vrátil do môjho života svetlo. Svetlo lásky a podstaty a pochopenia hodnôt.
Naučil ma milovať, tou najčistejšou láskou, hlbokou a priezračnou.
A ŽIVOT IDE ĎALEJ.
Desiata mesiac........ pomaly uplynie rok, od odchodu Kristiána.
Všetko v mojom živote sa zmenilo. Od základom som prekopala svoje hodnoty a poznanie.
Kráčam životom.
Pre moju lásku.
Pre moje deti.
Kráčam dopredu s hlbokou ranou, na duši, v srdci. Snažím sa kráčam s úsmevom. Lebo takto ma chce svet vidieť.
Spomínam. Občas sa mi zdá, že počujem Kristiánov hlas, smiech. Presne viem ako, kedy a čo by povedal. Často sa mu prihováram. Verím, že je pri mne, počuje ma.
Občas cítim zvláštne krásne teplo, akoby hladkal moju dušu. Vtedy sa cítim spokojnejšia.
Verím slovám, ktoré mi povedal – „Budem Ťa milovať do posledného dychu a potom na veky budeme spolu.“
Ano Kristián
Na veky.....