selektívny MUTIZMUS

Dieťa postihnuté touto vzácnou úzkostnou poruchou je schopné hovoriť, ale nerozpráva v určitých sociálnych situáciách. Selektívny mutizmus postihuje menej ako 1% detských jedincov. Aby bolo možné povedať, že dieťa touto poruchou skutočne trpí, musí k takémuto zlyhávaniu dochádzať najmenej po dobu jedného mesiaca. Nesmie sa však jednať o prvý mesiac dieťaťa v škole.. Táto porucha je, čo sa týka výskytu, jednou zo vzácnych porúch. Obvykle sa objavuje pred piatym rokom, väčšinou sa však nerozpozná. Skôr až po nástupe dieťaťa do školy. Častejšie sa vyskytuje u dievčat.

Nie je úplne jasné, či je porucha dedičná. Domnievame sa, že jej vznik negatívne ovplyvňuje stresové prostredie, najčastejšie tam, kde nejakou duševnou poruchou trpia rodičia. Je veľmi vzácne, ak porucha trvá dlhšie ako pol roka – ale je to možné. Čím dlhšie trvá, tým horšie sa lieči. U dieťaťa s touto poruchou často pozorujeme aj príznaky iných porúch, napr. expresívnu rečovú poruchu alebo zmiešanú receptívno – expresívnu poruchu. Niektoré symptómy elektívneho mutizmu nájdeme u detí trpiacich autizmom, Aspergerovým syndrómom, schizofréniou, mentálnym postihnutím, sociálnou fóbiou, depresiou, poruchou opozičného vzdoru, alebo úzkostnou poruchou.
 

Rodičia, môžu mať (mylný) pocit, že dieťa vedome odmieta prehovoriť. Pretože sa zároveň aj čudne správa, môže byť pre nich ťažké rozpoznať, že mutizmus je vlastne príznakom strachu alebo úzkosti. Možno rodičov nebude trápiť len nerečnosť dieťaťa, ale tiež dôsledky jeho správania, ako je odmietanie dieťaťa spolužiakmi a nenaplnenie jeho študijného a sociálneho potenciálu.

Detský mutizmus

V rôznorodej škále citových problémov s ktorým sa môžeme u dieťaťa stretnúť - aj v škole - je problém, že nechce hovoriť. Tomuto javu hovoríme mutizmus. Osobitnou formou je tzv. výberový mutizmus, pri ktorom dieťa v určitých situáciách, v styku s určitými osobami, odmieta hovoriť, ale inokedy hovorí bez zábran.

Neustále požadovanie, nabádanie dieťaťa k reči (okrem skupiny osôb, s ktorými sa dieťa cíti príjemne), vyvoláva na strane dieťaťa utiahnutosť a extrémne príznaky strachu a úzkosti. To, že dieťa odmieta hovoriť pred "cudzími" ľuďmi, nemožno pokladať za prejav jeho rozhodnutia. Ide o neurotickú stratu reči, ktorá je veľmi odolná voči zmene. Následkom mimoriadne veľkého vzrušenia, zľaknutia, vyčerpania a pod., môže dieťa náhle onemieť a hoci chce hovoriť a namáha sa nadviazať kontakt s okolím, nedokáže zo seba dostať ani slovko. U detí trpiacich elektívnym mutizmom často zisťujeme rezervovanosť, hanblivosť, nesamostatnosť, prílišnú viazanosť na rodiča. Bežné metódy odmeny a trestu, hrozby a prosenia, povzbudenia a chápania nie sú obyčajne efektívne, navyše, po určitom čase sa problém ešte viac zvýrazní a k spontánnej náprave dochádza len zriedkakedy.

Ako sa Selektívny mutizmus diagnostikuje?

Dieťa s mutizmom by malo byť v opatere jazykového terapeuta - logopéda, detského lekára a psychológa či psychiatra. Títo odborníci budú pracovať ako tím s učiteľmi a rodinou i jedincom. Je dôležité, aby bolo zhromaždené úplné pozadie a história, rovnako ako vzdelávacie preskúmanie histórie, skríning sluchu, vyšetrenie úst, rozhovor s rodičom, a vyhodnotenie reči a jazyka.

Vzdelávacia história hľadá informácie o:

akademickej správe - výchovno-vzdelávacia správa
rozhovor s rodičom a učiteľom
predchádzajúce testovanie (napr psychologické)
štandardizované skúšky

Skríning sluchu hľadá informácie o:

zdraví sluchu
možnosť infekcie stredného ucha

Vyšetrenie úst hľadá informácie o:

koordinácii svalov pier, čeľuste, a jazyka
sile svalov pier, čeľuste a jazyka

Rozhovor s rodičom hľadá informácie o:

akomkoľvek podozrení na problémy so zdravím (napr schizofrénia, pervazívne vývojové poruchy);
faktory prostredia (napr. množstvo jazykovej stimulácie)
množstvo a umiestnenie slovného vyjadrenia dieťaťa (napr ako sa chová na ihrisku s ostatnými deťmi a dospelými)
história symptómov (napr. správania)
rodinná anamnéza (napr. psychiatrická, osobnostná, a / alebo fyzické zdravotné problémy)
rečový a jazykový vývoj (napr. ako dobre sa dieťa vyjadrovalo a chápalo)

Rečové a jazykové vyhodnotenie hľadá informácie o:

expresívnych jazykových schopnostiach (napr rodičia musia pomôcť viesť štruktúrovaný rozprávaný príbeh, alebo si prehrávajú s dieťaťom videokazety s rozprávkami a príbehmi a snažia sa viesť s dieťaťom nejaký rozhovor)
porozumenie jazyka (napr. vykonaním štandardizovaných psychologických testov a neformálnych pozorovaní)
verbálna a neverbálna komunikácia (napr. pozorovanie dieťaťa pri hraní sa, pri kreslení a pod.)

V takýchto prípadoch treba pravdaže konať

Jednou z metód nápravy je aj grafická hra. Sadneme si oproti dieťaťu a na stôl dáme hárok papiera. Obaja máme farebné ceruzky. Vyprovokujeme dieťa, aby niečo nakreslilo, čo i len čiarku, alebo bodku. Potom so svojou, ale inou farebnou ceruzkou, niečo prikreslíme. Takto striedavo kreslíme, pričom provokujeme reakcie dieťaťa tým, že niečo prečiarkneme, uzatvoríme, urobíme hranicu a pod. Táto technika slúži na vyprovokovanie aktivity negativistického dieťaťa, ale aj na nácvik zvyšovania tolerancie a znášania neúspechu.

Aké typy liečby sú k dispozícii pre jednotlivca s mutizmom?

Typy intervencie sa budú líšiť v závislosti na potrebách dieťaťa a jeho rodiny. Liečba dieťaťa môže obsahovať kombináciu viacerých stratégií, opäť v závislosti na individuálnych potrebách. Liečebný plán sa môže vytvoriť na základe správania dieťaťa, zamerá sa na konkrétne probémy reči a jazykových problémov, to všetko v kooperácii s učiteľmi a výchovnými poradcamiv škole.

Liečebný program správania môže zahŕňať nasledujúce:

Stimuly: zapojiť dieťa do uvoľnenej situácie v ktorej sa cíti dieťa dobre a voľne. Prizvať do poradne niekoho s kým nemá dieťa problém komunikovať a postupne, ak je dieťa pripravené, vovádzať do miesttnosti jednotlivcov s ktorými dieťa odmietalo a odmieta doposiaľ komunikovať.
Tvarovanie: používanie štruktúrovaného prístupu na posilnenie veškerého úsilia komunikovať s dieťaťom, (napr gestá, posunky, náznaky, šepkanie, mrkanie, používanie kartičiek a pod). S dieťaťom komunikujme živo, veselo a bezprostredne, orientujme komunikáciu priamo na neho a buďme vždy priateľskí a pozitívni. Používajme v komunikácii s ním počítač, videokazety a podobne. Neberme ohľady na jeho "postihnutie" a snažme sa ho zapojiť v triede, pochváľme ho i za najmenší úspech a zapájajme ho, aby sa mu postupne zvyšovalo sebavedomie.

Ak existujú osobitné rečové a jazykové problémy bude liečebný plán počítať aj so zameraním sa na problémy, ktoré robia mutistické správanie horšie;
použite láskavé ale odhodlané nabádanie v tom, aby sa v triede dieťa prejavovalo verbálne. Majme na jeho prejav, či snahu o prejav trpezlivosť a ohľad. Dajme mu čas. Ak sa prejav nepodaril, malo by zaznieť presvedčenie, že nabudúce to bude iste lepšie, aby dieťa získalo pomoc pri získávaní dôvery hovoriť k rôznym poslucháčom v rôznych prostrediach;
a pomôcť aj tým deťom, ktoré napríklad nehovoria, pretože si myslia, že ich hlas neznie dobre, vraj "znie smiešne".

Práca učiteľov:

podporovať komunikáciu a zmiernenie detského strachu z vlastného rozprávania;
možno učitelia v triede vytvoria malé, kooperatívne skupiny, ktoré pôsobia menej zastrašujúco na dieťa;
pomáhajú dieťaťu komunikovať s rovesníkmi v skupine, najprv pomocou neverbálnej metódy (napr signály alebo kartičky) a postupne pridávaním cieľov, ktoré vedú k postupnému prejavu;
prácujú s dieťaťom, rodinou a učiteľmi aby zovšeobecnili naučené komunikačné správanie do ďalších životných situácií mutistického dieťaťa.

To čo sme uviedli, je len ukážka toho, ako možno s mutistickým dieťaťom pracovať. Existujú aj iné, zložitejšie programy, ktoré sa dajú uplatniť priamo v podmienkach materských alebo základných škôl. Cesta k nim vedie cez pedagogicko - psychologické poradne pre deti a mládež.

Ako uvádza DSM-5 o tomto pomerne vzácnom ochorení, rodičia týchto detí sa zdajú byť v prístupe tvrdí, prehnane reagujúci a viac svoje deti ovládajúci, v porovnaní s rodičmi iných detí s úzkostnými poruchami (DSM-5 Selective Mutism 312.23, F94.0)

ZDROJ: http://www.displus.sk/article_83.htm