Keď smrť spieva
Bolo krásne slnečné poobedie a ja som sa prechádzala po centre mesta. Obišla som novinový stánok a pri fontáne mi v taške zazvonil mobil. Vytiahla som ho a pozrela som sa na obrazovku, kto volá. Bolo to skryté číslo. „Asi nejaká reklama“ pomyslela som si. Ale aj napriek tomu som zdvihla. Mobil som si priložila k uchu a na moje prekvapenie sa z neho ozval veľmi náhlivý hlas. Znel veľmi priateľsky, ale bolo z neho cítiť aj niečo ako strach. Prihovoril sa mi „Ahoj, viem, že ma nepoznáš, ale veľmi ťa potrebujem. Prosím, príď do kostola, neboj neublížim ti.“ a zložil. Zostala som ohúrená stáť, ani neviem prečo. V hlave mi behalo len to, že niekto je v nebezpečenstve, aj keď som nevedela kto a prečo. Bez rozmýšľania som sa rozbehla ku kostolu, ktorý bol iba pár ulíc vedľa. Kostol sa nachádzal na malom námestí, na ktorom však nikto nebol. To bolo celkom divné, lebo zvyšok mesta bol plný. Ani to ma však nezastavilo a rozbehla som sa k masívnym dverám , ktoré boli pootvorené. Vkĺzla som dnu a zastala som so zatajeným dychom. Celý kostol bol obrovský a bol osvetlený iba svetlom stoviek sviečok. Nachádzala som sa na chodbe, kde bol na podlahe červený koberec. A zrazu som započula spev. Taký, aký býva v kostoloch. Spieval to muž a bolo to nádherné. Pomaly som sa spamätala a ako som išla na koniec chodby, zostala som v nemom úžase pozerať na nádherný orgán, sošky a maľby. A v tom som si to uvedomila, ale bolo príliš neskoro, nemohla som nič robiť. Strhla som sa a otočila doprava. Rovno predomnou stál muž s neuveriteľne znetvorenou tvárou, vypúlenými očami a nožom v ruke. To on spieval! Jeho spev však prerástol to vreskotu, oba rukami zdvihol nôž do vzduchu, zvreskol a zahnal sa po mne. Padla som na zem, ale nemala som na sebe ani škrabanec. Rýchlo som sa zdvihla. Muž zmizol. Zrazu zhasli všetky sviečky, ale nič sa nedialo ďalej. Spamätala som sa a chcela som rýchlo utiecť, ale akonáhle som sa pohla, ten spev začal znova. Bolo to príšerné, mohol byť za každým rohom. Ale nemala som na výber. Rozbehla som sa ku dverám. Tie sa však rovno predo mnou zatreskli. Pokúšala som sa ich otvoriť, ale ako som ťahala za kľučku, spev sa začal približovať, až som ho počula rovno za mnou ...