Malá Arabka – blahoslavená Miriam od ukrižovaného Ježiša

    Moslim sa rozzúril, vytiahol meč a jedným šmahom podrezal Miriam hrdlo. Potom mu manželka s matkou pomohli zabaliť telo do plachty a vyhodili ho na pusté miesto.

Takto sa začal príbeh mučeníctva blahoslavenej Miriam od ukrižovaného Ježiša (Malej Arabky). Vďaka svojej hlbokej a jednoduchej viere žila v dôvernom spoločenstve s Ježišom, Pannou Máriou, anjelmi a svätými. Rozprávala sa s nimi tak prirodzene, ako so sestrami z kláštora. Nadprirodzená realita bola pre ňu rovnako reálna ako materiálny svet, ktorý nás obklopuje. Jej život bol poznačený extázami, zjaveniami, stigmami, proroctvami, mystickými stavmi, bilokáciou, levitáciou a bojom proti zlým duchom.

Svätí sú pre svet ako lúče nadprirodzeného svetla. Ich život poukazuje na duchovný rozmer bytia, na prítomnosť trojjediného Boha, ktorý z lásky k nám vzal na seba naše hriechy, utrpenie a smrť, aby nás spasil svoju smrťou a zmŕtvychvstaním.

Detstvo

Mariam Baouardy, prezývaná Malá Arabka (Miriam od ukrižovaného Ježiša), sa narodila 5. januára 1846 v malej dedinke Ibillin, ktorá sa nachádza na polceste medzi Nazaretom a Haifou. Jej rodičia boli hlboko veriaci katolíci východného obradu. Nechceli prejsť na islamskú vieru, a preto sa mnohokrát ocitli vo väzení, stratili majetok a menili bydlisko. Postihlo ich však aj iné, veľké utrpenie: v priebehu vyše desiatich rokov im zomrelo 12 detí hneď po narodení. Vybrali sa preto na púť do Betlehema, aby pri jaskyni Ježišovho narodenia prosili o dieťa. Boh vypočul ich prosbu a narodila sa im dcéra Mariam a rok nato syn Pavol.

Keď mala Mariam tri roky, zomrel jej otec a o niekoľko dní nato matka. Deti si vzali príbuzní: dievčatko si adoptoval bohatý strýko a chlapca vychovala teta. Mariam spomína, že keď mala päť rokov, bolestne prežila smrť malých vtáčikov. Vtedy vo svojom srdci začula hlas: „Všetko sa pomíňa! Ak mi dáš svoje srdce, zostanem v ňom navždy.“ Už vtedy odovzdala život Ježišovi. Keď mala osem rokov, s veľkou radosťou pristúpila k prvému svätému prijímaniu. Onedlho nato sa s celou strýkovou rodinou presťahovala do Egypta, do Alexandrie.

Mučeníctvo

Keď mala Mariam dvanásť rokov, dozvedela sa, že strýko ju chce vydať a že jej našiel ženícha. Dostala šperky a hodvábne, zlatom a striebrom vyšívané šaty, ale na sobáš nepomýšľala, pretože Bohu už sľúbila doživotné panenstvo. Celú noc sa modlila a na pomoc jej prišla Panna Mária, ktorá jej vo videní povedala: „Mariam, ak budeš počúvať moje vnuknutia, budem s tebou. Ničoho sa neboj.“ Dievča si po modlitbe ostrihalo svoje dlhé vlasy.

Na druhý deň strýko vystrojil bohatú hostinu pri príležitosti blížiacej sa svadby. Mariam mu vtedy na tácke priniesla svoje odstrihnuté vlasy, čo znamenalo, že chce patriť iba Ježišovi. Strýka to veľmi rozčúlilo a verejne dal svojej neteri zaucho. Za trest z nej urobil slúžku a zakázal jej chodiť do kostola, čo ju trápilo najviac. Osamelá Mariam vložila všetku svoju nádej do Krista a odvážne trvala na svojom rozhodnutí. Po troch mesiacoch prežitých v takejto poníženosti zatúžila stretnúť sa so svojím bratom. Napísala mu list a zaniesla ho svojmu susedovi, ktorý bol moslim a chystal sa ísť do Nazareta navštíviť svojho brata. Mariam mu vyrozprávala svoj príbeh, ktorý suseda dojal a navrhol jej, aby sa pripojila k jeho rodine a prijala islam, lebo za príčinu všetkého zla považoval kresťanstvo. Keď mu Mariam odvetila, že Ježiša nikdy nezradí a že katolícka viera je jediné pravé náboženstvo, moslim sa rozzúril, vytiahol meč a jedným šmahom podrezal dievčaťu hrdlo. Potom mu manželka s matkou pomohli zabaliť telo do plachty a vyhodili ho na pusté miesto. Mariam spomína, že keď sa to stalo, ocitla sa v nebi. Bolo tam úžasné svetlo a radosť plynúca z nezištnej lásky Najsvätejšej Trojice, Panny Márie, anjelov a svätých. Mariam tam stretla aj svojich rodičov a počula slová: „Tvoja kniha ešte nie je dopísaná.“ Vtom sa videnie neba skončilo.

Dievčina sa prebudila v jaskyni na chudobnom lôžku. Vedľa nej sedela prekrásna žena v belasom rúchu, ktorá jej zošívala ranu na krku a potom sa takmer mesiac o ňu starala s veľkou láskou. Dievčina v tom čase spala a nič nejedla. Láskavá Opatrovateľka jej iba zvlhčovala pery vodou a v posledný deň liečby jej ponúkla tanier veľmi chutnej polievky. Dodala, že Pán Boh sa stará o všetky jej potreby, a povzbudila ju, aby mu úplne dôverovala a milovala ho z celého srdca. Dala jej radu, aby bola vždy spokojná a za všetko Bohu ďakovala, predovšetkým vtedy, keď ju postihne nejaké utrpenie. Upozornila ju, aby nikdy nepočúvala zákerné diablovo pokúšanie, a predpovedala jej, že odcestuje do Francúzska, bude rehoľnou sestrou, bude veľa trpieť a už nikdy neuvidí svoju rodinu.

Potom ju tajomná Opatrovateľka zaviedla do jedného z alexandrijských kostolov, aby sa vyspovedala, a zmizla. Až neskôr si Mariam uvedomila, že táto tajomná Opatrovateľka bola samotná Panna Mária. Dievča sa úplne uzdravilo, ale na krku jej zostala veľká, desať centimetrov dlhá a centimeter široká jazva. Po mnohých rokoch ju vo Francúzsku v karmelitánskom kláštore vyšetroval istý lekár, ateista, ktorý povedal, že človek s takýmto zranením by nemal prežiť, pretože úder poškodil niekoľko stavcov. Preňho to bol dôkaz, že existuje neviditeľný, nadprirodzený Boh.

Slúžka

V Bejrúte ochorela na nevyliečiteľnú chorobu a stratila zrak. Po 40 dňoch úplnej slepoty poprosila Pannu Máriu, aby ju uzdravila, a ona jej prosbu vypočula. Keď sa jej zjavila, prikázala jej, aby v živote zachovávala tri postoje: absolútnu poslušnosť, dokonalú lásku a úplnú dôveru voči Bohu. Prítomnosť Panny Márie sprevádzalo veľké svetlo a nádherná vôňa, ktorá sa šírila po celom dome. Všetci obyvatelia domu sa zbehli do izby chorej slúžky a stali sa svedkami jej úplného uzdravenia. Mariam sa vyznačovala mimoriadne hlbokou a jednoduchou vierou. Počas búrky na mori, keď hrozilo, že loď sa potopí, Mariam kľačiac na palube pozdvihla ruky a vrúcne Ježiša prosila, aby more utíšil. Búrka okamžite prestala a loď sa zachránila. Povedala: „Keby sme mali veľkú vieru, dostali by sme od Boha všetko.“

Po niekoľkých rokoch takéhoto „tuláckeho života“ pricestovala v máji 1863 do francúzskeho Marseille a zamestnala sa ako slúžka. Každý deň chodila na svätú omšu a veľa sa modlila. Pán jej dával mimoriadne milosti. Jedného dňa, potom, ako prijala Eucharistiu, upadla do vytrženia, ktoré trvalo štyri dni. Všetky pokusy lekárov vrátiť ju do normálneho stavu zlyhali. Duchovný vodca jej neskôr nariadil, aby povedala, čo prežila.

Mariam vyjavila, že videla nebo, očistec a peklo. Videla Ježiša Krista a Pannu Máriu medzi anjelmi, apoštolmi, mučeníkmi, medzi veľkým zástupom panien a tých, čo na zemi prešli veľkým utrpením. Spomína: „Seba samú som videla ako malinké nič, ale aj napriek tomu som cítila, že tieto duše ma objímajú s veľkou radosťou.“

Podľa spovedníkovej rady vstúpila v roku 1865 do Rehole sestier svätého Jozefa od Zjavenia. V postuláte vykonávala najjednoduchšie práce. Pri svätých omšiach a modlitbách často upadala do vytrženia a dvakrát v týždni prežívala agóniu Kristovho umučenia a smrti. Na jej tele sa objavili stigmy – krvácajúce rany spôsobené ukrižovaním a korunovaním tŕním. Sestry si tieto nadprirodzené stavy vysvetľovali nesprávne a Mariam z kláštora prepustili.

V karmelitánskom kláštore

V júni 1867 Mariam zaklopala na bránu karmelitánskeho kláštora v Pau. Vstúpila doň ako dvadsaťjedenročná (vyzerala veľmi mlado, ako keby mala dvanásť) a všetko sa jej tam páčilo: klauzúra, mlčanie, poslušnosť, pokora a chudoba. Dostala meno sestra Miriam od ukrižovaného Ježiša. Keďže nevedela plynule čítať, chcela zostať sestrou konverzkou – sestrou, ktorá sa venuje jednoduchým prácam v kuchyni, v práčovni, na vrátnici a v záhrade. Svojou očarujúcou jednoduchosťou a dobrotou si získala srdcia všetkých. Nadprirodzené dary, akými ju Pán obdaril (extázy, levitácie a stigmy), považovala za chúlostivú chorobu a útoky zlého ducha ju ešte upevnili v pokore a v presvedčení, že je „malé nič“. Niektoré prejavy jej duchovného života predstavovali pre rehoľné spoločenstvo problém, zvlášť keď k vytrženiu došlo pri svätej omše. Niekedy ju počas kázne alebo po prijatí Eucharistie tak veľmi naplnila Ježišova láska, že začala nečakane tancovať a spievať. V stave vytrženia hovorila slová, ktoré sestry starostlivo zapisovali. Raz vyriekla: „Milujte Boha, hľadajte iba Boha; všetko ostatné je nič! Vo svojom Stvoriteľovi som našla radosť svojho srdca! Ten, ktorý je všetko, postačí. Na zemi nepotrebujem nič viac.“

Inokedy sa o ľútosti nad hriechmi vyjadrila takto: „Veľmi ma trápila nedostatočná ľútosť. Bála som sa, že neľutujem dostatočne. Moja dobrá Matka, Panna Mária, ma naučila, aby som pred spoveďou prešla troma zastaveniami: prvé bolo pred nebeskou bránou, druhé pred pekelnou bránou a tretie v Getsemanskej záhrade. Robím to, čo ma naučila, a odvtedy som pokojná.“

Sestra Miriam sa vo videniach často stretávala s Pannou Máriou. Pri jednom videní počula: „Trojnásobne blažená je duša, ktorá trpí! Čas pozemského života je veľmi krátky. Po krátkom utrpení na zemi bude táto duša navždy s mojím božským Synom u Otca v nebi.“

Jedného dňa uvidela počas svätej omše dvoch anjelov, ako stoja vedľa kňaza. V istej chvíli uzrela nad kalichom Krista ako krásneho chlapca, z ktorého sa zrazu stal dospelý muž. Videnie ju potešilo, ale zároveň sa chcela dozvedieť, ako môže byť Ježiš, ktorý prebýva v nebi, súčasne prítomný všade tam, kde sa konsekrujú hostie. Vtedy začula Ježišove slová: „Nečuduj sa tomuto tajomstvu. Nepreniká vari prirodzené svetlo všetko? Prečo by teda autor svetla nemohol byť – skrze svoju sviatosť – na niekoľkých miestach súčasne?“

Sestra Miriam netúžila po nadprirodzených stavoch, akými sú stigmy, extázy, videnia a levitácia. Hovorila: „Treba túžiť po tom, po čom túži Boh, ale ja sa na tieto stavy pozerám ako na Božie tresty. Tak ľahko možno upadnúť do pýchy! Pýcha je prameňom všetkých hriechov a pokora základom všetkých čností. Pýcha nás všetkých ničí, z pýchy sa ľudská vôľa búri proti Bohu. Pokorná duša sa stáva svetlom, žije v pravde, prichádza k Bohu a Boh sa k nej skláňa. Pán Boh sa s väčšou láskou pozerá na dušu, ktorá sa k nemu v pokore vracia, než na vernú dušu, ktorá nachádza záľubu vo svojich čnostiach.“

Stigmy

Každý deň Pôstneho obdobia prežívala sestra Miriam vytrženia a na jej tele sa objavovali krvácajúce znamenia Ježišovho umučenia – stigmy. Zároveň sa jej zjavoval Ježiš Kristus, Panna Mária a rôzni svätci. Keď raz Ježiša úpenlivo prosila, aby jej stigmy odňal, začula: „Ja si vyberám niektoré duše, aby som sa v nich oslávil. Mimoriadne dary, ktoré im dávam, nie sú pre ne, ale pre iných. Tieto duše si ponechávajú iba utrpenie, ktoré je ako tŕň na ruži, ale po mnohorakom utrpení budú ako ruža, ktorá sa otvára. Budú šíriť moju vôňu a rozkvitnú v nebi... Sama zo seba nemôže duša urobiť pre Boha nič, ale Boh, ktorý v nej pôsobí, sa v nej oslávi a vzrastie natoľko, nakoľko duša ustúpi do úzadia, zmizne a zriekne sa seba samej.“

Keď sa na tele sestry Miriam začali objavovať rany Kristovho umučenia, sestry ju premiestnili do ošetrovne. Z jej tela sa šírila nádherná vôňa. Jej utrpenie sa začalo večer na Popolcovú stredu. Najskôr sa nad oboma zápästiami a na chodidlách objavili veľké čierne chrasty. V piatok ráno sa rany otvorili a silno krvácali. Na obväzoch, ktoré jej prikladali na ranu v boku, vytvárala krv škvrny v tvare kríža. Sestra Miriam trpela spolu s Ježišom počas celého Pôstneho obdobia, pričom najbolestnejšie utrpenie ju sprevádzalo v piatky, keď prežívala osobitnú účasť na tajomstve Ježišovho umučenia a smrti. Sestry zapisovali slová, ktoré vtedy vravela: „Ďakujem ti, môj Bože. Som pripravená trpieť ešte viac za hriešnikov, za Svätého Otca a za Cirkev.“ Keď sa pre veľkosť utrpenia bála, že viac nevydrží, prosila: „Bože môj, zmiluj sa nado mnou, som taká slabá. Som iba hriech a osmeľujem sa sťažovať sa na utrpenie? Nie, nie, môj Bože. Ježišu, ty si tak veľmi trpel! Teším sa, že môžem trpieť za teba.“

Počas jedného z vytržení povedala: „Ježiš bol na púšti 40 dní, nejedol a postil sa za nás. Bol hladný a žíznil po dušiach, plakal a keď mu slzy stekali po tvári, vravel: ,Úbohí hriešnici, ak sa neobrátite, nebo nebude pre vás. Nepýtam sa vás, prečo ste hrešili, ale prečo sa neobraciate. Nepozerám sa na vašu minulosť. Túžim, aby ste prišli ku mne. Príďte a ja vás vyslobodím.‘“

Pri pozdvihovaní, keď sa počas svätej omše sprítomňuje Kristovo umučenie a smrť, prežívala sestra Miriam vytrženia, pri ktorých jej z rán na hlave, v boku, na rukách a na nohách silno vytekala krv. Prítomné sestry mohli hmatateľne vidieť, čo sa stalo na Kalvárii. Sestra Miriam počas vytrženia vravela: „Všetko sa pomíňa. Bože môj, zahaľ úbohých hriešnikov do svojho milosrdenstva. Keby chápali tvoje slovo, keby uverili v tvoju prítomnosť vo svätostánku, keby nezabúdali, že všetko sa pomíňa, obrátili by sa. Úbohí hriešnici! Prečo urážate toho, ktorý vám dal všetko? Choďte k Bohu, počúvajte jeho slovo.“

Na Zelený štvrtok o druhej popoludní sa sestra Miriam potila krvou, z ktorej sa šírila nádherná vôňa. Potom zakúsila muky bičovania a prítomné sestry počuli údery biča. Na Veľký piatok mala stigmatička účasť na celom duchovnom i telesnom utrpení nášho Spasiteľa. Krv sa jej rinula zo všetkých rán. Keď jej sestry umývali krvácajúce ruky a chodidlá, všimli si, že na miestach rán bolo jej telo priezračné. Na Bielu sobotu utrpenie prestalo a sestra Miriam začala prežívať radosť zmŕtvychvstania.

Dvadsiateho štvrtého mája 1868 počas modlitby v pustovni dal Ježiš sestre Miriam osobitnú milosť. Veľmi túžila zjednotiť sa s Kristom v láske a v istej chvíli vo vytržení povedala: „Ježiš mi prebodol srdce.“ Ježiš Kristus jej prebodol srdce podobne, ako to urobil svätej Terézii alebo svätému pátrovi Piovi. Je to osobitné znamenie, ktoré poukazuje na mystické zjednotenie človeka s Bohom. Svätý Ján z Kríža píše, že takýto dar dostanú ľudia, ktorí sú povolaní vykonať v Cirkvi osobitné poslanie. Transverberácia je skutočná rana, skutočné prebodnutie srdca. Keby Boh nezasiahol mimoriadnym spôsobom, človek s takou ranou by okamžite zomrel. O takejto rane v srdci sestry Miriam sa ľudia presvedčili až po jej smrti. Karmelitánsky kláštor v Pau chcel mať jej srdce, a preto chirurg Dr. Carpani vybral srdce z tela zosnulej. Vtedy sa všetci mohli presvedčiť, že bolo skrz- -naskrz prebodnuté, pričom okraje rany boli zaschnuté. Ako mohla sestra Miriam prežiť desať rokov s takouto ranou v srdci? Medicína to vysvetliť nedokáže, ale Bohu nič nie je nemožné.

Budem veľa trpieť

S cieľom odhaliť zákerné pôsobenie zlých duchov, ktorí sa skrývajú, aby ľudí presvedčili, že neexistujú, povedal Ježiš Kristus sestre Miriam, že prežije veľké utrpenie, akým je posadnutosť. Ona to potom povedala svojim predstaveným: „Ježiš dá satanovi moc týrať moje telo počas štyridsiatich dní. Budem veľa trpieť. Démon bude mať moc iba nad mojím telom; moja duša bude ukrytá. Ježiš mi sľúbil, že ju uzavrie tak, aby sa k nej satan nedostal. Démon ma uvedie do takého stavu, že navonok urobím mnoho chýb, hoci sa nedopustím hriechu. Moja vôľa tu nebude mať nijakú moc. Budem sa podobať na malé dieťa, ktorého rozum ešte spí a ktoré preto nemôže spáchať nijaký hriech. Ježiš chce, aby som trpela bez útechy. Vypijem kalich podobne ako Ježiš, ale ja vypijem z neho iba kvapku, kým on ho vypil celý!“

Utrpenie, ktoré ju čakalo, obetovala za Cirkev, za Svätého Otca, za kňazov, za obrátenie hriešnikov a za duše v očistci. V deň pred posadnutím sa jej zjavil Ježiš. Položil jej na plece obrovský kríž, ktorý jej spôsoboval veľkú bolesť.

Prečo Boh dopúšťa také hrozné utrpenie, akým je posadnutosť? Mystická teológia a veľkí mystici nazývajú tento stav pasívnym očisťovaním. Aby Boh pripravil človeka na ešte pevnejšie zjednotenie so sebou samým a dal mu osobitný podiel na spáse hriešnikov, očisťuje ho tým, že dopúšťa diabolské pokúšanie, útlak, ba až posadnutosť. Pán Ježiš dopustil, že telo sestry Miriam bolo 40 dní v moci zlých duchov.

Presne podľa Ježišovej predpovede na poludnie 26. júla 1868 začal satan používať telo sestry Miriam a hovoriť skrze jej ústa. Vyslovoval hrozné rúhavé reči, nahováral sestry, aby neposlúchali predstavenú („starú babu“), aby opustili kláštor a začali si užívať pozemské radovánky. Vďaka exorcizmom démoni nakrátko opúšťali telo sestry Miriam a ona vtedy mohla prijať Eucharistiu, porozprávať sa so sestrami alebo sa vyspovedať. Niektoré dni do nej vošla celá légia zlých duchov. Hrozne trpela, príšerne kričala; len chvíľami, keď získala sebakontrolu, vyslovovala úkony lásky a dôvery hovoriac, že vo všetkom prijíma Božiu vôľu a že svoje utrpenie obetuje za spásu hriešnikov. Vravela: „Môj Bože, milujem ťa. Chcem trpieť pre teba. Ak je to tvoja vôľa, Bože, budem trpieť do konca sveta. Ježišu, sprav, aby som plnila tvoju vôľu. Chcem sa páčiť iba tebe.“ Tento hrdinský postoj sestry Miriam ešte vyostroval diablovu zúrivosť, ktorý vrieskal, zavýjal a rúhal sa.

Ježiš Kristus vydal jej telo do satanovej moci, ale zakázal mu, aby urobil čokoľvek proti jej čistote. Exorcizmy a kňazove slová mali veľkú moc: na kňazov príkaz museli démoni v noci mlčať.

Občas sestry počuli, ako sestra Miriam hovorí: „Ježišu, plačem, lebo netrpím dosť pre teba.“ Po diablových útokoch opakovala: „Nič iné, len trpieť pre Ježiša.“

O všetkom informovali biskupa Lacroixa, ktorý 16. augusta 1868 napísal sestre Miriam list, kde okrem iného píše: „Ježiš, ktorý ťa stvoril pre seba samého, chce, aby si prežívala aj jeho námahu, pokušenia a boj proti diablovi a hriechu. Avšak svojou božskou mocou ťa chce priviesť k víťazstvu podobne, ako aj on sám zvíťazil. Po tom, ako dovolil démonovi, aby ho pokúšal, dovolil, aby pokúšal aj teba, ale on ho premôže, tak ako ho premohol v sebe samom. Ježiš premohol peklo skrze kríž. Klince, ktoré ho pribili na kríž, spútali démonov do okov a jeho tŕňová koruna sa stala korunou slávy.“

Zlým duchom sa nepodarilo priviesť sestru Miriam k tomu, aby vyslovila čo len jedinú sťažnosť, hoci niektoré dni ju stovka démonov týrala ukrutným spôsobom. Po každom útoku sestra Miriam opakovala: „Spájam sa s Ježišom na Kalvárii, spolu s ním sa obetujem za obrátenie hriešnikov. Chvála ti, môj Bože!“

Svoje utrpenie spájala s Ježišovým utrpením vo všetkých etapách jeho umučenia a smrti – od Judášovej zrady až po smrť na kríži. Počas tohto veľkého utrpenia ju svojou prítomnosťou posilňoval Ježiš, Panna Mária a svätí. Sestra Miriam obetovala svoje utrpenie za „slepcov, ktorí nepoznajú Cirkev,“ a za všetkých, ktorí proti Cirkvi bojujú a nenávidia ju, za tvrdošijných hriešnikov, ktorí odmietajú Božie milosrdenstvo a kráčajú smerom k peklu.

Jedného dňa sa jej zjavil Ježiš Kristus a povedal jej: „Nie ja som vám vybral peklo. Vy sami si ho vyberáte. Neexistuje duša, idúca do zatratenia, ku ktorej srdcu by som sa predtým neprihovoril tisíc ráz. Prišiel som na zem, prijal som vašu prirodzenosť, bol som malé dieťa, bol som poslušný, chudobný, ponížený. Všetko som pre vás vytrpel. Ja vás neodsudzujem na zatratenie, vy zatracujete sami seba tým, že si volíte hriech a odmietate moje milosrdenstvo.“

V posledných hodinách jej posadnutosti prišiel samotný Lucifer. Telo sestry Miriam najskôr celé sčervenelo a následne sčernelo. Začal z neho vychádzať silný zápach smoly. Všetko svedčilo o tom, že nastala agónia. Blížilo sa poludnie 40. dňa posadnutosti. Vtom sa všetko zmenilo: sestra Miriam sa začala vznášať nad posteľou, jej tvár a celé telo sa premenili a vyžarovala z nich nadzemská krása. Všetci prítomní kľačali, zakúšali nebeskú radosť a plakali od šťastia. Zmŕtvychvstalý Ježiš úplne premenil jej dotýrané telo.

Svedkovia týchto dramatických udalostí videli nielen hrozivú prítomnosť démonov a pekla, ale predovšetkým všemocnú lásku Krista, ktorý svojou smrťou a zmŕtvychvstaním definitívne zvíťazil nad diablom, hriechom, peklom a smrťou. Ježiš nám všetkým dáva účasť na svojom víťazstve vo sviatostiach pokánia a Eucharistie. Musíme však nenávidieť a odvrhnúť každý hriech a vrhnúť sa do priepasti Božieho milosrdenstva.

„Ničoho sa nebojte,“ povedala blahoslavená Miriam, „jeho milosrdenstvo je neobmedzené. Ľudia sa Ježiša boja. Pozerajú sa naňho ako na kata, a pritom jeho oči sú také otcovské. On je zbláznený do človeka! Miluje maličkých, slabých, nemá rád tých, čo sa povyšujú. Nikdy nehľadajte oporu v stvoreniach, ale volajte k Bohu. Ak pre nejaký hriech alebo biedu spadnete na dno priepasti, volajte hlasnejšie, dojmite jeho srdce. Naučím vás malý fígeľ. Povedzte mu: ,Pane, som sama, som na dne, som veľmi nízko, mám zlomenú ruku a nohu, som slabá, chorá; príď. Už takmer nevládzem k tebe volať a nechcem inú záchranu než teba!‘“

Blahoslavená Miriam Baouardy od ukrižovaného Ježiša (Malá Arabka) mala mystické zážitky a na svojom tele nosila stigmy – rovnaké rany, aké mal Kristus. Zázračne prežila mučeníctvo pre vieru. Ako mladé dievča zložila sľub čistoty a dvadsaťjedenročná vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Pau. Celý jej život bol plný nezvyčajných Božích darov, ale základom jej svätosti bola pokora.

V auguste roku 1870 sestra Miriam od ukrižovaného Ježiša spolu s ďalšími piatimi sestrami odcestovala na misie do Mangalore v Indii. Počas plavby tri sestry zomreli.

V Mangalore

Po príchode do kláštora v Indii sestra Miriam zažila obdobie intenzívnych pokušení. Diabol sa jej zjavoval v podobe rôznych svätcov a prehováral ju, aby opustila kláštor a vydala sa. Sestra Miriam jeho prítomnosť zakaždým odhalila a odháňala ho znakom kríža. Sestrám hovorila: „Pán Boh dopúšťa pokušenia len preto, aby sme mohli rásť. Nikdy sa neznechucujte, veď nie ste anjeli. Sama zo seba nemôžem nič, nič okrem hriechu, ale Boh môže vo mne urobiť veľké veci.“ Znechutených povzbudzovala k dôvere v nekonečné Božie milosrdenstvo: „Ľuďom so skrúšeným, poníženým a úprimným srdcom Pán Boh vždy odpúšťa všetky hriechy.“

Prvé rehoľné sľuby sestra Miriam zložila 21. novembra 1871 v kaplnke kláštora v Mangalore. Po ich zložení v extáze ukázala na Najsvätejšiu sviatosť a vo vytržení zvolala: „Hľa, Láska!“ Keď sa jej potom pýtali, čo treba robiť, aby milovali Ježiša tak ako ona, sklonila sa, nabrala zo zeme trochu prachu a povedala: „Treba sa stať malým ako tento prach.“

Nasledujúci deň sestra predstavená požiadala sestru Miriam, aby jej odhalila celý svoj vnútorný život. Sestra Miriam však odpovedala, že toto tajomstvo je určené len pre spovedníka. Priorka na základe toho rozhodla, že odmietnutie poukazuje na pôsobenie zlého ducha. Navyše ju v tom podporil miestny biskup Efrem. Tým sa začalo presviedčanie sestry Miriam, že žije v klame, že jej extázy aj stigmy sú dielom diabla. Biskup Efrem vo februári 1872 oznámil sestrám v karmelitánskom kláštore, že stigmy aj extázy sestry Miriam treba pokladať za dielo démona alebo jej chorej predstavivosti. Nútili ju, aby sa zriekla všetkých doterajších mystických zážitkov. Pokúšali sa to dosiahnuť tým, že jej zakazovali chodiť do chóru na spoločnú modlitbu sestier a tiež aj zmenšovaním porcií jedla. Sestra Miriam pokorne prijímala všetky rozhodnutia predstavených, aj to, že sa musí podrobiť exorcizmu. Keďže exorcizmus nepriniesol očakávané výsledky, priorka naďalej naliehala na sestru Miriam, aby opustila zlú cestu. Pre ňu to bolo obdobie zvlášť bolestného utrpenia.

Pán Ježiš jej zmysel tohto utrpenia vysvetlil počas jedného zo zjavení: „Dcéra moja, podobáš sa viniču. Pozri sa, ako sa vinohradník o vínny ker stará: skypruje zem okolo neho. Zem znamená tvoje telo: vinič dávam do poriadku skrze utrpenie. Aby vinič mohol priniesť veľa ovocia, vinohradník odrezáva zlé ratolesti a čistí dobré. Ja na očisťovanie svojho viniča používam pokušenia, pokorenia, pohŕdania a odrezávam zlé a nepotrebné ratolesti: pýchu a zlé návyky, ktoré musia odumrieť. Vinohradník nepracuje bezcieľne, s nádejou očakáva plody... Dávajte pozor, treba prinášať ovocie. Pán vytína stromy, ktoré ho neprinášajú, hádže do ohňa zlé stromy a sadí iné. Znášaj skúšky, pokušenia, utrpenia, znoje, nechuť, samotu. To všetko očisťuje zlú zem a pripravuje ju na prijatie mojej milosti.“ Inokedy Pán Ježiš povedal: „Myslíš si, že trpíš len ty? Ja trpím oveľa viac ako ty, nesiem ťarchu všetkých vašich hriechov.“ Jedného dňa počas modlitby sestra Miriam začula hlas: „Boh je v srdci človeka ukrytý ako semienko v plode, ako päť jadierok v jablku. Je tam ukrytý s tajomstvami umučenia, ktoré tých päť semienok symbolizuje. Boh trpel a je potrebné, aby trpel aj človek, či to chce alebo nechce. Ak trpí z lásky, zjednotený s Bohom, bude trpieť menej a získa zásluhy. V hĺbke jeho srdca je tých päť semienok, ktoré vzklíčia a prinesú bohaté ovocie. Ale ak sa človek vzbúri, bude trpieť viac a nenadobudne žiadne zásluhy.“ Sestra Miriam pochopila, že najkrajšie v živote na zemi je prijímanie každého utrpenia a jeho obetovanie Ježišovi.

Poslušnosť sestra Miriam nazývala krídlami zasvätenej duše. Sestrám vysvetľovala, že „poslušnosť je pre duše tým, čo krídla pre vtáka. Beda človekovi, ktorý nepodriaďuje všetko poslušnosti: svoje túžby, vôľu, všetko, čo sa mu páči. Ak túto obetu neprinesie, nikdy neuvidí Boha. Duša, ktorá je poslušná Bohu, je poslušná predstavenému – taká duša je kráľovnou pokoja a radosti. Avšak duša, ktorá Boha neposlúcha, neposlúcha predstaveného a je kráľovnou zmätku a nepokoja“.

Na základe rozhodnutia predstavených sestra Miriam opustila Mangalore 23. septembri 1872 a vrátila sa do materského kláštora v Pau vo Francúzsku.

Opäť v Pau

Po príchode do karmelitánskeho kláštora v Pau sestra Miriam prosila, aby mohla byť sestrou konverzkou, určenou pre najnižšie práce. V tomto spoločenstve sestier ju brali normálne. Predstavené nemali predsudky voči jej mystickým darom.

Jedného dňa počas modlitby sestra Miriam začula hlas, ktorý vychádzal z nádherného svetla: „Ak ma chceš hľadať a ísť za mnou, vzývaj svetlo, to jest Ducha Svätého, ktorý osvietil mojich učeníkov a ktorý osvecuje všetkých ľudí, čo ho vzývajú. Každý, kto bude vzývať Ducha Svätého, ma nájde. Jeho svedomie bude jemné ako poľný kvet. Ak to bude otec alebo matka, v jeho rodine zavládne pokoj. Kňazi, ktorí raz za mesiac odslúžia votívnu svätú omšu o Duchu Svätom, ma oslávia. A každý, kto sa na nej zúčastní, dostane dary Ducha Svätého, dostane svetlo a pokoj. On uzdraví chorých, prebudí tých, čo spia.“

Sestra Miriam tak milovala Ježiša, že keď niekto v jej prítomnosti vyslovil jeho meno, upadala do vytrženia a extázy. 22. júna 1873 boli sestry svedkami nezvyčajného javu levitácie. Priorka so svojou radkyňou si všimli, že sestra Miriam chýba na večeri. Vyšli do záhrady a uvideli, ako sa sestra Miriam vznáša ponad mohutné lipy a vo vytržení volá: „Ó, Láska!“ Levitáciou – vznášaním sa tela vo vzduchu napriek zákonu gravitácie – boli obdarovaní mnohí svätí. Je to viditeľný prejav priblíženia sa človeka k Bohu. Vystrašená priorka sestre Miriam prikázala, aby okamžite zostúpila na zem. Keď rehoľníčka zostupovala, jeden jej sandálik sa zachytil na najvyššom konári lipy. Sestra Miriam si v extáze neuvedomovala, že jej telo levituje. Keď sa vrátila do normálneho stavu, prekvapená si všimla, že jej sandálik visí na vrchole lipy, a pýtala sa, ako sa to mohlo stať.

Sestra Miriam počas niektorých extáz nádherným spevom oslavovala nevysloviteľnú Božiu dobrotu, lásku a milosrdenstvo. Počas inej extázy hovorila: „Všetci spia! No na Boha – takého dobrého, takého veľkého, takého hodného chvály – zabúdajú. Nik na neho nemyslí! Oslavuje ho príroda, nebo, hviezdy, stromy, rastliny, všetko ho oslavuje. Aj človek, ktorý pozná jeho dobrodenia, ho má oslavovať, ale on spí! Rýchlo, rýchlo, zobuďme celý svet! Poďme oslavovať Boha, spevom mu vzdávať vďaky! Svet spí, poďme ho zobudiť!“ Inokedy so slzami v očiach hovorila: „Ježiš nie je poznaný, Ježiš nie je milovaný. Ten, ktorý je plný dobroty a láskavosti. Ten, ktorý pre človeka urobil všetko.“

Avšak základom svätosti sestry Miriam neboli neobyčajne mystické dary, ale pokora. Hovorila o nej takto: „Svätosť nie je modlitba, ani videnia, ani zjavenia, ani schopnosť dobre sa vyjadrovať, ani drsné košele, ani skutky pokánia, ale pokora a prísne pravidlá. Pokora je pokoj! Pokorná duša je vždy šťastná. Pokorné srdce je nádobou, kalichom, ktorý obsahuje Boha! Ak sa duša, ktorá sa cvičí v mnohých čnostiach, neusiluje dosiahnuť pokoru, nikdy nebude milá Ježišovi. Ale tie, ktoré sa v pokore budú cvičiť, nájdu milosť u Boha, aj keby oveľa viac hrešili. Pán hovorí: ‚Skutočne pokorná duša urobí oveľa viac zázrakov ako dávni proroci.‘“ Vo svetle Ježišovej lásky mohla sestra Miriam uvidieť celú svoju ničotu, preto jej boli ľahostajné všetky pochvaly, kritiky i obvinenia. Vravievala: „Som tým, čím som pred Bohom. Som samý hriech, bieda, nevďačnosť. Môj Bože, prejav mi svoje zľutovanie!“

Len pokorný človek má čisté srdce, úplne oddané Bohu. Vtedy má účasť na nezničiteľnej radosti zmŕtvychvstania. Sestra Miriam túžila, aby to všetci vedeli, preto presviedčala: „Človeče, plesaj a raduj sa, lebo tvojím pokladom je Najvyšší! Buď hrdý, že máš takého veľkého Boha! Ak budeš milovať to, čo bolo stvorené, väčšmi než Boha, ktorý to stvoril, tvoja láska sa zmení na temnotu. Celým srdcom miluj Boha, ktorý stvoril všetky veci, a tvoja láska sa zmení na svetlo!“

Sestra Miriam radila: „Ak niečo robíte pre Ježiša, robte to úplne. On nemá rád polovičatosť. Duša, ktorá mu nedáva všetko, je ako vlažná voda, ktorú Ježiš vypľúva zo svojich úst... Ten, kto Ježišovi neobetoval svoju vôľu, neurobil vôbec nič.“

Po návrate z Indie do Pau sestra Miriam povedala matke predstavenej, že Ježiš ju volá do Betlehema, lebo chce, aby tam vznikol karmelitánsky kláštor. Tvrdila, že skôr, ako prejdú tri roky, spolu s inými sestrami pôjde do Betlehema, aby ho tam založili. Predstavení spočiatku jej proroctvu nepripisovali nijaký význam, ale sestra Miriam naliehala a pripomínala, že je to Ježišova prosba i príkaz.

Pri pohľade na skeptický postoj predstavených sestra Miriam povedala Pánu Ježišovi: „Na dôkaz, že je to tvoja vôľa, učiň, aby tento uschnutý lístok pelargónie vypustil korene.“ Čoskoro všetky sestry mohli vidieť, ako z vyschnutého lístka vyrástla nádherná pelargónia. Napriek tomu sa založenie nového karmelitánskeho kláštora zdalo neuskutočniteľným snom. Neboli peniaze, neboli pozemky a predovšetkým nebol súhlas Apoštolskej stolice.

Ale pre Boha neexistujú nemožné veci. Pani Dartigaux z Pau počas adorácie Pána Ježiša v Najsvätejšej sviatosti dostala vnútornú inšpiráciu, že má zafinancovať založenie nového karmelitánskeho kláštora v Betleheme. Preto sa vybrala k predstavenej a k sestre Miriam a o všetkom im povedala. Sestry záležitosť predložili biskupovi Lacroixovi, ktorý po dlhom váhaní poslal do Vatikánu žiadosť o súhlas na založenie nového karmelitánskeho kláštora. K údivu všetkých pápež Pius IX. veľmi rýchlo poslal dekrét, ktorým zakladal karmelitánsky kláštor v Betleheme. Už v máji roku 1875 boli vybavené všetky formality.

Táto skutočnosť utvrdila biskupa Lacroixa v presvedčení, že sestra Miriam, ktorá seba samú nazvala „malé nič“, je obdarovaná neobyčajnými mystickými darmi a charizmami. Biskup o tom porozprával na stretnutí s kňazmi svojej diecézy, ktorí následne o tom hovorili veriacim vo svojich farnostiach. Ľudia začali húfne prichádzať do karmelitánskeho kláštora v Pau, aby sa streli s pokornou rehoľníčkou. Sestra Miriam, poslušná príkazu predstavenej, v kláštornej hovorni prijímala ľudí, ktorí potrebovali duchovnú podporu. Diali sa tam vtedy početné zázračné obrátenia.

Na cesta do Betlehema

Nadišiel čas odchodu do Betlehema. Sestra Miriam spolu s deviatimi sestrami a zakladateľkou pani Dartigaux opustili Pau 10. augusta 1875, pričom sa cestou zastavili v Lurdoch.

Počas plavby úžinou Bonifacio (oddeľuje Korziku od Sardínie – pozn. prekl.) sestra Miriam, okúzlená jej nádherou, povedala: „Aké je to krásne, ale aký nekonečne krajší musí byť Boh, ktorý to všetko urobil. Pane, Bože zástupov, aký si len veľký!“

Celá posádka lode sa tešila z prítomnosti sestry Miriam, malej skromnej rehoľníčky, ktorá si všímala každého a pre každého mala povzbudzujúce slovo. Námorníkom hovorila o nutnosti modlitby a pominuteľnosti pozemského života. Počúvali ju s veľkou úctou. Keď hovorila o Bohu, jej slová prekypovali vrúcnosťou lásky a padali hlboko do duší poslucháčov. Potešovala ustarostených, utrápeným vracala radosť zo života, pochybujúcim vieru i nádej. Po stretnutí s ňou sa každý cítil silnejší aj lepší. Mala odvahu hovoriť pravdu, lebo „Pán Ježiš nechce, aby sa hovorili komplimenty“. Jej spoločníci v rozhovoroch prijímali od sestry Miriam pre nich neraz veľmi bolestnú pravdu, lebo videli, že sa necháva viesť úprimnou láskou.

Tretieho septembra 1875 loď na tri dni zakotvila v Alexandrii. Práve v tomto meste sestra Miriam pred trinástimi rokmi prežila mučeníctvo pre vieru. Vrah jej podrezal hrdlo, lebo rozhodne odmietla zriecť sa viery v Ježiša a prestúpiť na islam. Boh jej vtedy zázračne vrátil život.

Šiesteho septembra loď priplávala do Jaffy. Podvečer toho istého dňa sestry odišli do Ramalláhu a nasledujúci deň do Jeruzalema. Tri dni putovali po najvýznamnejších kostoloch tohto svätého mesta.

Keď 24. septembra 1875 došli do Betlehema, najprv sa vybrali pomodliť sa do Jaskyne narodenia Pána Ježiša. Slávnostne ich tam uviedol a privítal jeruzalemský patriarcha, predstavitelia francúzskej vlády a takmer všetci obyvatelia mesta. Potom ich v procesii odprevadili do dočasného kláštora, v ktorom mali bývať rok. Sestry chceli čo najskôr kúpiť vhodný pozemok, aby mohli začať stavať kláštor. Niekoľko rokov predtým počas jedného zo zjavení Pán Ježiš ukázal sestre Márii pozemok pre budúci kláštor v Betleheme a povedal, že to bolo miesto posledného oddychu Márie na ceste k miestu jeho narodenia. Tá vyvýšenina sa nazýva tiež Vrch Dávidov, lebo sa tam nachádza jaskyňa, v ktorej bol Dávid pomazaný za kráľa. To miesto bolo vo vlastníctve niekoľkých moslimov a nekatolíckych kresťanov. Tým narastali problémy spojené s jeho kúpou. Ale podľa predpovede Pána Ježiša, ktorú povedal sestre Miriam, samotní majitelia tohto miesta sa mali na sestry obrátiť s prosbou, aby ho kúpili. A tak sa aj o niekoľko dní stalo. Kúpa bola dojednaná bez problémov. Sestry sa stali majiteľkami veľkého pozemku. Pán Ježiš ukázal sestre Miriam aj architektonický projekt celého kláštora, podľa ktorého bol postavený.

Kláštor v Betleheme

Keďže sestra Miriam hovorila po arabsky, predstavená jej prikázala, aby sa starala o robotníkov a dozerala na stavbu kláštora. Medzi robotníkmi bol mladý človek, ktorý zanechal kresťanstvo a prestúpil na islam. Sestra Miriam videla jeho nepriateľské a nedôverčivé pohľady. Začala mu rozprávať o láske k Ježišovi. Jej postoj ho tak zaujal, že si otvoril pred ňou celé srdce a vyznal zločin, ktorý spáchal. Išiel na spoveď, slávnostne odvolal svoj akt apostázie a prijal Eucharistiu, Všetci boli svedkami zázračnej premeny, ktorú v ňom uskutočnil Pán Ježiš.

Sestra Miriam hovorila svojim spolusestrám, že „Pán Ježiš neznáša dvojtvárnosť, ale miluje úprimné srdce. Úprimného človeka miluje Boh a aj keby popáchal množstvo hriechov, Pán Boh mu dá svetlo, aby sa obrátil. Ale na pokrytca Boh nemôže pozerať a hoci by mal všetky znaky svätosti, nebude milý Bohu tak ako človek úprimný, napriek všetkým jeho nedokonalostiam“.

Sestra Miriam sa najväčšmi bála hriechu, cítila k nemu odpor. Celým svojím srdcom túžila, aby všetci ľudia milovali Boha. Chcela srdcia ľudí zapaľovať láskou k Ježišovi. Táto láska bola neoddeliteľne spojená s láskou ku krížu, ktorý je znamením lásky „až do konca“. Túžila odpovedať na Ježišovu lásku láskou, prijímajúc na seba utrpenie kríža. Bola povolaná k osobitnej účasti na jeho utrpení za vykúpenie hriešnikov. V Betleheme jej spoluutrpenie s Kristom dosiahlo svoj vrchol. Najväčšmi trpela, keď vďaka daru bilokácie bola svedkom prenasledovania a zločinov páchaných na kresťanoch v rôznych kútoch sveta. Pán Boh dal sestre Miriam možnosť mať účasť na týchto tragických udalostiach na miestach vzdialených stovky či tisíce kilometrov. Zachovalo sa veľa jej poznámok na túto tému. Zacitujme jednu z nich z 28. januára 1877: „Včera večer som videla, ako sa ďaleko odtiaľto chystali na zabíjanie kresťanov. Bola som zhrozená. Kresťania boli upozornení, ale nestihli ujsť. Videla som masaker. Srdcervúce výkriky, volanie o pomoc, ale nik im pomôcť nemohol. Bolo to strašné.“

Sestra Miriam podrobne informovala o mučeníctve niektorých misionárov v Číne a v iných misijných krajinách. Napríklad hneď po umučení kňaza Baptifaulta v Ju-nan v Číne 14. septembra 1874 sestra Miriam opísala túto udalosť biskupovi Lacroixovi. Keď o niekoľko mesiacov neskôr biskup čítal v časopise Univers oficiálnu správu o tomto umučení, presvedčil sa, že tento opis do najmenších podrobností súhlasil s opisom sestry Miriam. Všetky ponižovania, obvinenia a klamstvá, ktoré ľudia zlej vôle šírili proti Cirkvi, spôsobovali veľkú bolesť sestre Miriam, ktorá sa cítila byť živým údom Cirkvi. A vieme, že Cirkev tvorí Kristus a my všetci, úbohí hriešnici, ktorí potrebujeme jeho milosrdenstvo.

Počas Veľkého pôstu roku 1876 sa sestre Miriam opäť otvorili stigmy na srdci, hlave, nohách i rukách. Boli to mokvajúce rany, znaky osobitného utrpenia spolu s Ježišom za vykúpenie hriešnikov. Práve vtedy sa uskutočnilo jej mystické zasnúbenie s Ježišom. Sestra Miriam vysvetľovala: „Keď nás Boh povolal k jestvovaniu, daroval nám slobodnú vôľu. Kto obetuje svoju vôľu Bohu Stvoriteľovi, dostane prsteň ako znak zasnúbenia sa z Bohom. Je to vrchol toho, čo možno dosiahnuť tu na zemi. Je to snubný prsteň!“

Sestra Miriam bola presvedčená o svojej veľkej hriešnosti. Bola pokorná, lebo žila v pravde. Hovorievala: „Bože môj, sme takí maličkí! Ako si človek môže pripisovať nejaké dobro? Napriek všetkým mojim nevernostiam Boh ma miluje a spasí ma výlučne svojím milosrdenstvom.“

Stavba nového kláštora veľmi rýchlo postupovala. Už 21. novembra 1876 sa sestry karmelitánky usadili v novom sídle na Vrchu Dávidovom. Patriarcha tam odslúžil prvú svätú omšu. Sestra Miriam videla, ako počas nej mnoho duší prešlo z očistca do neba.

Posledná etapa

Sestra Miriam túžila po nebi. Smrť očakávala ako hodinu svojho oslobodenia. Modlila sa: „Urýchli, Pane, chvíľu môjho odchodu. Túžim za tebou! Som ako dieťa, ktoré stratilo otca a uteká ho hľadať. Som ako vtáča uväznené v klietke. Otvor mi dvere, aby som odletela k tebe!“

Sestrám radila: „Na ceste, po ktorej ideme, bdejme, aby nás neoklamal nepriateľ. Často sa prežehnávajme. Hovorím vám to, o čom ma poúča Pán. Keď ste pokúšané, nech ste kdekoľvek, pokľaknite pred Pánom. Povedzte: ‚Pane, zriekam sa zlého ducha, jeho skutkov, chcem len tvojho Ducha.‘ Keď neviete, čo je dobré a čo zlé, kľaknúc si povedzte z hĺbky srdca: ‚Pane, zriekam sa zlého ducha, jeho skutkov, jeho pocitov, chcem len teba a tvojho Ducha.‘ Uvidíte, že ak zachováte vernosť týmto slovám, vždy budete víťaziť, lebo často vás budú udierať i zraňovať.“

Na jar roku 1877 sa matka predstavená, sprevádzaná sestrou Miriam a ešte jednou sestrou, vybrala do Nazareta, aby tam kúpila pozemok pre nový karmelitánsky kláštor. Cestou Pán Ježiš sestre Miriam ukázal miesto, na ktorom ho stretli dvaja jeho učeníci po zmŕtvychvstaní a spoznali ho pri lámaní chleba (pozri Lk 24, 29 – 32). Neskoršie archeologické vykopávky potvrdili, že skutočne sú to Emauzy, o ktorých čítame v evanjeliu.

Po návrate do Betlehema sestra Miriam pokračovala vo svojej úlohe dozerať na stavebné práce. 22. augusta 1878, keď išla po schodoch a niesla nápoje robotníkom, potkla sa a spadla, pričom si zlomila ľavú ruku. Veľmi rýchlo sa rozvinula gangréna. Vedela, že čoskoro zomrie. Sestrám povedala: „Som na ceste do neba, čoskoro sa splní túžba celého môjho života. Pôjdem k Ježišovi.“ 26. augusta 1878 sa naplnila najväčšia túžba jej života. Sestra Miriam odišla k Pánovi. Mala 33 rokov. Pred smrťou sa vyspovedala, prijala sviatosť pomazania aj Eucharistiu. Svoje utrpenia obetovala za Cirkev, za Francúzsko a za karmel. Počas agónie zvolala: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou“ (Ž 42, 2). Vo chvíli jej smrti je tvár stuhla vo vytržení a radosti zo stretnutia s Kristom. Na jej tele bolo vidieť rany stigiem, telo bolo v tých miestach priezračné.

Pohreb sestry Miriam sa konal 27. augusta. Zúčastnili sa na ňom veľké zástupy ľudí. Ten deň bolo vidieť nad karmelitánskym kláštorom dúhu so zelenou korunou uprostred a v kláštoroch v Pau aj v Betleheme sa šírila rovnaká úžasná vôňa, aká niekedy sprevádzala sestru Miriam, keď v nich žila.

Sestra Miriam Baouardy od ukrižovaného Ježiša (Malá Arabka) bola vyhlásená za blahoslavenú 13. novembra 1983. Svätý Ján Pavol II. počas homílie povedal: „Skutočná múdrosť a rozumnosť si vyžadujú postoj ‚prostáčika‘, chápaný ako podriadenosť Duchu Svätému. Len taký postoj umožňuje – v Synovi, skrze Syna a so Synom – poznanie Otcových tajomstiev, ktoré sú ukryté pred múdrymi a rozumnými tohto sveta, zaslepenými hlúposťou a pýchou (pozri 1 Kor 1, 18 – 21)... Celý život tejto mladej Arabky, plný neobyčajných mystických darov, bol – vo svetle Ducha Svätého – vedomou a neodvolateľnou odpoveďou na povolanie k svätosti, čiže odpoveďou na ten odveký plán spásy..., ktorý bol pre každého z nás ustanovený Božím milosrdenstvom.“

Vďaka jej príhovoru sa neustále dejú početné zázračné uzdravenia a obrátenia

Blahoslavená Miriam od ukrižovaného Ježiša, vyprosuj nám dar čistého a pokorného srdca. Uč nás prijímať každé utrpenie a obetovať ho spolu s našou vôľou Ježišovi.