Vývoj systému politických strán a hnutí
Dušan Štrauss
(od roku 1992 do 2002)
(publikované v Systém politických strán a hnutí, in. Rolková, N., Desaťročie Slovenskej republiky, Bratislava 2004, str. 80 – 95)
Predpoklady a metódy
Vývoj systému politických strán a hnutí v Slovenskej republike od jej vzniku po súčasnosť možno skúmať z rôznych hľadísk. Predtým však treba upozorniť, že konštituovanie straníckeho systému či kryštalizácia slovenských politických strán nie je priamo spätá so vznikom Slovenskej republiky 1. januára 1993. Čiže nemožno tvrdiť, že práve tento bod bol faktorom, ktorý ovplyvnil stranícky systém. Naopak, z historických súvislostí možno usúdiť, že aktuálny stranícko – politický systém bol skôr predpokladom vzniku samostatného štátu. Vplývalo na to najmä rozloženie politických síl, ktoré vychádzalo z volieb do Národnej rady Slovenskej republiky (predtým SNR) v roku 1992 a konkrétne úsilie strán tvoriacich až do marca roku 1994 vládnu koalíciu. Avšak všeobecne známym faktom zostáva, že stálym zástancom vzniku samostatnej republiky zo strán zastúpených v parlamente, bola len Slovenská národná strana. Nie je však našou snahou porovnávať programy strán s ich reálnym presadzovaním cieľov, ale zovšeobecniť objektívny vývin aktérov slovenskej politiky. Vráťme sa teda na začiatok, kde sme spomenuli, že vývoj straníckeho systému sa dá skúmať z viacerých hľadísk:
Podľa politických strán samostatne od ich vzniku, ich transformácie až po súčasnosť.
Podľa osobností a ich pôsobenia v politických stranách.
Teoreticky – podľa vopred stanovených kritérií pre politické strany a hnutia.
Diachronickou analýzou – teda podľa správania strán počas jednotlivých volebných období (1992 – 1994, 1994 – 1998, 1998 – 2002, 2002 –2006, 2006 – asi 2010).
Posledný prístup bude pre nás určujúci, pretože vzťahy koalícia – opozícia najlepšie vystihujú obraz politických strán v čase s využitím teoretických kategórií.
Obdobie do volieb v roku 1994
Porevolučný vývoj od roku 1989 charakterizujú nevyhnutné štiepenia a transformácie. Podľa Adolfa Müllera v priestore konštituovania nového straníckeho systému po revolúcii prešli politické zoskupenia „štyrmi revolučnými fázami, teda najprv eufória, potom rozkol, jakobínstvo a chaos, volanie po autoritách, a uvoľnili tak priestor klasickým politickým štruktúram, politickým stranám“ . Dňa 20. novembra 1989 vzniklo združenie Verejnosť proti násiliu (VPN) na čele s Fedorom Gálom ako istá paralela k českému Občianskemu fóru. Z pôvodného občianskeho hnutia VPN ako združenia politických síl odmietajúcich komunistický systém sa vyvinula platforma Za demokratické Slovensko, ktorého predstaviteľmi sa stali Vladimír Mečiar, Milan Kňažko, Roman Zelenay a ďalší. Pôvodné VPN, hoci zvíťazilo vo voľbách v roku 1990, postupne zaniklo napriek tomu, že sa zmenilo v marci 1991 na politickú stranu Občianska demokratická únia – Verejnosť proti násiliu, od roku 1992 iba ODÚ, ktorej predsedom sa stal dramaturg Martin Porubjak. Protialterantívou síl považovaných za prodemokratické bola pôvodne Komunistická strana Slovenska (KSS), ktorá sa rozštiepila. Jej väčšia časť sa pretransformovala na KSS-Stranu demokratickej ľavice (SDĽ) na čele s Petrom Weissom, prezentujúc sociálnodemokratické zameranie.
Medzi vzniknuté politické strany, ktoré sa v rôznych podobách stali trvalou súčasťou straníckeho systému na Slovensku, zaraďujeme strany organizované na etnickom princípe: Maďarské kresťanskodemokratické hnutie (MKDH), Spolužitie a Maďarskú občiansku stranu (MOS). Na slovenskej politickej scéne sa etablovalo Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) s Jánom Čarnogurským, ktoré prešlo takisto frakčným procesom s vyčlenením Slovenského kresťanskodemokratického hnutia (SKDH) na čele s Jánom Klepáčom. To sa premenovalo na Kresťansko-sociálnu úniu (KSÚ) a neskôr sa stalo súčasťou SNS, kde sa vlastne rozplynulo – zaniklo a v aktívnej parlamentnej činnosti pokračovalo iba KDH. Slovenská národná strana (SNS) sa od svojho vzniku, respektíve obnovenia, takisto usídlila v slovenskej politike najskôr pod vedením Gregora, potom Víťazoslava Mórica, Jozefa Prokeša, Ľudovíta Černáka. Novým politickým subjektom na slovenskej politickej scéne sa stala i Strana zelených na Slovensku (SZS). Strany, ktoré sa v porevolučnom období dostali do národného parlamentu a predtým fungovali v inej politickej formácii boli Demokratická strana (DS) a Strana slobody (SSL). Zhrnúť viaceré dôležité aspekty vývoja straníckeho systému sa pokúsime až v záverečnom prehľade všetkých strán, ktoré sa na slovenskej politickej scéne udomácnili.
V čase vzniku Slovenskej republiky bolo parlamentné zastúpenie odrazom volieb do Slovenskej národnej rady z roku 1992. Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), keďže disponovalo 74 poslancami zo 150, vytvorilo monolitnú vládu . Až neskôr pod vplyvom politických turbulencií bolo nútené uzavrieť zmluvu so SNS a vytvoriť tak vládnu koalíciu. Na čele vlády stál predseda HZDS Vladimír Mečiar. Vzťahy v samotnom HZDS však medzitým vyústili do odchodu poslancov z ich radov a do založenia vlastných strán. Rudolf Filkus a Milan Kňažko odišli z vlády 19. marca 1993 a spolu so siedmimi poslancami NR SR opustili 27. marca aj HZDS; založili Alianciu demokratov Slovenska (ADS). Spolu s Romanom Kováčom (bývalým nominantom HZDS na funkciu prezidenta SR) a Jozefom Moravčíkom odišlo z HZDS aj ďalších desať poslancov NR SR, ktorí vytvorili Alternatívu politického realizmu (APR 1994). Tým bolo postavenie prvej vládnej koalície čerstvo konštituovanej Slovenskej republiky výrazne ohrozené. Najprv teda došlo k podpísaniu koaličnej zmluvy so SNS, a neskôr po jej štiepnom procese (spolu s Ľ. Černákom odišlo vo februári 1994 zo strany päť poslancov NR SR a vznikla Národno-demokratická platforma, NDP) k strate parlamentnej väčšiny.
Na základe vyslovenia nedôvery vláde v parlamente 11. marca 1994 sa pomerne rýchlo konštituovala tzv. Vláda širokého porozumenia, ktorá fungovala ako menšinová až do predčasných volieb v septembri roku 1994. Jej predsedom sa stal Jozef Moravčík a bola charakteristická spoluprácou množstva ideovo rozličných politických prúdov: KDH, SDĽ, Demokratickej únie Slovenska (ADS + APR + NDP). Vnímala sa pritom ako spojená, širokospektrálna koalícia odporu („proti“). Jej pozícia závisela aj od podpory maďarských strán, ktoré ostali mimo vlády, ale v parlamente zohrávali dôležitú úlohu. Z pohľadu verejnosti pritom išlo o zmenu vlády „zhora“, ktorá nemala oporu a mandát voličov. Parlamentná zmena vlády totiž nekorešpondovala s vôľou obyvateľstva a vnímala sa ako „sprisahanie“ proti politikovi, ktorý od roku 1990 požíval značnú dôveru verejnosti. Bola začiatkom silnej polarizácie politického spektra, pretrvávajúcej až do volieb v roku 2002.
V tom čase ostávalo HZDS, napriek odchodu mnohých poslancov a známych členov, stále najsilnejšou stranou, ktorá tvorila alternatívu vládnej moci. Bolo teda zrejmé, že pri zostavovaní povolebnej koaličnej vlády bude hrať najmä vďaka všeobsiahlosti jej programu a silným politickým osobnostiam rozhodujúcu úlohu. Predseda HZDS bol v očiach väčšiny obyvateľstva charizmatickou osobnosťou, čo vplývalo na volebné správanie. Pri štúdiu tohto fenoménu sa zistilo, že vybudovať si charizmu je možné pri zachovaní jasnej stratégie v politickom boji, napríklad tak, že osoba vchádza len do víťazných bojov a uskutočňuje len pravdepodobne úspešné politické kroky. Dostávame sa tak, mimochodom, dokonca k charakteristike populizmu – ako súvisiacej kategórie – s ktorým býva HZDS v období od svojho vzniku v roku 1991 až do roku 1998 často spájané. Ak chápeme populizmus minimálne ako „akceptovanie požiadaviek rôznych skupín obyvateľstva...“ , je možné usudzovať, že nielen HZDS, ale aj samotná povaha vládnutia mala spomínaný charakter. Pri tejto príležitosti je nevyhnutné uviesť, že v časti práce, ktorá skúma predpoklady vývoja straníckeho systému pred rokom 1993, nemožno štandardne analyzovať politické strany z nasledujúcich dôvodov:
zahraničnopolitická orientácia a integračné ambície nenadobudli politický charakter a nevyužívali sa v politickom boji,
štátoprávny záujem bol sústredený na otázku kompetencií medzi subjektmi federácie,
nebol jasný rozsah ani definitívny spôsob privatizácie štátneho majetku,
ekonomická transformácia a jej priebeh nevytvorili silný stupeň sociálnej diferenciácie, ktorý by ovplyvnil štruktúru voličstva a jeho záujmy,
volebné výsledky boli do istej miery značne ovplyvnené neštandardným rozhodovaním voliča v podmienkach ešte egalitárnej spoločnosti.
Možno preto konštatovať, že stranícky systém v ďalšom volebnom období nebol efektívnym odzrkadlením stabilných záujmov obyvateľstva, pretože vývoj politiky charakterizovalo okrem osobných sporov predstaviteľov strán najmä riešenie aktuálnych problémov. Nemohlo teda dôjsť k exaktnému odlíšeniu politických strán inak, ako na základe sympatií k ich reprezentantom. Pri programovej a názorovej nevyprofilovanosti strán možno hovoriť o politickom systéme charakteristickom multipartizmom s dominantnou stranou stredu, kde bol determinujúci spoločenský konflikt „za Mečiara alebo proti Mečiarovi“. Tento konflikt nemal teda ideologický, ale skôr osobnostný podtón.
Vývoj v rokoch 1994 – 1998
Predčasné voľby v roku 1994, ku ktorým sa prikláňala z koaličných strán jedine SDĽ, priniesli v podstate očakávané výsledky: potvrdenie Vladimíra Mečiara ako vedúcej osobnosti slovenského politického diania. Druhým fenoménom bolo, že sformovanie volebnej koalície Spoločná voľba sa minulo účinku a dokázalo, že synergický efekt v prípade spojenia slovenskej ľavice nenastal. Spájanie síl stredne veľkej strany s malými okrajovými stranami neprinieslo želaný zámer – vytvoriť kompaktnú protiváhu najsilnejšiemu subjektu. Stanovené kvórum 5 % zo všetkých platných odovzdaných hlasov splnilo a do parlamentu sa teda dostalo: Hnutie za demokratické Slovensko – Roľnícka strana Slovenska ako volebná koalícia HZDS s nevýrazným partnerom, ktorý sa počas funkčného obdobia ďalej neprofiloval, získalo 35 %. Druhou najsilnejšou formáciou bola Spoločná voľba, v ktorej boli zastúpené štyri ľavicové subjekty (Strana demokratickej ľavice, Sociálno-demokratická strana Slovenska, Strana zelených na Slovensku a Hnutie poľnohospodárov v pomere poslaneckých kresiel 13 – 2 – 2 – 1). Získala 10,4 % hlasov, čím len tesne prekročila prah zvoliteľnosti do NR SR podľa zákona, v dikcii ktorého sa stanovovalo pre volebnú koalíciu štyroch strán kvórum minimálne 10 %. Tretie najsilnejšie bolo združenie maďarských strán Maďarská koalícia, ktorej členmi bolo MKDH, Spolužitie a MOS. Do parlamentu sa takisto dostalo Kresťanskodemokratické hnutie, Demokratická únia (DÚ), Združenie robotníkov Slovenska (ZRS) a Slovenská národná strana.
HZDS ako víťazný subjekt bolo v osobe jeho predsedu a neskôr premiéra V. Mečiara poverené vytvorením vlády SR, pričom bol tento proces pomerne komplikovaný a zdĺhavý. Keďže väčšinu toto hnutie nikdy nedosiahlo, bolo nútené spolupracovať s navzájom úplne odlišnými subjektmi. Slovenská národná strana s novým lídrom Jánom Slotom bola relatívne najvhodnejším partnerom pretrvávajúcim z minulého obdobia, ktorý nadobudol po odchode Ľudovíta Černáka stabilnú formu. SNS zastávala dve ministerské kreslá vo vláde (obrana a školstvo). Druhým koaličným partnerom bolo Združenie robotníkov Slovenska na čele s Jánom Ľuptákom. Táto strana vznikla odštiepením od SDĽ ako reakcia radikálnejšie ľavicovo orientovaných členov strany na pôsobenie SDĽ v predchádzajúcej vláde, keď sa musela prispôsobovať programu viacerých pravicových strán.
Povolebná koalícia bola teda taktiež značne heterogénna, a to najmä v nazeraní na privatizáciu a sociálny rozmer štátu. Možno však konštatovať, že napriek slabej možnosti ovplyvňovať politiku sa práve SNS a ZRS zaslúžili o isté vyvažovanie vládnej politiky smerom k udržaniu zaužívaných pravidiel politickej hry. Príkladom je nepodpora návrhov na zmenu volebného systému z pomerného na väčšinový respektíve kombinovaný, ktoré HZDS presadzovalo. Hoci bolo toto obdobie poznačené vážnym konkrétnym sporom, ani vzťahy vlády s prezidentom Michalom Kováčom prekračujúce hranicu štandardnej koexistencie ústavných činiteľov nenarušili základné princípy Ústavy SR. Neuralgickým bodom sa pritom stalo nevymenovanie Ivana Lexu prezidentom za ministra pre správu a privatizáciu národného majetku.
Vzťahy medzi predsedom vlády V. Mečiarom a prezidentom M. Kováčom nadobudli konfrontačný rozmer po vyjadrení prezidentovej podpory opozícii. Tá prechádzala zatiaľ postupným vývojom a procesom zjednocovania za výraznej polarizácie straníckeho systému. Pravicové a liberálne orientované subjekty začali kreovať tzv. Modrú koalíciu ako budúcu zjednotenú platformu pri budovaní protialternatívy moci HZDS už v polovici volebného obdobia v roku 1996. Tento rok možno chápať ako prelomový v konaní opozície a budovaní premyslenej ofenzívnej stratégie. Situácia sa vyhrotila takisto na základe požiadavky HZDS na preskúmanie platnosti podpisov potrebných na kandidatúru Demokratickej únie do parlamentu. Táto iniciatíva však bola nakoniec neúspešná.
Vzťahy medzi koalíciou a opozíciou sa polarizovali do takej miery, že zoskupenia vytvorili dojem kompaktných, monolitných blokov. Na podporu svojich ambícií osloviť čo najširšie spektrum voličov napomáhalo HZDS v tomto čase vznik konkurenčných strán k vtedajšej opozícii, prípadne sa usilovalo o ich aktivizáciu (Nová agrárna strana, Strana podnikateľov a živnostníkov, Sociálna demokracia, Slovenská zelená alternatíva, Kresťansko-sociálna únia a neskôr Maďarské ľudové hnutie za zmierenie a prosperitu). Kým HZDS malo záujem o zavedenie väčšinového volebného systému, opozícia vytvárala široký blok stojaci na základoch Modrej koalície (KDH, DÚ, DS) a na dvoch stranách bývalej Spoločnej voľby – SZ a SDSS. Nový subjekt Slovenská demokratická koalícia (SDK) vznikla následne ako zväz piatich strán. Ľavicu postihol v tomto čase rozpad poslaneckého klubu, čo bolo logickým vyústením volebného neúspechu a hľadania vlastnej identity SDĽ. SDK rokovala aj s maďarskými poslancami, ktorí vyjadrovali jasnú podporu „protimečiarovským silám“.
Výskumy verejnej mienky naznačovali postupné oslabovanie preferencií strán tvoriacich vládu. Jej najslabším článkom sa stalo ZRS, ktoré nenapĺňalo očakávania svojich voličov. Verejná mienka tak bola rozdelená medzi tábor SDK, SDĽ a MK a tábor vládnych strán. Keď bolo zrejmé, že pri presadzovanom väčšinovom volebnom systéme má podľa preferencií verejnej mienky HZDS relevantného konkurenta v SDK, od tohto zámeru sa upustilo. Z dielne HZDS vzišiel a presadil sa nový volebný zákon, ktorý zakotvoval okrem iného násobné kvórum pre volebné koalície, čo mohlo ohroziť samotnú SDK, ako aj všetky malé strany, ktoré potenciálne mali záujem vstúpiť do volebného zápolenia. Zákon síce umožňoval vytvorenie koalície, každá vstupujúca strana by však musela dosiahnuť volebné kvórum 5 %. SDK ako päťkoalícia by tak musela získať minimálne päťkrát päť percent – teda 25 %. Dovtedy platný zákon stanovoval pre dvojkoalíciu potrebu získať iba 5 %, trojkoalíciu 7 % a štvorkoalíciu 10 %. Tieto tolerantné pomocné kvóra sa zrušili. Opozícia označila nový volebný zákon za nedemokratický, dodnes však, napriek politickej zmene, ostáva v platnosti.
Jeho dôsledkom bola transformácia SDK na politickú stranu neštandardného typu, ktorá mala zaregistrovaných iba tých 150 členov, čo sa nachádzali na kandidátnej volebnej listine, pri zachovaní platforiem pôvodných „materských“ strán. Toto riešenie sa prezentovalo ako dočasné, pričom sa predpokladal návrat k východiskovému stavu. Druhým dôsledkom bolo vytvorenie Strany maďarskej koalície (SMK) a následné upevnenie stabilnej pozície tejto neštandardnej etnickej strany v parlamente. Tým došlo k vyššej identifikácii maďarského voliča predovšetkým na základe etnickej, jazykovej prípadne regionálnej príslušnosti, bez prímesi kresťanského alebo občianskeho akcentu, a teda bez dilemy, ktorú z troch relevantných maďarských strán voliť.
Takto na jednej strane nechcene a na druhej strane prezieravo, hoci neočakávane, bola zjednotená opozícia podľa výskumov preferencií vyrovnaným súperom vládnym stranám pred ďalším volebným bojom. HZDS doň vstupovalo vnútorne konsolidované, hoci nemožno obísť odchod niekoľkých jeho poslancov, čo mu poškodilo renomé (napríklad kauza F. Gaulieder), k priamemu štiepeniu však nedošlo. Ani ostatné dve vládne strany nezaznamenali výraznejšie turbulencie; koaličné fungovanie bolo relatívne stabilné. Argumentom opozície v boji o voliča bolo však tvrdenie, že „tieto strany vzhľadom na ich medzinárodnú nezaraditeľnosť dostali v protiklade s opozičnými stranami označenie neštandardné“ . Ako znak štandardnosti politickej strany sa tak môže podľa tohto výroku chápať jej medzinárodné začlenenie do európskych frakcií alebo jej presné zaradenie na základe jasného ideologického profilu. Toto vyjadrenie však pre svoju účelovosť ostáva iba názorom.
Slovenská politická scéna pred každými parlamentnými voľbami vytvorila priestor na novú stranu. Tak vznikla Strana občianskeho porozumenia (SOP) ako viditeľný jazýček na váhach medzi vládnymi a opozičnými subjektami. Strana sa od začiatku deklarovala ako stredo-ľavá. Jej predstavitelia (Rudolf Schuster, Pavol Hamžík, Marián Mesiarik, Igor Presperin a Peter Dvorský) však zaručovali pestrejšiu sústavu politických hodnôt, teda dostatočnú širospektrálnosť pre stranu, ktorá dosahovala v období pol roka pred voľbami podporu zhruba 17 %. Efekt pri voličskom správaní, keď sa volič rozhoduje prakticky až vo volebnej miestnosti zväčša pre etablovanú stranu, však nastal (ako v prípade Strany dôchodcov za životné istoty v Českej republike) v podobe poklesu hlasov SOP.
Na dokreslenie atmosféry vládnutia strán HZDS, SNS a ZRS treba však pripomenúť ďalšie udalosti, ktoré mali zásadný vplyv na neskoršie rozhodovanie voličov a následný vývoj straníckeho systému formovaný vlastne voličmi. Opozícia na čele s predstaviteľmi KDH iniciovala referendum o priamej voľbe prezidenta. Pri predpokladanej neschopnosti zhodnúť sa na osobe a následne parlamentnou cestou, 90 hlasmi, zvoliť prezidenta SR (pričom jeho kompetencie by mal v takomto prípade od marca 1998 sčasti vykonávať predseda vlády SR), sa tento návrh javil ako pragmatické východisko. Petícia bola doručená v náležitej forme, avšak ľudové hlasovanie o tejto otázke sa neuskutočnilo. Práve vôľa verejnosti, naraziac na ústavnú nevykonateľnosť reprezentovanú vtedajšou vládou, dala zjednotenej opozícii do rúk ďalší argument proti nej v súvislosti s jej proklamovanou nedemokratickosťou. Dianie na politickej scéne smerovalo k tomu, že sa slovenský multipartizmus s dominanciou jednej strany zmenil na polarizovaný multipartizmus s dvoma dominantnými stranami.
Okolnosti vedúce k neúspechu vládneho ZRS sa sústreďovali okolo kritiky nekalej privatizácie a aktivizácie odborov, kde Alojza Engliša vystriedal neskôr na čele Konfederácie odborových zväzov (KOZ) Ivan Saktor. Koaličný potenciál HZDS sa obmedzil na pôvodnú SNS, ktorá na preferenciách získavala. Zástoj SDĽ s novým predsedom Jozefom Migašom bol skôr pragmatický. Situácia bola naklonená ľavicovým myšlienkam a riešeniam, kde mala stredne veľká SDĽ šancu na úspech pri začlenení do práve sa integrujúcich opozičných, prevažne však stredopravých síl (na rozdiel od projektu Spoločnej voľby vo voľbách v roku 1994). Politický priestor teda zaujala ľavica v podobe SDĽ, pravica bola reprezentovaná KDH, SNS a SMK, široký stred HZDS, SDK i SOP. Na tomto mieste je však dôležité podotknúť, že spektrum v danom období nebolo šťastné deliť na základe pravo-ľavej škály a to najmä kvôli transformácii, ktorou prechádzal politický i ekonomický vývoj. Politika vtedajšej vládnej koalície sa však dá subsumovať pod definíciu sociálneho štátu berúc do úvahy konkrétne politiky týkajúce sa podpory v nezamestnanosti, systému zdravotného a sociálneho zabezpečenia, neplateného školstva – takže sa domnievame, že vládnuce strany v období rokov 1994 – 1998 minimálne nemali prevažujúce znaky politickej pravice.
Obdobie rokov 1998 – 2002
V procese prípravy na voľby v roku 1998 sa ocitli politické strany v nasledujúcom položení. HZDS s preferenciami zhruba 22 – 30 %, SDK oscilovalo približne na rovnakých pozíciách, avšak treba spomenúť, že len vo vybraných prieskumoch verejnej mienky určitých agentúr. SDĽ vykazovala postupné zvyšovanie svojej podpory, očakávalo sa, že v niektorých regiónoch jej percento ešte narastie. Strana maďarskej koalície mala stabilnú podporu od 9 do 10 %, na rozdiel od SNS, ktorej volebný úspech vyšiel najavo až na záver. V každom prípade bolo možné pozorovať istú koreláciu podpory oboch strán v závislosti od ich vzájomnej komunikácie. Strana občianskeho porozumenia kolísala od 9 po 17 %. Voliči sa však rozhodli pomerne tradicionalisticky; spoločenská potreba nebola natoľko silná, aby vytvorila priestor inej výrazne ľavicovej strane, a tak sa Komunistická strana Slovenska (KSS) so ziskom 3 % hlasov do parlamentu nedostala. Ostatné strany utrpeli výrazné straty a s minimálnym ziskom hlasov ostali mimo NR SR. Tieto voľby sa vyznačovali nízkou prepadovosťou hlasov a tým vysokou reprezentatívnosťou novozvolenej NR SR.
Pripomeňme, že išlo o prvé voľby konané v riadnom termíne, pri ktorých mali všetky politické strany a hnutia šancu preukázať jasnú stratégiu a taktiku vo volebnej kampani a starostlivo ju pripraviť. Volebná kampaň mala výrazný vplyv na úspešnosť strán, a teda aj na ďalší vývoj systému politických strán. SDK veľmi efektívne využila námet odlíšenia sa zvýrazňovaním potreby spoločenskej zmeny, čo bolo vo finálnej fáze kampane jej ústredným motívom. HZDS zdôrazňovalo úspechy budovania slovenskej štátnosti, ako aj ekonomické výsledky (dobudovanie Vodného diela Gabčíkovo, dostavba Jadrovej elektrárne Mochovce, výstavba diaľnic). SDĽ sa sústreďovala na jednoznačné sociálne sľuby. Zaujímavo sa prezentovala SOP, ktorá prešla od „porozumenia“ k agresívnej kampani formou kritiky sociálnych a medzinárodných počinov vládnej koalície.
Napriek tomu, že sa oficiálne audiovizuálne spoty politických strán mohli vysielať iba vo verejnoprávnej televízii a rozhlase, súkromná televízia Markíza zohrala významnú úlohu v procese persuázie voliča. V prvom rade zabezpečila mediálnu prezentáciu predstaviteľov SOP; vo finiši volebnej kampane sa do popredia záujmu dostal spor okolo majetkovoprávnych vzťahov v súkromnej spoločnosti, pričom sa problém zámerne politizoval. Vytváral sa dojem, že na zásahu do vysielania Markízy mohla mať záujem vláda. Priamy prenos napätého diania navyše umožňoval vizualizáciu zápasu o Markízu stotožňovaného so zápasom o samotnú demokraciu na Slovensku. Antagonistický konflikt „demokratické a autoritárske sily“ sa tak priamo včlenil do mytologizácie budovania systému politických strán.
Voľby ovplyvnené týmito udalosťami, ako aj častým prezentovaním strachu opozície z ich manipulácie, dopadli v percentuálnom vyjadrení takto: HZDS 27 %; SDK 26,7 %; SDĽ 14,66 %; SMK 9,12 %; SNS 9,07 % a SOP 8,01 %. Napriek tomu, že HZDS voľby vyhralo, koaličný potenciál zomknutej opozície bol vyšší , dosahoval dokonca ústavnú väčšinu. Po ústretových krokoch SDK sa vytvorila vláda širokej koalície so štyrmi stranami stojacimi na opačných póloch. Ak vezmeme do úvahy všetky subjekty, ktoré predtým utvorili strany novovznikajúcej vládnej koalície, môžeme hovoriť až o desiatich pôvodných stranách, v SDK nazývaných platformy. Disciplinovanosť Strany maďarskej koalície však dojem heterogénnosti nevzbudzovala a jej pôsobenie počas celého funkčného obdobia vyznievalo najstabilnejšie. Vládna koalícia so značne zložitým mechanizmom rozhodovania začala svoje funkčné obdobie za podmienok, keď sa vykonávanie väčšiny prezidentských právomocí po vypršaní päťročného mandátu Michala Kováča v marci 1998 na základe Ústavy SR rozdelilo medzi premiéra a predsedu parlamentu. Predsedom vlády sa stal Mikuláš Dzurinda. Konštituoval sa neformálny mocenský orgán zložený zo zástupcov vládnych strán – Koaličná rada – ktorý mal významné, neštandardné postavenie v rozhodovacom procese. Provizórne postavenie ústavných činiteľov pri absencii hlavy štátu neprinieslo konflikty ani problémy a zavŕšilo sa priamou voľbou a zvolením prezidenta. Stal sa ním prakticky nominant koaličných strán, ktorý v druhom kole predstihol kandidáta opozičného HZDS – Vladimíra Mečiara. V praxi tak došlo k opätovnému účelovému zomknutiu sa politických predstaviteľov a ich sympatizantov v radoch voličov, čo prinieslo druhú faktickú prehru V. Mečiara v krátkom časovom slede.
Svoje prezidentské funkčné obdobie začal predseda najmenšej vládnej strany SOP Rudolf Schuster. Od momentu, keď namiesto neho zasadol na predsednícke miesto v SOP Pavol Hamžík, došlo k markantnému, permanentnému oslabovaniu pozícií tejto strany, čo sa ukázalo aj na jej preferenciách. Napriek tomu, že hľadala programový záchytný bod v ľavicovej politike, postupne sa začal rozpadávať aj jej poslanecký klub. Najzávažnejší proces štiepenia spomedzi koaličných strán však nastal v samotnej SDK pre nevyjasnené vzťahy materských strán k tomuto účelovo vytvorenému nadstavbovému subjektu. Napätie sa najvýraznejšie stupňovalo v najsilnejšej – kresťanskodemokratickej platforme. Nevyjasnené kompetencie medzi predstaviteľmi pôvodných a výslednej strany viedli neskôr k vzniku vlastného poslaneckého klubu KDH. Komplikovaný vývoj vzťahov bol dôsledkom pôvodného, „dočasného“ riešenia problému zlegálnenia volebnej kandidatúry aj zavedením dvojitého členstva. V centristickom prostredí vládnych strán vznikol spočiatku silne organizovaný poslanecký klub. Postupne sa z SDK po odchode poslancov KDH vyčlenila aj liberálna platforma Demokratická únia, neskôr aj Občianska konzervatívna strana (OKS); z menšinovej časti DÚ sa oddelila Liberálno-demokratická únia (LDÚ). Pomerne zložitý proces v roku 2001 (rok pred parlamentnými voľbami) vyvrcholil zastrešovacím postupom vytvorenia Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ) na čele s premiérom Mikulášom Dzurindom, ktorá absorbovala osobnosti rozličných prúdov. Takýto postup si vyslúžil kritiku nielen od opozície, ale aj od pôvodných strán SDK, ktoré odsúdili uzurpáciu dominantného postavenia vo vláde v citlivom predvolebnom období. SDK prešla teda definitívnym delením na:
KDH na čele s Jánom Čarnogurským, ktorého vo funkcii neskôr vystriedal podpredseda parlamentu Pavol Hrušovský,
SDKÚ s predsedom Mikulášom Dzurindom a s Ivanom Miklošom „prestúpivším“ z Demokratickej strany,
OKS (Ján Langoš), LDÚ (Ján Budaj) a DS (Ľudovít Kaník) – ktoré sa pred voľbami zjednotili pod hlavičkou Demokratickej strany; tá sa v posledný deň pred volebným moratóriom ústami svojho predsedu vzdala kandidatúry v prospech SDKÚ,
SDSS, ktorú preferencie už tradične odsúdili na nevyhnutnosť spoločnej kandidátky – tentoraz v rámci SDĽ,
Stranu zelených na Slovensku, ktorá šla do volieb samostatne.
Možno teda konštatovať zaujímavý fenomén: pôvodne volebný subjekt SDK vyprodukoval počas svojho pôsobenia v parlamente ešte viac politických subjektov, ako ho vytvorilo - a to bez výraznejšej celkovej voličskej straty. Z tohto pohľadu sa zdá, že vytvorenie v podstate následníckej SDKÚ bolo súborným riešením fragmentácie centristických politických síl a pozícií s tým, že sa zbavila znakov volebnej koalície a teda aj zárodkov svojho budúceho rozpadu. Vytvorili sa stredne veľké subjekty s výhodným (najmä vzájomným) koaličným potenciálom. Centristické strany už len formálne združené v SDK tak získali šancu reálne pôsobiť v parlamente a presadzovať svoje záujmy, ich príťažlivosť sa však vyvinula v prospech najsilnejších. Tieto subjekty prežili rozličné turbulencie i kolísanie verejnej mienky reagujúcej na zhoršujúce sa parametre vývoja slovenskej spoločnosti predovšetkým v ekonomickej oblasti. Oporné sily vládnej koalície tak zavŕšili etapu svojej kryštalizácie.
Druhou najsilnejšou stranou, ktorá vstúpila do vlády SR po jasnom volebnom úspechu, bola SDĽ. Pri pohľade na jej pôsobenie vo vláde treba povedať, že z hľadiska voliča neuniesla v prostredí strán vyznávajúcich liberálne prípadne pravicové hodnoty svoj ľavicový záväzok (podobne ako predtým ZRS) najmä v ekonomickej a sociálnej oblasti. Prispôsobivá politika vedenia SDĽ v sociálnej sfére spôsobila prepad jej preferencií, čo sa stalo vhodnou príležitosťou vygenerovať nový politický subjekt, ktorý reflektoval predstavy (možno povedať) väčšiny nerozhodnutých voličov (oscilantov). V roku 1999 vznikla strana Smer na čele s poslancom NR SR Robertom Ficom, politikom s najvyšším počtom preferenčných hlasov vo voľbách za SDĽ. Smer definoval sám seba ako opozičný subjekt a počas volebného obdobia sa zameral na vytváranie vlastnej organizačnej štruktúry, stratégie, ale aj osobitej identity. Kým v priestore SDK hovoríme či už o centristických, liberálnych, konzervatívnych alebo pravicových atribútoch, Smer sa oficiálne postavil do pozície strany tzv. tretej cesty.
SDĽ odvtedy stratila bezmála 15% podporu obyvateľstva. Pokles preferencií nezastavila ani výmena na poste ministra financií SR, ani na predsedníckom kresle, kam po Jozefovi Migašovi zasadol ľavicovo radikálnejší Pavol Koncoš. SDĽ sa ku koncu volebného obdobia stala objektom ďalšieho štiepenia za iniciatívy skupiny Petra Weissa a Milana Ftáčnika (v súčasnosti už starostu Petržalky), ktorí vytvorili marginálnu Sociálnodemokratickú alternatívu (SDA). V radoch koaličných strán sa vyskytli aj integračné snahy v podobe spojenia SDĽ s SOP. Celkovo výrazná fragmentácia vládnucich strán však odrážala volanie obyvateľstva po pragmatickejších riešeniach, nespokojnosť s realizáciou verejných politík i ambície politikov vystihnúť práve tieto potreby a postoje obyvateľstva agregáciou ich záujmov. Za zmienku stojí aj udalosť, ktorá si vynucovala potrebu hľadania politického vinníka – krach nebankových subjektov (nasledujúci po menej hlučnom krachu Devín banky). Vznik strany združujúcej poškodených občanov však nakoniec formovanie straníckeho systému nijako neovplyvnil.
Pri pokuse o generalizáciu uvedených údajov, v ďalšom texte budeme hľadať predovšetkým tie faktory, ktoré ovplyvňujú zmeny v systéme politických strán v Slovenskej republike. V analyzovanom období rokov 1999 – 2002 môžeme vidieť pokračujúci dvojkoľajový systém viacerých strán pri jasne definovaných póloch, ktoré s obmenami zotrvávajú na pôvodných pozíciách a ktoré patrične využívajú konfliktné línie (po anglicky cleavages, t.j. priepasti) na základe viacerých subjektívnych i objektívnych kategórií: štandardnosť – neštandardnosť, demokratickosť – autoritárstvo, integračný optimizmus – skepticizmus… Opozícia sa usiluje urobiť tieto konfliktné línie bezpredmetnými, čo sa rokom 2003 sčasti zavŕšilo jej konformným správaním sa v oblasti zahraničnej politiky. Typ straníckeho systému sa nemení; „tak, ako multipartizmy v ďalších postkomunistických, transformujúcich sa krajinách, sa aj náš multipartizmus objektívne vyznačuje silnou polaritou“ .
Pokiaľ sa pohybujeme v silne polarizovanom prostredí, malo by byť jednoduchšie prognózovať budúci vývoj straníckeho systému pomocou vízie utvárania blokov. Posledný rok pred voľbami 2002 sa však vplyvom Smeru a jeho volebnej kampane (ako aj samotným faktom, že vznikla ďalšia stredne veľká strana), modifikoval stranícky systém tým, že sa vytvorila nová alternatíva moci. Nepredbiehajme udalosti a vráťme sa k pôsobeniu opozičných strán od roku 1998 do 2002. V opozícii boli od volieb dve parlamentné strany: HZDS a SNS. HZDS sa od začiatku pre nemožnosť podieľať sa na politických rozhodnutiach správalo odmietavo. Na jeho počínanie vplývalo aj kontroverzné rozhodnutie Mikuláša Dzurindu, vykonávajúceho právomoci prezidenta SR, zrušiť amnestie Vladimíra Mečiara, ktoré kolidovalo s Ústavou SR. Takmer do konca volebného obdobia však neprešlo fragmentáciou, hoci sa na verejnosti vynárali domnienky o názorových platformách, ktoré sa potvrdili najmä v roku 2003.
Už tesne pred voľbami 2002 sa v dôsledku nezaradenia Ivana Gašparoviča a ďalších na volebnú kandidátku HZDS konštituoval nový subjekt Hnutie za demokraciu (HZD), ktorý splnil vo veľmi krátkom čase podmienky uchádzania sa o hlasy voličov. Vznik tohto politického subjektu, medializácia kauzy financovania Mečiarovho sídla Elektry a negatívny ohlas nominačného snemu HZDS, kde sa viacero známych osobností ocitlo na ťažko zvoliteľných miestach, prispeli tesne pred voľbami k výraznému poklesu jeho preferencií. HZDS-Ľudová strana dovtedy vykazovalo, aj v súvislosti s verejnosťou negatívne hodnotenými krokmi vtedajšej vlády, až 33% preferencie.
Nevýrazným, ale predsa pre budúcnosť nádejným aktérom pri integrácii ľavicových síl sa javila strana Jozefa Kalmana – Ľavicový blok. Ďalekosiahlejší bol mocenský boj vnútri strany, ktorá mala reálnu šancu zostať v NR SR a dokonca zvýšiť svoj vplyv – v Slovenskej národnej strane. Osobné, široko medializované, spory lídrov Jána Slotu a Anny Malíkovej a ich prívržencov viedli k totálnej predvolebnej deštrukcii strany. Ján Slota založil po vylúčení niektorých poslancov NR SR z klubu a následne i zo strany Pravú slovenskú národnú stranu (PSNS) ako alternatívu k SNS, čo v konečnom dôsledku viedlo k rozdeleniu voličstva na takmer presné polovice. Pokus Anny Malíkovej spojiť viacero národných síl v tzv. Národnom bloku neznamenal pozitívny posun v podpore voličov. PSNS prekročila trojpercentnú hranicu s miernou prevahou oproti SNS. Pripomeňme však, že zásluhou jednoznačne odmietavého postoja k vojnovej intervencii USA a štátov NATO voči Juhoslovanskej zväzovej republike (pri negatívnom naladení verejnej mienky nielen na tento krok, ale aj na jej aktéra – Severoatlantickú alianciu, ktorú pôvodná SNS tvrdo kritizovala), sa pohybovali volebné preferencie SNS až na úrovni 14 %. Ak by existoval zámer ovplyvniť budúce zloženie vlády prostredníctvom eliminovania SNS, vylúčiť túto stabilnú stranu z NR SR a z potenciálnej participácie vo vláde sa dalo iba spôsobom jej vetvenia na rovnako silné subjekty.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že vývoj straníckeho systému sa v tomto období vyznačoval veľmi kolísavým trendom. Stredopravé vládne strany mali svoje zmeny za sebou, ľavica mala len veľmi malú šancu vytvoriť kompaktný celok, ktorý by získal čo i len 5% podporu. (Integračnú funkciu ľavicových síl začala plniť strana Smer). Z pôvodných parlamentných strán mali reálnu voličskú podporu len SDKÚ, HZDS, SMK a KDH. Rok 2001 bol charakteristický nástupom nového subjektu – Aliancie nového občana (ANO). K otázke silnej mediálnej prezentácie ANO v televízii Markíza je možné diplomaticky podotknúť, že jej prinajmenšom pomohla; pozitívnu rolu zohrala verejná „známosť“ imidžu predstaviteľov strany propagovaného za pomoci sesterskej nadácie. ANO sa postupne stávala relevantným politickým mimoparlamentným subjektom (v parlamente pôsobil iba Jirko Malchárek, pôvodne v SOP), popularita ktorého dosahovala zákonom stanovenú hranicu na vstup do NR SR. Kolekciu strán kandidujúcich vo voľbách 2002, čo najviac oslovili voliča, uzatvára účinnejšie sa prezentujúca Komunistická strana Slovenska.
Atmosféra volieb v roku 2002 bola poznačená medializovanými kauzami, rozsiahlou a dlhodobou volebnou kampaňou s uplatnením dlhodobých stratégií, budovaním mýtu strán, imidžu osobností pri čiastočnej segmentácii politického trhu. Spomenuli sme strany, ktoré mali reálnu možnosť dostať sa do parlamentu a narušiť tak model z roku 1998, keď polarizácia umožňovala jasnejšie videnie situácie po voľbách. Pre volebné obdobie do roku 2002 boli príznačné:
dočasne zavŕšené kryštalizačné procesy v priestore slovenských centristických strán, ktoré by sa mohli podieľať na konštituovaní novej vlády,
vláda nekompatibilných strán, z čoho vyplývalo vytlačenie sociálnodemokratických, ľavicových strán,
veľká fragmentácia, štiepenie politických strán,
vznik nových politických strán.
Obdobie od roku 2002
Parlamentné voľby v roku 2002 priniesli vplyvom nejednoznačnej situácie širokého pluralizmu mnoho nových skutočností. Najprv však uveďme relevantné výsledky v percentuálnom vyjadrení z platných odovzdaných hlasov:
HZDS-ĽS získalo 19,5 % – historické minimum, zmenilo sa tak zaradenie strany z veľkej na stredne veľkú; strata dominancie.
SDKÚ dosiahla 15,09 % – potvrdila tým samu seba ako alternatívu moci, etablovala sa napriek pôvodným skeptickým očakávaniam ako stredne veľká strana.
Smer získal 13,46 % – takisto vstúpil medzi stredne veľké ľavicové strany a sčasti obhájil ambíciu alternatívy moci; za očakávaniami však zaostal.
SMK dosiahla 11,16 % – využila zatiaľ najvyšší existujúci potenciál strany, čím sa pravdepodobne zmenila z etnickej na regionálnu stranu.
KDH získalo 8,25 % – potvrdilo tým svoju stabilnú podporu ako malej strany.
ANO dosiahla 8,01 % – úspešný vstup do parlamentu ako malej strany, kvantitatívne zhodný s niekdajšou SOP.
KSS získala 6,32 % – potvrdila tým svoju pozíciu malej strany s nejasným (skôr slabým) koaličným potenciálom.
SNS a PSNS získali dokopy stabilnú, obligátnu podporu – takmer 7 %. Ich súperenie stratilo racionálny zmysel. Hnutie za demokraciu, hoci v určitých prieskumoch dosahovalo hranicu 5 %, prekročilo, podobne ako rozdelené národné strany, iba 3% prah potrebný na získanie štátneho finančného príspevku. Dvojica ľavicových strán SDĽ a SDA získala takisto vzájomne podobný počet hlasov, ktoré však jednotlivo nedosahovali ani 2 %. Naším cieľom nie je tieto výsledky analyzovať, ale len poukázať na nasledujúce fakty:
novovzniknuté politické subjekty potrebovali na to, aby sa etablovali na parlamentnej scéne po roku 2002, dlhodobejšie pôsobenie (či už v parlamente alebo mimo neho);
široký súbor bývalých úspešných strán pri existencii silných nových strán spôsobil vysoký prepad hlasov, teda nižšiu reprezentatívnosť záujmov v NR SR; otvára sa tak otázka zníženia parlamentného kvóra z 5 na 3 % (domnievame sa však, že ani jeden z parlamentných subjektov s výnimkou KSS takýto návrh iniciovať nezamýšľa); ukazuje sa tiež potreba minimálne dvoch integračných procesov týkajúcich sa tak národných strán, ako aj slovenskej ľavice;
polarizovaný pluralitný systém viacerých strán zaznamenal isté modifikácie, a to v súvislosti s existenciou troch alternatív moci (i s veľkosťou strán) pri vstupe antisystémovej strany obmedzujúcej multipartizmus.
Na základe výsledkov volieb sa konštituovala vládna väčšina (porovnateľná s tzv. minimálnou väčšinou z obdobia rokov 1994 – 1998) zo strán SDKÚ, SMK, KDH a ANO. V opozícii ostali dve alternatívne mocenské centrá (HZDS a Smer) a jedna antisystémová strana (KSS). V priebehu prvých mesiacov tohto volebného obdobia sa z HZDS vyčlenila názorová platforma pod vedením Vojtecha Tkáča – Ľudová únia (ĽÚ). Jej budúcnosť je otázna, preferencie strany nedosahujú ani jedno percento. Posledné kroky HZDS a ĽÚ sú poznačené občasným ústretovým prístupom k častiam vládnej koalície, ktorej mierna kríza vo veci zákazu interrupcií (pri odlišnosti postojov KDH a ANO) znamenala jej prvý vážnejší hodnotový konflikt. Pôsobenie Smeru je striktne opozičné, kritické voči konaniu exekutívy. KSS plní očakávanú úlohu „tribúna“ najmä časti sociálne nespokojných občanov, odchody poslancov NR SR z jej radov ju však oslabujú.
Miera polarizácie straníckeho systému je oproti minulému volebnému obdobiu nižšia. Značné sú, naopak, napriek stredopravej či pravicovej orientácii, rozdiely v postojoch vládnych strán. „V multipartistickom režime sa nejasnosť ešte zväčšuje tým, že vedľa opozície – predstavovanej menšinovými stranami – pôsobí i opozícia vnútorná, t. j. medzi stranami vládnej väčšiny.“ Od roku 2003 dochádza k zviditeľňovaniu vnútornej opozície vo vládnych stranách, ktorá sa zatiaľ v zákonodarnom procese ad hoc riešila spoluprácou s prostredím HZDS, prípadne ĽÚ. Smer oproti tomu tvorí ortodoxnejšiu časť opozície.
Pokus o syntézu súčasného stavu straníckeho systému Slovenskej republiky
Politické strany a hnutia môžeme deliť na základe viacerých kritérií, podľa:
veľkosti
organizačnej štruktúry
charakteru členstva
charakteru základných buniek
programu (ideovej orientácie)
triedneho kritéria
vzťahu k politickému systému
Z hľadiska významu skúmania politických strán v Slovenskej republike, nám postačia vlastné kritériá, pretože výpovedná hodnota určitých deliacich kritérií nie je v podmienkach nášho multipartizmu relevantná. Najprv skúsme zhodnotiť jednotiacu vlastnosť, že všetky relevantné slovenské strany a hnutia majú v rozsahu programu vše obsiahly charakter. To znamená, že politické strany alebo hnutia sa vyjadrujú ku všetkým dôležitým sféram spoločenského života, ktorý je ovplyvnený realizáciou verejnej politiky. Ak aj dávajú dôraz na istú špecifickú oblasť, nemožno ich zaradiť medzi špecializované strany (ako sú napríklad robotnícke strany, zelení, rómske strany). Na Slovensku medzi relevantné strany patria:
1. z kvantitatívneho aspektu:
HZDS-ĽS, Smer, SDKÚ – stredne veľké strany s otvoreným potenciálom,
SMK – stredne veľká strana s obmedzeným potenciálom,
KDH, ANO, – malé strany s otvoreným potenciálom,
SNS, PSNS, HZD, ĽÚ, KSS, SDĽ, SDA – marginálne strany s otvoreným potenciálom za podmienky, že sa integrujú;
2. z kvalitatívneho aspektu:
HZDS-ĽS – konzervatívny stred, klerikalizmus, pôvodne catch-all,
Smer – tretia cesta, sociálny liberalizmus , catch-all , etatizmus, sociálna demokracia
SDKÚ – liberalizmus, konzervatizmus, catch-all,
SMK – liberálny konzervatizmus, regionalizmus, nacionalizmus,
KDH – konzervatizmus, klerikalizmus,
ANO – liberalizmus, sekularizácia,
KSS – socializmus, autoritarizmus, etatizmus, egalitarizmus, sekularizácia,
SDĽ a SDA – sociálna demokracia, prvky liberalizmu i egalitarizmu, sekularizácia,
HZD a ĽÚ – konzervatívny stred, sociálne riešenia,
SNS a PSNS – konzervatizmus, nacionalizmus, klerikalizmus;
3. z aspektu ideovej orientácie strany:
kresťanskodemokratické (SDKÚ, KDH),
sociálnodemokratické (Smer, SDĽ, SDA),
ľudové (HZDS-ĽS, ĽÚ, HZD),
liberálne (SDKÚ, ANO),
nacionalistické (SNS, PSNS, SMK),
komunistické (KSS).
Vráťme sa ešte k typu pluralistického straníckeho systému. „Podobné pokusy o polarizáciu straníckeho systému pozorujeme vo všetkých postsocialistických krajinách.“ U nás je však samotný multipartizmus a s ním súvisiaca polarizácia spojená s viacerými konfliktnými líniami (v inom chápaní subkultúrami):
1. mesto – vidiek
2. Slováci – národnostné menšiny (Maďari, Rómovia)
3. eurooptimisti – euroskeptici
4. ľavica – pravica
5. katolíci – ostatní
Typ straníckeho systému v SR do roku 2002 možno charakterizovať podľa Petra Ingriša „ako multipartizmus s pentapolárnou štruktúrou – dva hlavné a tri vedľajšie póly. HZDS a SDK sú tými hlavnými, SDĽ (respektíve SDĽ spolu s SOP), SNS a SMK sú pólmi vedľajšími.“ Predtým, ako sa pokúsime zovšeobecniť stav po roku 2002, pouvažujme o tom, čo vlastne póly najviac vyhrocuje. Na tento cieľ nám poslúžia najmä prvé tri spomínané konfliktné línie. Bývalé póly vyostrovali práve malé strany SNS a SMK, ktoré stáli prakticky počas celého obdobia oproti sebe. V miernejšej podobe sa táto pozícia preniesla do postoja – „akceptácia SMK vo vláde – jej odmietanie“. Vyriešenie primárnej témy „akceptácia – odmietanie Maďarov“ sa tiež spája s otázkou, či sa (podľa domnienky) prostriedky z fondov Európskej únie nebudú pod patronátom vicepremiéra Pála Csákyho a ministra László Gyurovského čerpať najmä v prospech južného regiónu Slovenska. Ak by došlo k takejto situácii, výsledkom by bola propagácia podozrení z ohrozenia územnej integrity i štátneho záujmu a následné vyhrotenie tejto konfliktnej línie.
Podobný prípad vyhrotenia konfliktnej línie „katolíci – ostatní“ nastal vplyvom koaličného sporu o interrupcie, návštevy pápeža Jána Pavla II. v SR a takisto občasným označovaním vládnej politiky za smerujúcu ku klerikalizácii štátu. Pri skúmaní týchto konfliktných línií nemožno obísť rozpor „mesto – vidiek“, respektíve „Bratislava – zvyšok Slovenska“, ktorý sa naďalej zvýrazňuje, čo v rámci regionálnej politiky potvrdzujú demografické, spoločenské i ekonomické ukazovatele. Zvyšovanie sociálnych rozdielov v plošnej štruktúre obyvateľstva svedčí o zvýraznení ďalšej spomenutej konfliktnej línie „pravica – ľavica“. Nehovoriac o tom, aké dôsledky bude mať pre obyvateľov vstup SR do EÚ, čo nepochybne posilní aj deliacu líniu „eurooptimisti – euroskeptici“.
Uvedené argumenty budú pre nás kľúčom k prognóze toho, ako sa bude ďalej vyvíjať stranícky systém. Ak sa totiž konfliktné línie zosilnia, zvýši sa aj miera polarizácie systému strán, ktoré budú potom môcť vytvárať reprezentatívnejšie bloky. Dôležitou stránkou budú pri tom integračné procesy ľudových, ľavicových a národných strán. Buďme však konkrétnejší:
HZDS-ĽS – štiepny proces v tejto strane (vyčlenenie Ľudovej únie), ale v istom smere aj postupná zmena názvu na Ľudová strana oslabili jej voličské preferencie bez toho, aby ich pridali poslancom, ktorí z jej klubu vystúpili. Ak HZDS-ĽS stratí charakter strany alternatívy moci, pričom sa však zvýši jej koaličný potenciál, má šancu podieľať sa na formovaní vlády s väčšou pravdepodobnosťou po predčasných ako po regulárnych voľbách. Jej prístup k moci dnes však závisí viac od ostatných strán. HZDS-ĽS by preto mala zmeniť taktiku – z pólovej strany na stranu, ktorá sa pridá k inému pólu, prípadne stať sa povestným „jazýčkom na váhach“. Zmena predsedu po odchode niektorých obľúbených členov je skôr nevhodná.
Smer – strana, ktorá v súčasnosti býva označovaná za stranu s obmedzeným koaličným potenciálom postupne zvyšuje svoje preferencie až na 26 % a zdá sa, že opozičná politika jej len prospieva. Pri avizovaných zámeroch – stať sa predným vojom ľavicovej politiky a absorbovať do seba ďalšie ľavicové subjekty (posledný proces zlučovania s SOP) – sa môže vyprofilovať na silnú ľavicovú stranu a stratiť charakter catch-all strany. V každom prípade pri efektivite týchto krokov sa jej podarí buď vytlačiť marginálne ľavicové subjekty (nehovoríme o KSS) z cesty do parlamentu, alebo sa s nimi spojiť. Ak ostane stranou „tretej cesty“, zachová si koaličný potenciál najmä smerom k ľavici. Istá hrozba izolácie sa môže prejaviť po prípadnom zostavení vlády s HZDS. Špekulácie o spolupráci s HZDS sú veľmi ambivalentné a ak by ich Smer v súčasnosti pripúšťal, zaraďoval by sa na jednu stranu pólu, čím by mohol stratiť perspektívnu dominanciu (už dnes sa výrazne radí na prvú priečku v rebríčku popularity strán).
SDKÚ – na základe posledného vývoja, keď ako hlavná koaličná strana stráca svoju kompaktnosť a názorové pnutia vyústili do odštiepenia Slobodného fóra pod vedením Ivana Šimka (po jeho odvolaní z postu ministra vnútra) a Zuzany Martinákovej, sa dá predpokladať, že dôjde k výraznému oslabeniu postavenia strany a dokonca i k ohrozeniu jej podielu na vládnej moci. Osobné nezhody, vyplývajúce z rôznych predstáv o politickom uplatnení ako i z mimopolitických faktorov, postavili nielen SDKÚ, ale celú vládnu koalíciu do zložitej, patovej situácie. Strane môžu ďalej poškodiť najmä kauzy ekonomického charakteru. Koaličný potenciál má však relatívne neobmedzený. Voličská základňa nebude tiež zrejme výraznejšie narušená, keďže jej profil nepokrýva v podstate žiadna iná relevantná strana. Reálnym rizikom je jej zmena na malú stranu a strata charakteru alternatívy moci. Mnohé závisí od krokov jej predsedu a od postoja ostatných vládnych i opozičných strán.
KDH – konzervatívna strana stabilných preferencií. Jej ideové východiská pôsobia po voľbách 2002 vďaka zákonodarnej činnosti veľmi silne, a to najmä v spoločenskej oblasti i vo sfére vnútornej politiky a justície. Svojím konaním však zatiaľ neoslovuje viac voličov, pričom tendencia je skôr negatívna. Strana s optimálnym vedením a reprezentáciou odsúdená na spoluprácu s SDKÚ. Pri oslabovaní SDKÚ môže prevziať časť jej konzervatívnej voličskej základne, čo by SDKÚ posúvalo viac na liberálne pozície.
SMK – stabilná etnická strana, ktorej parlamentné zastúpenie doteraz stále rástlo. V budúcnosti pri reprezentatívnejšom zložení parlamentu (pri menšom prepade hlasov) môže stratiť najviac. Indície o nezhodách a prípadnej fragmentácii nie sú. Okrem nej nemôže túto stranu ohroziť prakticky nič. Jej koaličný potenciál súvisí so spomínanou polaritou; hoci v prípade nevyhnutnosti je väčšina strán pripravená spolupracovať s ňou aj vo vláde, pri integrácii mimoparlamentných strán nie je jej vládna šanca samozrejmá.
ANO – strana, ktorá v roku 2003 získavala na podpore vďaka svojej opozičnej politike vnútri vládnej koalície a stabilnou kritikou prerastania štátu a cirkvi. Čelila však aj tlaku médií v súvislosti s vážnymi kauzami a s odchodom niekoľkých členov. Ak si zachová silné zázemie a bude pracovať na svojom imidži, má šancu udržať si do konca volebného obdobia ďalšiu perspektívu. V opačnom prípade bude zdieľať podobný osud, aký mala SOP. Úspešná môže byť vtedy, ak sa nebude správať vo vláde konformne a najmä, ak budú úspešné jej rezorty. Máme na mysli hospodárstvo, ale najmä zdravotníctvo a jeho liberalizačnú, značne nepopulárnu reformu, ktorá môže stiahnuť ANO natrvalo do neparlamentných čísel.
SNS – strana, ktorá je od svojho rozdelenia pred voľbami 2002 v permanentnej vnútornej kríze. Po prekonaní osobných rozporov čelných predstaviteľov oboch základných platforiem došlo de facto k jej zlúčeniu, pričom sa však objavila a právne etablovala tretia skupina pod vedením Petra Súľovského. Primárnou úlohou je skutočné zjednotenie všetkých prúdov, prípadne vyselektovanie tých predstaviteľov a názorových smerovaní, na ktorých sa zhodne väčšina členskej a voličskej základne a ktoré jej umožnia opätovne získať stratenú dôveryhodnosť. V takomto prípade má nová SNS teoretickú možnosť dostať sa do parlamentu, pri vytvorení silnejšieho národného bloku aj zvýšiť svoj vplyv. V opačnom prípade, a najmä pri hlasnom medializovaní vnútorných problémov a turbulencií, sa dostane na okraj politického diania a boja o moc. Špecifickosť jej voličstva si vyžiada i nové témy a motivačné kroky. Koaličný potenciál v štandardnom multipartizme má s jednou výnimkou prakticky neobmedzený.
KSS – marxistická strana, ktorá napriek svojej izolácii v parlamente zaznamenala nárast preferencií. Po integrácii ľavice, ktorá koaličný potenciál má, je možné, že stratí svoje opodstatnenie v NR SR, kde konštruktívnu opozičnú politiku realizovať nemôže.
Spojená ľavica – pokiaľ sa podarí zlúčiť ľavicové subjekty do volebne pripraveného celku, a pri predpokladanom poklese preferencií KSS, je veľmi pravdepodobné, že ak Smer nebude orientovať svoju politiku výrazne sociálnodemokraticky, má hraničnú šancu dostať sa do parlamentnej politiky, samozrejme, pri nájdení silného lídra. Možné subjekty spolupráce: SDĽ, SDA, SDSS a SOP, s nižšou pravdepodobnosťou ZRS a Ľavicový blok.
Spojené ľudové strany – Ľudová únia a Hnutie za demokraciu. Preferencie týchto strán sú nízke, ale vytvorením spoločnej strany, ktorá by predstavovala kompromis medzi HZDS a Smerom, by mala takisto hraničnú šancu dostať sa do NR SR. Vďaka stálemu aktívnemu pôsobeniu ĽÚ a jej predstaviteľov v parlamente by mohla mať dostatočný koaličný potenciál malej strany. Inou, zatiaľ reálnejšou, alternatívou je spojenie HZD s blokom národných strán, čo naznačuje spoločná podpora úspešnej kandidatúry Ivana Gašparoviča na post prezidenta SR. ĽÚ by pri samostatnom postupe nemala reálnu šancu zotrvať v parlamente.
Záver
Na základe uvedeného môžeme označiť stav systému politických strán a hnutí v Slovenskej republike ako:
zatiaľ – multipartizmus s tromi hlavnými pólmi, jednou antisystémovou stranou, jednou etnicko-regionálnou stranou a malými stranami udržiavajúcimi polaritu,
perspektívne – multipartizmus atomizovaný viacerými kombináciami, s tendenciu vytvorenia vlády minimálnej väčšiny za predpokladu, že bývalé póly buď nadviažu spoluprácu s integrujúcimi sa mimoparlamentnými stranami, alebo samy vytvoria možnú postačujúcu väčšinu.
Faktory, ktoré ovplyvňujú a budú ovplyvňovať stranícky systém sú: právne predpoklady (nový volebný zákon), osobnosti, medzinárodné podmienky, pôsobenie strán v koalícii a opozícii, médiá, volebná kampaň a integračné procesy, skôr ako dezintegračné. Po uplynutí desiatich rokov od vzniku samostatnej Slovenskej republiky, pri zvážení všetkých možností a miery entropie (náhodnosti) je možné konštatovať, že sa stranícky systém po úvodných obligátnych krokoch dostáva do štandardných koľají, začína si určovať smer, ktorý dlhodobejšie poznačí charakter demokracie a politického vývoja v Slovenskej republike.
Literatúra
1. GYARFÁŠOVÁ, Oľga a kol.: Krajina v pohybe. Bratislava: IVO, 2001.
2. INGRIŠ, Peter: Politické režimy transformujúcich sa krajín: Zmena a stabilita. Banská Bystrica: FPVaMV UMB, 2000.
3. MESEŽNIKOV, Grigorij: Voľby 1998 a vývoj systému politických strán. In: Slovenské voľby ’98: Kto? Prečo? Ako? Bratislava: IVO, 1999.
4. MÜLLER, Adolf: Úvod do vedy o politike. Praha: Lunarion, 1991.
5. NOVÁK, Michal: Systémy politických stran. Praha: Sociologické nakladatelství, 1977.
6. STRMISKA, Milan: Póly, polarita a utváření stredo a výchoevropských multipartizmů. In: Politologický časopis, č. 5/1998.
7. ŠTRAUSS, Dušan: Volebná kampaň a jej úspešnosť (Diplomová práca). Banská Bystrica: FPVaMV UMB, 2002.
8. TÓTH, Rastislav: Koncepcia politického systému. Bratislava: Úrad pre stratégiu rozvoja spoločnosti, vedy a techniky SR, 1998.
9. Tóth, Rastislav (ed.): Slovník spoločenských vied. Bratislava: SPN, 1997.