Daniela Kodajová: Byť hrdinom bolo pre štúrovcov lákavé
3. augusta 2015
Daniela Kodajová: Byť hrdinom bolo pre štúrovcov lákavé
Historici aj jazykovedci mali nedávno konferencie o Ľudovítovi Štúrovi, napokon, pripomíname si 200. výročie jeho narodenia. Pre obe konferencie bolo príznačné, že významné miesto na nich mali z hľadiska laika rôzne špecifické témy a nuansy. O období prvej polovice 19. storočia, keď na politickú a kultúrnu scénu rakúskej monarchie vstupoval Ľudovít Štúr a jeho druhovia, som sa zhováral s historičkou Danielou Kodajovou z Historického ústavu SAV.
Dá sa ešte niečo nové povedať o Ľudovítovi Štúrovi? Podľa mňa o ňom už viete všetko. Keď som pozeral témy príspevkov na literárnovednej konferencii, tiež skôr išlo o jemné odtiene a zaujímavosti Štúrovho života a diela...
„Jeden pohľad na Štúra a štúrovcov je klasický školský, ktorý sa nám snaží dať základný pohľad o celom období, o jednotlivých osobnostiach, medzi ktorými je Štúr vnímaný ako jeden z hlavných organizátorov slovenského života pred revolúciou a počas nej. To je školský pohľad, akési nutné penzum znalostí, kedy sa narodil, čo spravil, kedy zomrel. Bez ďalšieho kontextu tieto informácie zostanú len heslami z encyklopédie a po skončení školy z toho mála uberá zabúdanie. Keď však tieto základné obrysy začneme napĺňať inými dôležitými poznatkami tej doby, činnosťami a názormi iných ľudí, nakoniec zistíme, že mnohé z tých produktov a diel sú výsledkom dlhodobej prípravy, smerovania k akémusi cieľu a bez zasadenia do širších súvislostí nám vlastne mnohé uniká. Preto musíme poznať aj tvorbu a názory iných ľudí tej doby. To sa v škole nedá naučiť, k tomu už treba patričnú odbornú prípravu a výbavu. V prvej polovici 19. storočia, v čase, kedy žil a tvoril Ľudovít Štúr, sa menili spoločenské podmienky, nová doba si žiadala urobiť niečo nové. Stále to tak funguje, kým spoločenský dejateľ nereaguje na to, čo si spoločnosť žiada, tak je jednoducho neúspešný.“
A štúrovci sa utrafili do tých potrieb?
„Práve štúrovci to utrafili. Väčšina z nich sa pôvodne išla pripravovať na budúce povolanie učiteľov a kňazov, mnohí z nich však zmenili toto smerovanie, urobili životné rozhodnutie, začali sa venovať právu, niektorí skončili ako novinári, iní išli do úradníckej sféry či komunálnej politiky. Ukazuje sa, že boli schopní reflektovať nové okolnosti a nové možnosti.“
Hovoríme o 30. rokoch 19. storočia. Ako vyzerala vtedajšia slovenská spoločnosť z politického, ekonomického, jazykového hľadiska?
„Z politického hľadiska toto obdobie označujeme ako metternichovské. V podstate ide o stavovskú monarchiu, všetci vedia, kde je ich miesto a prekročiť z jedného stavu do druhého sa podarí skutočne len výnimočným ľuďom. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím napoleonských vojen bolo Rakúske cisárstvo politicky konsolidované. Toto sa kancelárovi Klemensovi Metternichovi podarilo.“
Bola to reakcia na francúzsku revolúciu a napoleonské boje v Európe?
„Áno, na vtedajší zmätok a chaos. Jedno sa nedá Metternichovi uprieť a to, že skutočne urobil v rakúskej monarchii poriadok a stabilizoval politickú situáciu. Reakciou na túto situáciu bola aj kultúra strednej vrstvy, biedermeier. Z obrazov toho obdobia vanie pocit idylky, ľudia pôsobia ako spokojní, de facto uvítali a užívali si dlhšie obdobie mieru. Na druhej strane sa toto všetko podarilo len vďaka centralizovaným rozhodnutiam, ktoré neboli populárne. Štátna kontrola sledovala absolútne všetko. Štátna kontrola sa týkala aj úradníckej vrstvy. Nebolo predsa v záujme štátu, aby vykonávatelia moci sami kradli a boli korumpovaní. Cieľom moci bolo urobiť poriadok.“
Hovoríte o poriadku a stabilite režimu, ale v protipohybe s tou kamennosťou a nehybnosťou sa začínal národno-uvedomovací pohyb vo Francúzsku, Taliansku, Poľsku, Maďarsku a neobišiel ani Slovensko.
„Samozrejme, habsburská ríša bola hybrid, ktorý vznikol postupnými výbojmi a dedičnou politikou a utvárať systém, kde budú všetci šťastní a spokojní, bolo zložité v krajine s veľmi pestrým národnostným zložením. Habsburská ríša predstavoval skutočne „multi-kulti“ spoločnosť. Jej jednotlivé dedičné alebo získané dŕžavy mali svoju vlastnú históriu, a tie z nich, ktoré mali vlastné štáty predtým, ako sa stali súčasťou ríše Habsburgovcov, sa samozrejme usilovali o znovuzískanie štátnej samostatnosti. Vzdelanci a predstavitelia národov a etník, ktoré svoje štáty nemali, sa pýtali, prečo by mali vždy fungovať pod egidou nejakého iného štátu? Veď aj napoleonské obdobie ukázalo, že štát nie je až taký podstatný. Jeho hranice sa môžu rýchlo zmeniť, dokonca aj „pomazané hlavy“ z jedného dňa na druhý uzurpátor vymenil za svojich ľudí. Dôsledky napoleonského obdobia neboli len vojenské a diplomatické, ale priniesli aj zmeny v myslení, v tom duchu, že všetci ľudia sú si rovní.“
Heslo bratstvo, rovnosť, sloboda sa šírilo celou Európou.
„V tom období prevládlo úplne iné vnímanie seba samého a svojho okolia. Aj nemajetní ľudia sa mohli dostať k vzdelaniu a to im otváralo oči. Mohli sa vzdelávať, čítať, dostávali sa k iným informáciám a už jednoducho nevnímali svet ako nezmeniteľný.“
Ako z toho hľadiska vyzeral maďarský a slovenský národnouvedomovací pohyb?
„Bol medzi nimi zásadný rozdiel. V tom maďarskom sa mohli hlásiť k historickej tradícii a k cieľu obnoviť vlastnú štátnosť. Navyše nielen k tomu štátu, ktorý sa stal súčasťou habsburskej ríše a akceptoval tento stav so všetkými podmienkami. Maďarskí šľachtici viedli protihabsburské povstania celé dve storočia, takže mali aj tradíciu vlastných hrdinov. Nehlásili sa len k dávnej histórii, ale aj k histórii, ktorá sa dotýkala súčasnosti. Toto im vytváralo úplne iné pozície. Predstavitelia maďarskej opozície sa dožadovali obnovenia Uhorského kráľovstva ako samostatného štátu, ktorý by im zaručoval občianske, kultúrne, jazykové a ďalšie práva vo vlastnej legislatíve a nie ako „dar“ cisára.“
To sme im len mohli závidieť.
O niečom takom Slováci ani nesnívali a ani si takúto požiadavku v predrevolučnom období nedávali. Slovenskí predstavitelia chceli získať rovnaké práva ako občania a rovnaké jazykové a kultúrne práva pre svoj rozvoj ako ostatné národy. Celé obdobie pred revolúciou smerovalo k tomu, že snem a mocenské orgány prijmú rozhodnutia, ktoré zmenia politickú situáciu bez revolúcie. Revolúcia sa vnímala ako hrozba, ktorá nastane, ak sa nepresadia zmeny. Skúsenosť Veľkej francúzskej revolúcie a revolúcie v 1830. roku, talianskych karbonárov, revolucionárov vo francúzskom a nemeckom prostredí boli hrozbou pre moc, ktorá sa musela spamätať a začať konať v takom duchu, aby sa zabránilo revolúciám. Jedným z prostriedkov bolo uspokojiť požiadavky skupín, ktoré sa dožadovali občianskych práv. Aktivisti boli najmä zo strednej vrstvy. Aj bežní ľudia protestovali. Poznáme povstanie sliezskych tkáčov, povstanie železničných robotníkov, ale tí presadzovali sociálne požiadavky. Najchudobnejší boli vždy nespokojní a sociálny aspekt bol trvale prítomnou hrozbou. V kombinácii s politickými požiadavkami a vedením mali väčšiu šancu na úspech aj sociálne rebélie a protesty.“
Vráťme sa ku vzťahu maďarského a slovenského obrodeneckého hnutia. Na základe čoho si ľudia typu Antona Bernoláka, Jána Kollára a Ľudovíta Štúra mysleli, že slovenské etnikum je iné ako tie ostatné?
„Základom je filozofia. Väčšinou to boli vzdelanci, ktorí čerpali svoje názory z nových diel o spoločnosti. Ich novým vkladom, ktorý vniesli na základe skúseností z 90. rokov 18. a začiatku 19. storočia, bolo, že na tomto filozofickom základe teórií rovnosti vytvorili konštrukt, model spoločnosti, v ktorom ľudia nie sú povinní akceptovať privilégiá iných ľudí, lebo všetci sú si rovní a spoločenské postavenie každého je zmeniteľné. V osvietenstve vznikla predstava ideálnej spoločnosti, kde sa ľudia grupujú nielen na základe konfesií či štátnej príslušnosti, ale aj vďaka spoločnému jazyku a vedomiu, že vytvárajú určitú kultúru, ktorá im je bližšia ako kultúra iných spoločenstiev, viac odzrkadľuje ich myslenie, nálady, chcenia a túžby ako napr. literatúra, ktorú autori píšu pre inú komunitu.“
Chcem sa dostať k otázke, na základe čoho si štúrovci mysleli, že je tu iné etnikum ako maďarské; samotní Maďari to neakceptovali, presadzovali predstavu jedného uhorského národa, už ani nehovoriac o nedorozumeniach medzi štúrovcami, Jánom Kollárom a českými vzdelancami. Aj českí vzdelanci to vnímali, akoby v strednej Európe žil jeden väčší subjekt, v ktorom Slováci nie sú celkom plnoprávnou zložkou väčšieho spoločenstva.
„Maďarské a české hnutie sa formovalo na podobnom princípe: na obnove historických práv a historickej štátnosti. Konflikt česko-nemecký, stret dvoch kultúr a dvoch predstáv o tom, ako to bude fungovať, bol podobný stretu maďarsko-nemeckému, de facto rakúskemu. Aj Chorváti a Poliaci mali predtým štát, a preto predstavy všetkých vedúcich postáv osvietenského a začínajúceho romantického hnutia spočívali v úlohe vrátiť sa k tomu bodu histórie, ktorý bol pre nich zlatým vekom. Z toho bodu čerpali svoje sebavedomie a na jeho základe chceli obrodiť túto starú pozíciu. Slováci mali inú štartovaciu dráhu. Ako zlatý vek prichádzalo pre nich do úvahy veľkomoravské obdobie, ako obdobie slávy a existencie síce nejasného, ale predsa len štátneho útvaru. Romantizovali si predstavy o ňom až do podoby mýtov a rozprávok, čo u okolitých národov vyvolávalo úsmev na tvárach a podporovalo tvorbu skôr vyvrátiteľných argumentov ako rešpekt.“
Mali sme blbú štartovaciu pozíciu.
„Áno, naša štartovacia plocha bola iná ako v ostatných spoločenstvách, omnoho nevýhodnejšia.“
A do toho prichádzajú mladí chalani, vo veku 20-30 rokov, a chcú zmeniť svet.
„To bola práve tá zmena. Akceptovanie skutočnosti, že niektoré historické argumenty proste nemáme, nemôžeme sa od nich odpichnúť, však neznamená, že rezignujeme. Treba stavať na inej argumentácii. Za východisko si zvolili tvrdenia o dlhodobom obývaní územia obyvateľstvom, ktoré rozpráva veľmi podobným, i keď nie rovnakým jazykom, vytvára vlastnú kultúru a podieľa sa na produkcii celého štátu tak ako iní, spolu s nimi. Jazyk, kultúra a zvyky ich odlišujú od ostatných ako inú jazykovú skupinu, ako národ. Aj bez vlastného štátu sa vieme odlíšiť od ostatných. Máme spisovateľov, máme básnikov. V období romantizmu sa poézia vnímala ako vrchol produkcie práce s jazykom. Národ, ktorý tvorí poéziu, nie je mŕtvy, tvrdilo sa. Toto všetko máme, čiže musíme sa odpichnúť nie od štátneho útvaru, ale od obyvateľstva, ľudu, ktorý sa síce nepodieľal na politickom živote krajiny v predchádzajúcom období, ale vytváral materiálne hodnoty a okrem toho tvoril piesne, rozprávky, slovnú kultúru a zachovával hodnoty, ktoré vytvorili predkovia, podieľal sa na formovaní krajiny a svojho národného povedomia.“
Máme teda intelektuálnu elitu, ktorá vytvára istú ponuku pre spoločenstvo, ktoré vytvára niečo väčšie, národ. Aký bol dopyt z druhej strany?
„V tom je rozdiel medzi osvietenskou generáciou a romantikmi. Osvietenci si boli vedomí, že sú vzdelanci a píšu pre vzdelancov, ich okruh bol jasný, ohraničený. Poznali sa navzájom, navzájom si kupovali svoje knihy a komunikovali medzi sebou. Romantici priniesli zmenu. Už im nestačil tento okruh vzdelancov, ktorí sú síce dôležití a nenahraditeľní, oni si kládli za cieľ produkovať také knihy, ktoré oslovia ostatných obyvateľov, hoci tým sú v podstate tieto štátotvorné otázky ľahostajné. Títo ľudia sú zamestnaní svojou prácou, aby zarobili na prežitie a takéto abstraktné konštrukty nevnímajú ako dôležité. Štúrovci si uvedomili, že bez podpory týchto ľudí sa národ nepodarí vytvoriť, že bez ľudu by sme zostali len skupinou vzdelancov stretajúcou sa v nejakom salóne či školskej bibliotéke. Čiže, uvedomili si, že treba integrovať týchto ľudí do tela národa a navyknúť ich na myšlienku, že sú Slováci. Majú byť na čo hrdí, pretože nie je hanba nemať štát, žiť v inom štáte, aj napriek tomu tvoria národ..“
Aký bol teda ten dopyt?
„Štúrovci utvorili predstavu o národe a výhode byť členom tohto národa tak, aby bola lákavá pre obyčajných ľudí, strednú vrstvu a v ideálnom prípade i pre šľachtu-zemanov. Ponúkali predstavu, že v národe sú si všetci rovní. Je to živá komunita, ktorá cíti, bojuje, trpí, tvorí, poskytuje ochranu všetkým svojim členom a v budúcnosti ju čakajú skvelé časy. V mene národa sa oplatí bojovať, spojiť sily - od boja je už len kúsok k obetiam, ale i k hrdinom. A byť hrdinom je pre romantikov príťažlivé a lákavé. Štúrovci si v tom čas predstavovali, že skončia na dedinských školách a farách, že budú vplývať na bežných ľudí, zatiaľ národne neprebudených. Budú pre nich písať tak, aby to bolo zrozumiteľné, nie v latinčine, ale v jazyku, v ktorom sa rozprávali, alebo ktorého literárnu podobu si boli schopní osvojiť. Čiže nie zamerať sa na úplne najvyššie ciele, ale zamerať sa na tých, ktorí nám pomôžu stať sa národom, ktorý bude nielen vďaka svojej inakosti, ale aj početnosti zaujímavou skupinou.“
Ako v tom čase vyzerala stredná vrstva? Nebola to societa, o ktorú štúrovci mohli a mali mať záujem? Mali aj oni záujem o túto štúrovskú ideu?
„Príslušníci strednej vrstvy, to sú úradníci, učitelia, niektorí remeselníci a ich manželky, ktorí majú isté vzdelanie aj majetok, ale nie sú natoľko majetní, že nemusia robiť. Táto vrstva si tiež uvedomovala, že v krajine nastáva istý pohyb. Ak by tu zostala zakonzervovaná stavovská spoločnosť, tak ich možnosti ďalšieho podnikania by zostali nezmenené. Oni však chceli zmenu, mali potenciál na ďalší rozvoj a túžby zmeniť svoje ekonomické postavenie sa prekryli s tým, že keď budú vnímaní ako skupina, zlepší sa aj ich materiálna a sociálna pozícia. Dokážu zrealizovať zmeny, pretože budú príslušníkmi takej komunity, ktorá bude môcť vystupovať ako samostatná.“
Čiže môžeme hovoriť, že už jestvovali zárodky predstáv o vyššej úrovni organizácie, napríklad v rámci uhorského kráľovstva, kde by sme si spravovali náš priestor a vytvárali si pozície na istej úrovni správy tohto územia?
„Myslím si, že o toto išlo. Na takéto predstavy mohli pritiahnuť ľudí v menších mestách a vlastne v celej širšej komunite. Lebo ak by všetci len plnili úradné nariadenia, nič by sa nezmenilo. Nahromadená spoločenská energia by vyfučala dostratena. Ale všade naokolo nastávali zmeny. Nemci ešte neboli zjednotení v jednom štáte, ale už viacero štátov dokázalo koordinovať a vytvárať spoločné projekty, z ktorých mali všetci osoh. Budovali železnice, vodné kanály, zakladali podniky. Heslo „Nemci kupujte nemecké výrobky“ prinášalo prospech celému širokému regiónu. Veľké urbanizačné projekty, kanalizácia, železnica, budovanie siete vodovodov vytvárali dojem, že sú súčasťou niečoho väčšieho a podieľať sa na tom väčšom bolo omnoho výhodnejšie ako brániť si záujmy svojho maličkého štátika. Už to nebolo len teoretizovanie. Výsledky takéhoto praktického spájania boli viditeľné. A na základe čoho sa spájali? Nielen na základe prosperity, ekonomického výsledku, ale aj preto, že zaznievalo – spojme sa, lebo sme Nemci, spojme sa preto, lebo sme Maďari, spojme sa preto, lebo sme Česi. Pre Čechov by bolo istým spôsobom výhodnejšie prepojiť hospodárske aktivity so silným nemeckým hospodárskym potenciálom, ale národné cítenie im v tom bránilo. Chceli mať svoje vlastné múzeum, svoje vlastné železnice, svoje vlastné firmy, univerzitu.“
Zrejme to bola novinka v tom období, spájanie jednotlivcov na základe etnickej príslušnosti.
„Áno. Nositeľmi týchto veľkých projektov už neboli panovníci či najvyššia štátna garnitúra, ale miestni ľudia, ktorí mali vlastný prospech z ich realizácie. Ľudia cítili, že si lepšie rozumejú, niečo ich zbližuje. Nacionalizmus mal aj pozitívne pôsobenie na spôsob myslenia ľudí.“
Hovoríme teda o vzájomnej interakcii medzi intelektuálnou elitou a spoločenstvom, ktoré si uvedomuje, že sa môže podieľať na efektívnejšom spravovaní väčšieho celku. Ako tieto procesy v slovenskej spoločnosti vnímala maďarská a česká spoločnosť, keďže ani jedna z nich nevnímala slovenskú spoločnosť ako rovnocenného partnera?
„Prvá polovica 19. storočia bola obdobím, kedy sa mohlo zdať, že vo vzduchu visia veľké možnosti a stačí natiahnuť ruku. Za zlomové považujem, že ľudia si uvedomili, že žijú v dobe, kedy môžu meniť spoločnosť. Nie ako jednotlivci, ale ako skupina ľudí, ktorá bude vystupovať spoločne, lebo ako skupina sú silnejší, majú väčšie zázemie. V tomto období národná činnosť už nebola len hlasom osamelých hlasov nejakých kňazov v zastrčených dedinách. Začínali sa organizovať väčšie podujatia, vydávať noviny, označované za národné. Keď sa spíše petícia, na ktorej je podpísaných 1000 alebo 1500 ľudí a tá sa pošle panovníkovi, alebo keď príde dvanásť ľudí a povedia, že zastupujú 30 miest, je to niečo úplne iné ako osamelý hlas. V 30. rokoch sa začali organizovať takéto kolektívne podujatia. Ich frekvencia gradovala v 40. rokoch. Národovcom sa podarilo prepojiť svoj ideálny konštrukt národa s praktickou národnou prácou.“
Do akej miery si to štúrovci uvedomovali ako racionálny projekt a do akej miery to bola pocitová záležitosť?
„Práveže to bolo prepojenie oboch a v tom je to úžasné oživenie. Projekty osvietencov boli založené na argumentoch a končili ako výpočet, sumár áno a nie, plusov a mínusov, ale chýbalo v nich citové zanietenie, takže ľudí to nechávalo ľahostajných. Avšak toto prepojenie racionality a emocionality sa udialo práve v nacionálnom vyhlásení typu – nedarí sa, lebo sme neuznaný národ, lebo musíme komunikovať v jazyku, ktorý nie je naším materinským – a to posúvalo ľudí ďalej. Navyše štúrovci ako mladí ľudia boli na ceste za vzdelaním, sledovali nové trendy v teoretickej literatúre, ale i v aktuálnej politike. Pozorovaním a čítaním o druhých si uvedomovali, že situácia je zmeniteľná, ak sa zmenia požiadavky ľudí a osvoja si ich ciele. Pred francúzskou revolúciou sa to nedalo, ale „dnes - z ich pohľadu“, sa to už dá, lebo spoločnosť sa zmenila, lebo spoločnosť si kladie otázky a zaujíma sa o verejnú sféru.“
Navyše to, čo chceme my, chcú aj inde.
„Aj to je dôležité.“
Vráťme sa k českému pohľadu na „slovenské“ a maďarsko-slovenské dianie.
„Česká elita sa dožadovala obnovy štátnosti a všetkého, čo je s tým spojené. Čiže používanie českého jazyka, školstve, univerzitu, české podniky, české kultúrne inštitúcie... Pôvodne Vlastenecké múzeum vzniklo ako regionálna inštitúcia, ktorá dostala povolenie a dokonca aj štátnu dotáciu. Múzeum vznikalo z darov kultúrnych zbierok svojich fundátorov a fungovalo od 20. rokov, t.j. už za Metternicha, ale z tých zbierok sa vyberali veci s českým pôvodom, ktoré mali českého autora a boli naviazané na české územie. Podobne to fungovalo aj v Maďarsku. Najbohatší magnáti sa spojili de facto na tom, že je čas na vytiahnutie zástavy maďarskej nezávislosti, ale už nie na obnove stavovských požiadaviek, ale na uhorskom nacionalizme. Usilovali sa implikovať ľuďom, že „uhorské“ je totožné s „maďarským“, čo sa samozrejme nepáčilo všetkým ostatným nemaďarským etnikám v uhorskom súštátí.“
Veď ich bolo dokonca aj viac.
„Áno, bolo ich viac. Nemaďarské etniká boli početnejšie, lebo aj uhorské kráľovstvo bolo výsledkom výbojov a pripojovania území, ktoré boli etnicky odlišné, mali úplne iný historický vývoj. Aj z toho dôvodu bol konflikt historického práva a reálneho práva v 20. a 30. rokoch 19. storočia prebudeného spoločenského vedomia veľmi silný. Preto bolo také dôležité vyčlenenie sa, kto sme my a kto sú tí iní. Toto bola podstata. Keď si dokázali, že my sme Slováci, ktorí hovoria približne takto, naši predkovia dlhodobo obývajú toto územie, tvoria tieto hodnoty, preto máme na toto územie právo, a máme na to väčšie právo ako nejaké sedmohradské knieža, ktoré sa sem prišlo ukryť pred Turkami.“
Ako vnímali česká a maďarská národná elita tieto slovenské snahy o partnerský vzťah s jednou aj druhou spoločnosťou?
„Bolo to veľmi komplikované, pretože z tohto hľadiska na dnešnom slovenskom území existujú dva príbehy. Jeden je český exulantský príbeh. Po stavovských povstaniach a náboženských konfliktoch českí exulanti našli pomerne dobré podmienky na prežitie v Uhorsku. V Trenčíne a v mnohých slovenských lokalitách boli strediská predstaviteľov českej exulantskej elity, ktorí tu našli podmienky na prežitie a dokonca publikovali. Niektorí z nich tu proste zakorenili. Niečo podobné sa stalo s maďarskou šľachtou. V čase, keď sa Turci preháňali južnými časťami Uhorska, pomerne veľká časť šľachty sa stiahla na naše územie a tu prežila. Horné Uhorsko nebolo pre nich cudzou krajinou, ale súčasťou Uhorska. A práve tu „písali“ svoj vlastný príbeh.“
Bratislava bola dlhé roky korunovačným mestom.
„To bola tiež reakcia na turecké nebezpečenstvo. Česi ani Maďari neboli cudzincami, žili v tej istej krajine, z toho dôvodu bolo to vyčleňovanie o to zložitejšie a mohlo sa diať predovšetkým na úrovni jazyka, pretože ten bol odlišný. Česi, ktorí prišli, hovorili svojím jazykom, Sedmohradci takisto. Čiastočne sa asimilovali a prispôsobili sa cudziemu elementu, ale stále si pestovali svoje a hovorili tak, ako predtým. Takže jazyk sa pre všetkých stal sitom, ktorým sa od seba navzájom oddeľovali.“
Pred kodifikáciou kultúrnej stredoslovenčiny sa štúrovci, najmä Ľudovít Štúr, usilovali presadiť spoločný československý jazyk. Čo ich motivovalo?
„Latinčina ako úradný jazyk splnila svoju úlohu, vnímala sa ako jazyk vzdelancov, nebol to živý jazyk. Preto nastala otázka, akým spôsobom ju nahradiť. Za panovania Jozefa II. sa stala úradným jazykom nemčina, ktorá však nebola rodným jazykom všetkých obyvateľov. Navyše zakrátko po tomto nariadení nastalo obdobie rozvoja národných jazykov, keď sa vzdelanci snažili vytvoriť jednu kodifikovanú formu jazyka, dohodnúť sa na jeho základe, gramatike, vzniku jednej verzie jazyka, nie nárečia. Bolo pre nich logické nahradiť latinčinu alebo režimom presadzovanú nemčinu národným jazykom, lebo štátna správa lepšie a efektívnejšie funguje, keď všetci komunikujú v jazyku, ktorému rozumejú. Jazyk sa stal aj komunikačným prostriedkom a bol aj jazykom moci, ktorým komunikovali úradníci. Keby úradníci komunikovali tým jazykom, ktorý používali bežní ľudia, rozdiel medzi nimi by nebol taký výrazný. Boj o jazyk, jeho úpravu, spoločnú podobu, začali vzdelanci s cieľom, aby to bol živý jazyk, ktorým tvoria a používajú umelci, spisovatelia, vzdelanci, ale musel sa prispôsobiť jazyku obyvateľstva.“
Prečo teda mal Štúr pôvodne ambície vytvoriť spoločný jazyk pre české a slovenské obyvateľstvo?
„V slovenskom prostredí, ešte pred Štúrom, vznikla predstava, že takýmto spoločným jazykom by mohla byť kultúrna západoslovenčina. Iniciatíva Antona Bernoláka a Učeného tovarišstva je veľmi dôležitá, hoci niekedy obchádzaná etapa národotvorného procesu. Bernolákovci však rozvinuli veľa iniciatív, ktorých plody konzumovali v 40. a 50. rokoch 19. storočia – najmä vedomie, že jazyk je hodnota a má tvarovateľnú schopnosť. Vyvíja sa, prispôsobuje, akceptuje cudzie slová. Druhou skupinou boli vzdelanci okolo Jána Kollára, v evanjelickom prostredí, v ktorom bola biblická čeština liturgickým jazykom; jazykom, ktorý sa podobal češtine aj slovenčine. V tomto liturgickom jazyku slovakizovanej češtiny dokázala pomerne silná evanjelická elita komunikovať a publikovať. Bežné obyvateľstvo mu rozumelo, pretože to bol zrozumiteľný jazyk, aj keď trošku kostrbatý. Bol to konkurenčný projekt voči bernolákovčine. Táto generácia si predstavovala, že ten jazyk skultivuje, čiže prišli s konkurenčným projektom oproti bernolákovčine. Bernolákovčina bola jazykom kultúrneho západoslovenského okruhu, ktorý bol s istými ťažkosťami prijateľný pre východné a stredné Slovensko. Čiže došlo ku konfliktu dvoch projektov, medzi ktorými bol rozdiel asi 20 rokov. Jeden jazyk bol založený na tom, že ho preferovali vzdelanci, kňazi a vytvorili všetky teoretické diela, na ktorých mohli ďalšie šírenie a produkcia jazyka fungovať. Kollárova skupina začala tvoriť literatúru, poéziu, a báseň, ktorá má náznak ešte aj ľúbostnej poézie, zarezonuje v oveľa širšom okruhu vzdelancov. Táto iniciatíva vychádza čisto z evanjelického prostredia, bola jeho liturgickým jazykom a toto na slovakizovanej češtine prekážalo. Preto sa štúrovská generácia rozhodla, že nepotrebuje liturgický jazyk, alebo jazyk, ktorý sa podobá liturgickému jazyku, ale potrebuje živý jazyk.“
Vzťah s maďarskými elitami a ich predstavami budúcej podoby Uhorska bol zásadne odlišný.
„Vzťah s Maďarmi v jazykovej otázke bol absolútne odlišný, lebo akýkoľvek variant slovenčiny nikdy nebude totožný s maďarčinou. Maďarčina je úplne inorodý jazyk, nie je podobný so žiadnym jazykom v Uhorsku. V politickej rovine vznikol problém netolerancie maďarských elít k nemaďarsky hovoriacim národom. Takže predstavy sa rozchádzali.“
Maďarské národno-uvedomovacie hnutie si tiež chcelo nájsť svoje miesto v rakúskej monarchii, aj za cenu konfrontácie s Rakúskom a nemeckým jazykom. Prečo nenastala žiadna empatia voči slovenskému hnutiu?
„Spôsobila to práveže tá jazyková maďarská inakosť plus existencia veľkého Uhorska, jedného z rozhodujúcich štátov v stredoeurópskom priestore, dávala také výhody, že maďarské národné hnutie bolo dostatočne silné a nepotrebovalo mať žiadnych iných spojencov, ktorí sa nechceli spojiť za takých dôvodov, aké Maďari ponúkali. Empatia k menej početným sa nekonala. Naopak.“
Pritom s výnimkou jazyka a rovnosti uhorských etník bolo maďarské národné hnutie demokratické a v revolučnom roku 1848 prinášalo množstvo pokrokových zmien.
„Ja to vnímam tak, že sily, ktoré presadzovalo maďarské hnutie, nemohli zabezpečiť tú rovnosť. Tú zabezpečovala Viedeň, kde bola centrálna vláda. Získali ju všetci od „cisára“ v podobe ústavy. Maďarskí predstavitelia nenúkali v roku 1848 roku občiansku rovnosť, tú mohol vybaviť, zariadiť, zabezpečiť zmenou zákona cisár a jeho suita okolo neho. Maďari neponúkli ostatným národom federálne usporiadanie v čase revolúcie, ale až vtedy, keď bolo jasné, že ich projekt revolty neuspel. Bol vlastne ponukou z núdze, navyše v čase, kedy už ho neboli schopní zabezpečiť. Ani o dvadsať rokov neskôr, keď vznikla možnosť zmien v rakúskej monarchii, nevytiahli tento federálny projekt z roku 1849, ale uprednostnili sebe bližší projekt, ktorý presadzoval iba ich pozície. Pre slovenských nacionalistov sa javili Maďari ako absolútne nevhodný spojenec, pretože v dlhom 19. storočí sledovali svoje ciele a na ich presadenie len chceli využiť početnosť ostatných národov, alebo sa nimi zaštítiť v čase, keď to bolo pre nich výhodné. Z pohľadu Štúra a jeho spolupracovníkov sa javí logické, že rezignovali na úsilie spojenectva s Maďarmi. Skúsenosť im ukazovala, že to nie je možné. Začali tvoriť vlastný národný príbeh a presadzovať vlastné národné požiadavky. Treba však zdôrazniť, že postoj štúrovcov bol menšinový. Väčšina obyvateľstva Slovenska v tej dobe sa angažovala ako občania Uhorska a základňa pre slovenské národné hnutie sa ešte len tvorila.“
(O tom však nabudúce.)