Iba temný príbeh nezaujme
SME |
|||
Dátum vydania: |
27.11.2015 |
|
|
Rubrika / relácia: |
Príloha - O knihách |
|
|
Strana / správa |
04 |
|
|
Iba temný príbeh nezaujme
Úder palicou nezaškodí, ale snažím sa mať v knihách aj pozitívne momenty, tvrdí Jozef Karika
Dokáže sa uživiť písaním – slovenskými bestsellermi sa to vraj dá.
Tvrdí, že v každom malom meste, kde je obrovský nedostatok pracovných príležitostí, sa vytvorí jeden krstný otec a chobotnica, ktorá má kontrolu nad všetkými zdrojmi. Zrejme aj preto mali jeho mafiánske romány čitateľský úspech.
JoZef KariKa.
* Na vašej webovej stránke píšete, že vaši čitatelia chcú, aby ste písali inak ako V tieni mafie, aby ste písali rovnako ako V tieni mafie, aby ste boli originálny, aby ste neexperimentovali... Čo vy čakáte od vášho čitateľa?
„Otvorenosť a určitú vôľu prispôsobiť sa a prijať to, čo prichádza v texte, trochu sa naň naladiť a nemať predsudky. Cením si každého čitateľa, ale najviac tých, ktorí nemajú vopred presný mentálny obraz toho, čo mám písať a čo má byť v knihe, aby boli spokojní, ale nechajú sa trošku viesť aj textom. Ako autor chcem zaujať rôzne mozgové okruhy čitateľov. A, samozrejme, čakám aj istú mieru informovanosti, lebo ani ten najlepšie vystavaný príbeh nepadne na úrodnú pôdu v prípade, že čitateľ je tabula rasa.“
* Bývalá literárna kritika akoby ani nejestvovala, ale sú predsa aj fundovanejší čitatelia. Nezvažujete po ich reakciách, či by ste niečo nenapísali inak?
„Musím povedať, že ma prekvapila prevažne pozitívna recenzia románu V tieni mafie v Romboide. Páni ako Halvoník alebo Matejov majú v týchto sférach vysoký status a vyjadrujú sa na adresu mojich kníh pomerne kladne. Nemám pocit, že by sa názory radových čitateľov príkro rozchádzali s názormi literárnej kritiky, ale zároveň musím povedať, že sa tým vedome neriadim. Ak začne autor prispôsobovať svoje písanie chutiam širokého publika alebo literárnej kritiky, znamená to jeho koniec. Písanie nie je o tom, že vstupujete do sveta čitateľa alebo literárnej kritiky, ale naopak, ponúkate im niečo zo seba a to sa buď páči, alebo nie. Dobré sú obe možnosti, jedna z nich trochu menej. Napríklad z mojich prvých kníh, experimentálnejších, ktorých náklad tisíc kusov sa predával niekoľko rokov, mám rovnaký pocit. Ak teraz píšem pre masovejší záujem, tento stav nemusí trvať celú dekádu, ale viem si predstaviť, že budem opäť písaním oslovovať napríklad päťsto ľudí. Také písanie by ma neuživilo, ale bol by som ako autor rovnako spokojný.“
* Písanie bestsellerov vás uživí? Nepíšete síce málo, ale pokryje písanie vaše životné náklady?
„Posledných päť rokov žijem iba z písania. Ak však chcete písať na istej úrovni a v určitom tempe, nie je to ‚len‘ písanie. Ak si ročné príjmy rozpočítam na mesiace, je to niekoľkonásobok stabilného platu v samospráve či priemerného platu v tejto krajine. Nesťažujem si.“
* Predtým ste pôsobili ako televízny redaktor, historik, vedúci marketingového a grantového oddelenia v samospráve, hovorca mesta – do akej miery vás tieto zamestnania ovplyvnili pri písaní?
„Ovplyvnilo ma to na niekoľkých úrovniach. Jednak som mal šťastie, že som prichádzal do styku s kadekým od upratovačiek až po riaditeľov či primátorov. Pre autora je dôležité prísť do styku s čo najväčším množstvom typov ľudí a zamestnaní a situácií. Druhou stránkou je, že sa to dialo v malom meste, a keď je človek dostatočne vnímavý, môže porozumieť Slovensku aj trošku lepšie ako z Bratislavy.“
* Máte na mysli – vzhľadom na romány, aké píšete –, že línie a schémy moci a vzťahy sú zjavnejšie ako vo „veľkomeste“?
„Myslím si, že sú zjavnejšie a aj trochu iné. Jednoducho život v malých mestách a regiónoch akoby fungoval podľa trochu iných rovníc ako v Bratislave.“
* Mne sa zasa zdá, že prejavy moci sú porovnateľné kdekoľvek strčíte prstom na území Slovenska.
„Prejavy moci a mocenské schémy sú veľmi podobné až zhodné. V knihe V tieni mafie som sa práve na ne zameral a čitatelia z celého Slovenska mi písali, že veľmi dobre, ale mohli ste rovno napísať, že sa to neodohrávalo v Ružomberku, ale v Krtíši alebo inde. Modely správania ľudí sú iné. V malom meste, kde je obrovský nedostatok pracovných príležitostí, sa vytvorí jeden krstný otec a chobotnica, ktorá má v podstate kontrolu nad všetkými zdrojmi v celom meste. A vy, ak žijete v tom meste a nemáte chuť odísť, ste podstatne závislejší od mocenskej kliky ako v meste, kde máte pracovných príležitostí oveľa viac a môžete si skôr dovoliť malú vzburu. Bude to ťažké, budete si musieť hľadať niečo nové, ale nie je to také bezvýchodiskové ako v malom meste.“
* Tvrdíte, že „autor by mal narábať s tým, čo sa deje okolo neho, byť terapeutom spoločnosti“ – čo znamená terapeut v tomto kontexte?
„Úloha rozprávača už od staroveku bola v jeho kmeni mnohoraká a v niektorých základných črtách zostala podobná až dodnes. Rozprávač má v porovnaní s publicistom jednu výhodu – publicista hovorí pravdu pomocou faktov. Preto sa veľmi rýchlo dostáva do nemilosti mocných a vstupuje do zápasu, v ktorom dosť často v našej spoločnosti ťahá za kratší koniec. Rozprávači majú výhodu, že odnepamäti hovorili pravdu pomocou fiktívneho príbehu, ilúzie. Síce pomenovávajú určité javy, ale zakódovane. To má efekt, že dostatočne vnímaví čitatelia si to posolstvo dokážu dešifrovať a ten príbeh im môže slúžiť ako akýsi ventil nejakých myšlienok. Môže im tiež pomôcť ujasniť si viaceré postoje, prípadne dokonca aj motivovať na konanie. Podľa najnovších neurologických výskumov dokonca dostatočne silný príbeh môže dočasne pozmeniť niektoré neurónové dráhy v mozgu. Verím tomu, že silný príbeh môže pôsobiť terapeuticky, môže z čitateľa urobiť na chvíľu lepšieho človeka, ale aj to je niekedy lepšie ako nič. Viac sa asi ani nedá.“
Určite poznáte správu o SIS v jej mečiarovskom období a o únose prezidentovho syna. Zrejme ste čítali aj Dánovu knihu Popol všetkých zarovná, ktorá sa venuje aj tomuto únosu a jej siskárskemu pozadiu. Niektorí ľudia nikdy nebudú čítať desiatky strán dokumentov, ale po knihe s touto témou siahnu. To je ten iný spôsob informovania a pôsobenia na verejnosť? Takto sa dá vnímať ten „váš terapeut“?
„Ešte je tam rozdiel, že kým pri striktnom informovaní na báze faktov pracujete skôr s intelektom a faktami, pri dobrej beletrii zapájate aj emócie. Ten zážitok nie je len o intelektuálnom prijatí nejakých faktov, ale aj o celom prežití...“
* Keď som si prečítal spis Gorila, tak mnou zmietali strašné emócie...
„To je skôr spontánna emócia, ale dobre vytvorený príbeh vás prevedie určitým emocionálnym cyklom – v knihe V tieni mafie mapujem takýto emocionálny cyklus zmeny človeka idealistu až na monštrum a vy to môžete pomocou príbehu vnútorne prežiť bez toho, aby ste to prežili realisticky. Ten zážitok môže byť do istej miery transformatívny, hoci tento príbeh je negatívny.“
* Z vašich kníh ide na mňa depresia, beznádej až bezvýchodiskovosť a rozmýšľam, prečo to robíte. Prečo to robíte?
„Je to tak, že keby ten príbeh bol iba temný a iba ubíjajúci, tak by veľa ľudí nezaujal, lebo ak je tá emócia iba negatívna a jednostranná, má človek tendenciu od toho skôr odskakovať, ak je toho priveľa...“
* V knihe Na smrť ste zlikvidovali všetkých...
„Na smrť je do veľkej miery kniha o holokauste a v tejto téme nachádzať pozitívne roviny je pomerne problematické. Hoci nemám rád nejaké sebabičovanie, v prípade holokaustu si aj myslím, ešte stále nedošlo k spoločenskej reflexii...“
* Sebareflexia nie je silnou stránkou našej spoločnosti.
„Áno. Ale keďže k tej reflexii ešte stále nedošlo, považujem za plne oprávnené použiť aj v rámci toho literárneho príbehu aj najťažšie kalibre a nesnažiť sa ich zrieďovať niečím. Úder palicou vôbec nezaškodí. Snažím sa mať v knihách aj pozitívne momenty, lebo inak by to ľudia nečítali. Ak však moje knihy číta toľko ľudí, niečo v nich nachádzajú.“
* Na svojej stránke píšete, že pre vás nie je dôležitý žáner, ale duša príbehu. Triler, mafiánske príbehy či horor sú len formy, ktoré si vyberáte na vyjadrenie čohosi hlbšieho, univerzálnejšieho a dôležitejšieho. Čo tým hlbším, univerzálnejším a dôležitejším máte na mysli?
„Verím, že medzi riadkami príbehu, najmä žánrového, by mala byť nejaká nadstavba. Napríklad knihy ako V tieni mafie či najnovšia Čierna hra sú z môjho pohľadu vlastne knihy o etických otázkach a morálnych voľbách, ale v momente, keby ste toto dali do prvej línie textu, tak pôjde o moralizovanie a nebude mať žiadny efekt. Ale ak tieto otázky vyplývajú z príbehu a ľudia o nich rozmýšľajú, akoby ich vyprovokovali k hľadaniu vlastného postoja k postavám a ich činom a otázka, aká vlastne tá postava je? Zapájam do textu čitateľa a ten si potrebuje utriediť myšlienky. Toto je to hlbšie, keď privediete čitateľa k uvažovaniu o morálnych otázkach cez príbeh, ktorý je zdanlivo iba o krvi, násilí a kriminalite... Je tam ešte iná vrstva, ktorá prinúti čitateľov rozmýšľať o morálke.“
* Darí sa vám to?
„To je skôr otázka na čitateľov, ale keď mi vyšla kniha V tieni mafie, za ňou nasledovalo veľa klonov z mafiánskeho prostredia, ale žiadny z nich nezabodoval. Niečo podobné je aj pri hororoch, kde vzniká niekoľko kníh akoby z toho istého súdka, ale rezonanciu vyvolá iba jedna z nich. Prečo? Možno preto, že bola prvá, ale ja si myslím, že rozhodujúce sú práve hlbšie vrstvy textu, ktoré buď vyprovokujú na reak ciu, alebo nie – a vtedy tá kniha už nemôže byť úspešná. Porno a násilie v knihách samy osebe nezvyšujú predajnosť, ako si mnohí myslia. Verím tomu, že je to presne naopak. Ak je kniha explicitne krvavá, a stane sa z nej bestseller, musí byť v nej niečo viac.“
* Ako napríklad Styronova Sophiina voľba v 80. rokoch v Československu? Bol v nej sex za komunistov nevídaný, ale stala sa bestsellerom vďaka svojmu silnému príbehu.
„Je veľa takých kníh. Aj podľa knihy Hry o tróny vzniká veľa klonov, ktoré chcú napodobniť jej úspech, ale nie sú úspešné práve preto, že klonujú najmä brutalitu a pornografiu. A ukazuje sa, že rezonancia knihy nie je vyvolaná len nimi, ale niečím iným, hlbším. Aj Hra o tróny je podľa mňa moralita, lebo zasahuje najvnútornejšie otázky človeka. Hoci sa odohráva vo fantasy svete, apeluje na súčasného človeka a na to, čím sa každý človek stretáva každodenne v spoločnosti, a to sú mocenské hry.“
* Napokon všetky príbehy sa dajú zredukovať na niekoľko základných vzťahov a emócií, ako sú láska a nenávisť, smrť, vražda, závisť, moc... Ide o to, ako ich pôsobivo namiešať, aby to zapôsobilo.
„Presne tak. A to správne namiešanie sa nachádza medzi riadkami. Nie je ani veľmi otvorené, ani veľmi skryté.“ Róbert Kotian
Porno a násilie v knihách samy osebe nezvyšujú predajnosť, ako si mnohí myslia. Verím, že je to presne naopak. Jozef Karika (1978) Autor viacerých experimentálnych kníh aj mafiánskych románov a trilerov. V českom vydavateľstve Vodnář mu vyšli knihy Slovanská magie (2003), Zóny stínu (2005), Magie peněz (2008), Brány meonu (2009) a KPMZ/ CZ (2011). V slovenskom vydavateľstve Ikar uverejnil romány V tieni mafie (2010), V tieni mafie 2: Čas dravcov (2011), Nepriateľ štátu (2011), Na smrť (2012), Na smrť 2: Bez milosti (2013), Strach (2014), Tma (2015) a najnovšie Čierna hra (2015).