Za ypsilon v slovenčine nemôže iba Martin Hattala, ale aj Ľudovít Štúr
Denník Sme
4. mája 2015
Za ypsilon v slovenčine nemôže iba
Martin Hattala, ale aj Ľudovít Štúr
V 30. rokoch 19. storočia bola kodifikovanou podobou slovenského jazyka bernolákovská slovenčina. Okrem nej však vo verejných prejavoch pretrvávali aj iné kultúrne predspisovné útvary. Bohoslužobným jazykom evanjelikov bola čeština, ktorí bernolákovskú kodifikáciu neprijali. Na východnom Slovensku bola oficiálnym náboženským jazykom cirkevná slovančina, slovenskí kalvíni mali k dispozícii obradové knihy z rokov 1750 – 1758 v kultúrnej východoslovenčine, charakterizuje jazykovú podobu Slovenska v čase nástupu štúrovcov jazykovedec, profesor Pavol Žigo. Možno treba pripomenúť, že na úplnom začiatku, ešte v roku 1836, v liste Františkovi Palackému sa mladučký Ľudovít Štúr sťažuje na nezrozumiteľnosť biblickej češtiny pre Slovákov a jeho želaním je kompromisná verzia jednotného československého jazyka. Za riekou Moravou však neuspel (napokon, ani na tomto brehu u mnohých). Keď neuspejeme na západe, obrátime sa na stredné Slovensko, parafrázoval by vtedajšiu situáciu súčasný politický pozorovateľ - a tak v roku 1843 oboznamuje Ľudovít Štúr (vo veku 27 rokov) svoje blízke okolie s myšlienkou jednotného spisovného jazyka, ktorý by spájal evanjelikov aj katolíkov.
Aké boli dôvody toho, že štúrovci pociťovali potrebu zmeny spisovného jazyka? Prečo sa v prvej polovici 19. storočia tak veľmi glorifikovala úloha jazyka?
„Dôvod na kodifikačnú zmenu priniesli spoločenské zmeny a vývin myslenia, spätý s novým umeleckým smerom – romantizmom. Jeho dominantou sa stala jeho spätosť s ústnou ľudovou slovesnosťou a spätosť s národnými dejinami. Začiatkom štyridsiatych rokov 19. storočia sa spoločensky, literárne aj jazykovo zaktivizovala mladá generácia študentov na lýceách v Bratislave, v Levoči a v Banskej Štiavnici a výsledkom bola myšlienka uzákoniť spisovnú slovenčinu na novom základe. K tomuto rozhodnutiu došlo na prelome rokov 1842 a 1843 a cieľom novej kodifikácie spisovnej slovenčiny mal byť rozvoj duchovného života Slovákov. Na dosiahnutie tohto cieľa však bol potrebný orgán, v ktorom by sa mala šíriť nová podoba jazyka. Akutálnou sa stala obnova Štúrovho zámeru z roku 1840 o vydávaní osobitných novín, resp. žiadosť, ktorú Ľudovít Štúr podal v máji 1842, aby mohol „v reči Slovákov“ vydávať Slovenské Národní Noviny s prílohou Orel Tatranský.“
Štúrovskej kodifikácii predchádzala o niekoľko desaťročí bernolákovská kodifikácia. Do akej miery uspela v slovenskej spoločnosti?
„Bernolákova kodifikácia z roku 1787 bola historickým medzníkom nielen svojím začiatkom, t. j. tým, že bola prvým uzákonením spisovnej slovenčiny, ale aj najmä tým, že splnila svoju dobovú funkciu. Stala sa jazykom, ktorý vo svojom čase splnil rolu, nároky, ktoré sa v kultúrnom, konfesionálnom a náučnom prostredí na jazyk kládli: do tohto jazyka bola preložená Biblia, vznikla v ňom spisba, ktorá mala náučný, výchovný a hospodársky charakter, napr. dielo Juraja Fándliho, v tomto jazyku vznikali polemické spisy a vznikali v ňom umelecké diela, adekvátne vtedajšiemu smeru – klasicizmu (Ján Hollý). Zdôraznil to sám Ľudovít Štúr v Orle Tatránskom ročník I, 1845, s. 50 slovami:...„ťali a razili nám cestu znameňití náš Bernolák a jeho nasledovňíci: víborní Fándli, úprimní Otmayer, vzňešení, ňeunaveňe pracovití a obetuvaví Hamuljak a naposledok ten čo zo všetkích nás najlepšje prežiu starí, dávno zahaslí vek náš, a terajšje naše časi, náš spevní, hlbokodojímaví Hollí..."
Prečo si Anton Bernolák – pôvodom z Oravy - vybral pre základ kodifikácie kultúrnu západoslovenčinu? Bolo to vplyvom trnavského prostredia, kde pôsobil?
„To, že Bernolákova slovenčina vychádzala z kultúrnej západoslovenčiny, ovplyvnilo vtedajšie kultúrne a duchovné prostredie tohto regiónu. Nemalý vplyv zohral aj Generálny seminár, konfesionálna väzba s prostredím dnešného južného západného Slovenska, kde účinkovala silná generácia kazateľov a kňazov. Anton Bernolák však ako rodák z Oravy vnímal aj prvky, ktoré presahovali hranice západoslovenského jazykového územia, preto časť z nich – napríklad mäkké spoluhlásky – začlenil do svojej kodifikácie.“
Keď Štúr uvažoval o kodifikácii spisovného jazyka – vnímal jazyk aj ako národotvorný prvok?
„Ľudovít Štúr bol prvým Slovákom, ktorý sa snažil zjednotiť Slovákov na jazykovom základe, bez ohľadu na stavovskú príslušnosť či spoločenské postavenie. Okrem týchto myšlienok, nových estetických kritérií spätých s romantizmom, mali na formovanie jeho názorov na jazyk, jeho štruktúru a najmä na spoločenskú funkciu Štúrove jazykovedné, historické, politické, najmä filozofické poznatky, ktoré získaval v rámci pobytu v Halle, kde okrem filozofie Georga Wilhelma Friedricha von Hegela (1770 – 1831) a Johanna Gottlieba von Herdera (1744 – 1803) študoval lingvistiku u popredného jazykovedca profesora Augusta Friedricha Potta (1802 – 1887).“
Štúr mal veľa ambícií – bol pedagóg, jazykovedec, politik, politický líder... Vznikalo v ňom napätie, čo má preferovať a čo potlačiť?
„Ktorú z uvedených ambícií Ľudovít Štúr preferoval, dokážeme len predpokladať a nemôžeme označovať preferenciu niektorej z nich. On sám najlepšie cítil, v ktorej situácii na ktorú oblasť svojej činnosti položiť dôraz. Pravdepodobne by sme si ho ako jazykovedci prisvojovali, keby sme tvrdili, že bol v prvom rade jazykovedcom. Slovenský jazyk sa stal Štúrovi prostriedkom na dosiahnutie základného cieľa – zjednotenia Slovákov a získania ich adekvátneho spoločenského postavenia a uznania.“
Za základ spisovného jazyka vybral Štúr kultúrnu stredoslovenčinu - aké mal na to dôvody? Bola rozhodujúca úloha spojiva medzi východom a západom?
„Z dejín nášho národného jazyka je známe, že stredoslovenský jazykový základ obsahoval od najstarších čias vývinu jazyka také prvky, ktoré boli zrozumiteľné vtedajším Západoslovákom aj Východoslovákom. Stredoslovenčina tak prejavovala najväčšiu životaschopnosť plniť úlohu celonárodného spisovného jazyka.“
Prečo sa rozišiel s biblickou češtinou? Čo mu na nej prekážalo?
„Ľudovít Štúr sa s biblickou češtinou či jej viac alebo menej slovakizovanou podobou v našom prostredí v skutočnosti nerozišiel. Tu treba vidieť Štúra ako jazykovedca a súčasne ako človeka, ako evanjelika, ktorý žil v prostredí, kde čeština plnila integračnú a významnú nábožensko-identifikačnú funkciu. Táto druhá stránka ega nedovoľovala Štúrovi vzdať sa tohto jazyka a spôsobovala mu vo vzťahu k spisovnej slovenčine veľmi veľa vnútorného napätia.“
Ján Kollár, popredný slovenský politik, básnik, spisovateľ a jazykovedec, na projekt štúrovskej kodifikácie reagoval zborníkom Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Prečo ju Kollár odmietal? Aké boli hlavné príčiny ich nedorozumenia?
„Spor Jána Kollára a Ľudovíta Štúra vyplýval z diametrálne odlišného chápania národa a jazyka, z idey slovanskej vzájomnosti, čiastočne aj z dilemy, aký bude bohoslužobný jazyk evanjelikov po novej kodifikácii, ale aj zo skutočnosti, že podoba češtiny, ktorá sa (nielen) v evanjelickom prostredí slovakizovala, vyvolávala reakcie filológov o nežiaducom vonkajšom vplyve na tento jazyk. Aj toto bola jedna z veľkých dilem Ľudovíta Štúra, ktorý celý svoj život viedol v duchovnom prostredí, ktorého východiskom bola biblická čeština.“
Ako na Štúrovo rozhodnutie vplýval začínajúci maďarský národný proces, nerešpektovanie slovenskej národnosti?
„Príčinou bol silnejúci tlak v náboženskej sfére začiatkom 40. rokov po nástupe grófa Karola Zaya do funkcie generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi. Zay vyhlásil úplné pomaďarčenie slovenských evanjelikov v Uhorsku ich spojením do únie s kalvínmi. Toto rozhodnutie nebolo prijateľné z politického, jazykového, najmä z náboženského hľadiska, pretože základnou požiadavkou reformácie bolo, aby kázané slovo bolo zrozumiteľné obyvateľstvu v jeho materinskom jazyku.“
Kto sa na kodifikácii spisovného jazyka podieľal? S kým štúrovci komunikovali a radili sa o novom spisovnom jazyku?
„Diskusie o novej podobe jazyka a prípravy na jeho uzákonenie sa diali v kruhu študentov, ktorí pochopili nové nároky na jazyk v meniacich sa spoločenských podmienkach na začiatku 40. rokov 19. storočia. Bolo to ich vlastné rozhodnutie na známom stretnutí 21. februára roku 1843, na ktorom sa zúčastnil Ľudovít Štúr, Ján Francisci - Rimavský, Ján Kalinčiak, Ľudovít Gáber - Lovinský, Samuel Štúr a Samuel Vozár. Neskôr 11. – 16. júla 1843 na fare v Hlbokom, kde bol kazateľom Jozef Miloslav Hurban, s Michalom Miloslavom Hodžom, upresnili ďalšie otázky kodifikácie a vraj z úcty informovali 17. júla 1843 na fare v Dobrej Vode o svojom zámere aj najväčšieho žijúceho bernolákovského autora Jána Hollého.“
Úloha kodifikácie spisovného jazyka bola v tom čase veľkou výzvou - nakoľko bol Ľudovít Štúr zdatným jazykovedcom?
„Skutočnosť, že Štúr bol v svojej dobe fundovaným jazykovedcom, dokazuje jeho chápanie jazyka a vedecká argumentácia gramatických javov založených na jednote obsahu a formy. Reč chápal Štúr ako jednotu gramatiky a lexiky, pričom lexika bola v jeho ponímaní hmotou, obsahom jazyka, gramatika zasa jeho duchom, formou. Nositeľmi vecného významu, v štúrovskej koncepcii jazyka ponímanej ako hmota jazyka, boli slová, ktoré sa ďalej gramaticky aktualizovali. Na začiatku Nauky reči slovenskej vysvetlil Štúr vzťah „ducha jazyka“ a „hmoty jazyka“: hlásky sú východiskovými prvkami, ktoré sú zoskupené do vyšších článkov – do slabík tvoriacich vyššie celky – slová. Slová „v ich počjatočnej určitosťi, na to v ich prjemenčivosťi a naostatok v ích spojitosťi“ sú potom predmetom ďalšieho opisu troch rovín: 1. „sklad a puovodná určitosť slov", t. j. štruktúra slabiky vo vzťahu k morfematickej štruktúre slova; 2. „prjemenčivosť slov", morfologická, tvaroslovná štruktúra; 3. „spojna", t. j. syntagmatika, skladba (syntax).“
Už o niekoľko rokov (1846) vydal Štúr dve kľúčové diela – Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Nauka reči slovenskej. Ako treba vnímať tieto termíny?
„Takmer vždy sa v súvislosti s kodifikáciou hovorí, že Ľudovít Štúr kodifikoval stredoslovenské nárečia. K tejto chybe dochádza preto, lebo jeho spis sa nazýva Nárečia slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. Nárečie v dnešnom ponímaní, t. j. krajový dialekt, nemôže plniť funkciu spisovného jazyka, lebo neobsahuje prvky, napr. slová, spojenia, ktoré sa používajú vo verejnom styku v administratíve, práve, náboženských žánroch a pod. Nárečie v dnešnom chápaní plní len základnú dorozumievaciu funkciu, jeho verejná funkcia je obmedzená. V Štúrovom ponímaní sa slovom nárečie označoval útvar, ktorý v súčasnej spisovnej slovenčine pomenúvame slovami spisovný jazyk. Pojmom jazyk sa v Štúrových časoch označovala väčšia skupina jazykov spoločného pôvodu, napr. slovanský jazyk, ktorý mal svoje menšie čiastky – národné jazyky, označované ako jeho nárečia.“
Ako sa štúrovská kodifikácia prejavila v iných rovinách jazyka? Pri skloňovaní, časovaní, termínoch, slovnej zásobe....
„V nadväznosti na Bernolákovu kodifikáciu sa v štúrovskom pravopise nerozlišuje y – i, ý – í, v zhode s výslovnosťou je len i – í. Dôsledne sa označuje mäkkosť a dĺžka: ďeťi, rodák. Štúr obhajoval názor na označovanie každej mäkkosti štyrmi argumentmi: 1. zvuky ď, ť, ň v skupinách hlások typu de, te, ne sa líšia svojou zvukovou podobou od tvrdých hlások d, t, n, preto ich treba odlíšiť aj graficky (nielen „uchu“, lež aj „oku“). 2. Ak by sa označovanie mäkkosti pred hláskou e vynechalo, muselo by sa potom vynechať aj v iných prípadoch, ktoré sa podľa Štúra všeobecne určiť nedajú, čím by vznikla nedôslednosť pri označovaní mäkkosti. 3. Štúr nevidí prekážku v používaní mäkčeňov, pretože každé písmo má diakritické znamienka a rozsah ich použitia je rôzny. 4. Nie vždy sa hlásky d, t, n pred e v slovenčine vyslovujú mäkko. Uvádza pritom miesta, kde ide o tvrdú výslovnosť (ten, teraz, tedi, temer, tedíž, krásnje (veci), gazďinej, švegerinej, strinej, ujčinej, matkinej, matkine (statki), sestrine). V pravopise sa rešpektovalo aj spodobovanie typu úski, bosk, bes (= predložka bez), resp. výslovnosť gramatických koncoviek: chlapou, sinou, so svojou matkou, nad Tatrou. Písmeno u sa písalo aj v slovách typu kriuda, dáuno, rouní; nepoznal hlásku ä (písal mekí, ňeďela, resp. svatí); nepoznal dlhé é (namiesto neho bola dvojhláska, ktorá sa zapisovala dvoma grafémami: je; dlhé é bolo len v slove céra); neuzákonil dvojhlásku iu (namiesto nej bolo dlhé ú: znameňú); nepoznal mäkké ľ, namiesto neho je len tvrdé l; po prvýkrát uvádza pravidlo o rytmickom krátení. V tvarosloví uzákonil v prvom páde jednotného čísla podstatných mien stredného rodu stredoslovenské tvary nárečja, tvary adjektív stredného rodu majú v nominatíve singuláru koncovku -uo (slovenskuo), siedmy pád množného čísla mal dlhú koncovku (prjaťelamí, sluhamí, ženamí), pod vplyvom rytmického krátenia sa však táto koncovka krátila: s pánmi. V skloňovaní prídavných mien bola v koncovkách dvojhláska je (novjeho, novjemu), časť adjektív typu predňí, stredňí, horňí sa zaraďovala do mäkkého vzoru, neurčitok slovies mal namiesto dnešnej podoby kupovať tematickú morfému -uva-, t. j. kupuvať, minulý čas mal podoby sadnuv, kvitnuv, neskôr sa pripúšťali aj tvary zhodné s dnešným spisovným jazykom: sadol, kvitol. Porovnaním štúrovskej lexiky so súčasnou spisovnou slovenčinou boli v štúrovčine produktívnejšie slovotvorné prípony typu -ník, -ina, -nica, -ač, -isko: listňík (aj listovňík = archivár), cestovňík (= cestovateľ), brúsňik (= brusiar), odporňík (= odporca), prázdnina (= prázdne miesto), zeleňina (= zelina), zapáleňina (= zápal), otvoreňina (= otvor), višívaňina (= výšivka), sedňica (= zasadnutie), čítač (= čitateľ), bádač (= bádateľ), plavač (= plavec), sedalisko (= sídlo).“
Odkiaľ pochádzala Štúrova jazykovedná terminológia? Kde a čím alebo kým sa inšpiroval?
„Prácou Nauka reči slovenskej vybudoval Štúr aj systém jazykovednej, najmä gramatickej terminológie. Ňou sa snažil vysvetliť vlastné chápanie jednotlivých prvkov gramatického systému aj napriek tomu, že časť odborných termínov sa opierala o českú jazykovednú terminológiu, o jazykovedné práce Václava Hanku. Nejde tu o mechanické prevzatia, ale len o tie termíny, ktoré Štúr chápal zhodne s Hankom: v hláskosloví samohláska, silaba, v morfológii prídavnuo meno, sloveso, príslovka, predložka, spojka, víkričňík (= citoslovce). Odlišné je napr. pomenovanie zámen, ktoré Štúr nazval všemenom (Hanka používal termín námestka); na pomenovanie podstatného mena zaviedol Štúr názov samostatnuo meno, na pomenovanie podmetu zasa názov podstavňík. Charakteristickými štúrovskými pojmami sú jeho neologizmy počti, počtovnje slová (= číslovky), článki slov (= slovné druhy), spojna (= syntax), vípoveď (= veta), prjemenčivosť slov (= flexia), ňedokonalje a dokonalje slovesá, ťemnje a zvučnje hláski (neznelé a znelé hlásky), ohladnuo a bezohladnuo zvetšuvaňja (stupňovanie a augmentatívnosť). Pod vplyvom poľštiny, najmä prác Hipolyta Cegielského používa pojmy prímet (poľ. przimiot = prísudok), menoslovo (poľ. imieslów = particípium), sklad (poľ. sklad = zloženie), častotlivje slovesá (poľ. częstotliwósć = frekventatíva); ruskou lingvistickou terminológiou sú ovplyvnené termíny stroj jazyka (rus. stroj = stavba), značeňja slova (rus. značenie = význam), ktoré sa používa v alternácii s domácim termínom víznamnosť slova, víznam. Motivácia ruskou lingvistickou tradíciou je zrejmá aj pri pomenovaní pádov, ktoré Štúr prevzal od Hanku: menuvaťelní (nominatív), roďiťelní (genitív), dávaťelní (datív), viňiťelní (akuzatív), volaťelní (vokatív), mjestni (lokál), nástrojní (inštrumentál).“
Dôležitou otázkou spisovného jazyka je aj jeho slovná zásoba. Plánoval Štúr ďalší vývoj a modernizáciu spisovného jazyka, obohacovanie slovnej zásoby? (Nestihol vydať slovník, na rozdiel od Bernoláka.)
„Otvorenejším systémom kodifikácie bola v porovnaní s hláskoslovím a tvaroslovím lexika. Aj napriek tomu je v slovnej zásobe štúrovčiny množstvo špecifických znakov. Slovník spisovnej štúrovčiny sa napríklad od vtedajšej spisovnej češtiny odlíšil podstatne menej a nie tak radikálne ako pravopis, hláskoslovie a tvaroslovie. Aj napriek tejto tendencii však v štúrovskom období dochádza v politických, popularizačných a hospodárskych žánroch ľudovýchovného charakteru, ale aj v umelej tvorbe k vedomej aktivizácii domácich lexikálnych prostriedkov. Ide najmä o príspevky v druhom ročníku almanachu Nitra (1844) a v prílohe Slovenských národných novín Orol Tatránski. Menší vplyv mala táto kodifikácia na rozdiely v lexike. Rozdiely medzi slovenčinou a češtinou sa v oblasti lexiky najviac uplatňovali v žánroch, ktoré mali najväčší okruh prijímateľov.“
Štúrova kodifikácia spisovného jazyka v pôvodnej podobe nemala dlhé trvanie. Bolo ju nutné zmeniť? Prečo a ako sa zmenila?
„Príčin na zmenu bolo viacero a dnes ich dokážene len rekonštruovať. Boli to jednak ohlasy na funkčnosť niektorých prvkov, inventár hlások, gramatických tvarov, napríklad minulého času typu sadnuv, padnuv, ale aj situácia po revolúcii 1848/1849, t. j. v čase, v ktorom Slovania museli prejaviť spolupatričnosť aj v niektorých jazykových prvkoch. Jedným z cieľov pôvodnej Štúrovej kodifikácie z roku 1846 bolo poukázať na diferenciačné znaky slovenčiny v porovnaní s ostatnými slovanskými jazykmi: prvý pád podstatných mien stredného roku v podobe nárečja, prídavné mená stredného rodu typu slovenskuo... Tieto prvky však neboli typické pre všetkých Slovákov, preto sa v roku 1851 zišli predstavitelia bernolákovskej koncepcie jazyka, štúrovského hnutia, demokratizátori i stúpenci konzervatívnych koncepcií jazyka, najmä však predstavitelia rozdielnych konfesií – Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Ján Palárik, Andrej Radlinský, Štefan Závodník a Martin Hattala – a dohovorili sa na jednotnej podobe spisovnej slovenčiny, ktorou sa stala upravená Štúrova kodifikácia. V 1852 vyšla práca Krátka mluvnica slovenská, ktorej podobu dal Martin Hattala, nebolo to však jeho vlastné dielo, ale výsledok spoločného rozhodnutia.“
Ako sa teda Štúrova kodifikácia vylepšila?
„Reforma Štúrovho pravopisu – zavedenie mäkkého ľ, hlások ä, é, dvojhlásky iu, úprava niektorých tvarov v skloňovaní a časovaní, ako aj zavedenie ypsilonu – priblížili slovenčinu jej dnešnej podobe. Možno povedať, že od tejto reformy sa v hláskosloví a tvarosloví udialo v porovnaní s predchádzajúcim vývinom len málo zmien. Oblasti, v ktorých od tých čias došlo v slovenčine k badateľným zmenám, bola oblasť slovnej zásoby, spôsobu tvorenia slov a odborných termínov.“
Odvtedy teda máme ypsilon a vybrané slová. Prečo?
„Z toho, že máme v slovenčine ypsilon a vybrané slová, často neprávom obviňujeme Martina Hattalu. Pravda je taká, že Hattala text Krátkej mluvnice napísal, ale duch jazyka, ktorý táto kniha obsahuje, je výsledkom spoločného dohovoru. Druhá príčina, prečo máme v pravopise ypsilon a vybrané slová, je v historickom vývine, o ktorom, žiaľ, mnohí nositelia nášho jazyka nevedia všetko. Tak, ako dnes máme dvojice mäkkých a tvrdých spoluhlások d – ď, t – ť, n – ň, l – ľ, mali sme v minulosti takéto dvojice aj pri hláskach b – b´, p – p´, m – m´, v – v´, r – r´, s – s´, z – z´. Vývin nášho jazyka bol taký, že pôvodné mäkké varianty týchto hlások u nás zanikli a na tom mieste, kde pôvodne boli, píšeme po nich mäkké i. Dôkaz máme v takých jazykoch, kde sa tieto hlásky zachovali a graficky ich aj označujeme: slovenské príhoda, české příhoda, slovenské remeň, české řemen, slovenské rieka, české řeka, poľské rzeka a pod. Dôkazom môžu byť aj niektoré prvky zo slovenských nárečí: vo východoslovenských nárečiach sa nevyslovuje tvrdo zima, ale mäkko źima, nehovorí sa seno, ale śeno... Na tých miestach, kde sa pôvodne vyskytovali tvrdé spoluhlásky, píšeme po nich dodnes tvrdé y – a to sú naše vybrané slová.“
Kodifikácia spisovného jazyka pokračovala aj neskôr – aké boli ďalšie hlavné zmeny v porovnaní so štúrovskou kodifikáciou?
„Zmien, ktoré by od štúrovskej kodifikácie, resp. úpravy z roku 1852, výrazne zmenili slovenský jazyk, nebolo veľa. Záslužnú prácu na zblížení kodifikovanej slovenčiny so živou podobou, ktorou hovorili jej používatelia, vykonal na základe dobrých vedomostí o tejto živej podobe jazykovedec Samo Czambel (1856 – 1909) v príručke Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Ňou sa zmenili najvýraznejšie rozdiely v kodifikácii a živej reči, napr. druhý pád životných podstatných mien mužského rodu z archaickej podoby od gazdy na prirodzený tvar od gazdu, zriedkavé či neprirodzené tvary typu hrnec, venec sa zmenili do podôb s dvojhláskou hrniec, veniec a pod. Samostatné a zložité kapitoly tvorí vývin slovenského spisovného jazyka v medzivojnovom aj povojnovom období a dynamické tendencie posledných desaťročí. V retrospektíve však s ohľadom na Ľudovíta Štúra možno konštatovať, že jeho zásluhou sa jazyk po prvýkrát v našich národných dejinách dejinách – bez ohľadu na konfesiu a spoločenské postavenie – stal dôležitým národnontegračným prostriedkom.“