Listy Oľge, dnes o Anne Kareninovej a závislosti od kníh
Listy Oľge, dnes o Anne Kareninovej a závislosti od kníh
Pred 26 rokmi som bol pri vydaní prvého čísla Dotykov, časopisu pre mladú literatúru a umenie. Reakcie boli kontroverzné, ale jednu si dodnes pamätám.
Prepáčte takú dlhú odmlku, ako však vraví klasický záhorský vtip, nebolo o čom. Približne takto som sa vám prihovoril pred 21 rokmi, keď to, o čom to vtedy bolo, tiež za veľa nestálo.
Napokon, boli dva týždne po noci skrátenej demokracie (tú si reálne pamätá už len staršia stredná generácia a viac) a triviálne zlo označovalo všetko ostatné nálepkou triviálneho dobra.
Odvtedy sme zistili, že aj tí „naši“ vedia – a ešte ako - podľahnúť pokušeniam moci a čoraz častejšie mi prichádza na um Pandorin príbeh s nádejou na dne skrinky, či bude koho si vybrať. Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch
Medzitým som sa potuloval kade-tade, ale veď viete, dobrí vtáci sa vracajú. Chvíľu som aj zvažoval, či ostať pri vašom pôvodnom pomenovaní Oľga, predsa len som vtedy dosť sebavedome zabrúsil do revíra Václava Havla (aj Jula Satinského, čo som však v tom čase ani len netušil), ale potom som uprednostnil klasické poznanie športových komentátorov a analytikov, že víťazná zostava sa nemení (azda nebude opäť príliš sebavedomý pocit , že táto zostava je víťazná).
Odpusťte teraz, Oľga, dlhší citát, ale keďže si pomáham Paľom Vilikovským, nech toto zneužitie ospravedlní očakávaný estetický účinok. Napokon, sama ste mi ho v akejsi chvíli ponúkli ako vhodnú interpretáciu vzťahu medzi literatúrou a životom (žijete viac v literatúre ako v reále, poznamenali ste, a ako samostatne zárobkovo činná osoba na voľnej nohe už trinásty rok, momentálne spolupracujúca s tromi médiami, som zostal aj trochu zaskočený).
„Existuje totiž taký jav, nazvime ho, povedzme, kolobeh života v prírode, a každý, kto pracuje s konkrétnymi, hmatateľnými vecami, každý okrem nejakého načisto odtrhnutého literáta... ale aby som ťa zbytočne neurážal: zaoberáš sa ešte stále literatúrou?“
„Literatúra,“ povedal som, „je rovnako konkrétna ako vajcový šalát alebo kravské vemeno. Predáva sa, ak to nevieš, v obchodoch.“
„Lenže vajcový šalát alebo kravské vemeno majú nejaký zmysel. A literatúra?“
„Na to ti poviem taký príklad...“, diskutuje v novele Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (Smena 1989) Pavel Vilikovský a pokračuje: „...v Amerike vznikol v čase najväčšieho rozmachu feministického hnutia taký krúžok alebo spolok, kde sa schádzali osamelé ženy. Poklebetili si, vymenili skúsenosti, poradili, ako stáť na vlastných nohách, zaobísť sa bez chlapov. Raz sa napríklad pod odborným dohľadom učili, ako si zaviesť pesar. Vynára sa tu samozrejme otázka, načo im je bez chlapov pesar, ale to teraz môžeme nechať bokom. Novinárke, ktorá o tomto samovzdelávacom krúžku písala, sa podujatie páčilo a osobitne vyzdvihla, že ženy využili príležitosť a navzájom si pochválili, aké majú ešte vždy pekné prepeličky. Vraj im to pozdvihlo sebavedomie. Napokon, aj mne sa to páči, je to svojím spôsobom dojímavé, ale prečo ti to hovorím Bolo by, pravdaže, prirodzenejšie, keby ženu o tom, že má peknú chamajdičku, presviedčal chlap a nie rečami. Ale v danej situácii je takéto riešenie celkom namieste,“ pokračuje, ako viete, Oľga, Vilikovského protagonista, a vy viete tiež, že sa konečne blížime k pointe tejto dlhej predohry.
Ale opakujem, verím, že Vilikovského štýl a poznanie sú dostatočnou odmenou vytrvalým čitateľom. „No a to isté robí literatúra,“ špičkuje tento dialóg postava podľa Vilikovského, podľa mňa jedného z najlepších spisovateľov, akých sme tu pod Tatrami mali, a ktorého smola je len tá, že sa narodil v Palúdzke, a nie napríklad v Birminghame, a dodáva: „Presviedča (literatúra – pozn. pre tých, ktorí sa v mojom texte stratili) ľudstvo, frustrovanú, ale ešte vždy dosť márnomyseľnú ženu, že má napriek všetkému peknú pičku. Mal by ho o tom presviedčať, ako sa hovorí, sám život, a časť zrejme aj presvedčí, tá sa zaobíde bez literatúry. Ale ostatní sú pre nedostatok rukolapnejších dôkazov odkázaní na literatúru.“ Spoveď mladého románopisca
Iste, toto je len postava, s ktorej názormi sa autor môže a nemusí stotožňovať, už ani nehovoriac o čitateľovi, ktorý napokon sa k tomuto textu nemusí ani len dostať, a už vôbec ani len nehovoriac o autorovi, ktorý sa práve literatúrou, nie presviedčaním osamelých žien, nadlho a nahlboko vryl. Žiada sa možno dodať kam, ale v tejto dichotómii literatúry a reálu to ponechávam otvorené.
Rád by som sa, Oľga, na tomto mieste pristavil – napokon, už pri tom virtuálnom prefackaní literatúra verzus reál mi prišiel na um aj iný znalec textu a kontextu, Umberto Eco, o ktorom píše Martin Kasarda v editoriáli novej knižnej prílohy, ktorá vyjde už v piatok – „keďže nás, ktorí sa hlásia k závislosti od kníh, nie je málo, rozhodli sme sa pod rúškom kultúrneho činu otvorene hovoriť a písať o knižnej závislosti... s ambíciou byť sprievodcom po knihách, ktoré nás bavia a sme od nich závislí“.
Iste, konečne som odhalil, prečo som zvolil práve takúto podobu pondelkovej autorskej strany, ale keďže by sa na to prišlo skôr či neskôr, radšej tento zámer priznám skôr. (Trochu mi teraz prichádza na um kolega Miro z košického vydavateľstva, kde som zakotvil po skončení vysokej školy, syn evanjelického farára a spisovateľ, vďaka ktorému som pochopil, že usierať si z druhých je zábavné, nechať druhých usierať si zo mňa partnerské, ale usierať si sám zo seba je level, ktorý je nielen sebavedomý, ale dokonca aj profylaktický – hoci tento postreh s prevenciou, teda predbehnutím protivníka, je mojím vkladom.)
V už citovanom výseku z editoriálu sa Umberto Eco, ako si všimol bystrý čitateľ, nielen vy, Oľga, síce nenachádza, Martin ho však spomína na inom mieste v súvislosti s kontroverzným vnímaním života a jeho literárneho obrazu – „realita okolo nás je premenlivá, ale Anna Kareninová vždy umrie rovnako“.
A nielen to, ona nielenže vždy umrie rovnako, ale aj vyvoláva podobné pocity čitateľa naprieč časopriestorom už stoštyridsať rokov. „O co vlastně jde, když lidé pociťujú jen lehké zneklidnění, dozví-li se, že miliony skutečných jedinců, včetně mnoha dětí. Umírají hlady, ale smrt Anny Kareninové jim způsobuje obrovská muka? Co to vlastně znamená, když v hloubi duše sdílíme smutek osoby, o níž víme, že nikdy neexistovala?“ uvažuje človek, ktorý o texte a kontexte vie viac ako ktokoľvek iný, v knihe Zpověď mladého romanopisce (Argo 2013). Nulté číslo
Samozrejme, o románe a čítaní literárneho textu je v tejto Ecovej knihe oveľa viac, ale už v ďalšej, septembrovej prílohe pripravujeme ako knihu mesiaca Ecov román Nulté číslo, pre čitateľa denníka príťažlivý o to viac, že nielen čerpá z novinárskeho prostredia, ale sa mu svojím štýlom aj prispôsobuje.
„Čím je člověk starší, tím se stává moudřejším. Už nemusí předvádět, kolik toho ví,“ odpovedá Eco na otázku denníka l’Humanité, prečo sa rozhodol napísať taký „prístupný“ román a (v preklade českých Kulturních novin) pokračuje: „Jedná se o můj nejméně erudovaný román. Mé předchozí romány byly jako Mahlerovy symfonie, tento je víc „jazz“. Něco jako Charlie Parker nebo Benny Goodman. Ve svých románech vždy podřizuji styl tématu. Styl Jména růže odpovídá středověkému vyprávění, Ostrov včerejšího dne je barokní. Román Nulové číslo je psán velmi suchým žurnalistickým stylem, a protože v něm jde o současnost, odpadla nutnost studia historických pramenů. Až na ty týkající se Mussoliniho, které v románu tvoří takřka součást dneška.“
Predbieham však, Oľga, už o niekoľko dní si závisláci od literatúry môžu v knižnej prílohe prečítať rozhovor Martina Kasardu s Jurajom Červenákom; netradičnú recenziu knihy mesiaca, ktorou sa stalo pokračovanie Larssonovho Millennia Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti; čo sa deje vo svete literatúry, vám oznámia listy zo sveta (v prvom čísle Petra Bílka z Prahy a Roba Dydu z Nemecka); dozviete sa, čo má na nočnom stolíku Peter Uličný; do zákulisia Bookerovej ceny vás zavedie Beáta Grünmannová (známa aj ako Beáta Beregrad); Pavel Matejovič čitateľom priblíži osudy aj knihu Bedřicha Moldana Podmaněná planeta; dozviete sa doteraz nepublikované čísla o slovenskom knižnom trhu a ako bonus vydavateľom a čitateľom prinášame aj niekoľko avíz na to, čo sa práve nachádza na knižných pultoch.
A, samozrejme, chceme privítať aj ďalších autorov a čitateľov.
Pred 26 rokmi som bol pri vydaní prvého čísla Dotykov, časopisu pre mladú literatúru a umenie. Reakcie boli kontroverzné, ale jednu si dodnes pamätám. Andrej Ferko, v tom čase jeden z lídrov mladého umenia a literatúry, odmietol neprajnú kritiku, privítal tento časopis ako dlho očakávané dieťa a poslal ho do sveta, želajúc mu úspech a žičlivú atmosféru. Lepšie to dnes, Oľga, povedať neviem.
Váš R.
http://komentare.sme.sk/clanok.asp?cl=7977640