Kodajová: Druhý život Ľudovíta Štúra
Denník Sme
25. mája 2015
Kodajová: Druhý život Ľudovíta Štúra
Pred niekoľkými dňami mali historici konferenciu o Štúrovi a štúrovcoch – koncom tohto týždňa ju budú mať literárni vedci (s názvom Štúr, štúrovci, romantici, obrodenci). Pre obe konferencie bolo príznačné, že významné miesto na nich majú z hľadiska laika rôzne špecifické témy a nuansy, akoby odborná verejnosť už všetko o Štúrovi vedela. O jednom špecifickom uhle pohľadu na Ľudovíta Štúra som sa zhováral s historičkou Danielou Kodajovou z Historického ústavu SAV.
Počas debát o Štúrovi som zaregistroval aj termín, ktorý hovorí o „druhom živote Ľudovíta Štúra“ – čo tým myslíte?
„Pod pojmom druhý život sa skrýva všetko ostatné, čo sa so životom, dielom a odkazom tejto osobnosti deje po jej smrti. Vlastne sa v tom odzrkadľuje, ako sa spoločnosť k tejto osobnosti hlási alebo nehlási, využíva, zneužíva, manipuluje jej odkaz a dielo. Naša konferencia bola zameraná na tému Štúr a štúrovci v historickej pamäti: Neboli na nej referáty o tom, čo urobil Štúr, ale čo sa s jeho dielom a politickým a ľudským odkazom stalo po jeho smrti. Často vznikajú umelecké diela o Štúrovi, kde je veľmi vzdialený od jeho reálnej podoby. Druhý život je aj o tom, že sa mu pripisujú isté vlastnosti a schopnosti a možnosti, ktoré v tej dobe nemal, ale my premietame do neho našu sociálnu skúsenosť.“
Ak sa vy ako odborníci venujete takýmto otázkam, druhému životu a historickej pamäti, znamená to, že všetko ostatné o jeho živote, tvorbe, kontaktoch je vám jasné, takže by ste to už považovali za stratu času?
„Strata času to rozhodne nie je, ale Štúr je skutočne preskúmaný z mnohých aspektov viacerých vedných disciplín. Ako súčasní bádatelia máme obrovské šťastie, že v 50. rokoch sa zmapoval jeho život a kontakty, bola vydaná korešpondencia. Tento vydavateľský projekt sa dotiahol v 90. rokoch, obsahuje listy, ktoré písal Štúr, ale aj ktoré písali jemu, s bohatými komentármi. Je za tým dielo tímu okolo doktora Ambruša a Matulu, ktorí vytvorili veľmi plastický obraz komunity okolo Ľudovíta Štúra, ako fungovala, čo si predstavovala, o čom korešpondovala. Po nás taký hmotný dôkaz našich názorov neostane, my si mailujeme a esemeskujeme.“
Listy majú zrejme iné prednosti ako je rýchlosť komunikácie.
„V týchto listoch je všetko. Oni si nemohli zatelefonovať, ak niečo chceli, museli si sadnúť a napísať list. Museli napísať, prečo niečo chcú, ako to chcú a podobne. Vďaka tomu vieme vypátrať, kto si s kým písal, aké mali predstavy, koľko peňazí a energie vložili do svojich činov, ako distribuovali svoje diela, všetko sa dozvedáme z ich listov. Plus máme niekoľko edícií a reedícií Štúrových diel. On toho zasa nenapísal tak veľa. Z času na čas sa môže objaviť nejaký list, doteraz neznámy, z ktorého vyplynie nový kontakt, ale to už sú drobnosti. Zásadné veci už neočakávame. Po otvorení viedenských archívov bola šanca, že nájdeme dokumenty o jeho spolupráci buď s políciou, alebo o jeho prenasledovaní, ale ukázalo sa, že tam nie je nič zásadné, čo by sme nepoznali z listov. Vedecká komunita už neočakáva nič prevratne nové.“
Čo sa vlastne so Štúrom a jeho dielom dialo po jeho smrti za tých 150 rokov? Ako bol interpretovaný, dezinterpretovaný, manipulovaný? Prečo vás tak zaujíma jeho druhý život?
„Štúr zomrel v roku 1856. V roku 1860 nastáva zlom, končí sa neoabsolutizmus a vzniká veľká šanca pre Štúrových generačných druhov, aby zachovali pamäť o udalostiach 40. rokov. Mnohí z nich začnú písať a zhromažďovať také materiály a vďaka Matici slovenskej vzniká úsilie vydať spomienky na tieto roky. Lenže kým sa zhromaždili materiály, Matica zanikla a tieto projekty buď ostali v rukopisoch, alebo sa rozdrobili na drobné spomienky typu, ako sme boli so Štúrom v Bratislave či vo Viedni alebo v Prahe a podobne. V 50. rokoch 20. storočia sa k materiálom vrátil doktor Ornis a dokončil tak matičnú prácu takmer po sto rokoch. Vďaka tomu máme k dispozícii pohľad štúrovcov, jeho žiakov, priateľov a generačných druhov, v podobe pamätí, spomienok, ale aj vzájomnej korešpondencie. Od 60. rokov 19. storočia národovci všeobecne veľmi málo „využívali“ Štúra. Hovorili, resp. písali o jeho škole, o revolúcii, ale bol veľmi málo pertraktovanou osobou.“
Prečo?
„Lebo predstavoval rebela. Keď v roku 1867 vzniklo Rakúsko - Uhorsko, tak si uhorská vláda veľmi strážila svoju líniu jeden štát, jeden národ, jeden jazyk. A Štúr predsa vystupoval proti takejto predstave, takže aj naši národovci ho síce spomínali ako symbol národného hnutia, ale nekonkretizovali to. V zmysle hlavnej politickej línie uhorskej vnútornej politiky bolo spomínanie na neho nežiaduce.“
Kedy sa ten pohľad zmenil?
„Keď po prevrate vznikla Československá republika, repertoár starej gardy národovcov, ktorá tvrdila, že nemôžeme, nedá sa, nie je nám dovolené, sme prenasledovaní, sa už nehodil. Zo Slovákov, predtým utláčaného národa sa stal štátotvorný národ, vládnuci a ten musel vystupovať ako sebavedomá entita – vždy sme tu boli, politické podmienky nám mnoho nedovoľovali, ale sme tu...“
To mi pripomína jednu pasáž z novely Pavla Vilikovského Večne je zelený... (1989): „Všetky národy sveta chcú vyorať hlbokú brázdu v dejinách ľudstva, chcú sa presiahnuť, hoci si zatiaľ nesiahajú ani po päty, jedine Slováci, božie deti, vidia zmysel a náplň svojej existencie v tom, že sú. Kto iný sa vie tak detsky nevinne tešiť: prešlo už sto rokov, a my ešte furt sme!, nie sme teda márni! Sme, to veru nebude len tak! A hneď si, plní nadšenia, stanovujú jasný cieľ: Buďme ešte!“
„Zmenená politická realita si žiadala zmeniť aj rétoriku. Odkazu Štúra v národoveckom zmysle 19. storočia sa zmocnila Matica slovenská. Prvé oslavy boli predovšetkým pripomínaním toho, čo všetko Štúr urobil, že bez neho by národ dávno zahynul, že máme byť na čo hrdí, máme opodstatnenie v dejinách, čaká nás veľká budúcnosť. Lenže pre súčasníkov bola zaujímavá hlavne prítomnosť a nie dávna minulosť či svetlá vzdialená budúcnosť. Politickou realitou bol československý štát, ktorý presadzoval variant jedného československého národa, a Štúr z nej vytŕčal ako ten, ktorý jazykovou rozlukou zabrzdil proces zbližovania Čechov a Slovákov. Štúrova vina jasne vyplývala z knihy Milana Hodžu Československý rozkol, ktorú publikoval v 1920. roku.“
To však znamená schizofrenický pohľad na Štúra - Matica tak a Hodža inak...
„V podstate áno. Matičiari vnímajú Štúra ako symbol národa a Hodža hovorí, že by sme boli jeden československý národ oveľa skôr. Na Štúra bola hodená zodpovednosť za to, že sa ten rozkol začal už v 40. rokoch 19. storočia a až teraz je možné, že žijeme spolu. Proti tomuto samozrejme vystupovala Matica a viacerí Slováci, ktorí tvrdili, že to nezáležalo ani na Štúrovi ani na jazyku, veď ani v spoločnom štáte nehovoríme jedným jazykom, že jeden československý národ je len politickou víziou, navyše neuskutočniteľnou.“
Pritom nám vzali aj pomlčku z Pittburskej dohody...
„Áno (smiech). Úplne prvú oslavu venovanú Štúrovi zorganizovala v roku 1924 Matica v Modre – čo bolo prirodzené miesto výberu, pretože tam bol jeho hrob. Na oslave v Modre ho prezentovali ako učiteľa, ktorý inicioval celé národné hnutie, zmenil predchádzajúce učenecké obdobie na praktické a politické vystupovanie. Tesne predtým, v roku 1922 bola osadená prvá pamätná tabuľa, ktorá pripomínala aj meno Ľudovíta Štúra. Na dnešnej budove Univerzitnej knižnice, kde za Uhorska zasadala uhorská kráľovská komora, súdny dvor a dolná komora uhorského snemu. Text informoval, že v budove v rokoch 1802 - 48 zasadal uhorský snem a v rokoch 1847 - 48 tam vystupoval Ľudovít Štúr a obhajoval práva slovenského ľudu. To bol jasný dôkaz, že Slováci nemali len spisovateľov a básnikov, ale aj človeka, ktorý pôsobil v uhorskom sneme, čiže v politickej inštitúcii, hoci tam bol len epizodickou postavou, jednu jeseň a jar.“
Jeho reč na uhorskom sneme sa však dostala do učebníc.
„V uhorskom sneme boli aj iní poslanci zo slovenského regiónu, ale ich príklade sa nedá dokázať angažovanie sa za slovenské záujmy. O Štúrovi však bolo známe, že na sneme vystupoval, mali sme ho teda aj ako politika, hoci to bolo jeho najkratšie obdobie vo verejnom živote. V roku 1928 sa oslavovalo desiate výročie vzniku ČSR. Hlavným symbolom sa stáva Štefánik, hoci stará garda národovcov namietala, že Štefánik odišiel v 90. rokoch, a aj keď má zásluhy na vzniku republiky, dlhodobo žil v zahraničí, kým my, teda domáci národovci, sme každý deň niesli kožu na trh a bojovali tu doma, nie kdesi v Paríži. Národovci sa usilovali ponúknuť verejnosti na oslavovanie ľudí, ktorí žili v Uhorsku a skutočne niesli pochodeň boja za samostatnosť. Štúr sa vtedy hodil ako iniciátor mnohých prejavov tohto boja.“
To je zrejme ďalší rozpor v pohľade na minulosť a na Štúra.
„Áno. Čechoslovakisti oslavujú Štefánika, ale Štúr nemohol byť stále vydávaný len za toho, kto spôsobil česko-slovenský rozkol. Či to bola pravda alebo nie, to nikto neskúmal. Milan Hodža, neskorší československý premiér, bol natoľko silnou politickou postavou, že jeho dielo určovalo, akým spôsobom sa táto predstava bude formovať, t.j. v zmysle, že Štúr nepochopil pointu, ten logický záver slovenského politického vývoja, čiže dosiahnutie československej štátnosti. Lenže Štúr sa vlastne o to neusiloval. Usiloval sa o niečo úplne iné a to o rovnocenné postavenie Slovákov v rámci monarchie. On proste vychádzal z možností svojej doby. Následne sa Štúra chopila garnitúra slovenských predstaviteľov, ktorá sa nenesie na československej provládnej vlne a Štúr sa začal vykresľovať už nielen ako kodifikátor, ale ako iniciátor a formovateľ národného hnutia a národovcov. Aby to však nebolo také jednoduché, ani táto skupina neakceptuje celého Štúra. Pre nich nastáva iný problém – autonomistické hnutie sa formuje predovšetkým v katolíckom prostredí, ktorému zasa prekáža Štúrov protestantizmus.“
Pritom kodifikácia jednotného spisovného jazyka bola odobrená aj katolíkmi.
„Doktor Tiso jasne vyhlasuje v Bánovciach pri odhaľovaní Štúrovho pomníka v roku 1936, že Štúr je naším prvým slovenským nacionalistom, ale aby bol skutočným nacionalistom, chýbalo mu iba to, že nebol katolíkom. Na bánovskej slávnosti sa nepripomínalo 80. výročie Štúrovej smrti, ale sté výročie vychádzky na Devín, interpretovanej ako začiatok štúrovského hnutia. A Štúr je tu prezentovaný ako vodca mládeže. Tak ako v 30. rokoch 20. storočia je vodcom mládeže niekto iný. Vytvára sa tu paralela, že aj súčasná mládež potrebuje vodcu. Najčastejšími slovami rečníkov v Bánovciach sú vodca a slovenský nacionalizmus.“
Ako so Štúrom narábali Slováci počas slovenského štátu?
„Za slovenského štátu to bolo veľmi komplikované. Zdôrazňuje sa jeho vodcovstvo a zo Štúra sa spraví presvedčený germanofil, úplne sa utlmí jeho slovanofilstvo, a dokonca vznikajú paralely, že tak ako sa chodil Štúr radiť do Viedne, tak sa náš pán prezident chodí radiť do Berlína. Zdôrazňuje sa jeho boj proti Maďarom, pričom Štúrovým cieľom nebolo bojovať proti Maďarom, ale dosiahnuť pre Slovákov viac práv a zrovnoprávniť ich s inými národmi a teda i Maďarmi.“
Bojoval proti Maďarom a na strane Viedne, to zvádza, či nie?
„Áno. Tesne po vojne, v októbri 1945 sa odhaľoval Štúrov pomník v Modre. Bol hotový už v 30. rokoch, lenže vtedy došlo ku konkurencii bánovskej a modranskej oslavy v roku 1936. Jozef Tiso, ktorý sa angažoval pri bánovských slávnostiach, na ňu nedal povolenie. Oslava v Modre sa skomplikovala aj tým, že pomník tesali v Carrare a nebol hotový včas. Termín osláv sa posunul na rok 1938, kedy sa malo zároveň pripomínať 20. výročia vzniku ČSR. Lenže po mníchovskom diktáte politické okolnosti nepriali pripomínaniu si štátu, ktorý práve prestal existovať. Dokončený pomník bol nainštalovaný, ale stál na námestí zadebnený. Slávnosť odhalenia sa nekonala. Po vojne sa to interpretovalo tak, že organizátori modranskej slávnosti neodhalili sochu počas vojny, lebo chceli zabrániť tomu, aby sa na Štúra nabaľoval príliš pronemecký a príliš separatistický nános. Na októbrovej slávnosti v roku 1945 bol prítomný aj zástupca sovietskej armády a vtedy sa zo Štúra vytiahlo najmä jeho slovanstvo a akcentoval sa vzťah k Rusku. Dokonca sa písalo, že vraj chcel, aby všetci prijali pravoslávie aj ruský jazyk, čo však on nikdy takto nenapísal. Ladislav Novomeský vystúpil v Modre s tézou, že Štúr síce nepochopil komunizmus, ale bol revolucionár svojej doby. Po druhej svetovej vojne sa u Štúra začalo príliš akcentovať jeho rusofilstvo, hoci bolo len parciálnou časťou jeho veľkého slovanstva. Ak rozmýšľal o zbližovaní Slovanov, vždy ho vnímal ako bezprostredné zbližovanie s Čechmi a južnými Slovanmi, teda v rámci habsburskej monarchie. Kontakty s Ruskom vysvetľoval ako východisko v prípade, ak sa Slovanom nepodarí zrealizovať iné varianty slovanskej spolupráce. Spoliehal sa na to, že niekedy v budúcnosti sa Rusko začne zaujímať o osud svojich slovanských bratov a zapojí sa do procesu ich národného oslobodenia, ale predtým ono samo musí prejsť zložitú cestu reforiem, vlastnej premeny a procesom uvedomenia si svojej vlastnej slovanskosti.“
Čiže ak neuspejeme v Uhorsku, obrátime sa na východ?
„Štúrov druhý život bol taký mantinelový – a toto pokračuje až do súčasnosti.“
Ako teda vyzerá Ľudovít Štúr v súčasnosti, čo je s jeho odkazom, ktorý pretrval 150 rokov?
„V 80. rokoch vzniká tradícia „Štúrovho roku“ organizovaním celého cyklu slávností na miestach jeho života a pôsobenia. Odvtedy sa konajú vždy v rokoch ktoré končia číslovkami 5 aj 6, teda ide o roky výročia jeho narodenia a smrti - 1815 a 1856. V 80. rokoch sa urobila celonárodná akcia, navštevovali sa všetky pamätné miesta. Slávnosti ho reflektovali ako jedného z vodcov slovenského národného hnutia, ako intelektuála, ako človeka, ktorý pracoval s knihou, mládežou, obhajoval slovanské národy a záujmy slovenského ľudu, je tu snaha donútiť ľudí, aby siahli po jeho skutočnom diele. Na týchto podujatiach renomovaní vedci odporúčajú siahnuť po Štúrovom diele práve preto, aby nedochádzalo k takým manipuláciám ako v predchádzajúcom období.“
Zmenilo sa niečo na vnímaní Štúra po novembri 1989 a vzniku samostatnej republiky?
„Prichádza Štúrov rok 1995/1996 a Štúra sa opäť chopí Matica. Deje sa tak pod záštitou predsedu NR SR Ivana Gašparoviča a celý tento projekt je poznačený vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Slávnostní rečníci interpretovali Štúra ako postavu, ktorá už vtedy, v 19. storočí, načrtla, kam bude smerovať vývoj Slovákov v budúcnosti. Vznikom Slovenskej republiky sme logicky nielen zavŕšili Štúrovu víziu zo 40. rokov 19. storočia, ale konečne spejeme k zákonu o slovenskom jazyku, ktorý chcel už Štúr. Čo nie je v súlade s pravdou. V rokoch 2005/2006 sa zase mení rétorika, lebo sme boli prijatí do EÚ a väčšieho Európana ako Štúra vtedy nebolo. Vo väčšine prejavov rečníci tvrdili, že Štúr mal vždy na mysli európsku civilizáciu, vždy nás formoval síce ako národ, ale ako súčasť Európy.“
Štúr mal zjavne široký záber, žil v turbulentnej dobe, tak sa utiekal k mnohým východiskám. Nie je toto dôvod, že s ním môžu manipulovať mnohí?
„U Štúra, tak ako u každého autora vyjadrujúceho sa k politickému dianiu, k smerovaniu civilizácie, k dejinám a tvorbe kultúry národa sa vždy dá nájsť citát využiteľný pre potreby doby. A to manipulatívne využíva každá aktuálna politická garnitúra.“
Kde vlastne vzniká tento druhý život, kto ním najviac manipuluje? Politici? Historik Ľubomír Lipták hovoril, že politici chodia do histórie ako do drogérie a vyberajú si z nej práve to, čo sa im najviac hodí...
„Politici majú veľký apetít, s ktorým si zo Štúra vždy odhryznú, čo potrebujú. Ale skončí sa slávnosť, skončí sa rečnenie, a oni neurobia praktické kroky, nepodporujú inštitúcie, ktoré môžu Štúrov odkaz rozvíjať, nechajú múzeum vlastne napospas svojmu osudu a podpore miestnym občanom. Štúr sa stal symbolom s výrazným politickým kapitálom a politici ho radi využívajú. V minulosti to bola záležitosť aj politiky aj vedy, v tom zmysle, že veda šla v intenciách politických hodnotení. Dnešná produkcia vedcov nie je až taká zaujímavá pre politikov a širokú verejnosť. Nedá sa povedať, že by bol Štúr mimo vedeckého záujmu. Lenže oveľa väčší ohlas ako vedecké diela zaznamenajú politici, ktorí z tribún vyhlasujú, že dnes je živší ako v čase, keď žil. Alebo že až teraz žijeme tým, čo vlastne on chcel. Je to taký politický folklór. Štúrov druhý život je veľmi pestrý a prechádza z extrému do extrému. Mne sa však zdá, že Štúr predsa nebol politikom sviatočnej chvíle, všetko, čo robil, robil pre to, aby sa zmenila základná situácia slovenskej spoločnosti. Využívať ho len v tej „načančanej“ podobe, to si nezaslúži. Jeho dielo a všetky iniciatívy sú hodné seriózneho hodnotenia. Som proti tomu, aby tu fungovala iba jeho sterilná učebnicová podoba, že bol len dobrý a nikdy sa nepomýlil a čo vymyslel, to fungovalo. Rovnako tak sa mi nepáči, ak sa škandalizuje, hľadajú sa „pikošky“, spory, zrady, lásky, dlhy, neresti... Štúr podriadil svoj osobný život národnej práci. Život prinášal nové situácie a on jednoducho reagoval na aktuálne výzvy doby, skúšal, hádal, hľadal, nachádzal alebo nenachádzal riešenia. Považujem za smutnú vizitku slovenskej súčasnosti, ak tvrdíme, že dnes žijeme život, ktorý nám on vymyslel.“
O tom, aký bol Ľudovít Štúr naozaj, si teda povieme nabudúce.