Kodajová: Štúr určite nemal plán ísť do Modry a zastreliť sa tam.
Denník Sme
11. januára
Kodajová: Štúr určite nemal plán ísť do Modry a zastreliť sa tam.
Dvanásteho januára 1856, pred 160 rokmi, zomrel Ľudovít Štúr – ako 40-ročný. Napriek smrti v mladom veku dokázal viac ako mnohí iní, súčasníci aj nasledovníci. Aj preto končíme tzv. Štúrov rok rozsiahlejším rozhovorom o samotnom Ľudovítovi Štúrovi (prvú časť sme uverejnili minulý pondelok). Zhováram sa s Danielou Kodajovou, historičkou z Historického ústavu SAV.
V 40. rokoch 19. storočia prichádza Ľudovít Štúr ako 28-ročný s projektom kodifikácie slovenského jazyka na základe kultúrnej stredoslovenčiny. Aké boli Štúrove (a štúrovské) ambície spájané s novým jazykom?
„Nový jazyk mal predovšetkým osloviť tých ľudí, ktorí sú schopní písať a čítať. A keď si ho osvoja, aj oni budú v ňom písať a takto sa bude ďalej šíriť. Dôležité bolo nielen písať, ako sa dohodlo - spisovne, ale i prispôsobiť obsah tak, aby texty zaujímali bežného ľudového čitateľa. Tvorcovia tejto národnej literatúry boli vzdelaní, dokázali písať aj filozofické traktáty, ale svoju tvorbu podriadili výchove čitateľa z ľudového prostredia. Preto vo veľkých nákladoch vydávali ovocinárske a včelárske príručky, záhradkárske a hospodárske rady. Predpokladali, že takto pritiahnu čítajúcich sedliakov, a tí potom budú vo svojom prostredí ďalej šíriť informácie, ale i návyk čítať.“
Jedna vec je príťažlivosť témy, druhá príťažlivosť formy. Do akej miery bola táto forma príťažlivá pre „bežného ľudového čitateľa“? Musela nejako zarezonovať, keď sa presadila.
„Texty písané novým jazykom boli určite príťažlivé aj obsahom. Štúrovci boli ľudia svojej doby, preto v ich článkoch boli aktuálne myšlienky. Dokázali dostať do textov názory, s ktorými sa čitateľ mohol stotožniť. Reagovali na pocity potreby zmeny, že treba pánov nejakým spôsobom likvidovať alebo presvedčiť, že všetci majú svoje práva. Od francúzskej revolúcie sa napriek cenzúre stále objavovalo v tlači, že aj človek má hodnotu, nielen jeho práca. Ľuďom sa páčila myšlienka, že sa môžu mať dobre nie až v ďalekej budúcnosti alebo v posmrtnom živote, ale už tu na zemi. Že je v ich silách zmeniť vtedajší poriadok, lebo aj štát a jeho zákony sú vecou dohody.“
Vrátim sa k už spomínanej forme. Oslovoval ľudí nový jazyk, ktorý mal byť komunikačným zjednocovateľom celej hornouhorskej spoločnosti?
„Napriek prekážkam jazyk i formy jeho prezentácie, predovšetkým noviny, postupne oslovovali. Ale treba si uvedomiť, že hneď po prvom období, v rokoch 1846-48, keď sa rozbehla činnosť Tatrína, bol ten projekt oslovovania verejnosti, s ktorým jeho autori počítali na niekoľko desaťročí, prerušený revolúciou, ľudia mali iné problémy, ako sedieť a čítať osvetové články.“
Vtedy Sládkovič napísal Marínu, úžasným jazykom.
„Áno, ale revolúcia spôsobila, že ľuďom sa prestalo chcieť čítať básničky, každý sa bál, že naňho niekto niečo niekde povie.“
A chytia ho s buričskou básničkou Janka Kráľa.
„Napríklad. Bolo to komplikované. Keby nebola vypukla revolúcia, ktorú čakali štúrovci o 20, 30, 40 rokov, vývoj by zrejme išiel úplne prirodzene. Štúr bol ako jazykovedec príliš liberálny, nechcel hneď vytvárať pravidlá, preferoval pokus, sondu, vydáme jedno, vydáme druhé a život ukáže, čo je akceptovateľné. Hodža naopak vždy tvrdil, že treba mať regulu a treba konať prísne, prísne, prísne. Ale Hodža aj keby písal dnešnou slovenčinou, tak mu nebudeme celkom rozumieť. Je príliš mesianistický, uletený, vzdialený, má komplikované konštrukcie. Jazyk prezentovali aj praktickí ľudia, ako boli Ján Francisci, Augustín Horislav Škultéry alebo Hurban. Hurban ťahal niekoľko ročníkov Slovenských pohľadov takmer sám, bol v Hlbokom, nikto nablízku, občas mu pomohla žena, švagor alebo svokor... Ukázalo sa, že revolúcia celý jazykový proces brutálnym spôsobom narušila a v rokoch 1851-52 išlo vlastne o dopísanie jazykových pravidiel. Život a prax skutočne ukázali, aké tvary sú potrebné na vyjadrenie každej situácie.“
Ako vznikla potreba hodžovsko-hattalovskej reformy? Okrem vnútorného pocitu zrejme mali aj skúsenosti s používaním jazyka a potrebovali sa dohodnúť na ustálených pravidlách... Veď išlo o dohodu siedmich - ôsmich ľudí.
„Áno, bolo to tak. Predstavitelia štúrovcov a bernolákovcov sa v rámci Tatrína dohodli na reforme. Všetko to boli ľudia, ktorí prispievali do tlače, alebo boli editori, takže na nich záležalo, v akej podobe sa jazyk bude šíriť. Publikovali, opravovali si navzájom texty, a takto za chodu dotvorili pravidlá. Reforma bola vlastne nielen opravou, ale hlavne dokončením kodifikácie.“
Redakčné pravidlá nepredchádzali jazykovej kodifikácii?
„Úzka skupina ľudí, kodifikátorov a ich prvotných stúpencov, ktorí boli zaangažovaní do vydávania novín a literatúry, upravovala texty, ktoré im prichádzali od iných autorov. To, čo najviac vyskakovalo ako odlišné od dohodnutej formy, eliminovali, alebo naopak, keď sa nejaký jav príliš opakoval, upravili svoju pôvodnú predstavu. Najznámejší je prípad koncoviek slovies v minulom čase –ou alebo potom -l, bou alebo bol. Všetko sa vlastne ukázalo, až keď začali vychádzať noviny a redaktori dostávali príspevky od autorov z rôznych regiónov. Aj Štúr povedal, že „my nechceme gramatiku, my chceme život“. To bolo preňho dôležité.“
Ako vnímal Štúr toto polepšené dieťa?
„Súhlasil s tým, lebo i on pochopil, že pravidlá sú nutné, vyžiadal si ich život. Vydavateľská prax ukázala, akým spôsobom sa musia pravidlá zjednotiť.“
Nebol ješitný, že Hodžovi sa niektoré veci darili viac ako jemu?
„Nie, nemyslím si to. Hodža bol dobrý rečník, až mystifikátor, ľudia s jedným pocitom prišli do kostola a s iným odchádzali, v tomto bol skvelý. Dokázal vidieť veci z nadhľadu, nájsť systém, zákonitosti, ale otrockú redaktorskú prácu robili Hurban, Pavel Dobšinský, Augustín Horislav Škultéty, Mikuláš Dohnány. Ten spolu s Hurbanom vydával Slovenské pohľady. Martin Hattala spracoval súpis jazykovedných pravidiel a spolu s Hodžom ich systematicky zoradili. Sám Hattala sa ukázal ako zdatný jazykovedec, ale sám tvoril hlavne náboženskú literatúru. Podobne ako Hodža nebol redaktorom, ktorý musí naplniť každú stranu a prejsť každé písmeno.“
Aký bol teda Štúrov prínos pri uzákonení spisovného jazyka?
„Dodal ideu, teoretické východiská, ako to robia v Nemecku, ako to urobili Francúzi, Španieli, ako to urobili Taliani. Pred tým, než bolo zjednotené Taliansko, vyšla kniha O dejinách talianskej literatúry. Pritom išlo o literatúru, ktorá bola písaná čiastočne v latinčine, alebo v toskánčine, v ligurčine a iných regionálnych dialektoch. Pod názvom „talianska literatúra“ sa zjednocovalo niečo, čo ešte v reálnom živote nejestvovalo, len sa tvorilo. Štúr si teda položil otázku, prečo by to takto nešlo v prípade Slovenska? Štúrov princíp voľnosti, že život ukáže, ako to chceme, sa ukázal ako správny postup. Darmo by vydali gramatiku, keby ju nikto neakceptoval. Takto mohli mať aj ostatní pocit, že k modernému jazyku sami prispievajú, že si ho aktívne osvojujú.“
Uplynulý rok bol vlastne rokom Ľudovíta Štúra a ako to pri takýchto výročiach býva, priživil sa na ňom ktokoľvek, aj bulvár a otvorili sa rôzny mýty o ňom, ako o metrosexuálovi, homosexuálovi, antisemitovi... Čo vy na to?
„Začnem tým posledným. Nebol väčší antisemita ako všetci ostatní. V tej dobe, v 40. rokoch a 50. rokoch, keď bol Štúr politicky a národne aktívny, sa na začiatku vnímali Židia ako jedni z tých, ktorí tiež spejú k istej emancipácii. V boji za rovnoprávne postavenie - oni boli predsa občanmi druhej kategórie vzhľadom na svoju vieru - v tom období boli židovskí intelektuáli veľmi často súčasťou národných hnutí, aj židovskí podnikatelia na ne prispievali, pretože boj za likvidáciu privilégií a za zrovnoprávnenie všetkých pred zákonom im vlastne pomáhal. Aj Štúr vydával svoje noviny v Bratislave u židovského vydavateľa, ktorý často prižmúril oko a netrval na tom, že dovtedy a dovtedy mi musíte podlžnosť vyplatiť. Tlačili uňho aj na sekeru, čiže istá spolupráca, dohoda a rešpekt tu jestvovali. Ja by som Štúra nenazvala antisemitom. Jeho názory zodpovedali dobe, ale na rozdiel od mnohým iných mal priamu skúsenosť a dokázal s nimi spolupracovať.“
Na základe čoho potom vznikol tento mýtus? Na základe nejakých vyjadrení?
„Myslím si, že to vzniklo až oveľa neskôr, a že to súvisí so slovenským vojnovým štátom a spôsobom, akým sa dielo a názory Ľudovíta Štúra interpretovali v tomto období.“
Áno? V jeho životopise by ste nenašli antisemitské vyjadrenia?
„Jeho vyjadrenia nie sú ničím krikľavé, extrémne. Jeho spôsob komunikácie so židovskou komunitou bol veľmi korektný, z jednej aj z druhej strany. Osobne nemal nejakú zlú skúsenosť.“
Čiže správal sa ako gentleman.
„Áno. Snažil sa svoje sľuby plniť, dlhy platiť. Bol vysoko morálnym človekom. Predstava jeho askézy bola o tom, že nechcel dať zámienku, aby urobil niečo, čo by mohli využiť proti nemu, lebo si myslel, že by tým pohanil a pošpinil celú rodiacu sa národnú komunitu.
Čo sa týka označovania za metrosexuála, to je moderný pojem. V jeho časoch o tom nechyrovali. Ale čo vnímali ako nástojčivý prejav, bola snaha dobre vyzerať, byť na úrovni. Štúr bol vzdelanec, kultivovaný človek, kultivoval si myšlienky, ale aj vlasy, bradu, ruky. Vždy vystupoval nielen za seba, ale aj za nejakú väčšiu skupinu – študentov, evanjelikov, noviny, celý národ, v sneme reprezentoval istú skupinu voliteľov, čiže mal pocit, že musí vyzerať tak, aby dobre zastupoval, a vizáž bola neoddeliteľnou súčasťou toho reprezentovania.“
Bola tá dobrá vizáž niečo umelé, vynútené, alebo bola prirodzenou súčasťou jeho osobnosti?
„Myslím, že aj aj. Žil v období romantizmu, ale aj štýlu biedermeier. Ak si zoberieme obrázky z toho obdobia, všetci sú krásni, štíhli, upravení, nažehlení, čiže bol to dobový diktát, že kto na to má, musí tak aj vyzerať. Bola to móda štíhlych mužov, vestičiek, predĺžených kabátov a kamaší, ktoré sa zasúvali do topánok. Štúr vlastne zodpovedal typu muža, ktorý sa vnímal ako módny vzor. A okrem toho, ak mal ambície sa presadiť vo vyššej spoločnosti, tak musel jeho výzor tomu zodpovedať.“
Aby ho ľudia neobchádzali stojaceho v kúte so slamou v topánkach. Postoj k ženám bol zrejme dôvodom na úvahy o jeho homosexualite.
„Štúrova homosexualita je záležitosť, ktorá sa objavila v 90. rokoch 20. storočia ako absolútne pomýlená cesta interpretácie jeho správania. Z jeho textov vytrhnuté slovné spojenia typu: mám tu 50 junákov, stretávame sa pravidelne, obcujeme spolu... Týmito slovami vyjadril, že ide o ľudí, ktorí sú mu blízki, mentálne i názormi, tvoria isté spoločenstvo, obcujú duchovne a spolu nielen snívajú o šťastnom národe a jeho budúcnosti, ale pokúšajú sa tento sen premeniť na realitu. Možno nám to príde ako naivné, ale práve takéto názory hýbali dobou a zamestnávali väčšinu európskych dejateľov nacionalizmu.“
Akási tatarkovská obec?
„Slovo obcujeme v tom čase znamenalo vymieňame si informácie, máme dôverné vzťahy, veríme si, ale nie, že sa dotýkame. A okrem toho, Štúr sa skutočne pohyboval takmer výlučne v mužskej spoločnosti, lebo bol učiteľom na evanjelickom chlapčenskom lýceu, kde dievčatá nevstupovali. Prirodzene preto mal najsilnejšie priateľské putá v tomto chlapčensko-mužskom prostredí. Netreba zabúdať na fakt, že v tom čase sa sodomia odsudzovala ako trestný čin.“
Ak by na tom bol čo i len kúsok pravdy, tak by sa to proti nemu určite využilo.
„Presne k tomu chcem smerovať. Keby niekto len naznačil nevhodné správanie z jeho strany, okamžite by to proti nemu využili. Z výpovedí súčasníkov Štúra však vieme, že ho ešte aj jeho názoroví protivníci hodnotili ako človeka bezúhonného a vysokých morálnych zásad. Otázku by som otočila skôr tým smerom, prečo sa takáto interpretácia objavuje až koncom 20. storočia?“
Parafrázujem, heterosexuál nedokáže byť takýchto vecí schopný... Prečo si ho žiadna žena nevedela získať?
„Ale ony si ho vlastne získali všetky - svojím spôsobom. Štúr každú jednu zo žien, ktoré sa v súvislosti s ním spomínajú, uznal za výnimočnú, pozoruhodnú a obdivuhodnú. Zložil poklonu ich kráse i vlastnostiam, ich vzdelaniu i nadaniu. Ale bol k nim otvorený a čestne priznal, že sa rozhodol ísť cestou obetovania všetkých síl a prostriedkov národu, a preto rezignoval na cieľ založiť si vlastnú rodinu. V prípade Márie Pospíšilovej dokonca verejne publikoval báseň, v ktorej svoje rozhodnutie vysvetlil. Štúr je predstaviteľ romantickej generácie. Veľké gestá, rozhodnutia a verejné deklarovania sú romantikom vlastné.“
To sú dve veci, jedna vzťah so ženami a druhá vlastná rodina.
„Štúr si pestoval vzťah s vlastnými súrodencami a ich deťmi. Bol starostlivý starší brat a pozorný opatrovník. Jeho voľba národnej askézy bola dobrovoľná a preňho záväzná, preto založenie vlastnej rodiny neplánoval a začať si nejaké pletky to nebola jeho úroveň.“
Jedna dobrovoľná voľba je, že nechcem mať manželku a deti; ale dobrovoľná voľba sa týka aj toho, že nechcem kontakt so ženou? Na to som sa pýtal.
„Vieme o tých, ktoré sú zdokumentované v listoch, o žiadnych iných ženách nevieme. To neznamená, že neexistovali, ale opäť je tu Štúrova veta, že keď sa niekto ožení, tak je pre národ stratený. Keby nejaké techtle-mechtle mal, určite by to niekto vytiahol. Čiže verme tej dobovej mienke, že bol človekom, ktorý rezignoval na vlastnú rodinu, ale jeho vzťahy so všetkými ženami, ktoré stretol, boli korektné. Bohuslava Rajská, aj všetky národovkyne, ktoré sa s ním stretli, boli nadšené tým, aký je šarmantný, múdry, pozorný, aký je gavalier. Každá však vedela, že jeho gavalierstvo má hranicu, ktorú on neprekročí. Štúr sa nedvoril ženám, ale komunikoval s nimi, lebo to bolo pre neho zaujímavé. Do jeho blízkosti sa totiž dostávali ženy, ktoré boli preňho atraktívne svojím národovectvom a tým, že boli pionierkami vo sfére pokusov smerujúcich k vzdelávaniu žien. Vo vzdelávaní žien v národnom duchu videl obrovský potenciál pre národné hnutie.“
Bystrá a vzdelaná žena je to najlepšie, čo môžete stretnúť. So spisom Slovanstvo a svet budúcnosti sa spája ďalší mýtus, akoby nám chcel Štúr doviesť Rusov domov aj s azbukou a pravoslávím. Čo je na tom mýte opodstatnené, čo ho spôsobilo?
„Ľudovít Štúr sa angažoval v spoznávaní slovanského sveta už ako študent, a potom ako učiteľ v tom pokračoval. Jeho výrok, že slovanstvo mi bolo vždy hviezdou, ktorá mi bude svietiť naveky, pochádza spred revolúcie, neviaže sa na to posledné obdobie. Jeho „slovanstvo“ spočíva v tom, že Slovania sa musia navzájom poznať, komunikovať spolu a vytvárať fenomén, ktorý by sme mohli nazvať slovanská kultúra, pretože sú si mentálne blízki, jazykmi veľmi podobní, dokážu komunikovať bez sprostredkujúceho jazyka. Slovanská kultúra môže existovať, lebo je iná, lebo aj Slovania sú iní, lebo je iná ako klasická antická, germánska, francúzska, románska kultúra. Toto bola jeho predstava slovanstva, ale aby mohla táto kultúra vzniknúť, musia sa Slovania navzájom poznať, musia si navzájom čítať svoje literatúry, musia spolu komunikovať. Sám k takémuto poznaniu urobil množstvo krokov. City vděčnosti je zbierka ód na slávnych umelcov a literátov slovanského sveta. Jeho predrevolučné prednášky o slovanskej poézii svedčia o tom, že sa snažil analyzovať, čím sa slovanská kultúra a špeciálne poézia ako najvyšší druh písanej kultúry líši od ostatných kultúr, či už starovekých alebo paralelne v novoveku. Slovanstvom sa zapodieval celé 40. roky. S pokusom o praktické politické zjednotenie slovanstva mal skúsenosť zo Slovanského zjazdu z Prahy, kde sa ukázalo, že Slovania ešte nie sú schopní koordinácie, pretože každý má inú predstavu o tom, ako by vzťahy medzi nimi mali fungovať.“
Ako vnímal vstup Rusov do revolúcie v Uhorsku a bitky pri Világosi?
„Vnímal to tak, že ruské vojská ukončili revolúciu, ktorá sa zvrtla. Panovník už prisľúbil konštitúciu, už zasadal parlament, už sa zdalo, že to, čo všetci chceli na začiatku revolúcie, sa už deje, len zvyšky revolučných ohnísk ešte bránili, aby sa to mohlo všetko uplatniť.“
Necítite v tom istú kontroverznosť?
„Štúr to tak nevnímal. Do Uhorska predsa neprišiel ruský národ, ale ruská armáda. Ruský národ je ten, kto tvorí kultúru. Ruská armáda je taká istá sila, ktorá pred 35 rokmi porazila Napoleona. Pritom Napoleon nebol v štúrovskom prostredí vnímaný iba ako postava uzurpátora, oni ho vnímali aj ako nosiča slobody. Preto je ten rozdiel medzi ruským národom a vysokou ruskou kultúrou, ktorú tvoria ruskí vzdelanci, a medzi ruskou vojenskou čižmou. To bol preňho veľký rozdiel.“
To ma zaujíma; na jednej strane zaujímavé myšlienky z ruského prostredia, a potom príde ten vojenský zásah. Neotriaslo to ním trochu? Ako si to vysvetľoval?
„Nie, myslím, že nie. Armáda je len mocenský nástroj politiky. To vzletné, to úžasné, čo na Rusku obdivoval, zostalo doma v Rusku, ešte neprebudené, v podobe spiaceho ruského národa. Štúr túto myšlienku dokonca vyjadril vetou, že Rusi sú tam, kde sme my boli na začiatku nášho hnutia. My sme sa už obrodili, už sme proste uvedomelí, a Rusov to ešte len čaká. A keď tá doba nastane, tak vtedy budú pre nás atraktívni ako partner, lebo až vtedy sa oddelí moc od kultúry a stredisko všetkých Slovanov sa posunie trochu na východ. Toto zdôvodňoval tým, že Rusi sú vlastne nepoškvrnení vplyvom latinskej, západoeurópskej civilizácie a všetkých jej dôsledkov. V jeho časoch sa tak vysvetľovala rýdzosť slovanských čŕt ruského národa so zachovanými znakmi praslovanskej kultúry a mentality. Naopak o najvyspelejších slovanských národoch sa hovorilo v súvislosti s ich „pokazením sa“ pod vplyvom neslovanských európskych vzorov. Česi ako najzápadnejšia bašta slovanstva údajne dávno podľahli vplyvom germanizácie. V prípade Poliakov sa hovorilo o napáchnutí západoeurópskym demokratizmom a myšlienkami, ktoré však nie sú veľmi uplatniteľné, preto sú Poliaci skôr mesianisti ako politici. Rusi sa však pred tlakom cudzieho tatársko-mongolského elementu akoby zakuklili, udržali si to svoje slovanstvo, a keď sa zbavili cudzej nadvlády, tak rozkvitli v tej uchránenej podobe, čiže zachovali si najviac praslovanského zo všetkých Slovanov, a preto sú pre nás vzorom.“
To je tiež zaprasená krištáľová guľa, toto.
„Áno, ale z ich uhla pohľadu je to logické. Elita južnoslovanského etnika v Bosne a Hercegovine prijala dobrovoľne islam, čiže na nich bol nános storočí zase iný.“
Čiže Slovanstvo a svet budúcnosti nebol celkom umelý konštrukt, ktorý vznikol v jeho hlave.
„Nie, a rozhodne nevznikol až po revolúcii. Štúr si ten konštrukt nosil v hlave už v 40. rokoch, a keď ho potom písal, mal predstavu, že to bude publikovaný text, a že na impulzy z jeho traktátu zareagujú predstavitelia iných slovanských národov, vznikne niečo ako verejná, alebo prinajmenej časopisecká diskusia o predstavách rôznych možností slovanskej spolupráce a budúcnosti.“
Nezadupme ho celkom do zeme. V rozhlasovej diskusii ste spomínali, že toto dominantné a inšpirujúce postavenie Ruska podmieňoval tým, že Rusko bude demokratické. Je to v tom texte?
„Áno. Štúr jasne definoval, kedy sa Rusko bude môcť uchádzať o spoluprácu s ostatnými Slovanmi a byť ich zjednotiteľom. Keď sa zbaví nevoľníctva, keď prijme demokratické prvky, zrealizuje reformy, a keď samotný ruský národ dovŕši svoje prebudenie v národnom duchu. Podľa Štúra budúcnosť ukáže, že pre všetkých Slovanov bude jednoduchšie komunikovať v otázkach spojených s politikou a vysokou kultúrou v ruštine. Podobne ako doteraz komunikovali slovanskí predstavitelia medzi sebou v nemčine. Ale vetu o tom, že všetci Slovania budú v bežnom styku a na vlastnom území používať ruštinu a azbuku tam nenájdeme.“
Ako vnímal v 50. rokoch svoje dovtedajšie aktivity? Boli dôvodom na nejaké pocity osamelosti či zlyhania? Zrejme viete, kam smerujem.
„Ak si to zosumarizujeme, tak pri jazykovej otázke, ktorá bola v prvej polovici 40. rokov taká vznetlivá téma, ani revolúcia nezabránila, aby sa nový jazyk ujal. Čiže ako kodifikátor sa ešte dožil toho, že spisovný jazyk bol akceptovaný, fungoval, takže z toho nemohol byť sklamaný.
Ukázalo sa, že tie privilégiá padli, poddanstvo bolo zrušené, všetci boli formálne pred zákonom zrovnoprávnení. Takže ako bojovník za slobodu a práva by nemal mať dôvod na sklamanie. Lenže po revolúcii platil v krajine výnimočný stav. Občania chápali, že istá kontrola a konsolidácia krajiny je nutná. Koniec revolúcie a čo potom nastalo, možno bolo trošku sklamanie, lebo slobodu si každý predstavoval trochu inak. Sedliak tak, že dostane pôdu, novinár bude môcť všetko publikovať, spisovateľ takisto, ale takýto stav nenastal. Štát sa konsolidoval za cenu všeobecnej kontroly a budovania policajného štátu a nie štátu slobodných občanov. Sklamanie tam určite bolo, ale nie z vlastnej práce. Štúr predsa musel mať pocit, že urobil všetko, čo sa dalo. Opustil kabinet a išiel bojovať, trajdal sa po celom Slovensku hore-dole na koni, aby šíril slovo o slobode a hovoril, že sloboda je lákavá, stojí za ňu vziať zbraň a mrieť v boji. Čiže Štúr osobne nemal dôvod myslieť si, že niečo neurobil, nedotiahol. Urobil oveľa viac ako mnohí iní.“
Tak prečo tá depresia, ktorá sa mu pripisuje?
„Tá depresia sa mu trošku podsúva. Jeho listy z toho obdobia sú veľmi akčné, zaujíma sa o svojich druhov, pýta sa, ako sa majú. Samozrejme, vie, že listy sú kontrolované, ale snaží sa sledovať svojich súkmeňovcov, kde sú, ako sa im darí a osloviť ich, aby nezúfali, že všetko sa zmení, musíme vyčkať, kým sa zmenia podmienky. Keď po roku 1867 začali už starnúci štúrovci písať pamäti, aktuálne zažívali obdobie dualizmu s jeho novými podmienkami. Boli prenasledovaní ako panslávi za nemaďarskú činnosť, a vtedy zovšeobecnili skúsenosti celej generácie aj na Štúra. Ja si myslím, že zmienky o depresii sú k Štúrovi dodané dodatočne koncom 60., v 70. a 80. rokoch. V jeho zachovaných listoch z 50. rokov to nenachádzam a čítam ich dokola a opakovane. Z toho, čo máme, spomínanú depresiu nevieme doložiť. Smrť otca aj brata mu nemohli dodať optimizmus, ale dôvodom úmrtí boli choroby, a nie politický režim. Matka musela odísť z uhroveckého domu, kde žila dlhé roky. Do mestečka prišiel nový učiteľ a vdova po predchádzajúcom učiteľovi musela uvoľniť služobný byt. Nebolo v tom nič politické. Tak to chodilo. Po bratovej smrti urobil Ľudevít dôležité rozhodnutie. Postavil sa k tomu opäť ako zodpovedný, ako chlap, odišiel do Modry, pomáhal švagrinej, učil sa so staršími deťmi, bol pri nej, ale všetko bolo v najlepšom poriadku, nedostal sa do žiadnych rečí.“
Keby mal fanklub, tak vy ho vediete, nie?
„Neviem. Myslím si, že ešte viem rozlíšiť prácu od obdivu. Uznávam Ľudevíta, familiárne ho volám Lajko, ale nie som jeho fanynka. Moji lieblingovia sú Francisci a Daxner.“
Už nám ostal len mýtus o samovražde.
„Myšlienku Štúrovej modranskej osamelosti až k smrti vytiahol Hurban v 81. roku, keď pripomenul jeho dvojveršie pohrávania sa s významom farebnosti v názve Modry, v ktorom naznačil, že niekedy sa mu tá Modra stane čiernou. Akoby tušil, že Modra sa mu stane osudnou, že tam zomrie. Ale to je Hurbanova interpretácia. Štúr určite nemal plán ísť do Modry a zastreliť sa tam. Tá nehoda bola skutočne nehoda; ak by niekto chcel spáchať samovraždu, tak si strelí do nejakej úplne inej časti tela.“
A neublížil si aj tým, že nechcel krívať, a preto mu do ošetrenia rany zasiahli nešťastne? „To asi áno. Ale myslím, že to nesúvisí iba s tým metrosexuálom v ňom.“
To je však podľa mňa dosť silný argument proti tomu, že chcel spáchať samovraždu.
„Štúr chcel žiť a žiť plnohodnotne.“
Ak chcel žiť ako predtým a bola pre neho neznesiteľná predstava, že bude krívať, to v podstate vylučuje, že chcel spáchať samovraždu.
„Ja ako psíčkárka vždy dodávam ešte jeden argument. Štúr si v lete obstaral poľovného psa. Každý, kto je psíčkár, vie, že pes nie je záležitosť ako plyšák, to je živá bytosť, na ktorú sa človek viaže. Štúr takého psa hľadal, v niekoľkých listoch oslovil priateľov, aby mu zohnali takéhoto a takéhoto psa. Podľa mňa to nasvedčuje, že sa chystal na poľovačky a nie na samovraždu.“
V istej societe sme úplne vyvrátili možnosť samovraždy, psíčkár tomu nikdy neuverí.
„Štúr si myslel, že časy sa zmenia. Všetko k tomu smerovalo. Už bolo po amnestii, už bol zrušený výnimočný stav, boli náznaky, že situácia bude lepšia. Štúr si zrejme predstavoval, že bude zasa akčný ako predtým, čiže krívanie by mu skutočne komplikovalo život.“