Messi, Larsson a Lagercrantz
O KNIHÁCH
August 2015
Kniha mesiaca
Messi, Larsson a Lagercrantz
Leo sa nevrátil z dovolenky, nevieme, čo je s ním, povedal po príchode do kabíny FC Barcelona tréner Luis Enrique a hodil Messiho desiatku Neymarovi. Budeš hrať ako on, vyhlásil do stíchnutej kabíny tréner, otočil sa a odišiel. Hráči neveriacky pozerali po sebe a hoci nikto nespochybňoval Neymarove kvality (tretí na svete je síce menej ako prvý Leo a druhý Cristiano Ronaldo, ale všetci ostatní futbalisti sú už za Neymarom), všetci vedeli, že Leo je len jeden, a že bude v zápase s Realom veľmi chýbať. Lebo ak sa na niekoho absolútne hodila termín rozdielový hráč, tak to bol Lionel Messi. To pripúšťal aj CR 7 – a v takú chvíľu už mal tento výrok podobu axiómy.
Čitatelia (snáď) odpustia, že na charakterizovanie a recenzovanie výslovne literárnej témy využívam futbalovú metaforu, ale zdá sa mi, že je svojou podstatou najbližšia k tomu fenoménu, aký po (smrti Stiega Larssona a) svetovom úspechu trilógie Millenium nastal.
Primárna otázka po predčasnej smrti výrazného autora totiž znie - má niekto pokračovať v jeho diele, alebo má jeho dielo ostať ukončené smrťou spisovateľa? Chcú čitatelia, aby ďalší diel obľúbenej série napísal niekto iný ako autor, aj vďaka ktorému ste tomuto dielu podľahli? (Pratchettova dcéra napríklad odmieta, aby pokračovala v zeměplošskej ságe jej otca – a hoci pratchettofilovia si musia zvyknúť na fakt, že 41. dielom sa príbehy kapitána Karotku a lorda Vetinariho a čarodejníka Mrakoplaša a trpaslíkov a vlkolakov a upírov a trollov a ... a všetkých ostatných skončia, je to rozhodnutie úplne legitímne. Terry Pratchett bude meraný Terrym Pratchettom a nikým iným.)
Larssonova trilógía Millenium je zrejme iná šálka kávy. Vydavateľ sa rozhodol, že fanúšikovia Millenia – de facto neukončeného príbehu Lisbeth Salanderovej a Mikaela Blomkvista – si zaslúžia pokračovanie v tejto príťažlivej sérii. Napokon, vyše 80 miliónov výtlačkov v 50 jazykoch je argument nad argumenty. V prospech tohto rozhodnutia vypovedá aj informácia, že aj samotný Larsson zrejme počítal s pokračovaním tejto série a sám ho aj začal písať. (Napokon, spor o dedičstvo jeho rukopisu o tom svedčí.)
Ak už padlo rozhodnutie, že v Milleniu treba pokračovať, ďalšia principiálna otázka znie, kto by to mal byť? Pred niekoľkými mesiacmi vyšla zbierka krimipoviedok Temná strana Švédska, kde necelá dvadsiatka autorov signalizuje, že švédska kriminálna próza nie je vyčerpaná menami Stieg Larsson, Henning Mankell, Hakan Nesser či už klasická dvojica Maj Sjöwallová – Per Wahlöö. Čiže ponuka potenciálnych pokračovateľov sa mohla zdať ako dosť široká. Aj keď, viete si predstaviť, že by napríklad Mankell takúto rolu zobral? A úplne tak poprel svoj štýl písania, akým vniesol do vrcholov detektívneho žánru komisára Wallandera? Alebo prerobil Lisbeth a Mikaela do podoby, akú by fanklub Millenia nikdy neprijal?
Logicky, úplná špička švédskej krimi to nemohla byť. Skôr autor, ktorý sa bude vedieť vcítiť do Larssonovej hlavy a duše a bude sa mu svojím písaním čo najviac podobať. Lebo, povedzme si úprimne, ak má mať pokračovanie Larssonovej trilógie zmysel, nemôže to byť, akoby pokračovanie Mitanovej poviedky V električke napísala Keleová-Vasiľková. Z tohto hľadiska by autor recenzie – čičotoje – ak by jestvovala taká možnosť, hlasoval za to, aby pokračovanie napísala radšej Larssonova družka Eva Gabrielssonová, ktorá sa vraj na trilógii tiež podieľala, ale vydavateľ rozhodol inak.
A keď už vydavateľ vie, kto bude tým Larssonovým alter egom, nezanedbateľná otázka znie – aké budú hlavné dejové línie štvrtého Millenia. Stieg Larsson držal ruku na tepe dňa, išiel svojou tvorbou po najpálčivejších švédskych problémoch (neonacisti, extrémisti...), a sčasti aj preto sa svojho úspechu nedožil (čerstvý päťdesiatnik zomrel na infarkt).
Tu sa dá autorovi Davidovi Lagercrantzovi uznať, že zrejme veľmi nepochybil, ak sa rozhodol pre americké tajné služby a ich sledovanie všetkého, čo má dieru v zadku; pre hackerské hnutie, ktoré nabúrava aj najtajnejšie servery a prináša verejnosti doklady, že otázka, „kto stráži strážcov“ je naďalej akútna; pre tristné pomery vo švédskej polícii; pre zákulisie médií a ustavične prebiehajúci spor medzi ich majiteľmi a slobodne uvažujúcimi a píšucimi novinármi (v denníku Sme je táto téma nanajvýš pikantná); či pre fenomén geniálnych autistických detí a špeciálnu problematiku umelej inteligencie.
Ak do týchto hlavných zložiek namiešate ešte prísady neustále oscilujúceho vzťahu geniálnej hackerky Lisbeth Salanderovej a novinára Mikaela Blomkvista, ktorý odmieta pripustiť, že by bol za vrcholom svojej kariéry, viac či menej uveriteľné dobrodružstvá oboch protagonistov (ale veď priznajme, že ani Larsson vždy a všade nezvládol uveriteľnosť a literárnu presvedčivosť eskapád svojich hrdinov, ale sme mu to odpúšťali, lebo nám to bohato kompenzoval ostatnými zložkami príbehu a jeho kontextu), mali by sme dostať viac či menej príťažlivé pokračovanie príbehu, ktorý stál na začiatku nedávneho obrovského úspechu severskej krimi, ktorá ani zďaleka nie je len švédska, ale aj nórska, fínska či dánska.
Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti, tak podobne ako jeho tri predchodkyne je pokusom o fresku nielen súčasnej švédskej spoločnosti, ale aj o kritické zaznamenanie globálnych problémov súčasnosti – ktorá je navzájom oveľa viac prepojená, ako sa zdá na prvý pohľad.
Predpokladov úspešného pokračovania Larssonovho diela bolo teda viacero - rovnako aj kritických miest a prekážok, kde táto – už dnes – marketingovo vymakaná udalosť môže naraziť.
Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti, oddnes teda žije svoj život a bude mať svojich priaznivcov aj odporcov. Obe skupiny si v ponúkanom texte nájdu argumenty pre svoje pozície. Niekoho nadchne autorov pohľad do zákulisia americkej tajnej služby a bude lepšie rozumieť Snowdenovmu rozhodnutiu, iný čitateľ ocení, že v porovnaní s Larssonom je vo štvorke menej kontextuálnych pasáží a autor sa usiluje o väčšiu akčnosť ako prvé tri diely. Hoci jedným dychom treba dodať, že extrém vzťahu Lisbeth a jej sestry – áno, Lisbeth má sestru, čo si podľa mňa len málokto z trilógie zapamätal-, sa extrémnemu vzťahu Lisbeth a jej otca z prvého dielu nevyrovná.
Nikto sa však už nikdy nedozvie, ako by si s týmito nepochybne zaujímavými príbehovými líniami poradil Stieg. Ďalší dôkaz, že bonmot o cintorínoch plných nenahraditeľných ľudí je bohapustá kravina.
Róbert Kotian