Veď ak bude Ficovi treba, niekto už zaberie
Denník Sme
2. novembra 2015
Veď ak bude Ficovi treba,
niekto už zaberie
Vládnuť bez Smeru sa zrejme nebude dať. Avšak ospravedlňovanie budúcej koalície Smeru s opozičnou stranou, ktoré sa stáva súčasťou mediálneho diskurzu (Konštantín Čikovský v denníku N a Martin Hanus v Postoji), akoby stavalo opozíciu do roly nevinnej obete takejto voľby.
MIGRAČNÁ KRÍZA A SMER
Posledné prieskumy verejnej mienky (MVK, Polis Slovakia – oba v októbri) navracajú do verejnej diskusie predstavu, že po marcových parlamentných voľbách bude môcť Smer-SD opäť vládnuť sám. Po niekoľkých mesiacoch trvalého poklesu preferencií strany Smer, spôsobených viacerými kauzami, v ktorých boli namočení predstavitelia a priatelia strany Smer-SD (piešťanské CT, Váhostav...), prišla pre vládnu stranu ako spása z neba utečenecká kríza, ktorej sa Smer chopil najagresívnejšie zo všetkých strán. Kombinácia vyvolávania obáv u verejnosti a monopolnej mocenskej pozície strany, ktorá jediná môže obyvateľstvo pred hrôzami spôsobenými masami utečencov ochrániť, priniesla Robertovi Ficovi vytúžené ovocie. Opozičné strany, v tejto téme otrocky zavesené za Smerom, neponúkli racionálnejšiu a kompetentnejšiu alternatívu, ktorou mohli osloviť menej vystrašených občanov – a tak pohrdli šancou získať časť voličov, ktorá odmietla Ficov vyhranený slovník a extrémne videnie problému.
Dôležitým, nie veľmi spomínaným faktom týchto prieskumov sú však preferencie koalície OĽaNO – Nova, nedosahujúce sedem percent, čo sa potom odzrkadľuje na nadpolovičnom zisku Smeru-SD. V prípade, že sa napokon Igor Matovič a Daniel Lipšic dohodnú na tom, že jedna strana vezme na svoju kandidátku predstaviteľov druhej strany, vyzerali by výsledky zrejme inak. „Táto dvojkoalícia v súčasnosti skladá kandidátku a spolieha sa na politický výtlak mikrokumunít, ktoré budú na seba viazať jednotliví kandidáti. Aj preto považujem opakovanie situácie z rokoch 2012-2016 za menej pravdepodobné a skôr očakávam vládnutie Smeru s ďalším politickým subjektom,“ hodnotí tento rozmer prieskumov Pavol Marchevský (z agentúry Prieskumy).
Zdá sa, že prvýkrát po novembri 1989 bude zahraničnopolitická téma dominovať v celej volebnej kampani – iba vzdialene to pripomína obdobie mečiarizmu a lavírovanie HZDS medzi Východom a Západom. Robert Fico „sa dokonca pasoval za ochrancu Slovenska, Smer zmenil predvolebné heslo na Chránime Slovensko a v zásade odkedy sledujeme utečeneckú krízu a komunikáciu, sledujeme aj rast preferencií Smeru,“ hovorí šéf agentúry Polis Slovakia Ján Baránek. Ihneď však konkretizuje, že „celkom to nie je zahraničnopolitický problém, lebo sa bezprostredne Slovenska dotýka, aj keď zatiaľ iba virtuálne; skôr ide o obavu obyvateľstva, že by sa nás to mohlo priamo dotýkať“. Že Robert Fico robí všetko pre to, aby tento pocit vo verejnosti ostal, sa nedá označiť inak ako za perfídnu hru, ktorej cieľom je u voličov prekryť všetky jeho prešľapy. A že sa mu to darí, má aj objektívne príčiny – zlyhaním ochrany schengenských hraníc počnúc a zlými skúsenosťami s neintegráciou časti moslimov v západnej Európe napríklad končiac.
Politológ Samuel Abrahám dodáva tomuto premiérovmu postoju aj de facto psychologický rozmer, tvrdiac, že Fico migračný problém aj cíti tak, ako ho prezentuje: „Veľká časť Európy a slovenskej spoločnosti je xenofóbna a premiér to tak aj cíti. Po druhé, sa mu to veľmi hodí. Vidí, že väčšina Slovákov je úplne v panike z toho, čo sa deje, a nevie, ako sa to bude riešiť.“ Aj politológ Pavol Marchevský sa nazdáva, že Fico a Smer sa budú snažiť túto tému udržať počas celej volebnej kampane, „lebo je to najlepší spôsob ako prekryť podozrenia z korupcie a klientelizmu. Budú sa spoliehať na to, že vyvolávaním pocitu bezprostredného ohrozenia cez utečeneckú krízu im budú odpustené prešľapy vo vládnutí“.
MIGRAČNÁ KRÍZA A OPOZÍCIA
Všetci traja politológovia sa zhodli na tom, že migračná kríza je tým kľúčovým bodom, ktorý zvrátil trendy v preferenciách politických strán a zrejme bude determinovať aj celú volebnú kampaň až do marcových volieb. Opozičné strany sa podľa nich v tejto téme prispôsobili lídrovstvu Smeru a Fica – podľa Marchevského „Smer čerpá so strategicky lepšej pozície vládnej strany“. Marchevský sa podobne ako Slosiarik z agentúry Focus nazdáva, že „kľúčom k pochopenie politickej senzitivity témy je fakt, že útočí na pocit bezpečia verejnosti nie v zmysle vznešenej ochrany krajiny – ale občania cítia ohrozenie v bezprostrednom prostredí, kde žijú“.
Baránek na margo dominancie Smeru v tejto téme tvrdí, že „je úplne logické, lebo KDH ani SaS nemôžu chrániť Slovensko, lebo nemajú žiadnu moc. Túto moc má Smer. Smer takisto okamžite začal komunikovať tento problém, opozičné strany akoby vyčkávali, alebo sa zmietali medzi polosolidaritou k utečencom a ich odmietaním väčšou časťou obyvateľstva“.
Skutočnosť, že napriek podobnému postoju k téme migrantov profituje z nej Smer a nie opozičné strany, vysvetľuje Abrahám nejednotnosťou opozície, chýbajúcou víziou a absenciou rozhodovacej moci. „Je iné, keď niečo povie premiér v Bruseli alebo na summite, a keď to povie poslanec XY pri ohníku v Pezinku,“ konštatuje Abrahám. Na margo toho, že žiadna opozičná strana neoslovovala tú časť občanov, ktorí sa nestotožnili s premiérom, Baránek odpovedá, že tak mohla urobiť niektorá strana, „hoci by to nebol väčšinový názor ale bol by to názor, ktorý by zastupoval možno 25 percent populácie. Napriek tomu, že by ten názor nebol väčšinový na Slovensku, tak pre jednu stranu by to mohol byť veľký prínos“. Žiaľ, nestalo sa tak. Možno aj preto, že, ako hovorí Abrahám, „tá téma je taká zložitá, že nie je možné očakávať od každého občana, že bude mať jasnú líniu, ako to riešiť, lebo to nevieme. A keďže tu nejestvuje silná politická sila, ktorá udáva pozitívny tón v otázke utečeneckej krízy, tak tí, ktorí sú proti Ficovi, nemajú vyjadrenú verbálnu alternatívu“.
LEN UTEČENCI A NIČ VIAC?
Predstava (či skutočnosť?), že celý vrcholový politický život sa redukuje na tému migrantov a ohrozenia slovenskej spoločnosti, fatálne ovplyvňuje iné kľúčové otázky spoločenského a ekonomického života slovenskej spoločnosti. Ak si to opozičné strany neuvedomia a nezačnú moderovať volebnú kampaň svojimi vlastnými témami, osloviacimi potenciálnych voličov, zostanú na druhej až tretej koľaji verejnej diskusie – so zodpovedajúcim vplyvom na rozhodovanie voličov.
Učebnicovým príkladom, ako sa opozičná politika nemá viesť, bol v poslednom čase pokus o odvolanie ministra školstva Juraja Draxlera. Iba niekoľko dní predtým, ako sa zrodila výzva Slovenskej komory učiteľov vláde Slovenskej republiky za plošné zvýšenie platov všetkých pedagogických zamestnancov a navýšenie rozpočtov rezortov školstva a vnútra o 400 miliónov eur s cieľom vyrovnať existujúce rozdiely vo vybavenosti škôl didaktickými prostriedkami a zabezpečiť tak rodičom a ich deťom rovnaké podmienky v prístupe k vzdelaniu, iba niekoľko dní predtým, ako vznikla občianska výzva A dosť (Nehazardujme s budúcnosťou Slovenska), týkajúca sa alarmujúcej úrovne vzdelania na Slovensku, a niekoľko dní potom, ako minister explicitne presadzuje výstavbu Národného futbalového štadióna za 70 miliónov eur (táto suma sa má podľa ministrovej interpretácie využiť iba na nekomerčnú časť štadióna), navrhuje opozícia odvolať ministra za vyplatenie 460-tisíc eur na falošný účet, zmätky okolo Iuventy a chaotickú personálnu prácu.
Pritom len samotná kauza Národného futbalového štadióna by stála za mimoriadnu schôdzu NR SR – kým v roku 2013 vláda schválila 27,2-milióna eur na výstavbu NFŠ a zvyšnú sumu (zvyšných 60 percent) mal vyplatiť súkromný investor, posledných niekoľko mesiacov možno okolo NFŠ sledovať pozoruhodný vývoj. Deň po tom, ako sa majiteľ Slovana Bratislava a hlavný súkromný investor Ivan Kmotrík vzdal myšlienky podieľať sa na výstavbe NFŠ, vystúpil pred médiami premiér Fico a so slovami, ideme do toho, vyhlásil, že vláda postaví národný futbalový štadión sama a spomenul sumu 45 miliónov eur. O niekoľko mesiacov neskôr už minister školstva hovorí o sume 70 miliónov eur - iba za nekomerčnú časť štadióna. Pritom zmluva o poskytnutí dotácie zo štátneho rozpočtu medzi ministerstvom školstva a akciovkou Národný futbalový štadión jasne hovorí, že dotácia 27,2-milióna eur sa má využiť „výhradne na tie časti stavby, ktoré sú štadiónom kategórie 4 v zmysle Smernice UEFA. Účelom dotácie nie sú iné časti (napríklad hotelová časť, bytová časť, obchodná časť a iné). Prijímateľ dotácie sa zaväzuje spolufinancovať účel dotácie vo výške najmenej 60 percent z celkovej sumy výdavkov na výstavbu.“
Čiže 27 miliónov mal dať štát, zvyšok súkromný investor. Pri rozhodnutí vlády o 27-miliónovej dotácii sám Kmotrík odhadoval náklady na celý štadión medzi 60 a 70 miliónmi eur. A hoci sa možno pýtať, či po odstúpení investora má táto zmluva ešte platnosť a vôbec nejaký zmysel, čísla na komerčnú a nekomerčnú časť štadióna a za celý štadión sú jasné. Ergo kladivko – na platy učiteľov niet, na futbalový štadión sa nájde 70 miliónov eur. V situácii, keď zápasy slovenskej futbalovej reprezentácie sa môžu pokojne hrať v Žiline a Trnave. A keď sa ročne na Slovensku hrajú priemerne štyri reprezentačné zápasy A-mužstva (v roku 2015 boli štyri, v roku 2014 tiež štyri a v roku 2013 iba tri). Nemôžem nezopakovať to, čo som na tlačovke povedal premiérovi na jeho otázku, či som za národný futbalový štadión alebo nie – áno, ale nie za akúkoľvek cenu a akýmkoľvek spôsobom.
AK SO SMEROM, TAK AKO?
Hoci Ján Baránek považuje všetky úvahy o kultivovaní vládnutia Smeru za naivné blúznenia a nezmysel, pretože menšia strana sa v koalícii prispôsobí väčšiemu partnerovi, ktorú ten systém zomelie, ostatní dvaja oslovení politológovia vnímajú tento problém „pozitívnejšie“. Marchevský upozorňuje na to, že „Smer sa v roku 2012 aspoň v deklaratívnej rovine snažil Smer podeliť o časť moci s opozíciou cez miesta splnomocnencov vlády (Nagy, Pollák) alebo vytvorením Rady solidarity a rozvoja. Na vládnutí Smeru čím ďalej tým viac cítiť, že mu moc prerastá cez hlavu. Spoločné vládnutie by mohlo tieto temné vábenia moci obmedziť“. Abrahám ide ešte ďalej a hoci tiež upozorňuje na riziká koalície so Smerom, ktorá môže menšieho partnera aj zlikvidovať, „absolútne zásadné je, či si menšia strana dokáže zachovať chrbtovú kosť v tom zmysle, že povie, čo je jej prioritou, aké problémy chce riešiť, a určí si hranice, za ktoré nepôjde, aj keby mala z koalície odísť“. Podľa Abraháma sú toto „dve posvätné pravidlá - musia mať vlastnú agendu a hranicu, za ktorú nepôjdu, ak zistia, že sú v koalícii len do počtu, alebo kryjú Ficovi chrbát“.
Ťažko spochybniteľným faktom však je, že to boli tzv. neľavicové strany, ktoré dostali šancu po prvých štyroch rokoch Ficovho vládnutia a túto šancu trestuhodne premrhali. Ak však spoločnosť dá šancu Ficovi vládnuť aj po tretí raz, či už samému, v koalícii so SNS alebo tzv. štandardnou neľavicovou stranou, ostatné strany, ktoré zostanú v opozičných laviciach, by si mali položiť otázku o svojej opodstatnenosti. Lebo ak nie sú schopné vytvoriť alternatívu voči takémuto Smeru a takémuto Ficovi, zrejme by sa mali ich lídri a štruktúry začať živiť inak.