Milan Lasica: Typické pre našu spoločnosť je, že Slováci všetko vydržia
Denník Sme
31. augusta 2015
Milan Lasica: Typické pre našu spoločnosť je, že Slováci všetko vydržia
Začiatkom februára mal 75 rokov. Nielen vek je však v jeho prípade predpokladom, aby mohol o slovenskej spoločnosti vypovedať so znalosťou veci a uhlom pohľadu jemu vlastnými. Milan Lasica
Ste ešte niekedy zaskočený tým, čo vidíte okolo seba?
„Viete čo, veľmi ani nie, lebo všetko som už zažil, takže dá sa povedať, že som na všetko zvyknutý. Ale sú také veci, ktoré ma pobavia. Jedna z nich napríklad je, že najväčším bojovníkom za súdnu spravodlivosť je Štefan Harabin. To sa mi zdá mimoriadne zábavné. A zábavné je aj to, že vo väčšine tých vecí, ktoré teraz hovorí, má pravdu.“
Toto sa nedá vymyslieť.
„Nie, toto musí priniesť život. Lebo keby ste to vymysleli, tak vám povedia, že je to vymyslené.“
Na začiatku 19. storočia urobili zo zločinca a bývalého galejníka Vidocqa policajného veliteľa v Paríži. Nikto ho nemohol oklamať, lebo poznal všetky zločinecké fígle. Podľa mňa málokto vie viac o svinstve a zvrhlostiach v slovenskej justícii ako Harabin.
„To určite. Nie veľa, ale naozaj všetko. Niektoré aj sám vytvoril.“
Z tohto hľadiska je naozaj kompetentný kritik. Nedávno som na facebooku videl vtip, že stretne sa Maďar, Žid, homosexuál, utečenec a klimatická zmena a majú si vyžrebovať, kto môže za to všetko zlé, čo je na Slovensku.
„Určite vieme nájsť, kto za to môže, ale najprv sa musíme sťažovať, ako veľmi je zle. V tomto sa nelíšime od našich stredoeurópskych susedov. Nedávno som sa stretol s pani Ovesny-Straka, ktorá bola dlhé roky šéfkou Slovenskej sporiteľne a potom sa vrátila do rakúskeho Salzburgu. Spýtal som sa, ako sa jej páči v Salzburgu a ona povedala, že si nemôže zvyknúť na rakúsku mentalitu, že čím sa majú lepšie, tým viac sa sťažujú.“
Teda aj Rakúšania?
„Takže si myslím, že ide o podunajskú záležitosť. Aj Česi to majú, hoci nemajú Dunaj.“
Viem si predstaviť, že mnohí Slováci by sa sťažovali, ak by žili v Rakúsku. Je to možné. „Naozaj je to tak, že čím sa má človek lepšie, tým je nespokojnejší, čo by mohlo byť aj pozitívne, keby to bolo motivujúce. Keď to vyvoláva len nechuť, tak to je o ničom.“
Vo februári ste mali 75 rokov. Zažili ste toho strašne veľa - slovenský štát, krátke obdobie pred nástupom komunistov, drsné 50. roky, odmäk v 60. rokoch, v 70. rokoch normalizáciu, potom Gorbačovovu perestrojku, zmenu v 89., krátky spoločný štát, potom zase ten slovenský za Mečiara. Všimli ste si niečo, čo je pre našu spoločnosť typické, napriek všetkým týmto zmenám?
„Jedna z vecí, ktorá je typická pre našu spoločnosť, je, že Slováci všetko vydržia.“
Niečo ako Jozef Mak od Cígera-Hronského?
„Slováci všetko vydržia, pretože sú uspôsobení do istej miery na poddanstvo. Tam ešte ich mentálna pamäť siaha, vtedy bolo treba veľa vydržať. To, že sme a existujeme, je naša základná vlastnosť, napriek všetkému, čo sa deje.“
Takýto postreh svojho času napísal Paľo Vilikovský v knižke Večne je zelený (1989), kde práve ako vy spomínal, že Slováci vidia svoj zmysel vo svojej existencii, že to, že sme, nie je len tak, a teda buďme aj ďalej.
„Viete, my nerozlišujeme medzi pojmami žiť a prežívať, ide o dve rôzne veci. Áno, ale my skôr prežívame a považujeme to za žitie.“
Považujete to za vynútené?
„Považujem to za istý fakt, daný stav, ktorý je určený aj vzdialenou minulosťou, však sme prežili aj turecké vpády. Ja aj Labuda sme toho dôkazom, keďže sme z Hontu, kde sa pohybovali Turci a zanechali svoje stopy, aj genetické.“
Cítite v sebe nejaký turecký gén?
„Labudova matka bola hotová Turkyňa ako z nejakého filmu. Takže je možné, že takéto stopy sú tam, ale aj povahové črty prispôsobovania sa. Nám to hovoril jeden profesor na jedenásťročnej strednej škole. Pán profesor bol ešte stará garda, už končiaca, a keď nám počas suplovania na hodinách občianskej výchovy hovoril o antických bájach a mýtoch, počúvali sme s otvorenými ústami. Podľa neho je prejavom inteligencie prispôsobivosť.“
Áno? Ako to odôvodňoval?
„Myslel to samozrejme tak, že v istých situáciách sa viete orientovať. Ale keby sme zobrali ako vzorku, že prejavom inteligencie je prispôsobenie, tak sme šialene inteligentní.“
Ferko Mikloško ešte ako predseda SNR raz povedal pani Thatcherovej, že na našom území sa premleli Tatári, Turci, Maďari, Nemci, neskôr aj Rusi a Česi - a všetci sú už preč, iba my sme tu stále. Asi sme predsa len odolnejšia spoločnosť. Vždy sme však boli v menšinovom postavení, ešte aj v komunistickom Československu. Nemáte pocit, žeby sme tým našim dnešným menším bratom mali preto viac rozumieť?
„Možno je v tom istá logika. Pozrite, keď sme boli menším bratom voči Čechom, tak sme žiadali väčšie práva a chceli sme byť partnerom, čo bolo celkom logické. Teraz keď menšinoví Maďari žiadajú väčšie práva, sa nám nejako zvlášť nepozdáva.“
Zabudli sme už na to, že sme boli v tej pozícii? Zabudol vôl, že teľaťom bol?
„Nie, tu skrátka nefunguje takáto logika. Funguje len vtedy, keď my chceme svoje. Ale keď chcú aj iní, to sa nám už nezdá.“
Trošku irituje, ako väčšinová spoločnosť vníma Maďarov, homosexuálov, teraz niekoľko stoviek utečencov. Možno ste zachytili ten brutálny prípad panej na vozíčku, ktorej chcú susedia zbúrať rampu, pretože je vraj hlučná. Kde sa to berie?
„My sme si tú demokraciu, ktorá ako keby tu bola, nevybojovali, ale ako keby nám ju niekto dodal. Raz povedala jedna moja spolužiačka, ktorá bola dokonca ministerkou za HZDS, že demokracia je teror väčšiny. Takto ju my vnímame. Že väčší berie. Ale ja si myslím, že je to presne naopak, že demokracia je uznávanie práv menšiny.“
Je to asi menšinový názor. Necítite to tak?
„Určite menšinový. Preto u nás tak demokracia aj vyzerá. “
Zvykli ste si na to, že ste väčšinou v menšine?
„Ja som ani nemal možnosť si zvyknúť na iné. Nikdy.“
Moja mama hovorí, že som evanjelik, ja sa cítim ako liberál. Tiež sa väčšinou cítim v menšine. Ešte s Karolom Ježíkom v Sme sme skutočne museli ísť ikskrát proti väčšinovému názoru. Ale vedeli sme, že to musíme urobiť, lebo ak sa ešte aj my postavíme na stranu agresívnej väčšiny, kto už zostane na strane slabších a menších?
„Ja som bol vždy v menšine od narodenia, tiež som luterán. Takže za slovenského štátu sme neboli veľmi na vrchu, potom po 48. naša rodina na vlastnú smolu bola demokraticky orientovaná. A po 89. som zase nebol nacionalista, ani prívrženec silovej mečiarovskej politiky, takže som bol opäť v menšine.“
Zrejme ani dnes nie ste Ficov volič...
„Nie, nie som, už len preto, že sú to socialisti a ja nie som sociálny demokrat a ani nemám z čoho rozdávať. Ani si nemyslím, že rozdávať treba.“
Viete sa identifikovať z tohto hľadiska? Občas mi vyčítajú, že vnášam do diskusie delenie na ľavicu a pravicu.
„Nevadí. Dokonca som videl bilboardy, kde predseda SNS vravel ani vpravo, ani vľavo, ale vpred. Čo na bilboarde znie veľmi dobre, hoci je to nezmysel. Ja si myslím, že existuje ľavica, aj pravica, to sa nedá nič robiť, ale mala by byť ozajstná, autentická. U nás nie je ani ľavica ani pravica autentická. Osobne som liberál, demokrat a povedal by som, skôr konzervatívny liberál, ak to neznie čudne. Lebo viete, čím ste starší, tým viac ste konzervatívny, to je celkom prirodzené. Keby som mal 25 rokov, tak konzervatívny určite nie som.“
Ale liberálom zrejme áno.
„To hej.“
Ako sa dá väčšinovo menšinová pozícia zvládnuť so zdravým rozumom? Pomáhalo vám, že ste reflektovali svet cez humornú stránku veci?
„Keď považujete humor za svetonázor, tak sa to dá zvládnuť jednoducho. Akonáhle máte ambície dostať sa k moci, tak sa to dá zvládnuť ťažko, lebo sa k nej nedostanete. Alebo by ste museli robiť všelijaké politické vývrtky, aby ste sa k nej mohli priblížiť. Ale humor je pre mňa stanoviskom, takže s ním sa dá veľa zvládnuť.“
Pociťovali ste počas začiatkov v 60. rokoch, žeby pre vás pozícia komika bola menej nebezpečná? Žeby ste boli pozitívne vnímaný?
„Nepociťoval som to. Ja neoslavujem 60-te roky tak, ako sa zvyknú oslavovať, ako sa zvykne hovoriť o zlatých 60-tych rokoch. Hovorím o 60-tych rokoch, ktoré som prežil tu, v tomto priestore, v tejto spoločnosti, a tie boli ku mne a k tomu, čo som robil, často nespravodlivé a niekedy kruté. Zažil som veľa zákazov, veľa šikanovania. Možno posledný rok, dva roky predtým, ako prišli Rusi, boli voľnejšie. A myslím si, že aj preto Rusi prišli.“
Skúste dať ľuďom v totalitnom režime jednu slobodu. Potom automaticky chcú ďalšiu a kde sa to skončí...
„Ja sa nečudujem, že prišli. Samozrejme, že som si to neželal, ale predsa, keď im išlo o moc, lebo o čo iné im malo ísť, tak museli prísť. Veľmi nerád hovorím vetu - „ja som to hovoril už vtedy“-, ale občas sa mi to pritrafí.“
No ale zabijete sa, keď ste taký bystrý?
„Máte pravdu. Jednoducho za to nemôžem a vtedy sme v rozhovoroch s Tomášom Janovicom hovorili, že obroda toho, v čom sme žili, nemôže prísť z Prahy, ale Moskvy, ak to má vydržať. Hovoril som to už vtedy a zdalo sa mi to logické. Zdalo sa mi to veľmi logické a nakoniec po 20 rokoch vo forme Gorbačovej perestrojky tá obroda prišla, lenže vtedy to už bolo v podstate každému jedno. Už o to nešlo. Tí, čo tu vládli, sa chceli udržať a namiesto strachu vyvolávali úsmev.“
Európu po druhej svetovej vojne rozdelili Roosevelt, Churchill a Stalin. Dohodli sa, že toto je naše, toto je vaše, a bez tej zmeny, ktorá prišla z Moskvy, to asi nešlo.
„Vždy si spomínam, ako Churchill na rozdiel od Roosevelta vedel, ako to s nami dopadne, a aj preto chcel, aby sa druhý front otvoril v Grécku, aby odrezal vstup Rusov do strednej Európy. Preto sa aj ako prvý vyjadril o vzniku železnej opony.“
Ako ste vnímali 70-te roky? Poviem to trochu cynicky, dá sa pri istom zvrátenom pohľade povedať, že normalizačné pomery cibrili aj váš humor?
„Ťažko povedať. Predovšetkým to bolo obdobie ponižovania, veľkého ponižovania, ktoré vám bralo chuť do práce. Nemalo možno vplyv na kvalitu humoru, ale malo vplyv na kvalitu spôsobu, akým ste ho mohli uplatniť. Takže na to veľmi nerád spomínam, a keby nebolo 70-tych rokov a toho, v čom som sa vtedy ocitol, tak určite by sme so Satinským urobili oveľa viac, ako sme urobili. Pomery nám brali chuť vôbec niečo urobiť, lebo aj keby sa nám podarilo niečo urobiť, tak by to bolo odsúdené na zánik. Tak sa to stalo s hrou Náš priateľ René, keď sme si naivne v 80. roku mysleli, že už je čas prísť s vlastným textom, po 11 rokoch. Ale čas nebol.“
Pred niekoľkými dňami som si Reného znovu prečítal. Samozrejme, je to šarmantný výsmech vtedajšej spoločnosti. Ako vám ten zákaz zdôvodňovali? Povedali vám niekedy, prečo je táto hra problém?
„Povedal nám to Jozef Kot, vtedajší námestník ministra kultúry, že premiéra nemôže byť, či si myslíme, že on je ten notár?“
Bystrý chlap. Trafil, kde je ten problém.
„Bystrý, hneď vedel, že o čo ide. Nechcel byť ten notár, takže to nechcel ani zakázať. Iba nepovolil.“
Možno si pamätáte, Kotova knižka vyšla v 60-tych rokoch, Poslední sa nazývala, boli to dobré poviedky, písal podobne ako ostatní autori v 60. rokoch, bizarné absurdné poviedky. A potom prešiel na druhú stranu.
„No, pozrite sa, Jozef Kot bol veľmi inteligentný muž...“
Preložil Joyceovho Odysea...
„A prekladal Shakespeara, pretože po 68. sa nemohli hrať preklady Roznera a Jesenskej, tak prekladal Shakespeara Jozef Kot. A pretože nič nie je čierno-biele, tak on ho prekladal lepšie ako Rozner a Jesenská. To je tá sranda.“
Áno, bystrý intelekt sa neraz spojí s mocou. Aj to sa stáva.
„Ale on sa spojil s mocou celkom programovo a myslím si, že vedel, čo robí. Po 89. roku sa zachoval veľmi decentne, nikam sa nepchal, hoci mnohí by ho boli privítali, keby povedal pár slov, ktoré bolo treba povedať.“
Vtedy aj neskôr sa veľa ľudí dokázalo spojiť s mocou pod rôznou zámienkou.
„Áno, napríklad, že keby tam nebol on, bol by tam niekto oveľa horší.“
Túto interpretáciu som tiež často počul. To sa spájalo aj s Miroslavom Válkom, nie?
„Ale to sa spája s každým. Lebo to je ohromná výhovorka.“
Vari chcete, aby tam bol Jano? Nie je lepšie, keď som tam ja?
„Veď viete, aký je to chuj.“
Možno aj ja som, ale menší. Trošku teraz preženiem, ale v známom vzťahu kráľa a šaša ten druhý hovorí kráľovi veci, ktoré si iní nedovolia. Šašo je aj akýmsi ventilom. Nevnímali ste humor v minulosti aj ako istý ventil napätia v spoločnosti?
„Za komunistického režimu tento ventil fungoval permanentne, raz viac a raz menej, podľa toho, aká bola situácia. Najmä v divadle, pretože to sa nedalo ustrážiť. Čo ste napísali do novín, sa dalo ustrážiť, ale v divadle len ťažko. To by ste tam museli každý večer sedieť a dávať pozor. A zrazu skríknuť: Dosť, nehovorte ďalej!“
Viem, čo chcete povedať, pokračuje cenzor.
„Nastala situácia, ktorá trvala dosť dlho, a stále sa stupňovala, že ľudia v hľadisku si sami vysvetlili to, čo sa deje na javisku, ako niečo protištátne, lebo to tak potrebovali. Takže sa mohlo stať, že ste povedali dobrý večer a všetci začali tlieskať, lebo vedeli, aký je ten večer naozaj. A aký ste odvážny, že ste to vyriekli.“
Bola to cielená záležitosť medzi hercami, že zámerne posúvali takúto reflexiu?
„Ako kto. Kto mal sklony sa zaoberať politikou a demonštrovať postoje, tak určite to využil. Tá možnosť bola napríklad v akejkoľvek Shakespearovej hre, aktualizácia sa ponúkala.“
V rozhlasovom rozhovore s pánom Danišovičom ste spomínali hru Don Juan, ktorej záverečné slová boli tvrdým obvinením vtedajšieho režimu...
„Vyznievali ako obvinenie režimu, lebo Molierov don Juan má v závere veľký monológ o tom, že bude sviňa, ale programovo. Pretože zistil, že sa to vypláca. A keď ste toto, čo som povedal, povedali Molierovými slovami, tak bolo jasné každému, o čo ide. To sa nedalo utajiť.“
Pamätám si jednu situáciu, keď sme ešte za Mečiara boli viacerí kamaráti v kine s deckami na Levom kráľovi. V tej kreslenej rozprávke na jednom mieste leví kráľ hovorí svojmu synčekovi, ako má vládnuť dobrý panovník. Drsná obžaloba polovice 90. rokov to bola. A vtedy do toho ticha v kine povie Boris Švehlák, už nebohý - keď toto bude vidieť Mečiar, tak tento film zakáže. Presne vystihol atmosféru Slovenska v 90. rokoch. Niečo podobné ako don Juan.
„Model kráľ a šašo mohol fungovať samozrejme v totalitnom režime, ale je veľmi zvrátené, ak si niekto myslí a myslelo si to dosť veľa ľudí, že má fungovať aj v demokratickom režime. V demokratickom režime by nemal byť žiaden kráľ a ani žiadny šašo, táto dvojica do demokracie skrátka nepatrí. Ale akonáhle režim, ktorý sa nazýva demokratický, je trošku autoritatívny, alebo sa vynárajú túžby, že ten, kto je autoritou, by mal dovoliť niekomu, aby sa aj zasmial, je to nebezpečné.“
Určite si dobre pamätáte za Mečiara Večery Milana Markoviča, Kopytovcov, či iné spojenectvá ľudí, ktorí dávali najavo, že sa im ten režim nepáči a humorom sa mu snažili vzdorovať...
„Niečo o tom viem. Markovič aj Kopytovci hrali v našom divadle, dokonca Markovičove programy som aj režíroval. Trvalo dva roky, kým sa odhodlali ich zakázať, už to nešlo tak rýchlo. Predsa len tá demokracia má nejakú výdrž. Za komunizmu by nebolo ani len prvé vysielanie. Ale pamätám sa na zaujímavejšiu vec. Markovičov program sa vysielal naživo a tesne pred začiatkom niekoľkokrát prišiel telefonát, že je v divadle bomba.“
Vážne?
„Áno, a ja som pustil ten program do vysielania na svoju zodpovednosť, lebo som vedel, že ide len o vyhrážku, aby sme Markovičov program stiahli. Skrátka mečiarovskí prívrženci si zvolili takúto cestu.“
Boli ste si istý, že je to len prázdna vyhrážka?
„Áno, bol som si absolútne istý. Bol som si istý, že na to nemajú, aby boli teroristi.“
To je dobrý postreh. Majú isté hranice. Napokon, aj Mečiar ich mal. Prehral voľby a odišiel. Nevzdoroval.
„Aj ja som čakal, že bude robiť všelijaké prieťahy a nebude chcieť odovzdať kľúče od budovy, ale nič také sa nestalo. Všetko bolo perfektné, zaspieval si v televízii a odišiel...“
Sprivatizoval ešte, čo sa dá, skartoval dokumenty, ktoré mohol... Pamätám si, ako ho odvolali v roku 1994 na rokovaní NR SR. Väčšina novinárov ho čakala pri hlavnom východe, iba pár nás bolo pri vedľajšom. Nezabudnem, ako kráčal tou dlhou chodbou v starom parlamente, bolo s ním niekoľko verných, a on s rukou vo vrecku išiel okolo nás, ostentatívne nereagoval a si pískal. Proste chalanisko, ktorý dostal výprask, ale je príliš hrdý, aby to dal na sebe znať.
„Myslím, že vedel, že sa vráti, keď ho odvolali v tom 94. Náhodou som sa na druhý deň stretol s Petrom Weissom, ktorý bol podpredsedom NR SR a predsedom SDĽ. Vravel - „teraz sme ho odvolali a dáme šancu národu, nech v predčasných voľbách rozhodne.“
Čo ste mu povedali?
„Že je to chyba. Proti Mečiarovi sa nebolo treba hrať na demokratov“.
Už vtedy ste to hovorili?
„Už vtedy som to hovoril. A na jeseň potom po návrate urobil tzv. noc dlhých nožov. Ja si myslím, že to mohli tušiť.“
Vzťah kráľa a šaša bol ventilom za komunistov. Dnes je situácia trošku iná. Nemáte pocit, že ak šašo/komik hovorí niečo nepríjemné masám/verejnosti/národu, že je to oveľa hrozivejšia pozícia pre šaša, že ho čaká drsnejšia reakcia z druhej strany?
„Ja si myslím, že áno, pretože tí, ktorí by mali hovoriť spoločnosti takéto veci, sú predstaviteľmi menšín. A keď to hovoria väčšine, nemôžu ich nosiť na rukách. Ale komici, humoristi a satirici, toto slovo neznášam, sú na tom tak ako politici. Ak chcú mať úspech, musia hovoriť to, čo ľudia chcú počuť.“
Ako sa s tým vyrovnávate?
„Nemám s tým problém. Nikdy som sa nepovažoval ani za satirika a vždy som hovoril to, čo som chcel ja povedať aj počuť. A často som bol veľmi prekvapený, že to pobaví ešte aj niekoho iného. Ale nikdy sme so Satinským nekalkulovali, že by sme mali povedať to, čo by sa niekomu zapáčilo.“
Ako si vysvetľujete, že vám dvom spolupráca tak dlho vydržala?
„To sa dá vysvetliť všelijako. Ja si to vysvetľujem dvoma vecami – jednak tým, že nám stále niečo zakazovali. A to nás dávalo dohromady - zo vzdoru vydrží človek viac. Keby sme mali ľahký život, možno by sme vydržali päť-sedem rokov, a potom sa rozpadli ako mnohé iné dvojice. Ale kvôli tej situácii sme si vytvorili obranný systém, že ostaneme spolu. To bol jeden dôvod. A druhý je ten, že sme nikdy neboli veľmi pracovití.“
To fakt? Pri tom všetko, čo ste napísali?
„Aspoň ja som si to vždy myslel. Boli sme skôr pohodlní, lenivejší, takže vlastne možno nám to ani tak celkom nevadilo, že nemôžeme istý čas pracovať, lebo sa nám nechcelo (smiech). Ale že budeme spolu, to bolo pevné rozhodnutie a nikdy sme nezaváhali, hoci sa snažili aj o diabolské kroky, ako nás rozdeliť. Jeden z nich bol napríklad v 89., keď som sa dozvedel v kaviarni, že ma navrhujú na zaslúžilého umelca...“
Iba vás?
„Aj som sa pýtal – a čo Satinský? A oni, že vraj ani Voskovec nebol. Ale Voskovec emigroval. Satinský má emigrovať? Ak to Satinský nedostane, tak to nezoberiem ani ja. Možno som mal povedať, že to nezoberiem a bolo by to vybavené. Ale volil som takýto spôsob. Nech to dostane aj Satinský, aj keď sa mi zdal ten titul trošku smiešny. Nakoniec som považoval za husársky kúsok, že po tom všetkom, čo sme zažili a preskákali, dostaneme titul zaslúžilých umelcov. Smiešne bolo, že sme ho dostali až v máji 89. Ale myslím, že už potrebovali dať najavo, že vyznamenávajú aj takých, ktorí boli dovtedy proskribovaní. To už patrilo k perestrojke.“
Nebolo to trošku - teraz špekulujem, lebo mám čerstvú skúsenosť spolupráce s Martinom Kasardom a obaja sme vo veku, že si už nemusíme dokazovať, kto ďalej dociká – vyvolané aj týmto predpokladom partnerského vzťahu“
„Tolerancia je strašne dôležitá. Nesmiete veľmi uvažovať o tom, kto je lepší, nakoniec dôležitý je výsledok. Preto sme my so Satinským – až do 90. rokov, keď sa dal na písanie fejtónov -, vždy zverejňovali svoje texty ako spoločné texty Lasicu a Satinského, hoci nie všetky sme napísali spolu.“
Áno? Traduje sa, že ste sa stretávali, písali spolu alebo na striedačku a tak...
„Áno, aj tak. Ale mnohé texty som napísal ja, iné zasa Julo, ale to autorstvo bolo vždy spoločné.“
A rozdelenie rol bolo okamžité, autentické? Jeden bystrejší a druhý menej?
„To tak vyplynulo, ale ja si myslím, že princíp našej dvojice nespočíval v tom, že jeden je hlúpy a druhý inteligentný. Princípom bolo, že aj ten inteligentný je hlúpy. (smiech) Lebo ľudia majú najradšej, ak je na javisku niekto hlúpejší ako oni. Na tom sa veľmi dobre zabáva.“
Niekedy v lete v 89. roku som bol na vašom vystúpení, kde ste povedali tú známu vetu, že Japoncov nedobehneme, ani keby nám bežali oproti. Nie ste trochu zaskočený či sklamaný tým, čo všetko sa dalo stihnúť za tých 25 rokov a čo sa nestihlo?
„Nie som sklamaný, ja som celkom rád tomu, čo sa stihlo, lebo ani to sa nemuselo stihnúť. Na Slovensku sa stalo dosť veľa pozitívneho, čo však nebudeme pripúšťať, veď sme Slováci, radšej budeme hovoriť, že kedysi bolo lepšie. Vždy bolo kedysi lepšie. Aj pred 200 rokmi hovorili, že pred 50 rokmi bolo lepšie.“
Aj v starom Egypte tak hovorili.
„Toto sklamanie, ako hovorí moja žena, pochádza z nereálnych očakávaní, keď očakávate, že sa stane niečo také, čo si predstavujete, že by sa mohlo stať, ale sám pre to nič neurobíte, ale čakáte, že niekde niekto vybaví, že bude tzv. lepšie. To je to naše čakanie na Godota, ktorý nikdy nepríde.“
No dobre, vy robíte dosť pre to, aby slovenské divadlo bolo na tom lepšie, ja sa snažím, aby boli lepšie slovenské médiá, ale niekedy som dosť frustrovaný z tej investovanej energie a výsledok je mizerný.
„Ale to neznamená, že by ste sa nemali usilovať o to, čo robíte a čo považujete za užitočné. Lebo akonáhle vás prvý hlupák tak znechutí, že sa o to prestanete usilovať, tak to môžete zabaliť.“
Ste optimista pri pohľade na budúcnosť našej krajiny?
„Podľa toho, čo vidím a kam sme sa dostali za 25 rokov. Napríklad je dobré byť v EÚ a Schengene. Na rozdiel od mnohých iných, ktorí to považujú za sklamanie. Neviem, či by boli radšej pripojení k Rusku. Ja som skeptik, ale taký, ktorý nevidí veci celkom čierno. Byť skeptik je legitímna vec. Človek má pochybovať. Veriť je úžasné, ale aj pochybovať je skvelé.“
Človek sa veľa dozvie, ak pochybuje. Tiež sa cítim ako skeptik. A skeptik väčšinou býva prekvapený príjemne.
„Áno, to je veľká výhoda, lebo v podstate ste stále príjemne prekvapený. Čakali ste, že to bude horšie.“